Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/391/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610202587
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Stovičková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610202587.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5,
proti povinnému: W. C., nar. X.X.XXXX, bytom D., Y. XXX/XX, vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr.
Rudolf Krutý, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 3971/10u, o vymoženie 446,95 eur
s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 23.

júla 2012 č. k. 6Er/170/2010-17, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením zastavil exekučné konanie a súdnemu exekútorovi nepriznal
náhradu trov exekúcie, čo odôvodnil § 57 ods. 2, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45

ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK“), § 2 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 ods. 1, 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“). Skutkovo zdôvodnil svoje rozhodnutie tým, že exekučným titulom bol vykonateľný rozhodcovský
rozsudokstálehorozhodcovskéhosúduzriadenéhospoločnosťouSlovenskározhodcovská,a.s.,sp.zn.
SR 14515/08 z 23.6.2009. Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere č.
2234484 z 5.8.2004, na základe ktorej právna predchodkyňa oprávnenej (VÚB, a. s.) poskytla finančné

prostriedky povinnému, a ten sa zaviazal ich splatiť. Súd vyhodnotil zmluvu medzi účastníkmi ako
spotrebiteľskú, pretože právna predchodkyňa oprávnenej konala v rámci predmetu svojho podnikania
a povinný nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súčasťou
zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky, ktoré obsahovali rozhodcovskú doložku, podľa ktorej sa
zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, budú riešené stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., jediným rozhodcom. Prvostupňový

súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.
Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa, aby sa podrobil
rozhodcovskému konaniu a vzdal sa práva na spravodlivý proces. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská
doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
súd exekučné konanie zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie. Poukázala

na to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavajúcej činnosti, ktorú mu zveril
Exekučný poriadok. Poukázala na ustanovenie § 35 ZoRK, na ustanovenie § 159 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), z ktorých jednoznačne vyplýva, že právoplatný rozhodcovský
rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, žeje prekážkou pre opätovné prejednanie a je právne záväzný a po uplynutí lehoty na naplnenie je
vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon rozhodnutia. Ďalej poukázala na ustanovenie
§ 45 ods. 1 a 2 ZoRK a z tejto úpravy vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa ustanovenia § 45

exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť, nie nevydať poverenie. Ak by exekučný
súd meritórne skúmal súlad plnenia, ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným
právom pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré
je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Tento výklad je neprípustný. Exekučnému súdu
slovenský právny poriadok nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako

súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej, teda napríklad nemá právomoc vykonať dokazovanie, rozsudok
zrušiť, zmeniť jeho výrok. Tento stav by bol zjavne v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva i Ústavného súdu. Poukázala na I. ÚS 5/02, ÚS SR, tiež na rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Hutten-Czapska proti Poľsku, § 168. Exekučný súd pri zastavení exekučného
konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. Poukázala tak na
dôvody ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Dôvodom na zastavenie exekučného konania v

zmysle tohto ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal za povinnosť niečo, čo by
bolo v rozpore s právnym poriadkom. Existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie
je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky z 30.10.2009 sp. zn. 33Cdo/2675/2007). Tiež poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora
C-40/08, ako aj na rozsudky z 30.9.2003 K?bler, C224/01, Zb. s I-10239, bod 38; zo 16.3.2006 Kapferer,

C-234/04, Zb. s I-2585, bod 20; z 3.9.2009 Fallimento Olimpiclub, C-2/08, bod 22. Ochrana garantovaná
spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania
musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných
rozhodnutí. Nemožno teda vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa
ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa,

ktorý síce vedel o svojich právach no neuplatnil si ich. Odvolateľka ďalej namietala, že do 31.12.2007
sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ, len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v
ôsmej časti OZ, ako aj zmluvy podľa § 55. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a
v zákone o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala
povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52

ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych
vzťahov vzniknutých pred 1.1.2008. To znamená, že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva
o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa
ustanovenia § 52 až § 54 OZ. Právne vzťahy o zmluve o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa v súlade
s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez

ohľadu na povahu účastníkov. Zároveň dala do pozornosti dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods.
4 písm. r) OZ, že cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva, ak
by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v
rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá
za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Poukázala na to, že právna predchodkyňa

oprávnenej si predložením rozhodcovskej zmluvy plnila povinnosť podľa § 93b zákona č. 483/2001
z. z. o bankách, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. Zn. 3 M Cdo/11/2010 z 26.9.2011,
z ktorého vyplýva, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku je možné len pokiaľ ide o
dôvod podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK, pričom rozpor s dobrými mravmi je viazaný výlučne na plnenie
a nie na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, pretože nie každá

neprijateľnápodmienkaspôsobujeajrozporplneniasdobrýmimravmi.Odvolateľkanavrhlaabyodvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O. s. p. a § 37 ods. 1 Exekučného

poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O. s. p. a § 45 ods.
3 ZoRK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212
ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k
záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkonejudikovanéhoprávavyjadrenéhoexekučnýmtitulom,ktoréhopovahaurčujerozsahmateriálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť,

možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu
vykonať,tedačituniesútakézákonnéustanovenia,ktorébybránilivykonaniuexekúcienazákladetohto
exekučného titulu. Ustanovenie § 45 ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na
to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský
rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré

trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok
odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku
vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť
na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle

§ 159 O. s. p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej
správnosti.

Zo zmluvy o vydaní kreditnej platobnej karty VÚB, a. s., č. 2234484 z 5.8.2004, uzatvorenej medzi
právnou predchodkyňou oprávnenej (VÚB, a. s.) a povinným vyplynulo, že právna predchodkyňa
oprávnenej ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli zmluvu, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý

úverový rámec 30.000 Sk. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky pre vydanie a
používanie kreditných platobných kariet, ktoré v čl. VIII. bode 1. obsahujú rozhodcovskú doložku, v
zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, budú rozhodované v
rozhodcovskom konaní rozhodcom určeným spoločnosťou Správa kreditných kariet, a. s. Ako vyplýva
z rozhodcovského rozsudku, oprávnená nadobudla pohľadávku voči povinnému na základe zmluvy o

postúpení pohľadávok. V spise sa tiež nachádza kópia dohody o úhrade pohľadávky v splátkach z
26.6.2007, ktorá v bode 5. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli,
že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy budú riešené pred stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťouSlovenskározhodcovská,a.s.,alebopredpríslušnýmsúdomSlovenskejrepubliky,pričom
právo výberu má žalujúca zmluvná strana.

Z formy a obsahu zmluvy (a rovnako i dohody o úhrade pohľadávky v splátkach) je zrejmé, že sa
jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala právna predchodkyňa oprávnenej už
pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto
zmluvy (dohody) žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.

Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej

zmluvy (dohody), ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy
podľa§52OZnespadala.Jealenesporné,žepredmetnázmluvajespotrebiteľskouzmluvoupodľa§23a
z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu
uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých
prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva

uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou
zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne
na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že
všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i
na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.Keďže právna predchodkyňa oprávnenej bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v
rámcipredmetusvojejobchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti,právnapredchodkyňaoprávnenejpri
uzatvorenípredmetnejzmluvyvystupovalavpozíciidodávateľavzmysle§52ods.2OZvzneníúčinnom

v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho
v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v
zmysle § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že zmluvou sa zaviazala poskytnúť právna

predchodkyňa oprávnenej ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky
vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s
odmenou,zmluvauzavretámedziúčastníkmispĺňazákladnénáležitostispotrebiteľskéhoúveruvzmysle
§ 2 písm. a) a b) z. č. 258/2001 Z. z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi
účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z., a preto nie je
vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je
nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je z.

č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou,
ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať
podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Na
základe vyššie uvedeného, podľa názoru odvolacieho súdu, medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k záveru,
že predmetná rozhodcovská doložka, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

V zmysle § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods.
1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 OZ demonštratívne
vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993, účinnej od 21.4.1993, o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,

ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku

škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú

zmluvu.Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady

neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a
účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad,
ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej

podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve (dohode). V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale

význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským

súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu, resp.
v rámci dohody o úhrade pohľadávky v splátkach, kde záujmom a cieľom spotrebiteľa nebolo riešenie
sporu, ktorý ešte nevznikol. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný

titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská
doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože

núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ
výslovne neželá.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná

a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich
výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný
výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy je v priamom rozpore s § 53

ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy OZ citované
ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j OZ
vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších
predpisov,neprijateľnosťpredmetnejzmluvnejpodmienkyodvolacísúdvyslovilspoužitím§53ods.1OZ
za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho

dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani
právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu,ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne
následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle 41 Exekučného poriadku a výkon
exekúcie na jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo/20/2008).

Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju
právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1
písm. c/ ods. 2 ZoRK), súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom
rozsahu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po
vydaní poverenia je to dôvod na zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle § 57 ods. 1

Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať,
keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné
nie je.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

z dôvodu vecnej správnosti v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. mal v odvolacom konaní úspešný povinný
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Túto si neuplatnil a ani mu žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že sa mu náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.