Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, November 28, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/82/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212211090
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2212211090.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: GENERAL FACTORING, a. s., Bratislava, Košická 56,
IČO: 35 838 825, zast. splnomocnenkyňou: HMG & Partners, s. r. o., Bratislava, Štefanovičova 12, proti
žalovanej: U. L., nar. XX. U. XXXX, na neznámom mieste, v konaní zast. opatrovníkom: Mesto Y. F.,
o 2.029,07 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č.k. 12C/426/2012-83 zo dňa 4. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie žalobcu čo do vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa o d m i e t a .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov
konania r u š í a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.432,07 eur
a 17,5% ročný úrok zo sumy 430,35 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a 9,5% úrok z omeškania

ročne zo sumy 740,20 eur od 22.12.2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; II.
vo zvyšku súd žalobu zamietol a III. žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške
94,96 eur na trovách právneho zastúpenia a vo výške 48,60 eur na ďalších trovách, na adresu sídla
právnehozástupcužalobkynedo3dníodprávoplatnostirozsudku.Rozhodnutievovecisamejodôvodnil
právne ust. § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, § 517 ods. 2, § 566 ods. 2 a § 879j O. z. (Občianskeho zákonníka
č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 261 ods. 3 písm. d) a § 497 a nasl. a § 503 ods. 1

Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 2 písm. g) a
§4ods.1ZSÚ(zákonč.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvzneníneskoršíchzmienadoplnení).
Vecne mal za to, že žalobný nárok, ktorý bol postúpený žalobkyni predstavoval sumu 2.029,07 eur,
predstavujúcej úverovú istinu 430,35 eur, úrok (17,5% ročne) 253,42 eur + 691,87 eur, úrok z omeškania
591 eur a poplatky 56,43 eur. Žalovaná nárok žalobcu po skutkovej (vecnej) a ani po právnej stránke
nesporovala, pričom nárok na nesplatenej istine je jednoznačne oprávnený. Žalovaná poskytnutý úver

spotrebovala, ale v plnej miere nevrátila, preto jej priznal aj nárok v časti úroku dohodnutého v zmluve
vo vyčíslenej sume - 945,29 eur aj v sadzbe pre budúce obdobie, nakoľko žalovaná doposiaľ istinu
nesplatila v celosti. Na úrok z úveru má žalobkyňa nárok nielen do dohodnutej splatnosti úveru, ale
až do času, kým úver nie je splatený, avšak úročiť ho duplicitne nie je oprávnený. Zároveň priznal
aj nárok na úrok z omeškania uplatnený sadzbou 9,5% ročne, keďže sa žalovaná preukázateľne do
omeškania dostala, v sadzbe uplatnenej v zmysle platnej právnej úpravy. K časti žaloby na uplatnenom

úroku z omeškania vyčíslenom pevnou sumou 591 eur poukázala na ust. § 54 ods. 1 O.z., že zmluvné
podmienky upravené (akoukoľvek) spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od ustanovení O.z., a to
aj napriek tomu, že zákonnú úpravu úrokov z omeškania obsahuje aj Obch.z.. Žalobkyňa napriek výzve
súdu nepreukázala, či je suma vyčíslená v súlade s platnou právnou úpravou, preto nemohol predmetný
nárok preskúmať a ako nepreskúmateľný ho zamietol.Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu, t. j. tak vo vyhovujúcej ako aj v zamietajúcej časti podala včas
odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe, t. j. uložením povinnosti žalovanej
zaplatiť mu 1.432,07 eur; úrok vo výške 17,5% p.a. z istiny 470,20 eur od 22.12.2010 do zaplatenia;

úrok z omeškania vo výške 9,50%, p. a. z istiny 740,20 eur od 7.2.2007 do zaplatenia; trovy konania
pozostávajúce zo zaplatených súdnych poplatkov za konanie na súde prvého a druhého stupňa ako aj
trovy právneho zastúpenia žalobkyne vo výške 379,63 eur. Odvolanie odôvodnila ustanovením § 205
ods. 2 písm. d) O.s.p., pretože súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam ako aj ustanovením § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keďže rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odôvodnení odvolania uviedla, že súd
prvého stupňa zamietol časť žaloby a to v časti uplatňovaných úrokov z omeškania, ktoré boli ku dňu
postúpenia pohľadávky vyčíslené na sumu 597 eur z dôvodu, že napriek výzve súdu nepreukázala, či je
suma vyčíslená v súlade s platnou právnou úpravou a nárok nebolo možné zo strany súdu preskúmať.
Odvolateľka s týmto nesúhlasila, pretože v jej vyjadrení zo dňa 12. marca 2013 bol jasne uvedený
začiatok omeškania, t.j. deň 16. november 2004 so splácaním splátky vo výške minimálne 33,19 eur

(1.000 Sk) dohodnutej v článku III. bod 4 dodatku. Z vyjadrenia taktiež vyplývalo, že úroky z omeškania
bolivobdobíod16.novembra2004do6.februára2004účtovanéznedoplatkovnasplatnýchsplátkachk
15. dňu v mesiaci. Vo vyjadrení bol taktiež uvedený aj spôsob vyčíslenia úrokov z omeškania za obdobie
od 7. februára 2007 (deň nasledujúci po vypovedaní zmluvy) do 21. decembra 2010 (v deň postúpenia
pohľadávky). Pokiaľ ide o výšku úrokových sadzieb za celé obdobie, za ktoré si uplatňovala vyčíslené

úroky z omeškania, t. j. 16. novembra 2004 do 21. decembra 2010 bolo taktiež uvedené, že úroky z
omeškania boli účtované za použitia zákonnej úrokovej sadzby. Súd prvého stupňa jej mal priznať tú
časť, ktorú bolo možné v zmysle jeho vyjadrenia preskúmať a zamietnuť tú časť, ktorú preskúmať možné
nebolo a to z toho dôvodu, že skutočnosť, že sa žalovaná dostala do omeškania bola riadne preukázaná
čo vo svojom rozsudku sám uvádza.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O.s.p. v medziach odvolania celú vec a to
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez pojednávania, pretože tu síce šlo aj o vec samú, ktorá však vylučovala
rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou, keďže rozsudok napadnutý odvolaním
žalobkyne nebolo možné považovať za vecne správny v časti, ktorej bola žaloba zamietnutá a naopak

v časti, ktorej bolo rozsudkom žalobe vyhovené, bolo potrebné odvolanie žalobkyne odmietnuť (§ 218
ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.).

Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na
odvolanie nie je oprávnený a podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Podľa § 201 veta prvá O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,
pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 202 ods. 4 O.s.p. odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Platné procesné právo výslovne zakotvuje právo účastníka súdneho konania napadnúť rozhodnutie
súdu prvého stupňa odvolaním čo platí tak pre rozsudky, ako i uznesenia s výnimkami v zmysle ust. §

202 ods. 3 O.s.p.. Skutočné oprávnenie účastníka súdneho konania napadnúť konkrétne rozhodnutie
odvolaním však v každom konkrétnom prípade závisí od dotknutia potencionálneho odvolateľa, inak
napadnuteľným rozhodnutím na jeho právach. V zásade však platí, že oprávnenie účinne brojiť proti
rozhodnutiu súdu odvolaním má len ten z účastníkov konania, ktorý v dôsledku súdom zvoleného
spôsobu rozhodnutia utrpel na svojich právach resp. ktorému boli napadnuteľným rozhodnutím založené

určitépovinnosti.Prizamietnutížalobymáprávobrojiťprotipríslušnémurozsudku,resp.častirozsudkuv
zamietajúcej časti len žalobca a naopak pri vyhovení žalobe má právo brojiť proti príslušnému rozsudku,
resp. časti rozsudku vo vyhovujúcej časti len žalovaný.Z obsahu výroku napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že vyhovené bolo žalobe v
časti zaplatenia istiny, t. j. uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 1.432,07 eur ako aj v časti
príslušenstva, t.j. uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 17,5%-ný úrok ročne zo sumy 430,35

eur od 22.12.2010 do zaplatenia ako aj 9,5% úrok z omeškania ročne zo sumy 740,20 eur od 22.12.2010
do zaplatenia a nad predmetnú vyhovujúcu časť vo veci samej bola žaloba zamietnutá. Žaloba bola
zamietnutá v časti, ktorej sa žalobkyňa domáhala na žalovanej zaplatenia úroku z omeškania vo výške
9,5% ročne zo sumy 740,20 eur od 7.2.2007 do 22.12.2010 (ktorý žalobkyňa paušálne vyčíslila sumou
597 eur).

Vzhľadom k tomu, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti vyhovujúcej žalobe bol pre žalobkyňu
pozitívny, odvolací súd jej odvolanie v tejto časti odmietol.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom a podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ak súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného
predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods.
1 písm. g/ O.s.p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)
je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom

46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR
č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu. I podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91),
Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery

zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na

strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §

221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.Podľa názoru odvolacieho súdu takouto vadou trpel aj rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávajúcej
veci a to napriek tomu, že súd prvého stupňa dôvodil, že postúpená pohľadávka nebola žalobkyňou
nijako špecifikovaná a zo žaloby a z predložených listín nie je zrejmé, z čoho pozostávala, a preto

nepriznal úroky z omeškania vyčíslené pevnou sumou 597 eur, keď žalobkyňa i napriek jeho výzve
nepreukázala či je vyčíslená suma v súlade s plantou právnou úpravou a tak nebolo možné žalobný
nárok v tomto smere preskúmať.

Odvolací súd dospel k záveru, že takéto zdôvodnenie nepodávalo dostatok dôvodov na podporu
spôsobov zvoleného súdom prvého stupňa v napadnutej časti a je tak nepreskúmateľné predovšetkým z
toho dôvodu, že sa z neho nepodáva dostatočné vysvetlenie, prečo bola špecifikácia v žalobnom návrhu

dostatočná pre rozhodnutie o istine a nedostatočná pre rozhodnutie o úrokoch z omeškania a aj to len
v časti vyčíslenej pevnou sumou (paušálne).

Pokiaľ mal súd prvého stupňa za to, že skutkový dej, od ktorého odvodzuje žalobkyňa porušenie či
ohrozenie svojho subjektívneho práva je zmätočný, prípadne absentuje, ide o vadu žaloby odstrániteľnú
postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p. a nesplnenie dôkaznej povinnosti môže byť odstrániteľné takýmto

postupom. Iba ak by sa takto vadu žaloby odstrániť nepodarilo, bolo by možné v konaní pokračovať a
sankciouzanesplneniapovinnostitvrdeniaadôkaznejpovinnostibybolospravidlaneuneseniebremena
tvrdenia a dôkazného bremena a v sporových konaniach tak tzv. strata sporu. Na margo je treba uviesť,
že nebolo povinnosťou žalobkyne preukazovať vyčíslenie úroku z omeškania v súlade s platnou právnou
úpravou, pretože to či žalobný nárok spočívajúci v úroku z omeškania je v súlade s platnou právnou

úpravou, resp. nie je, je práve na posúdení súdu. Odvolací súd dáva do pozornosti, že úroky, úroky
z omeškania a poplatok z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 O.z. príslušenstvom pohľadávky, ktorou
sa v zmysle tohto ustanovenia a v náväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v ust. § 488 O.z.
rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku
ktorého zmene (potiaľ, že sa môžu nárokovať aj sankcie za omeškanie s platením) dochádza priamo

zo zákona práve až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého
vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným
zo spôsobov jeho zániku) zaniká (končí) aj akcesorický záväzok úrokový; pretrváva len povinnosť
zaplatiť už dospelé úroky. Tým, že včas nesplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania s
plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka

príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania z dojednaných úrokov) potom veriteľ nemá preto,
že ani občiansky ani obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú, keďže nezakotvujú majetkové
sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Ak sa pohľadávkou v zmysle úpravy
obsiahnutej v ustanovení § 121 ods. 3 O.z. rozumie istina (plnenie z hlavného peňažného záväzku),
potom nemôže nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť ani z dikcie ustanovenia §

517 ods. 2 O.z., pretože bez väzby na ustanovenie § 121 ods. 3 O.z. by to viedlo k absurdnému
záveru, že takto priznané príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou
samostatnou pohľadávkou. Úprava obsiahnutá v § 517 ods. 2 O.z. ako úprava všeobecná vo vzťahu ku
všetkýmobčianskoprávnymzáväzkom,pomenovávapríslušenstvo,ktorémožnopriomeškanísplnením
peňažného dlhu (s plnením hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa istiny, v prípadoch, kedy zákon

o kvalite príslušenstva mlčí (ak neustanovuje zákon, že dlžník je povinný platiť poplatok z omeškania,
má veriteľ právo požadovať úrok z omeškania). Nejvyšší soud ČR (rozhodnutí NS ČR ze dne 24. 3.
2004, sp. zn. 35 Odo 101/2002) má tiež za to, že dikcia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (čo do
slovného spojenia „peňažný záväzok“) oporou pre iný výklad riešeného problému nie je. Tým nie je
dotknuté právo účastníkov dohodnúť sa (napr.: v medziach zmluvy o úvere), že dojednané úroky

sa stanú súčasťou istiny (t.j. budú k nej podľa dohody účastníkov pripočítané) a následne potom právo
veriteľa požadovať, aby dlžník pre prípad omeškania s platením takto zvýšenej istiny platil dojednanú
alebo zákonom stanovú sadzbu úrokov z omeškania, čo by však znamenalo, že by sa opäť úročila len
istina a nie príslušenstvo pohľadávky.

Popri nedostatku odôvodnenia rozsudku tak bolo konanie zaťažené aj tým, že postupom súdu bola

žalobkyni odňatá reálna možnosť konať pred súdom, preto odvolaciemu súdu neostávalo iné v záujme
zachovania práva na dvojinštančný proces, ako rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O.s.p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiťsúdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa
riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný, v naznačenom smere doplniť
dokazovanie, výsledky celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne

rozhodnúť o veci v zamietajúcej časti, o trovách konania i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.