Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, February 28, 2014

Súd: Okresný súd Košice II
Spisová značka: 19C/3/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209200168
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:OSKE2:2014:7209200168.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Oľgou Mičietovou v právnej veci žalobcu Z. E., nar. XX.X.XXXX,

trvale bytom v H., G. č. X, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
v Leopoldove, Bocmanova 19/670, Leopoldov, práv. zast. JUDr. Klaudiou Azariovou, advokátkou, so
sídlom v Košiciach, Kmeťova 26, proti žalovanej Slovenskej republike, zast. Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, v konaní o zaplatenie 10.000,- eur
s prísl.

r o z h o d o l :

Žalobný návrh zamieta.

Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva. Žalobca nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca návrhom na začatie konania doručeným dňa 7.1.2009 žiadal, aby mu súd priznal náhradu škody

vo výške 10.000,- eur ako osobe poškodenej trestným činom na svojich právach. Odôvodnil podanie
žaloby tým, že dňa 19.3.1993 došlo k trestnému činu spáchanému na jeho osobe páchateľom M. G. pri
OC Cassovia v Košiciach, a to jeho napadnutím, pichnutím do oblastí chrbta a krku, po ktorom napadnutí
bol hospitalizovaný. Uviedol, že dňa 8.8.2008 bola postúpená jeho žiadosť na Okresné riaditeľstvo PZ
v Košiciach, o výsledkoch vyšetrovania, o ktorých ho ako poškodenú osobu nikto nikdy neinformoval.
Dňa 5.9.2008 mu bolo oznámené, že skutok, pri ktorom vystupuje ako poškodená osoba „bol upustený“
z dôvodu, že po skončení liečenia sa údajne nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska a jeho pobyt
sa nepodarilo zistiť. Žalobca mal za to, že vyšetrovateľ v tejto veci nepostupoval podľa zákona a naviac

uviedol lož o tom, že sa jeho pobyt nepodarilo zistiť.

Na základe uznesenia súdu zo dňa 13.7.2009, č.k. 19C/3/2009-15, ktorým bol žalobca vyzvaný
na odstránenie vád podania postupom podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p., telefaxovým podaním zo
dňa 21.8.2009, doručeným súdu dňa 30.9.2009 a následne doplneným jeho riadnym písomným
vyhotovením, žalobca na doplnenie svojho návrhu uviedol, že jeho žaloba smeruje proti Slovenskej
republike a ako orgán, ktorý bude za štát konať, označil Ministerstvo spravodlivosti SR. K skutkovým
okolnostiam uplatneného nároku uviedol, že bol dňa 19.3.1993 napadnutý nožom páchateľom - M.

G., ktorá vec bola vyšetrovaná vyšetrovateľom bývalého Mestského úradu vyšetrovania PZ SR pod
č.p. VP-464/10-93. Uviedol, že vyšetrovateľ nepostupoval v súlade s platnými právnymi predpismi a
uvedenú vec nevyšetril riadne a včas, keď jednak neinformoval žalobcu vystupujúceho ako poškodený,
o výsledkoch vyšetrovania a vykonaných procesných úkonoch a takisto nevykonal procesné úkony na
náležité zistenie skutkového stavu a zistenie páchateľa. Uviedol, že nečinnosťou vyšetrovateľa, resp.
jeho nedostatočnou činnosťou došlo k tomu, že voči podozrivej osobe M. G., nebolo vznesené obvinenie
za skutok, ktorý spáchal na ňom - žalobcovi. Uviedol, že zodpovednosť žalovanej vyplýva z nesprávnehoúradného postupu pri vyšetrovaní predmetnej veci, v ktorej on vystupoval ako poškodený a ktorá bola
vyšetrovaná Obvodným úradom vyšetrovania PZ SR Košice II pod č.p. VP-464/10-93. Uviedol, že za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb. Uviedol aj, že prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal návrh na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti SR.

Žalovaná vo veci dala svoje písomné stanovisko, ktoré bolo súdu doručené dňa 17.5.2010. Uviedla, že

neuznáva právny titul pre žalobcom uplatnenú náhradu škody. S odkazom na citované znenia ust. § 18
ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb., žalovaná uviedla, že predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu sú:
nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi, ktoré predpoklady musia byť splnené
kumulatívne. Ak čo len jeden z nich nie je splnený, základ nároku nie je daný a súd návrh zamietne
s tým, že ostatnými podmienkami už nie je potrebné sa zaoberať. Uviedla, že v danej právnej veci
žalobca nepreukázal, že by údajný nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní viedol

k vzniku škody a teda ani len príčinnú súvislosť medzi údajným nesprávnym postupom a škodou, ktorú
vyčíslil na 10.000,- eur. K nesprávnemu úradnému postupu uviedla, že sa jedná o taký postup, ktorý
nie je v súlade so stanovenými pravidlami. Uviedla, že trestné konanie a rozhodovanie upravuje Trestný
poriadok a v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. nemôže súd preskúmavať postup orgánu
činného v trestnom konaní a jeho rozhodnutia z hľadiska správnosti úradného postupu. Mala za to,

že tak môže konať len príslušný súd na základe riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku
v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku. Nad rámec uvedeného namietala svoju pasívnu
legitimáciu v predmetnej veci. Uviedla, že nie je splnená zákonná podmienka podľa § 9 ods. 1 zák. č.
58/1969Zb.,lebonejdeoprípadnezákonnéhorozhodnutiaorgánovčinnýchvtrestnomkonaní.Podľajej
názoru, za prípadný nesprávny úradný postup, o ktorý žalobca oprel svoj nárok, je pasívne legitimované

Ministerstvo vnútra SR, do pôsobnosti ktorého spadá orgán polície. Navrhla preto žalobný návrh v celom
rozsahu zamietnuť. Dodala aj, že žiadosť žalobcu o náhradu škody z titulu nesprávneho úradného
postupu zo dňa 25.9.2009, ktorú obdržala dňa 6.10.2009, nebola na Ministerstve spravodlivosti SR
predbežne prerokovaná s uvedením, že nejde o postup podľa § 9 zák. č. 58/1969 Zb., lebo náhrada
škody nie je uplatnená z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní.

