Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/166/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111212840
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5111212840.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa: Ing.
L. G., nar. XX.X.XXXX, bytom v E., N. XXXX/XX, právne zastúpený JUDr. Marekom Belkom, advokátom
so sídlom v J., F. N. XXXX, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so
sídlom v Bratislave, Ul. Župná č. 13, v konaní o náhradu škody, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/91/2011-132 zo dňa 6. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v plnom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal

uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť sumu 14.339 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne
(zo sumy 14.339 eur) od 12.1.2010 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci. Nakoľko tvrdená škoda mala byť navrhovateľovi spôsobená
nezákonným rozhodnutím - uznesením OO PZ Žilina č.k. ČVS:ORP-56/OEK-ZI-2004 zo dňa 1.4.2004
- v zmysle prechodných ustanovení (§ 27 ods. 2) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004),
vykonal súd I. stupňa právne posúdenie danej veci podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., t.j. podľa
predpisu účinného v čase vzniku škody.

Primárne sa zaoberal odporcom vznesenou námietkou premlčania, pričom začiatok premlčacej doby
odvíjal od právoplatnosti rozsudku OS Žilina č.k. 9T/37/2005 zo dňa 25.1.2008 v spojení s potvrdzujúcim
uznesením KS Žilina č.k. 2To/22/2008-321 zo dňa 6.8.2008, ktorý (rozsudok) má z pohľadu konštrukcie
zákona č. 58/1969 Zb. identický význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia
pre jeho nezákonnosť, nakoľko ním bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby. Právo na náhradu
škody preto mohol navrhovateľ vykonať prvý krát dňom nasledujúcim po právoplatnosti uvedeného
rozhodnutia, t.j. 7.8.2008 a od uvedeného dňa mu začala plynúť trojročná premlčacia doba, do ktorej sa

však nezapočítava lehota určená na predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom - a to odo
dňa podania žiadosti na predbežné prerokovanie, najviac v dĺžke 6 mesiacov. Navrhovateľ podal žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - hoci ho odvodzoval od iných skutkových okolností
(za nezákonné rozhodnutie označil rozsudok OS Žilina č.k. 9T/37/2005-193 zo dňa 25.10.2005) a
uplatňoval ho v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z - dňa 28.10.2010 (správne 28.1.2010, bez vplyvu
na vecnú správnosť prezentovaného výpočtu - pozn. odvol. súdu), pričom odporca o tejto žiadosti
nerozhodol. V tejto spojitosti prvostupňový súd konštatoval, že hoci zákon č. 58/1969 Zb. neupravoval

náležitosti žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody tak, ako to upravuje aktuálneznenie § 16 zákona č. 514/2003 Z.z., túto skutočnosť nemožno vykladať na ťarchu navrhovateľa, v
dôsledku čoho je potrebné považovať žiadosť na predbežné prejednanie nároku za neprerokovanú.
Nadväzne, pokiaľ od 28.1.2010 do 28.7.2010 premlčacia lehota spočívala, mohol navrhovateľ návrh na

začatie konania podať na súde najneskôr 7.1.2012. Pokiaľ tak učinil až 3.7.2013 zmenou pôvodného
návrhu, uplatnil svoj nárok po uplynutí premlčacej lehoty. Z tohto dôvodu súd musel prihliadnuť na
námietku premlčania a premlčané právo nemohol navrhovateľovi priznať.

O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak,
že procesne úspešnému odporcovi priznal právo na náhradu trov v sume 56,32 eur. Vychádzajúc

zo znenia § 73 ods. 1 a § 74 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.z. o spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy v platnom znení, neuznal
uplatnené náklady odporcu spočívajúce v nákladoch na dopravu služobným autom vo výške 77,33 eur
za účasť na pojednávaní dňa 19.7.2012 a v sume 39,56 eur na pojednávaní dňa 3.7.2013, ale len vo
výške určenej na prepravu verejným hromadným dopravným prostriedkom. V tejto súvislosti uviedol, že
pojednávania boli určené na 13.00 hod, preto sa zamestnanec odporcu mohol včas dopraviť verejným

dopravným prostriedkom, navyše odporca ani nedoložil nevyhnutné doklady od motorového vozidla,
z ktorých by si mohol overiť súd správnosť výšky uplatneného cestovného. Z opísaných dôvodov a s
poukazom na cenu spiatočného cestovného lístka na trase Bratislava - Žilina v zmysle platného cenníka
Železničnej spoločnosti Slovensko a.s., uvedeného na webovej stránke www.cp.sk
priznal odporcovi trovy konania v celkovej sume 56,32 eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozhodnutia a
vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie, nedostatočne
zistený skutkový stav a arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Zdôraznil, že náhradu škody si uplatnil
voči odporcovi podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.7.2014, pričom podaním zo dňa 2.7.2013,
ktoré označil ako upravený návrh, nič na skutkových okolnostiach danej veci nezmenil, iba doplnil návrh

označením uznesenia o vznesení obvinenia, ktorým vyšetrovateľ začal voči nemu trestné stíhanie.
Predmetnépodanienepredstavovalozmenunávrhu,ktorúaninežiadalpripustiť.Prvostupňovýsúdpreto
podľa odvolateľa postupoval nesprávne, pokiaľ zmenu návrhu pripustil, pričom voči takémuto uzneseniu
sa navrhovateľ nemohol odvolať, nakoľko voči nemu odvolanie nie je prípustné. V dôsledku takéhoto
postupu došlo zároveň k odňatiu možnosti (navrhovateľovi) konať pred súdom. Akcentoval, že aj v

žiadosti na prerokovanie nároku na náhradu škody z 18.1.2010 výslovne označil ust. § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. Z opísaného skutkového stavu muselo byť preto okresnému súdu zrejmé, čoho sa
navrhovateľ domáha a na akom skutkovom základe.

Nadväzne odvolateľ považoval za nenáležitý záver súdu, že jeho nároky sú premlčané. Nárok na
predbežné prerokovanie totiž uplatnil u odporcu dňa 18.1.2010, návrh na súde podal dňa 19.4.2011,

pričom lehota na uplatnenie mu plynula odo dňa doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn.
2To/22/2008-321 zo dňa 6.8.2008.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal

vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Navrhovateľ v pôvodnom návrhu došlom súdu dňa 19.4.2011 svoj návrh na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci skutkovo odvodzoval od nezákonnosti rozsudku OS Žilina sp. zn.

9T/37/2005-193 zo dňa 25.10.2005 (odhliadnuc od zmätočného a ničím bližšie nekonkretizovaného
tvrdenia o nezákonnosti i postupu OS Žilina v tomto konaní), ktorým bol navrhovateľ uznaný vinným z
trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Pokiaľ sa navrhovateľ neskôr v priebehu konania (zjavne v reakcii na obsah odôvodnenia doručeného
uznesenia KS v Žiline č.k. 10Co18/2013-83 zo dňa 23.1.2013), a to podaním došlým okresnému súdudňa 3.7.2013 (č.l. 89 spisu), domáhal priznania náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci s poukazom na uznesenie OO PZ č.k. ČVS:ORP-56/OEK-ZI-2004 zo dňa
1.4.2004, ktorým vyšetrovateľ PZ začal voči nemu trestné stíhanie pre trestný čin podvodu, ide mimo

rámec rozumných pochybností o odlišné vymedzenie skutkového základu. Navrhovateľ dokonca v
texte dotknutého podania výslovne upozornil, že v pôvodnom návrhu neuviedol uznesenie o vznesení
obvinenia ako nezákonné rozhodnutie, z ktorého odvodzuje svoj nárok, preto tak činí týmto podaním.

Nadväzne platí, že pokiaľ navrhovateľ žiada rovnaké plnenie na základe iného skutkového stavu (úplne
iného alebo doplneného o ďalšie rozhodujúce okolnosti), ide o zmenu návrhu (pozri R 38/1999, alebo

Bureš, J., Občanský soudní řád, C.H.Beck, 2006, str. 419). Je preto zavádzajúcou a nesprávnou
odvolacia argumentácia, v zmysle ktorej navrhovateľ dotknutým podaním na skutkových okolnostiach
nič nezmenil. Ide totiž o podstatnú/zásadnú zmenu skutkového vymedzenia spočívajúcu v označení
odlišného rozhodnutia, ktoré má byť nezákonné a od ktorého sa má uplatnený nárok na náhradu
škody odvodzovať. Uvedená tendenčná argumentácia nie je spôsobilá zhojiť pochybenie navrhovateľa
spočívajúce v zlom vymedzení skutkového základu v pôvodnom návrhu. Naopak, v plnej miere

opodstatneným a právnej úprave zodpovedajúcim je (len taký) procesný postup okresného súdu, ktorý
uznesením č.k. 7C/91/2011-123 zo dňa 17.9.2013 o pripustení zmeny žalobného návrhu rozhodoval.
Z tohto pohľadu je bezpredmetné, či navrhovateľ podanie označil (len) ako upravený návrh, resp. či
zmenu ne/žiadal pripustiť. Povinnosťou súdu je totiž každé podanie účastníka konania posúdiť podľa
jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.). Následne je nepochybné, že ak súd I. stupňa v súlade s procesnou

opravou (§ 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.) nepripustil odvolanie proti rozhodnutiu o pripustení zmeny návrhu,
nemohol sa takýmto postupom voči navrhovateľovi dopustiť odňatia možnosť konať pred súdom.

Len okrajom, nad nevyhnutný rámec, odvolací súd dodáva, že v súvislosti s predmetným návrhom
na zmenu navrhovateľ opomenul i ďalšiu procesnú súvislosť - pasívnu legitimáciu, nakoľko v prípade
(tvrdenej) nezákonnosti rozhodnutia vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka

Policajného zboru, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra.

Bez vecnej súvislosti s podstatou veci je zdôrazňovanie (odvolateľom) okolnosti, že návrh na predbežné
prerokovanie podal v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Podstata jeho pochybenia totiž spočíva v
skutočnosti, že na súde (ale i pred Ministerstvom spravodlivosti SR) vymedzil svoj nárok pôvodne
skutkovo inak, než to následne po uplynutí premlčacej doby vykonal zmenou návrhu.

Vychádzajúc z opísaných východísk je náležitým záver súdu I. stupňa, že k k relevantnému uplatneniu
zmeneného nároku - založeného na tvrdení o nezákonnosti uznesenia OO PZ č.k. ČVS:ORP-56/OEK-
ZI-2004 zo dňa 1.4.2004 - došlo až 3.7.2013, t.j. po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby, ktorá začal plynúť
7.8.2008.

Z pohľadu opísanej chybovosti postupu navrhovateľa nemiestne vyznieva námietka arbitrárnosti

napadnutého rozsudku, ktorú (námietku) je potrebné jednoznačne odmietnuť. Odvolateľ v podstate
ani neuvádza v čom by uvedená vlastnosť - svojvoľnosť, resp. nedostatok dôvodov - napadnutého
rozhodnutia mala spočívať, ide zjavne len o snahu naakumulovať odvolacie dôvody bez ohľadu na ich
racionálnu opodstatnenosť. Krajský súd v tejto spojitosti dodáva, že okresný súd uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, procesný stav

v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Rozhodnutie preto nemožno považovať za
svojvoľné, naopak, rozsudok vyčerpávajúcim spôsobom zodpovedal relevantné právne otázky súvisiace
s uplatneným nárokom, pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa súd neodchýlil od znenia

príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu, rozhodnutie je preto ústavne konformné.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo
veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto by bol inak povinný nahradiť odporcovi jeho
trovy. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd zhrňujúcim výrokom
účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .