Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/14/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200348
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Baricová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:7011200348.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti MERCURIUS, s. r. o.,
so sídlom Jazerná 3, Košice, zastúpeného JUDr. Dušanom Antolom advokátom, so sídlom Zbrojničná
12, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/4605-23530/2011/993403-
r z 25. februára 2011, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.

7S/38/2011-91 z 18. januára 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/38/2011-91 z 18.
januára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) podľa ustanovenia § 250j ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“ ) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala

preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/223/4605-23530/2011/993403-r z 25.
februára 2011, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice IV č. 698/230/101441/10/
Poto z 17. decembra 2010 a ktorým Daňový úrad Košice IV (ďalej len „správca dane“) uložil žalobkyni
podľa § 35 ods. 1 písm. f/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon o
správe daní“) pokutu vo výške 24.219,50 eura za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že v tomto konaní sa
nezaoberal skutkovými zisteniami, ktoré boli predmetom pri preskúmaní rozhodnutia č.
I/223/9262-56554/2009/992517-r zo dňa 03. júna 2009, pretože v tomto konaní skúmal, či dôvody pre
uloženie pokuty boli v súlade so zákonnou úpravou, ktorá je v tomto prípade ustanovená v § 35 ods. 1
písm.f/zákonaosprávedaní.Krajskýsúdzistil,žekonanievovecipreskúmaniarozhodnutiažalovaného
č. I/223/9262-56554/2009/992517-r zo dňa 03. júna 2009 bolo zastavené, a to v konaní 6S/107/2009 zo

dňa 19. augusta 2010, pričom uznesenie o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť 14. septembra
2010.

Krajský súd dôvodil tým, že žalobná námietka týkajúca sa nesprávneho postupu správcu dane pri
uplatnení ustanovenia § 35 ods. 16 zákona o správe daní správcom dane je irelevantná z dôvodu, že
v tomto prípade sa pokuta neukladala podľa ustanovenia § 35 ods. 4, 5, 7 až 12 a 15, ale bola uložená
podľa ustanovenia § 35 ods. 1 písm. f/ zákona o správe daní, a že v prípade zmeny skutkových okolností,

ktoréviedlisprávcudanekurčeniuvlastnejdaňovejpovinnosti,niejevylúčenýpostuppodľaustanovenia
§ 35 ods. 19 zákona o správe daní. Keďže krajský súd v preskúmavacom konaní nezistil nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia, preto žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich
náhradu nepriznal.Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa domáhajúc sa, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie
žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane a vec vráti na ďalšie konanie z dôvodu, že rozsudok

krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe ktorého dospel k
nesprávnemu skutkovému zisteniu.

Žalobkyňa poukazovala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 283/2010 z 27. októbra
2010, z ktorého vyplýva záver, že tento považoval postupy a rozhodnutia daňových orgánov za
neopodstatnené, ktoré treba v ďalšom konaní zrušiť a tento nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

je takou novou skutočnosťou, ktorá má generálny vplyv na celé daňové konanie, teda na postupy a
rozhodnutia daňových orgánov. Podľa žalobkyne rozhodnutia správcu dane ako aj žalovaného boli
vydané v rozpore s ustanoveniami § 2 ods. 1, § 12, § 18 ods. 2 a § 21 zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) ako aj článku 4 ods. 7, článku 37, článku 48, článku
79, článku 84, článku 98, článku 114 a článku 201 ods. 1 písm. a/ Nariadenia rady EHS 2913/92-Colný
kódex. Podľa žalobkyne, ak daňové orgány neboli kompetentné rozhodovať o prípadnej platbe DPH,

tak nemohli rozhodovať ani o udelení pokuty v prípade tovaru nachádzajúceho sa v colnom sklade vo
viazanom režime.

Na základe vyššie uvedeného, žalobkyňa navrhla Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil a zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj správcu
dane a odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správne potvrdiť. Uviedol, že podkladom pre uloženie pokuty bolo právoplatné rozhodnutie správcu dane
č. 698/230/6886/09/Poto z 09. februára 2009. Argumentáciu žalobcu považoval za bezpredmetnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2
veta prvá OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných prostriedkov zákonnosť

postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo
v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť

rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu
a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude
účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho práva v konaní ide.

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postup, sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v
správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň
pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 OSP).Podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1
a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z obsahu odvolania žalobkyne je zrejmé, že okrem iného namietala skutočnosť, že podkladom

pre uloženie sankcie bolo rozhodnutie, ktoré vydal orgán, ktorý na to nebol oprávnený, teda
namiesto colného úradu príslušný správca dane. Nesúhlasil so spôsobom, akým sa krajský súd
vysporiadal s jej žalobnými námietkami. Ako vyplýva z obsahu podaného odvolania žalobkyňa namietala
nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a protiústavnosť rozhodnutia žalovaného poukazujúc pritom na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 283/2010 z 27. októbra 2010, v

ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky považoval postupy a rozhodnutia správnych orgánov za
neopodstatnené, ktoré treba v ďalšom konaní zrušiť.

Podľa § 157 ods. 2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí
obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu
pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či

sp. zn. III. ÚS 60/04 - www.concourt.sk). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky
súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa
aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na
každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z

29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutiapovažovanýzarozhodujúci(porovnajnapr.rozsudokvoveciRuizTorijac.Španielskoa Hiro
Balani/Španielsko, oba z 09. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry

ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na
spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo
veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, či
sp. zn. II. ÚS 537/2010 - www.concourt.sk).

Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo žalobcu, ako účastníka preskúmavacieho konania
na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude zodpovedať na jeho primárne námietky oponujúce
rozhodnutiu správneho orgánu, a ktoré bude mať aj oporu v administratívnom spise.Skonštatovanie krajského súdu, že „rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom“, však
zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie
rozhodnutia nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu,

nedáva zrozumiteľným spôsobom odpoveď na námietky žalobkyne uvedené v žalobe a nie je ani
reakciou na obsah administratívneho spisu.

V tejto veci najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 283/2010
z 27. októbra 2010, ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Sžf/91/2008 z 20. októbra 2009 a v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)

okrem iného vyslovil aj to, že „najvyšší súd sa však nevenoval aplikácii ustanovenia § 12 zákona o DPH,
podľa ktorého majú colné predpisy pri dovoze prednosť pre zákonom o DPH.“. Ústavný súd v tomto
náleze považoval za rozhodujúcu pre posúdenie veci skutočnosť, ktorú žalobkyňa namietala v žalobe
ako aj v odvolaní a z ktorej je zrejmé, že najvyšší súd svojim rozsudkom vo veci sp. zn. 5Sžf/91/2008
z 20. októbra 2009 sa dostatočne nevysporiadal s námietkou žalobkyne, či bol alebo nebol vo veci
oprávnený rozhodovať správca dane a žalovaný alebo podľa § 12 zákona o DPH colné orgány.

VtejtosúvislostiNajvyššísúdSlovenskejrepubliky poznamenáva,žepozrušenírozsudku5Sžf/91/2008
z 20. októbra 2009 nálezom ústavného súdu č. III. ÚS 283/2010 z 27. októbra 2010 položil uznesením
sp. zn. 1Sžf/1/2010 z 22. marca 2011 Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku vzťahujúcu
sa na obdobný prípad.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom súdnictve je

oprávnený a povinný skúmať, či rozhodnutie vydal orgán na to oprávnený. Takto musí postupovať aj
v prípade, ak už iné rozhodnutie správneho orgánu, čo aj formálne právoplatné, a ktoré je podkladom
pre vydanie ďalšieho rozhodnutia (napadnuté rozhodnutie o uložení pokuty) bolo vydané orgánom na to
oprávneným. Ak by sa uvedená skutočnosť preukázala, tak v prípade rozhodnutia, ktoré bolo podkladom
pre vydanie rozhodnutia, napadnutého žalobou, by išlo o nulitné rozhodnutie (paakt).

Akt, vydaný absolútne vecne (funkčne) nepríslušným správnym orgánom, je nulitným aktom. Nulitné
rozhodnutie so sebou nenesie žiadne právne účinky, hľadí sa naň, ako keby nebolo vydané, teda je
neplatné od začiatku - od jeho vydania. Nulitu rozhodnutia (t. j. jeho absolútnu neplatnosť) posudzuje
druhostupňový správny orgán ako aj súd i z vlastného podnetu. Nulita aktu je sama osebe dôvodom pre
jeho zrušenie súdom bez ohľadu na to, či žaloba túto skutočnosť namietala alebo žiadala o zrušenie

rozhodnutia z iných dôvodov.

Z uvedeného je tiež zrejmé, že na nulitné podkladové rozhodnutie sa z úradnej povinnosti neprihliada.

Vzhľadom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, že odôvodnenie rozsudku
krajského súdu je príliš všeobecné a príliš široko koncipované a neodráža konkrétnu situáciu žalobkyne.

Ak teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne námietky žalobkyne a nevysporiadal

sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku postupoval nedôsledne, je jeho rozhodnutie predčasné a preto
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá
a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom krajský
súd po náležitom vyporiadaní sa s žalobnými dôvodmi vo veci znova rozhodne a svoje rozhodnutie
náležite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie

bolo urobené zadosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru považuje ešte za potrebné
dodať, že napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej
republike nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho
orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu

odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú
činnosť súdu prvého stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia.V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v
spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.