Žalobca v reakcii na písomné vyjadrenie žalovanej, podaním zo dňa 30.9.2009 (doručené
dňa 28.10.2010) uviedol, že námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej považuje za
neopodstatnenú. Zdôraznil, že žalovanou a teda nositeľkou pasívnej legitimácie v konaní je Slovenská
republika a nie Ministerstvo spravodlivosti SR a teda pri označení žalovanej „Slovenská republika“,
ani nemôže dôjsť k nedostatku pasívnej legitimácie. Citáciou ust. § 9 ods. 1, § 18 ods. 1 a § 25 ods.

1 zák. č. 58/1969 spolu s uvedením, že podľa zák. č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku sa trestným
konaním rozumie konanie podľa tohto zákona, trestným stíhaním úsek konania od začatia trestného
stíhaniaaždoprávoplatnostirozsudku,príp.inéhorozhodnutiaorgánučinnéhovtrestnomkonanívoveci
samej a prípravným konaním úseku od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, postúpenia veci,
prerušenia alebo zastavenia trestného stíhania pred podaním obžaloby, mal žalobca za ním uvedených

skutkových okolností za zrejmé, že ide o nesprávny úradný postup práve v trestnom konaní. Keďže ide
o trestné konanie, uviedol, že v zmysle § 9 ods. 1 v nadväznosti na § 18 ods. 1 a § 25 ods. 1 zák. č.
58/1969 Zb. je tak v prípade nezákonného rozhodnutia, ako aj v prípade nesprávneho úradného postupu
orgánom vystupujúcim v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti. Opätovne zdôraznil, že žalované nie
je Ministerstvo spravodlivosti SR ako osobitná organizačná zložka štátu s právnou subjektivitou, ale

žalovanou je Slovenská republika a preto nemôže sa v danom prípade jednať o nedostatok pasívnej
legitimácie. Na základe uvedeného na žalobnom návrhu zotrval.

Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 5.11.2010 a žalobný návrh zamietol s tým odôvodnením,
že sa stotožnil s vyjadrením žalovanej, podľa ktorej za prípadný nesprávny úradný postup, o ktorý
žalobca oprel svoj nárok, podľa ust. § 18 zák. č. 58/1969 Zb. zodpovedá a teda aj je pasívne legitimované

Ministerstvo vnútra SR, do pôsobnosti ktorého spadá aj orgán polície, ktorý podľa vyjadrenie žalobcu
mal mu spôsobiť v dôsledku nesprávneho úradného postupu škodu.Na základe odvolania podaného žalobcom, Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 24.10.2011,
č.k. 2Co/52/2011-90, predmetný rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uviedol, že otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene žalovanej

Slovenskej republiky konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovanej, preto nedostatky v zastúpení
žalovanej majú povahu nedostatkov procesných podmienok konania, ide o nedostatok podmienky
konania, ktorý je možno odstrániť, a preto pokiaľ sa súd prvého stupňa domnieval, že žalobca nesprávne
označil ako zástupcu Slovenskej republiky Ministerstvo spravodlivosti SR, bolo jeho povinnosťou
postupom podľa § 104 ods. 2 O.s.p. ho vyzvať na odstránenie vád označenia účastníka a iba v prípade,

pokiaľ by sa nepodarilo nedostatok podmienky konania odstrániť, bolo možné konanie zastaviť. Uviedol,
že keď v danom prípade súd prvého stupňa zamietol žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie
žalovanej napriek tomu, že sám konštatoval, že za škodu zodpovedá štát, pričom žalobca ako žalovanú
označil Slovenskú republiku, je zrejmé, že vec nesprávne právne posúdil. Uložil súdu prvého stupňa
po vrátení veci, pokiaľ dospel k záveru, že žalobca nesprávne označil zástupcu žalovanej, vyzvať ho
na odstránenie vady návrhu a poskytnúť mu primeranú lehotu na jej odstránenie a podľa výsledku vo

veci ďalej postupovať.

Podľa ust. § § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Po vrátení veci, na základe výzvy súdu žalobcovi na odstránenie vady označenia zástupcu žalovanej,
žalobca telefaxovým podaním zo dňa 6.12.2011 doručeným súdu dňa 24.2.2012, opravil označenie

žalovanej tak, že orgánom, ktorý bude za štát konať v konaní, je Ministerstvo vnútra SR.

Ministerstvo vnútra SR ako zástupca konajúci vo veci za žalovanú SR, doručilo písomné vyjadrenie
vo veci dňa 12.2.2013 (čl. 109). Ku skutkovým tvrdeniam žalobcu žalovaná uviedla, že Obvodný úrad
vyšetrovania PZ SR Košice II (ďalej „OÚV PZ SR Košice II“) dňa 17.5.1993 vydal uznesenie ČVS:
VP-464/10-93, ktorým bolo podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej „TP“) začaté trestné stíhanie

vo veci pokusu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1 Trestného zákona
(ďalej„TZ“),lebonapodkladezistenýchskutočnostíboldostatočneodôvodnenýzáver,žedňa19.3.1993
asi o 20.00 hod. v Košiciach pred reštauráciou Cassovia na Tr. SNP č. 88 napadol neznámy páchateľ
žalobcu, ktorého pichol nožom do chrbta a do oblasti krku, čím mu spôsobil práceneschopnosť v trvaní
asi 21 dní. Dňa 18.6.1993 bolo OÚV PZ SR Košice II začaté trestné stíhanie a podľa § 163 ods.

1 vznesené obvinenie voči M. G. pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví. Toho istého dňa bol
obvinený M. G. zadržaný, opatrením Obvodného súdu Košice 2, sp. zn. 8Nt/628/93 zo dňa 18.6.1993,
mu bol ustanovený obhajca, za prítomnosti ktorého bol vypočutý. V rámci výsluchu uviedol, že bol v
podnapitom stave, okrem toho užil aj diazepam. Taktiež uviedol, že bili jeho aj jeho družku, ale nevie kto.
Ešte dňa 18.6.1993 bol zo strany OÚV PZ SR Košice II podaný návrh na vzatie M. G. do vyšetrovacej

väzby. Dňa 19.6.1993 bol obvinený M. G. dovýsluchnutý. V rámci výsluchu vo vzťahu k žalobcovi poprel
celú skutočnosť, uviedol, že tam bola veľký bitka a že jeho samotného pichli. Obvodný súd Košice 2
vydal dňa 19.6.1993 uznesenie sp. zn. 8Nt/73/93, ktorým vzal obvineného M. G. do väzby, ktorá začala
plynúť odo dňa jeho zadržania, t.j. od 18.6.1993. Dňa 22.7.1993 bola vypočutá E. Q., družka I. P. (otec
priateľky obvineného M. G.). Obvinený M. G. bol vzhľadom na svoje psychické problémy dňa 27.7.1993

prevezený na Psychiatrickú kliniku Väzenskej nemocnice Ústavu Zboru väzenskej a justičnej stráže v
Trenčíne. Dňa 3.9.1993 OÚV PZ SR Košice II na základe telefonického rozhovoru s MUDr. X. zistil,
že u obvineného sa jedná o závislosť na návykových látkach a alkohole, trpí depresiami a rôznymi
predstavami, takže v uvedenom čase nie je možné vykonať ďalšie procesné úkony ako sú rekonštrukcie
a konfrontácie. Uznesením Obvodného súdu Košice 2 zo dňa 11.8.1993, č.k. 8Nt/73/93-20, bola

obvinenému M. G. predĺžená väzba do 30.9.1993. Dňa 20.9.1993 bolo zistené, že zdravotný stav
obvineného naďalej nedovoľuje vykonať procesné úkony a jeho liečenie potrvá pravdepodobne do
15.10.1993. Dňa 22.9.1993 bola OÚV PZ SR Košice II doručená správa ÚZVaJS Trenčín, z ktorej
vyplynulo, že obvinený M. G. bol prijatý na oddelenie Nemocnice pre obvinených a odsúdených dňa
27.7.1993 kvôli prejavom duševnej choroby, ktorá v priebehu hospitalizácie odoznela, ale keďže jeho

stav nebol diagnosticky doriešený, bolo odporučené znalecké dokazovanie jeho duševného stavu.
Uznesením Obvodného súdu Košice 2 zo dňa 28.9.1993, č.k. 8Nt/73/93-25, bola obvinenému M.
G. predĺžená väzba do 31.10.1993. Zo strany Obvodnej prokuratúry Košice II bolo nariadené OÚV
PZ SR Košice II opätovne predvolať, resp. predviesť všetkých svedkov uvedených v pokyne zo dňa13.7.1993 a vykonať ďalšie úkony podľa pokynu, okrem iného zistiť zdravotný stav obvineného M.
G. v ÚZVaJS v Trenčíne. Obvodný súd Košice 2 uznesením zo dňa 26.10.1993, č.k. 8Nt/73/93-30,
opätovne predĺžil lehotu trvania väzby obvineného M. G. do 30.11.1993. Dňa 29.10.1993 bol vypočutý

D. I., nar. XX.X.XXXX, ktorý uviedol, že žalobca sa nezdržiava na svojej adrese na G. ul. v H., nakoľko
popichal nožom F. O. a skrýva sa. Dňa 1.11.1993 bol vypočutý Elemír Šaňa, nar. X.X.XXXX, ktorý
uviedol, že nevidel priebeh incidentu, videl len ležať žalobcu a G., P. a ďalších dvoch Rómov utekať
k električke. Dňa 1.11.1993 bol vo veci vypočutý I. I., ktorý uviedol, že nevidel, ako došlo k pichnutiu
E. (t.j. žalobcu), videl len, ako G., P. a jeho brat bežia k zastávke električky. Uznesením Obvodnej

prokuratúry Košice II, sp. zn. 3Pv/869/93, zo dňa 24.11.1993, bol prepustený obvinený M. G. na slobodu
z dôvodu, že mu bol nariadený výkon trestu odňatia slobody na základe rozsudku Obvodného súdu
Košice 2 a Mestského súdu v Košiciach. Rozsudkom Obvodného súdu Košice 2, sp. zn. 7T/141/93,
zo dňa 27.10.1993 (právoplatný dňa 15.11.1993) bol M. G. uznaný vinným pre trestný čin krádeže, za
čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov so zaradením do II.
nápravnovýchovnej skupiny. Obvodný súd Košice 2I zároveň nariadil výkon trestu odňatia slobody vo

veci obvineného M. G. vedenej na Mestskom súde v Košiciach pod sp. zn. 5T/363/91, kde bol uznaný
vinným pre trestný čin krádeže, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody 30 mesiacov so zaradením
do II. nápravnovýchovnej skupiny. Dňa 7.1.1994 bola OÚV PZ SR Košice II pod ČVS: VP-464/10-93
vypracovaná záverečná správa s návrhom na konečné opatrenie, kde na str. 3 sa uvádza, že trestnú
činnosť, a to, že M. G. mal spôsobiť zranenie žalobcovi, sa nepodarilo objasniť, nakoľko sa poškodený

(t.j. žalobca) po skončení jeho pobytu v nemocnici, nezdržiava v mieste trvalého bydliska a jeho iný pobyt
sa nepodarilo zistiť. Ďalej sa v správe uvádza, že vo veci boli vypočutí svedkovia, ale na podklade ich
výpovedí nie je možné posúdiť, ako došlo k roztržke a následnému pichnutiu nožom, čiže tento skutok
nebol obvinenému M. G. náležite preukázaný.

Žalovaná, zastúpená Ministerstvom vnútra SR ďalej uviedla vo svojom stanovisku, že OÚV PZ SR

Košice II žiadosťou zo dňa 13.7.1993 požiadal Pohotovostnú motorizovanú jednotku, eskortnú skupinu
Košice, o predvedenie žalobcu na výsluch na deň 19.7.1993. Pohotovostná motorizovaná jednotka
upovedomením zo dňa 19.7.1993 (doručeným dňa 21.7.1993) OÚV PZ SR Košice II oznámila, že
žalobca nebol predvedený, nakoľko sa v uvedený deň doma nenachádzal. OÚV PZ SR Košice II
žiadosťou zo dňa 20.7.1993 požiadal Pohotovostnú motorizovanú jednotku o predvedenie žalobcu na

výsluch na deň 21.7.1993. Pohotovostná motorizovaná jednotka upovedomením zo dňa 21.7.1993
(doručeným dňa 23.7.1993) oznámila, že žalobca nebol predvedený, nakoľko od príbuzných bolo
zistené, že v mieste trvalého pobytu sa nezdržiava a jeho pobyt nie je známy. OÚV PZ SR Košice
II žiadosťou zo dňa 22.10.1993 požiadal Pohotovostnú motorizovanú jednotku o predvedenie žalobcu
na výsluch k vyšetrovateľovi na deň 29.10.1993 z dôvodu, že sa riadne nedostavuje na predvolania

vyšetrovateľa. Pohotovostná motorizovaná jednotka upovedomením zo dňa 29.10.1993 (doručeným
dňa 2.11.1993) oznámila, že žalobca nemohol byť predvedený, nakoľko sa doma nenachádzal, podľa
udania matky sa s ňou pohádal a odišiel na neznáme miesto.

V ďalšej časti svojho vyjadrenia MV SR na základe citácie ust. § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. a § 12
ods. 1 TP (zák. č. 58/1969 Zb.) vznieslo námietku nedostatku procesnej spôsobilosti MV SR konať za

Slovenskú republiku. Na podporu svojich tvrdení poukázalo na uznesenie Krajského súdu v Košiciach,
sp. zn. 14Co/238/04 zo dňa 2.6.2005, z ktorého uviedlo citáciu: „Z uvedeného vyplýva, že za oblasť
súdov a ďalších orgánov činných v trestnom konaní je týmto ústredným orgánom, vystupujúcim v mene
štátu Ministerstvo spravodlivosti, pritom podľa platnej právnej úpravy niektorých pojmov v Trestnom
poriadku, orgánmi činnými v trestnom konaní sa rozumejú súd, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán

(§ 12 ods. 1 Tr. por., zák. č. 141/1969 Zb. v znení neskorších predpisov)“.

V ďalšej časti svojho vyjadrenia MV SR citovalo ust. § 2 ods. 5, § 2 ods. 6, § 160 ods. 1, § 163 ods. 1 a §
164 ods. 2 TP účinného v čase spáchania a prešetrovania skutku, ako aj v čase účinnosti zák. č. 58/1969
Zb. a vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré uviedlo vo svojom vyjadrení, ako aj odvolávajúc sa
na priložené listinné dôkazy, malo za jednoznačne vyplývajúce, že vyšetrovateľ sa predmetnou vecou

riadne zaoberal. Začal vo veci trestné stíhanie, vzniesol obvinenie M. G., zabezpečoval vo veci dôkazy z
vlastnej iniciatívy, ako aj podľa pokynov prokuratúry, preto sa nemohol dopustiť nesprávneho úradného
postupu, ako to uvádza žalobca. Vyšetrovateľ konal vo veci promptne, bez toho, aby z jeho strany boli
spôsobené prieťahy. Na rýchlosť vykonania jednotlivých procesných úkonov mal vplyv aj zdravotný stav
obvineného, ako aj nedostavovanie sa niektorých svedkov na vyšetrovacie úkony na základe predvolaní

a následná nevyhnutnosť ich predvedenia. V súvislosti s namietaním skutočností, že sa žalobcazdržiaval doma a že sa vec doriešila bez jeho účasti, MV SR konštatovalo, že vyšetrovateľ viackrát
požiadal o predvedenie žalobcu (v trestnom konaní v pozícii poškodeného), ale tieto predvedenia boli
neúspešné z dôvodu, že sa na mieste svojho pobytu nezdržiaval v čase predvedenia. Poukázal v tomto

smere na žiadosti o predvedenie z dní 22.10., 13.7. a 20.7.1993 a na upovedomenia z dní 19.7., 21.7.
a 29.10.1993. MV SR uviedlo, že žalobca v pozícii poškodeného sa mohol kedykoľvek v priebehu
vyšetrovania informovať na stav konania, a v prípade, pokiaľ by mal za to, že v rámci vyšetrovania sú
nejaké závady alebo prieťahy, mohol požiadať prokurátora vykonávajúceho dozor v prípravnom konaní,
ktorý by namietané závady alebo prieťahy preskúmal. Uviedlo, že žalobca však v predmetnom konaní

niky nepožiadal prokurátora o prešetrenie postupu vyšetrovateľa.

V súvislosti s uplatnenou náhradou škody žalovaná SR zast. MV SR uviedla, že vychádzajúc z § 20 zák.
č. 58/1969 Zb. („Pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone
Občianskym zákonníkom“) sa na vymedzenie pojmu škoda použijú ust. Obč. zák., ktorý v ust. § 442
ods. 1 Obč. zák. rozlišuje dva druhy škody a to skutočnú škodu a ušlý zisk. Poukázala žalovaná na to,
že zo žalobného návrhu, ako aj z listinných dôkazov nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuj škodu vo forme

skutočnej škody alebo ušlého zisku, resp. oboch, rovnako ako nie je nijako zdôvodnená výška škody,
ktorá zároveň nie je nijako preukázaná. Súčasne poukázala na skutočnosť, že inštitút nemajetkovej ujmy
v prípade náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri jeho činnosti bol zavedený až zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004. Z uvedeného mala žalovaná za jednoznačné, že

žalobca môže požadovať len škodu a to už či skutočnú škodu alebo ušlý zisk, ale nie nemajetkovú ujmu,
pretože zák. č. 58/1969 Zb. priznanie nemajetkovej ujmy neupravuje. Súčasne citovala žalovaná § 22
ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri
rokyododňa,keďsapoškodenýdozvedeloškode,akjepodmienkouuplatneniaprávananáhraduškody
zrušenie rozhodnutia plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Mala za to (keďže ku skutku došlo v r. 1993 a vyšetrovanie prebiehalo v r. 1993 a 1994), že právo
žalobcu je v zmysle § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. premlčané. Nakoľko však v žalobnom návrhu
žalobca neuviedol, kedy sa o škode dozvedel, navrhla žalovaná, aby súd vyzval žalobcu na upresnenie
žalobného návrhu ohľadom tejto skutočnosti.

S poukazom na vyššieuvedené žalovaná dospela k názoru, že v danej právnej veci neboli naplnené

zákonné predpoklady na vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú orgánom pri výkone
verejnej moci (nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť) a navrhla preto žalobu v celom
rozsahu zamietnuť.

Na pojednávaní dňa 31.1.2014 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že škoda,
náhradu ktorej si uplatňuje voči štátu, spočíva v nemajetkovej ujme, ktorá mu vznikla a spočíva v

tom, že bol žalobca dlhú dobu fyzicky aj psychicky indisponovaný majúc za to, že to bolo z dôvodu
nesprávneho úradného postupu orgánu činného v trestnom konaní, ktorého postup nebol v súlade
so zákonom. Túto škodu žalobca vyčíslil sumou 10.000,- eur s odôvodnením, že suma 10.000,- eur
je primeraná tej skutočnosti, že do dnešného dňa nedošlo k určeniu páchateľa trestného činu, ktorý
ho indisponoval fyzicky aj psychicky. Žalobca súčasne prostredníctvom svojho právneho zástupcu,

na základe vyjadrenia žalovanej Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR navrhol,
aby žalovanú Slovenskú republiku v danom prípade vo vedenom konaní zastupovalo Ministerstvo
spravodlivosti SR.

Žalovaná prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR v písomnom podaní doručenom súdu dňa
24.2.2014 oznámila, že zotrváva na svojom písomnom vyjadrení zo dňa 5.5.2010 (č.l. 31) a doterajších

ústnych prednesoch a uviedla, že zák. č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy neumožňuje. Zároveň
žalovaná vzniesla námietku premlčania domáhať sa práva na náhradu škody podľa zák. 58/1969 Zb..
Nemajetkováujmamalavzniknúťžalobcovivtrestnomkonaní,ktorétrvalovrokoch1993-1994ažalobca
podal žalobu na Okresnom súde Košice II dňa 7.1.2009. Navrhla žalobu zamietnuť.

Vo veci súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu prostredníctvom dožiadaného súdu a

oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi, na základe čoho zistil tento skutkový stav:Uznesením Obvodného úradu vyšetrovania PZ SR Košice II, ČVS: VP-464/10-93 zo dňa 17.5.1993,
vyšetrovateľ podľa § 160 ods. 1 TP začal trestné stíhanie vo veci pokusu trestného činu ublíženia na
zdraví, majúc na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že dňa 19.3.1993 asi

o 20:00 hod. v Košiciach pred reštauráciou Cassovia na Tr. SNP č. 88 napadol neznámy páchateľ Z.
E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H., G. 8, ktorého pichol nožom do chrbta a do oblasti krku, čím mu
spôsobil práceneschopnosť v trvaní asi 21 dní.

Uznesením OÚV PZ SR Košice II, ČVS: VP-464/10-93 zo dňa 18.6.1993, mal súd preukázané, že ním
bolo začaté trestné stíhanie voči obvinenému M. G., a súčasne bol tento stíhaný, pre pokus trestného

činu ublíženia na zdraví na základe záveru, ktorý mal vyšetrovateľ za dostatočne odôvodnený, v zmysle
ktoréhodňa19.3.1993asio20:00hod.vKošiciachnaul.Tr.SNP88predreštauráciouCassovianapadol
Z. E. a toho pichol nožom do chrbta a do oblasti krku, čím mu spôsobil práceneschopnosť v trvaní 21 dní.

Zápisnicou o zadržaní obvineného, vyhotovenou OÚV PZ SR Košice II, ČVS: VP-464/10-93, mal súd
preukázané, že dňa 18.6.1993 bol zadržaný obvinený M. G., ktorý bol uznesením vyšetrovateľa stíhaný
pre trestný čin podľa § 221 ods. 1 TZ.

Listom zo dňa 18.6.1993 OÚV PZ SR Košice II, ČVS: VP-464/10-93, predložil Obvodnej prokuratúre
Košice II návrh na podanie návrhu na vzatie obvineného M. G. do vyšetrovacej väzby.

Uznesením Obvodného súdu Košice 2, č.k. 8Nt/73/93 zo dňa 19.6.1993, bol obvinený M. G. vzatý do
väzby.

Úradným záznamom spísaným dňa 3.8.1993 na OÚV PZ SR Košice II, ČVS: VP-464/10-93, mal súd

preukázané, že vyšetrovateľ na základe telefonického rozhovoru s MUDr. X. z Psychiatrickej kliniky
väzenskej nemocnice zistil, že zdravotný stav obvineného G., ktorý sa nachádzal na liečení na klinike,
nedovoľuje s ním vykonať procesné úkony.

UznesenímObvodnéhosúduKošice2,č.k.8Nt/75/93-20zodňa11.8.1993,bolapredĺženálehotatrvania
väzby u obvineného M. G. do 30.9.1993.

Úradným záznamom spísaným dňa 20.9.1993 na OÚV PZ SR Košice II, ČVS: VP-464/10-93, mal súd
preukázané, že uvedeného dňa vyšetrovateľ uskutočnil telefonický rozhovor s MUDr. X. z Psychiatrickej
kliniky väzenskej nemocnice ÚZVaJS v Trenčíne, ktorý mu oznámil, že zdravotný stav obvineného G.
nedovoľuje vykonať procesné úkony.

Podľa písomnej správy Ústavu zboru väzenskej a justičnej stráže SR, č. ÚZVJS: 36/90-38-93, ktorá

bola doručená OÚV PZ SR Košice II k ČVS: VP-464/10-93 dňa 22.9.1993, obvinený M. G. bol prijatý na
psychiatrickéoddelenieNemocniepreobvinenýchaodsúdenýchdňa27.7.1993kvôliprejavomduševnej
choroby. Pre posúdenie jeho duševného stavu bolo doporučené znalecké posúdenie.

Uznesením Obvodného súdu Košice II zo dňa 28.9.1993, č.k. 8T/73/93-25, bola predĺžená lehota trvania
väzby u obvineného M. G. do 31.10.1993.

Listom zo dňa 7.10.1993 Obvodná prokuratúra Košice II, sp. zn. 3Pv/869/93, OÚV PZ SR Košice II k
č. ČVS: VP-464/10-93 zaslala vyšetrovací spis a uložila opätovne predvolať, resp. predviesť všetkých
svedkov v zmysle pokynu zo dňa 13.7.1993 a vykonať ďalšie úkony vrátane zistenia zdravotného stavu
obvineného G..

Uznesením Obvodného súdu Košice 2, č.k. 8T/73/93-30, zo dňa 26.10.1993, bola predĺžená lehota

trvania väzby u obvineného M. G. do 30.11.1993.Uznesením zo dňa 24.11.1993 obvodný prokurátor pre Košice II vo veci trestného činu ublíženia na
zdraví proti obvinenému M. G. rozhodol o jeho prepustení z väzby na slobodu vzhľadom na to, že mu
bol nariadený výkon trestu odňatia slobody na základe rozsudkov Obvodného súdu Košice 2, sp. zn.

7T/141/93 z 27.10.1993 a na základe rozsudku Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 5T/363/91.

Predloženými zápisnicami o výsluchu obvineného mal súd preukázané, že dňa 18.6.1993 a dňa
19.6.1993 bol obvinený M. G. vypočutý OÚV PZ SR Košice II vo veci vedenej pod ČVS: VP-870/10-93.

Predloženými zápisnicami o výsluchu svedka mal súd za preukázané, že OÚV PZ SR Košice II vo veci
vedenej pod ČVS: VP-870/10-93 uskutočnil výsluchy svedkov a to dňa 22.7.1993 E. Q., nar. XXXX,
bytom G. XX, H. (čl. 152-155), dňa 29.10.1993 D. I., nar. XXXX, bytom H., S. XX (čl. 156-159), dňa

1.11.1993 svedka D. I., nar. XXXX, bytom H., E. X (čl. 160-162) a dňa 1.11.1993 svedka I. I., nar. XXXX,
bytom H. č. XX, H., (čl. 163-166).

Dňa 7.1.1994 vyhotovil OÚV PZ SR Košice II vo veci ČVS: VP-464/10-93 Záverečnú správu s návrhom
na konečné opatrenie na obvineného M. G., preto že dňa 17.6.1993 v Košiciach na ul. Tr. SNP pred
redakciou Večerníka na Luníku II. prepadol Z. A. a spôsobil mu zranenie s dobou práceneschopnosti

10 týždňov, teda inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, čím spáchal trestný čin ublíženia na
zdraví. Z odôvodnenia tejto záverečnej správy vyplynulo, že skutok, ktorý mal obvinený G. spáchať dňa
19.3.1993 a ktorým mal spôsobiť zranenie Z. E., sa nedá objasniť, nakoľko poškodený E. sa po skončení
práceneschopnosti nezdržiava v mieste svojho trvalého bydliska a jeho iný pobyt sa nepodarilo zistiť. Na
základe výpovedí svedkov, ktorí boli vo veci vypočutí, nebolo možné posúdiť a tento skutok obvinenému

G. náležite dokázať.

Žiadosťou o predvedenie Z. E. zo dňa 13.7.1993, OÚV PZ SR Košice II požiadal Pohotovostnú
motorizovanú jednotku, eskortnú skupinu Košice, vzhľadom na to, že Z. E. sa riadne nedostavuje na
predvolanky vyšetrovateľa, o jeho predvedenie na deň 19.7.1993 o 7:30 hod.. Upovedomením zo dňa
19.7.1993 Pohotovostná motorizovaná jednotka oznámila Obvodnému úradu vyšetrovania, že Z. E.

(t.j. žalobca) nebol predvedený na uvedený deň, nakoľko sa doma nenachádzal. Upovedomenie bolo
doručené dňa 21.7.1993.

Žiadosťou o predvedenie Z. E. zo dňa 20.7.1993, požiadal OÚV PZ SR Košice II Pohotovostnú
motorizovanú jednotku, eskortnú skupinu Košice, vzhľadom na to, že sa Z. E. riadne nedostavuje na
predvolanky vyšetrovateľa, o jeho predvedenie na deň 21.7.1993. Upovedomením zo dňa 21.7.1993

Pohotovostná motorizovaná jednotka oznámila OÚV PZ SR, že Z. E. nebol predvedený na uvedený deň,
nakoľko od príbuzných bolo zistené, že v mieste trvalého bydliska sa nezdržiava a iný pobyt nie je známy.

Žiadosťou o predvedenie Z. E. zo dňa 22.10.1993, OÚV PZ SR Košice II požiadal Pohotovostnú
motorizovanú jednotku, eskortnú skupinu Košice, vzhľadom na to, že sa Z. E. riadne nedostavuje na
predvolanky vyšetrovateľa, o jeho predvedenie na deň 29.10.1993. Podľa oznámenia Pohotovostnej

motorizovanej jednotky Obvodnému úradu vyšetrovania, nemohol byť Z. E. predvedený na deň
29.10.1993, nakoľko v skorých ranných hodinách sa doma nenachádzal a podľa udania jeho matky sa
s ňou pohádal a z domu odišiel na neznáme miesto.

Dňa 12.12.2013 bol dožiadaným Okresným súdom Trnava vypočutý vo veci žalobca. Žalobca po
zákonných poučeniach podľa príslušných ustanovení O.s.p. a poučení o predmete konania do zápisnice

sa odmietol k návrhu vyjadriť a odporučil obrátiť sa na právnu zástupkyňu ním splnomocnenú.

Podľa ust. § 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako
aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie oväzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát
zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie
vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa ust. § 18, ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 25 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone vystupuje
v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1.

Podľaust.§9ods.1zák.č.58/1969Zb.,nároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,

ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred
prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v
trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústredným
orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.Akvšakideorozhodnutievydanévtrestnomkonaníprotiosobámpodliehajúcimvojenskejsúdnej

právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných
prípadoch je týmto orgánom,

a)akideovecpatriacudopôsobnostiČeskoslovenskejsocialistickejrepubliky,federálnyústrednýorgán,
do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,

b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán

republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď
nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

Vzhľadom na námietku nedostatku pasívnej legitimácie vystupovať v mene štátu v tomto konaní, ktorú
vznieslo tak Ministerstvo spravodlivosti SR, ako aj Ministerstvo vnútra SR, obe striedavo na základe

návrhov žalobcu konajúce za štát, bolo potrebné vyporiadať sa prvotne s otázkou ktorý štátny orgán
má za štát v danej veci konať.

Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie
je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Pasívna
legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej

z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo
skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie
štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako
účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania
je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne,

ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O.s.p.).
Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom
povinnostisúdupokúsiťsaoodstránenietejtovadypostupompodľa§43O.s.p..(uznesenieNajvyššieho
súdu SR z 26.9.2012, sp. zn. 6Cdo/149/2011).

Vzhľadom na vyššieuvedené bolo potrebné ustáliť, či žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody,

ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom vyšetrovacích orgánov PZ SR patrí do
pôsobnosti Ministerstva vnútra SR alebo do pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti. V danom prípade
napokon sám žalobca po predložení rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.10.2008, sp. zn.
22C/62/2003 žalovanou Slovenskou republikou, zastúpenou Ministerstvom vnútra SR a jej odvolaní sa
na odôvodnenie rozsudku, označil na pojednávaní dňa 31.1.2014 za štátny orgán oprávnený konať v

mene štátu ako zodpovednostného subjektu podľa zák. č. 58/1969 Zb., Ministerstvo spravodlivosti SR.Nazákladenávrhužalobcunapokonštát,ktorýjepasívnelegitimovanýmsubjektomvzmysleustanovení
zákona č. 58/1969 Zb., v tomto konaní zastupovalo Ministerstvo spravodlivosti SR.

Podľa ust. § 12 ods. 11 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok), v znení

platnom v rozhodnom období, trestným konaním sa rozumie konanie podľa tohto zákona, trestným
konaním sa rozumie konanie podľa tohto zákona, trestným stíhaním úsek konania od začatia trestného
stíhaniaaždoprávoplatnostirozsudku,prípadneinéhorozhodnutiaorgánučinnéhovtrestnomkonanívo
veci samej a prípravným konaním úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, postúpenia
veci, prerušenia alebo zastavenia trestného stíhania pred podaním obžaloby.

Podľa ust. § 1 ods. 1 Trestného poriadku, účelom trestného poriadku je upraviť postup orgánov činných

v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo
potrestaní.

Podľa ust. § 12 ods. 1 Trestného poriadku, orgánmi činnými v trestnom konaní sa rozumejú súd,
prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán.

Keďže žalobca svoj nárok zdôvodňoval nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa ako orgánu

činného v trestnom konaní, a to v trestnom konaní ktoré bolo začaté vydaním uznesenia o začatí
trestného stíhania, je nesporné, že sa jedná v prípade žalobcom napádanej nesprávnosti úradného
postupu štátu, v zmysle ust. § 12 ods. 1 a ods. 11 zák. č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku o nesprávny
úradný postup v trestnom konaní, v ktorom prípade v zmysle ust. § 9 ods. 1 veta druhá zák. č. 58/1969
Zb. je ústredným orgánom kompetentným za štát konať, Ministerstvo spravodlivosti SR. Na základe

uvedeného mal tak súd v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti SR za správne označený ústredný
orgán štátu konajúci za žalovanú Slovenskú republiku.

Pokiaľ sa jedná o otázku nesprávneho úradného postupu, z titulu ktorého si žalobca uplatnil nárok
na náhradu škody voči štátu, malo sa jednať o nesprávny úradný postup vyšetrovacieho orgánu
pri vyšetrovaní trestnej veci vedenej Obvodným úradom vyšetrovania PZ SR Košice II pod č.p.

VP-464/10-93, a podľa žalobcu mal nesprávny úradný postup vyšetrovateľa spočívať v tom, že nevyšetril
vec riadne a včas, keďže žalobcu neinformoval o výsledkoch vyšetrovania a vykonaných procesných
úkonoch,nevykonalprocesnéúkonynanáležitézistenieskutkovéhostavupáchateľaanebolovznesené
obvinenie voči M. G..

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou za

škodu, t.j. bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom splnení
troch podmienok a to: nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu je teda existencia nesprávneho úradného postupu.
Nesprávny úradný postup môže byť tak rozmanitý, že jeho všeobecné vyjadrenie v definícii, ako i

zovšeobecňujúci popis nie je možný, preto zákon nedefinuje nesprávny úradný postup. Nesprávnym
úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne
vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj
opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. V rámci nesprávneho
úradného postupu riešia sa tie prípady vzniku škôd, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou.

Podľa ust. § 2 ods. 5 Trestného poriadku (účinného v čase spáchania a prešetrovania skutku, ako aj
v čase účinnosti zák. č. 58/1969 Zb.), orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite
zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán. Priznanie obvineného nezbavuje orgány

činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu.Podľa ust. § 2 ods. 6 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i
súhrnne, nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

Podľa ust. § 160 ods. 1 Trestného poriadku, ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný
trestný čin, a ak nie je dôvod pre postup podľa § 159 ods. 2 a 3, začne vyšetrovateľ alebo vyhľadávací
orgán bez meškania trestné stíhanie. Trestné stíhanie sa začína uznesením. Ak hrozí nebezpečenstvo z
omeškania, začne vyšetrovateľ alebo vyhľadávací orgán trestné stíhanie vykonaním zabezpečovacích
úkonov podľa ustanovení druhého až piateho oddielu štvrtej hlavy. Po ich vykonaní vyhotoví bez
meškania uznesenie. Prokurátorovi sa doručí odpis uznesenia najneskoršie do 48 hodín.

Podľa ust. § 163 ods. 1 Trestného poriadku, ak je na podklade zistených skutočností dostatočne
odôvodnený záver, že trestný čin bol spáchaný určitou osobou, vydá vyšetrovateľ bez meškania
uznesenie, že sa táto osoba stíha ako obvinený.

Podľa ust. § 164 ods. 2 Trestného poriadku, vyšetrovateľ postupuje pri vyšetrovaní z vlastnej iniciatívy
tak, aby čo najrýchlejšie a najúplnejšie boli objasnené všetky skutočnosti potrebné na posúdenie

prípadu, osoby páchateľa i nároku poškodeného na náhradu škody a aby boli tiež odhalené príčiny, ktoré
viedli k trestnej činnosti alebo umožnili jej spáchanie (§ 89 ods. 1). Na zistené nedostatky alebo závady
upozorní vyšetrovateľ štátny alebo iný orgán, podnik alebo organizáciu, ktorých sa zistený nedostatok
alebo závada týka.

Vykonaným dokazovaním, a to oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi z vyšetrovacieho

spisu Obvodného úradu vyšetrovania PZ SR Košice II, č.p. VP-464/10-93, mal súd za preukázané,
že vyšetrovanie v danej veci prebiehalo v súlade s cit. zákonnými ustanoveniami upravujúcimi postup
vyšetrovania, a to priebežne a riadne. Vo veci bolo začaté trestné stíhanie, voči M. G. bolo vznesené
obvinenie, boli vykonávané vyšetrovacie úkony. Súd nezistil nesprávny úradný postup vyšetrovateľa,
existenciu ktorého tvrdil bez jeho bližšej konkretizácie, žalobca. Vyšetrovateľ konal vo veci priebežne

a bez toho, aby z jeho strany boli spôsobené akékoľvek prieťahy. Je potrebné zohľadniť, že na
rýchlosť vykonania jednotlivých procesných úkonov mal vplyv aj zdravotný stav obvineného, ako
aj nedostavovanie sa niektorých svedkov na vyšetrovacie úkony na základe predvolaní a následná
nevyhnutnosť ich predvedenia. Pokiaľ sa jedná o otázku neinformovania žalobcu o výsledkoch
vyšetrovaniaovykonanýchprocesnýchúkonoch,vtomtosmerepoukazujesúdnažiadostivyšetrovateľa

o predvedenie žalobcu z dní 13.7., 20.7. a 22.10.1993 a na upovedomenia z dní 19.7., 21.7. a
29.10.1993, z obsahu ktorých je zrejmé a súd mal tak za preukázané, že sa žalobca nezdržiaval
v mieste svojho trvalého bydliska a žiadnu inú svoju adresu vyšetrovateľovi neoznámil a preto ho
vyšetrovateľ nemohol informovať o výsledkoch vykonávaného vyšetrovania. T.j. súd nezistil nesprávny
úradnýpostup.Týmneboldanýanilenprvýzákonnýpredpokladprevznikzodpovednostištátuzaškodu,

ktorá mala vzniknúť žalobcovi titulom nesprávneho úradného postupu.

Aj pokiaľ sa jedná o vznik škody, žalobca len vo všeobecnosti tvrdil, že mu bola spôsobená škoda, ktorú
aninazákladevýzvysúdubližšienekonkretizoval,lenuviedolprostredníctvomprávnehozástupcu,žesa
jedná o nemajetkovú ujmu spočívajúcu v jeho dlhodobej fyzickej a psychickej indispozícii. Vznik žiadnej
konkrétnejškodyakomajetkovejujmyvšakvtomtokonanížalobcaaninetvrdilaaninepreukázal,pričom

dôkazné bremeno zaťažovalo práve žalobcu. Pokiaľ sa týka uplatneného nároku na náhrady škody vo
výške 10.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy, je potrebné uviesť, že zák. č. 58/1969 Zb. neupravuje
zodpovednosť štátu za vznik nemajetkovej ujmy a náhradu nemajetkovej ujmy neumožňuje, aj keby
vznik nemajetkovej ujmy bol žalobca v konaní preukázal, k čomu však nedošlo.

O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nesprávneho úradného postupu, t.j.

vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, a ak bolo
preukázané, že ak by nebolo nesprávneho úradného postupu, ku škode by nebolo bývalo došlo.Keďže v danom prípade nebol preukázaný ani nesprávny úradný postup, ani vznik škody, nemohla byť
ani preukázaná príčinná súvislosť medzi nimi.

Vykonaným dokazovaním tak nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov pre vznik

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd preto žalobný návrh
žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Ak by aj bolo preukázané naplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup, vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania práva žalobcu na náhradu škody,
vychádzajúc z predpokladu, že vyšetrovanie bolo ukončené vypracovaním záverečnej správy dňa
7.1.1994,jepotrebnévyhodnotiť,žeobjektívnapremlčaciadoba10rokovododňa,keďdošlokudalostiz

ktorej škoda vznikla uplynula najneskôr 7.1.2004 (a len v rámci nej mohla plynúť subjektívna premlčacia
doba) a žaloba bola podaná na súde až po je uplynutí dňa 7.1.2009.

O trovách konania rozhodol súd v zmysle ust. § 141 ods. 2 O.s.p. tak, že vo veci úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnila a vo veci neúspešný žalobca nemá
právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia na Okresný súd Košice II. V odvolaní sa
má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej,

možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok).