Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 16, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/29/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313206162
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8313206162.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana Tótha
a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: SPEDGARANT, s.r.o., Třebíčska 1833/4, Humenné,
IČO: 36 497 649, zastúpený JUDr. Miroslavom Korchom, advokátom AK v Humennom, Kukorelliho
1505/50, P.O.BOX 104, proti žalovanému: MollFAM SK, s.r.o., Chemlonská 1, Humenné, IČO: 36 514
918, zastúpený JUDr. Petrom Barňákom, advokátom AK v Humennom, Kukorelliho 58, o zaplatenie
996,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k.
12Cb/43/2013-67 zo dňa 6.2.2014, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 40,- eur a vo výroku, ktorým súd konanie o zaplatenie sumy 528,- eur s príslušenstvom zastavil.

M e n í rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi trovy na súdnom poplatku 15,75 eur a na trovách právneho zastúpenia sumu 203,58
eur na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 102,88 eur na účet
jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 40,- eur a
trovy konania vo výške 31,50 eur a 204,50 eur na trovách právneho zastúpenia, všetko v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že v prevyšujúcej časti konanie o zaplatenie sumy 528,- eur s
príslušenstvom zastavil.

V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 996,- eur s
8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 468,- eur od 19.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 132,- eur
od 2.4.2013 do zaplatenia a s 9,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 396,- eur od 21.4.2013 do
zaplatenia. Dôvodom tohto návrhu bolo nezaplatenie faktúry č. 20122338, č. 20130133 a č. 20130212,
ktorými žalobca vyúčtoval žalovanému prepravu veci.

Podaním zo dňa 16.5.2013 žalobca zobral návrh v časti o zaplatenie sumy 468,- eur späť a žiadal v
tomto rozsahu konanie zastaviť, pričom predmetom konania zostala suma 528,- eur s 8,75 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 132,- eur od 2.4.2013 do zaplatenia, s 9,75 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 396,- eur od 21.4.2013 do zaplatenia. Žalobca v žalobe uplatnil aj nárok na zaplatenie sumy
40,- eur ako paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

Podľa § 172 ods. 6 O.s.p. súd nerozhodoval v časti o zaplatenie 468,- eur a predmetom konania tak
zostala suma 528,- eur s príslušenstvom a paušálna náhrada nákladov vo výške 40,- eur.

Dňa 28.5.2013 súd vydal platobný rozkaz č.k. 21Rob/74/2013-27, v ktorom zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi požadovanú sumu a trovy konania. V zákonom stanovenej lehote žalovaný podal proti
platobnému rozkazu odpor, v ktorom uviedol, že nárok žalobcu nie je dôvodný, pretože faktúra, ktorá
bola predmetom sporu, bola žalovaným uhradená dňa 10.5.2013 pred vydaním platobného rozkazu
ako súčasť sumárnej platby vo výške 2.300,- eur.

Podaním zo dňa 20.9.2013 žalobca zobral návrh v časti istiny 132,- eur späť a žiadal v tomto rozsahu
konanie zastaviť z dôvodu, že táto suma bola žalobcovi pripísaná na účet dňa 9.8.2013. Podaním zo
dňa 17.10.2013 žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 396,- eur s príslušenstvom späť s
odôvodnením, že táto suma bola pripísaná na účet žalobcu dňa 10.10.2013. Predmetom konania tak
ostal nárok žalobcu na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov vo výške 40,- eur.

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobca na základe
objednávky žalovaného vykonal pre neho prepravu veci, ktorú vyúčtoval faktúrou č. 20122338 zo dňa
20.12.2012 vo výške 498,- eur. Žalobca na základe objednávky žalovaného vykonal pre žalovaného
prepravu veci, ktorú vyúčtoval žalovanému faktúrou č. 20130133 zo dňa 31.1.2013 vo výške 132,-
eur. Žalobca na základe objednávky žalovaného vykonal pre neho prepravu veci, ktorú vyúčtoval
žalovanému faktúrou č. 20130212 zo dňa 19.2.2013 vo výške 396,- eur. Žalobca uviedol, že žalovaný
vykonanú prepravu nereklamoval a predmetné faktúry nezaplatil. V súvislosti s podaným odporom
proti platobnému rozkazu žalobca uviedol, že je pravdou, že dňa 10.5.2013 žalovaný uhradil na účet
žalobcu sumu 2.300,- eur, avšak v čase vykonania tejto platby mal žalovaný proti žalobcovi skôr splatné
záväzky z titulu nezaplatených úhrad za vykonané prepravy, a preto žalobca započítal súhrnnú úhradu
vo výške 2.300,- eur zo dňa 10.5.2013 neoznačenú variabilným symbolom na splnenie najskôr splatných
záväzkov žalovaného voči žalobcovi. Žalobca predložil súdu prehľad vystavených faktúr žalovanému,
prehľad započítania platieb žalovaného po 2.300,- eur k jednotlivým faktúram s tým, že faktúry, ktoré boli
predmetom tejto žaloby, neboli uhradené ku dňu podania žaloby, t.j. ku dňu 9.5.2013. Žalobca zotrval
na žalobe v časti o zaplatenie sumy 40,- eur ako paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky s poukazom na skutočnosť, že žalovaný bol v omeškaní s plnením peňažného záväzku.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na to, že medzi ním a žalobcom bola v mesiaci marci
2013 uzavretá dohoda, podľa ktorej žalovaný realizoval v prospech žalobcu každý mesiac dohodnuté
platby vo výške 2.300,- eur a to počnúc mesiacom aprílom 2013 a v súvislosti s tým predložil súdu aj e-
mailovú komunikáciu medzi štatutárnymi zástupcami účastníkov konania.

Na základe takto vykonaného dokazovania potom súd vec posúdil v zmysle § 96 ods. 1, 3 O.s.p. pokiaľ
ide o čiastočné späťvzatie návrhu, v zmysle § 330 ods. 1, 2, § 365 a § 369 ods. 1, 2 Obchodného
zákonníka, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 - 3 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.,
§ 2 uvedeného Nariadenia.

Keďže v danej veci žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 528,- eur s príslušenstvom
späť predtým, než súd začal vo veci konať, súd konanie o tejto časti zastavil podľa § 96 ods. 1, 3
O.s.p.. Po späťvzatí žalobného návrhu predmetom konania zostala suma 40,- eur, ktorá predstavovala
paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného
zákonníka a ustanovenia § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.. Z vykonaného dokazovania bolo pre
súd nesporné, že žalobca vykonal pre žalovaného vyúčtované prepravy tovaru s tým, že žalovaný platil
žalobcovi postupne platby po 2.300,- eur, a to dňa 10.4.2013, 13.5.2013, 10.6.2013, 11.7.2013, 9.8.2013,
11.9.2013, 10.10.2013, 12.11.2013 a 11.12.2013 s tým, že z prehľadu vystaveného žalobcom vyplýva,
že žalobca tieto platby postupne priraďoval k najstarším faktúram a to najprv na úroky z omeškania
s odôvodnením, že žalovaný neuvádzal účel platby. Z týchto dôvodov mal súd za to, že je potrebné
prisvedčiť tvrdeniu žalobcu o správnosti priradzovania jednotlivých úhrad zo strany žalovaného na
faktúry vystavené žalobcom tak, ako ich dokladoval. Žalovaný okrem e-mailovej komunikácie nepredložil
žiaden dôkaz o prípadnej dohode o splácaní faktúr, a teda neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie

svojho tvrdenia. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel a priznal žalobcovi sumu 40,- eur ako paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. za použitia § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p..
Trovy žalobcu pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 31,50 eur a trov právneho
zastúpenia vo výške 204,50 eur vypočítaných podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z..

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to proti výroku o náhrade trov konania. Navrhol
v tejto časti zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a priznať mu náhradu trov konania vo výške 557,95
eur a súčasne aj náhradu trov odvolacieho konania. Podľa žalobcu mal súd pri určení výšky náhrady
odmeny za úkon právnej služby právnemu zástupcovi priznať v zmysle ust. § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004
Z.z. v spojení s ust. § 10 ods. 2 uvedenej vyhlášky a to tarifnú odmenu vypočítanú zo sumy 528,- eur,
teda 61,41 eur pre všetky úkony právnej služby vykonané právnym zástupcom s výnimkou účasti na
pojednávaní konanom dňa 23.9.2013, kedy mala byť výška odmeny 15,35 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal včas odvolanie aj žalovaný a navrhol tento zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne zmeniť a návrh žalobcu zamietnuť s tým, aby
mu bola priznaná náhrada trov konania vo výške 131,98 eur. Podľa žalovaného došlo v konaní k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.. Ďalej súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný znova poukázal
na to, že už v odpore uviedol, že jeho záväzok zanikol zaplatením sumy 2.300,- eur dňa 10.5.2013,
kedy žalovaný uhradil súhrnnú platbu na základe dohody štatutárnych orgánov účastníkov konania. V
predmetnom odôvodnení rozhodnutia súdu sa uvádza, že žalobca potvrdil, že dňa 10.5.2013 žalovaný
uhradil na jeho účet sumu 2.300,- eur, avšak v čase vykonania tejto úhrady mal podľa tvrdenia
žalobcu žalovaný voči žalobcovi skôr splatné záväzky z titulu nezaplatených odplát za vykonané
prepravy, a preto žalobca ako veriteľ priradil a započítal súhrnnú úhradu vo výške 2.300,- eur zo dňa
10.5.2013 neoznačenú variabilným symbolom na splnenie skôr splatných záväzkov. V odôvodnení
rozhodnutia súd ďalej uviedol, že tak ako to vyplýva z dokazovania a z prehľadu predloženého
žalobcom je nespornou skutočnosťou, že žalobca vykonal pre žalovaného prepravy tovaru s tým, že
žalovaný platil žalobcovi postupne platby po 2.300,- eur dňa 10.4.2013, 13.5.2013, 10.6.2013, 11.7.2013,
9.8.2013, 10.10.2013, 12.11.2013, 11.12.2013 s tým, že z prehľadu vystaveného žalobcom vyplýva,
že žalobca tieto platby postupne priradzoval k najstarším faktúram a to najprv na úroky z omeškania
s odôvodnením, že žalovaný neuviedol účel platby. Ďalej súd uviedol a prisvedčil tvrdeniu žalobcu
o správnosti priradzovania jednotlivých úhrad zo strany žalovaného na faktúry vystavené žalobcom
tak, ako ich žalobca súdu aj dokladoval. Podľa názoru súdu žalovaný okrem e-mailovej komunikácie
nepredložil žiaden dôkaz o dohode o splácaní faktúr, a tak neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
svojho tvrdenia, a preto žalobe vyhovel a priznal žalobcovi sumu 40,- eur ako paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. S týmto skutkovým a právnym hodnotením žalovaný
nesúhlasil, nakoľko nemá toto oporu vo vykonaných dôkazoch. Aj napriek skutočnosti, že žalovaný na
pojednávaní predložil e-mailovú komunikáciu medzi štatutárnymi orgánmi účastníkov konania, z ktorej
mala vyplývať existencia predmetnej dohody o postupnom splácaní záväzkov žalovaným, súd sa týmto
dôkazom vôbec nezaoberal, resp. ho vyhodnotil ako nepodstatný, čo zo strany súdu považoval za
neobjektívne. Žalovaný za účelom preukázania existencie dohody o postupnom splácaní záväzkov a
taktiež za účelom preukázania koľko bolo zaplatené, navrhol vypočuť štatutárne orgány účastníkov.
Súd však takémuto návrhu nevyhovel. Na základe uvedeného preto tvrdenie súdu nachádzajúce sa v
odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o dohode medzi účastníkmi
konania a tým neuniesol dôkazné bremeno považuje za účelové. Žalobca žiadnym relevantným
spôsobom nepreukázal dôvodnosť podania žaloby na zaplatenie 528,- eur s prísl.. Tvrdenia žalobcu
v predmetnom konaní neboli preukázané, nakoľko súd dokazovanie v tejto veci nevykonal. Žalobca
nepreukázal, že okrem žalovaných pohľadávok má voči žalovanému aj ďalšie skôr splatné pohľadávky,
na ktorých splatenie bola podľa jeho tvrdenia použitá úhrada zo dňa 10.5.2013 vo výške 2.300,- eur.
Aj napriek tomu, že žalovaný trval na svojich vyjadreniach o včasnom a riadnom zaplatení faktúry,
ktorá je predmetom sporu, súd sa priklonil k tvrdeniam žalobcu a bez ďalšieho posúdil jeho žalobu
ako odôvodnenú. Súd svojim postupom odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Nevykonaný
rozsah dokazovania mal za následok nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu v predmetnej veci.

Podaním zo dňa 20.9.2013 zobral žalobca žalobu v časti o zaplatenie sumy 132,- eur s príslušenstvom
späť a žiadal v tejto časti konanie zastaviť a následne podaním zo dňa 17.10.2013 zobral späť
žalobu aj vo zvyšnej časti o zaplatenie 396,- eur s príslušenstvom. Súd v odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 528,- eur
s príslušenstvom späť, predtým než začal pojednávať, súd konanie v tejto časti zastavil. Súd ďalej
uviedol, že v predmetnej veci sa uskutočnilo pojednávanie dňa 23.9.2013, avšak na tomto pojednávaní
žalobca nepredniesol žalobný návrh a nakoľko tak neurobil a nemohlo začať pojednávanie, žalobca tak
znemožnil vykonanie dôkazov. Na základe uvedeného súd teda vyvodil záver o dôvodnosti žaloby len
na základe nepreukázaných tvrdení žalobcu. Súd zastavil konanie podľa § 96 ods. 3 O.s.p. aj napriek
nesúhlasu žalovaného so späťvzatím návrhu. Takýto nesúhlas žalovaného so späťvzatím návrhu je totiž
podľa O.s.p. právne neúčinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu žalobcu skôr, než sa začalo pojednávanie.
Z toho je zrejmé, že nie žalovaný, ale žalobca zmaril možnosť preskúmania úspešnosti a odôvodnenosti
uplatňovaného žalobného nároku na sumu 528,- eur s príslušenstvom. Keďže konanie bolo zastavené,
nie je možná aplikácia ust. § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p. a nemôže súd žalobcovi priznať náhradu
trov konania, naviac v prevažnej miere neúčelných trov, ktoré spočívali v opakovaných podaniach
čiastočných späťvzatí návrhu. Predpokladom rozhodnutia súdu o povinnosti žalovaného nahradiť trovy
konania pri zastavení konania podľa § 146 ods. 2 O.s.p. je, že žalobca vzal žalobu, ktorá bola podaná
dôvodne späť pre správanie žalovaného. Obidve podmienky musia byť splnené kumulatívne, nestačí len,
aby bola žaloba vzatá späť pre správanie žalovaného, ale musí byť zároveň podaná dôvodne. Nakoľko
z vyššie uvedených skutočností nie je možné vyvodiť záver, že návrh žalobcu bol podaný dôvodne
pre daný prípad nie je možná aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p.. Všetky uvádzané
skutočnosti sú podľa názoru žalovaného dostatočným dôvodom na zmenu odvolaním napadnutej časti
rozsudku.

Žalobca vo vyjadrení na odvolanie žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej a zaviazať ho na náhradu trov odvolacieho konania. Jednou zo základných povinností účastníkov
konania je pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností a v podanom odvolaní si sám žalovaný vyvracia
svoje vlastné tvrdenia, ktoré však zjavne logicky ani neobstoja. Predmetom sporu je neuhradenie
záväzku - odplaty za vykonanú prepravu veci z daňového dokladu faktúry č. 20122338 na sumu 468,-
eur zo dňa 20.12.2012, ktorej splatnosť nastala dňom 18.2.2013, faktúry č. 20130133 na sumu 132,-
eur zo dňa 31.1.2013, ktorej splatnosť nastala dňom 1.4.2013 a faktúry č. 20130212 na sumu 396,-
eur zo dňa 19.2.2013, ktorej splatnosť nastala dňom 21.4.2013. Návrh na podanie platobného rozkazu
bol podaný na súde až dňa 9.5.2013 po splatnosti predmetných faktúr, teda dôvodne. Sám žalovaný v
podanom odpore tvrdil, že jeho záväzok zanikol 10.5.2013 zaplatením celkovej sumy vo výške 2.300,-
eur. Na Okresnom súde Humenné prebieha niekoľko právnych vecí rovnakého žalobcu proti rovnakému
žalovanému a v každom podanom odpore proti súdom vydanému platobnému rozkazu žalovaný tvrdí,
že zaplatil pred podaním návrhu. Po zosumarizovaní jeho tvrdení vyplýva, že v mesiaci máj 2013 v
skutočnosti poukázal na účet žalobcu 2.300,- eur, avšak podľa tvrdenia žalovaného o uskutočnených
platbách podľa podaných odporov bola v označenom období zaplatená suma 2.346,- eur. Žalovaný sa
odvoláva na údajnú dohodu medzi štatutárnymi orgánmi žalobcu a žalovaného, ktorá by mala vyplynúť
z predloženej e-mailovej komunikácie. Žalobca nikdy nevyjadril žiaden súhlas so zmenou záväzkov
čo do splatnosti a niet teda dôvod hovoriť o nejakej dohode. V súvislosti so započítaním poukázal na
ust. § 330 ods. 3 Obch. zák.. Žalobca ako veriteľ evidoval a sčasti aj doteraz eviduje voči žalovanému
ako dlžníkovi niekoľko záväzkov a žalovaný svojimi úhradami pripísanými na bankový účet žalobcu
neurčil, ktorý svoj záväzok voči žalobcovi plní, preto došlo v zmysle ust. § 330 ods. 1 druhá veta Obch.
zák. k splneniu záväzkov žalovaného voči žalobcovi najskôr splatných a to najprv na príslušenstvo, v
priebehu konania aj na faktúru č. 20122338 dňa 13.5.2013, faktúru č. 20130133 dňa 9.8.2013 a faktúru
č. 20130212 dňa 10.10.2013. Súčasne predložil tabuľku výpočtu splnenia záväzkov žalovaného voči
žalobcovi, z ktorej vyplýva, ktorý záväzok, v akej časti a kedy bol žalovaným splnený. Mal za to, že
jeho postup bol vždy súladný s uvedenými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalovaný namietal,
že vykonaním výsluchu štatutárneho orgánu mohol preukázať skutočnosti dôležité pre posúdenie veci,
avšak bližšie nekonkretizoval, čo sa mohlo objasniť a že súd toto dokazovanie nevykonal. Táto námietka
vzhľadom na dôkaznú listinnú situáciu je nepresvedčivá, navyše súdu sú známe aj ďalšie konania a
štatutárny orgán žalovaného sa nezúčastnil žiadneho pojednávania, pričom niektoré boli odročované
už iba za tým účelom, aby právny zástupca oznámil súdu prítomnosť štatutárneho orgánu na území
Slovenskej republiky, čo však neurobil ani v jednom prípade. Na Okresnom súde Humenné sa v právnych
veciach rovnakého žalobcu a žalovaného ako v tejto právnej veci už konalo viac ako 30 pojednávaní

vždy bez prítomnosti štatutárneho orgánu žalovaného a túto pasivitu nemožno vytýkať súdu. Čo sa týka
odvolacích dôvodov žalovaného proti náhrade trov konania, vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov
konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Podanie žalobného
návrhu bolo vykonané žalobcom bezosporu dôvodne, nakoľko mal voči žalovanému v rozhodujúcom
čase peňažné pohľadávky, ktoré boli splatné a ktoré mu neboli žalovaným v dohodnutej lehote na
zaplatenie zaplatené. Zastával názor, že jedinú procesnú zodpovednosť za zastavenie konania nesie
žalovaný, ktorý svojim konaním porušil svoju zmluvnú povinnosť, čo malo za následok dôvodnosť
konania žalobcu. V prípade zastavenia konania z dôvodu späťvzatia návrhu skúma súd iba to, či ku
dňu podania návrhu bol tento podaný dôvodne, čo je v predmetnej veci nepochybné, nakoľko v čase
podania žalobného návrhu, dlh žalovaného voči žalobcovi preukázateľne existoval, rozhodujúci je teda
stav, ktorý je tu v deň podania návrhu. Všeobecne je možné uviesť, že aplikácia ust. § 146 ods. 2 veta
druhá O.s.p. prichádza do úvahy ako dôsledok správania sa žalovaného po tom, čo bol podaný návrh
na začatie konania a toto správanie žalovaného bolo dôvodom späťvzatia návrhu. Žalobca mal za to, že
súd postupoval správne, keď posúdil žalobcove späťvzatia návrhu výlučne pre správanie žalovaného
(zaplatenie časti žalovanej pohľadávky). Považovať čiastočné späťvzatia žalobcu za neúčelné trovy je
nesprávne, nakoľko tieto boli vykonané žalobcom vždy v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného.

Žalovaný podaním zo dňa 23.6.2014 doplnil svoje odvolanie, v ktorom uviedol, že jeho záväzok zanikol
zaplatením sumy 2.300,- eur dňa 10.5.2013, kedy uhradil žalobcovi súhrnnú platbu, pričom tak urobil
na základe vzájomnej dohody štatutárnych orgánov účastníkov konania a počnúc mesiacom apríl 2013
postupne splácal žalobcovi každý mesiac platbu vo výške 2.300,- eur. Žalovaná istina tak bola zaplatená
na účet žalobcu ako súčasť sumárnej platby. Z e-mailovej korešpondencie medzi účastníkmi konania zo
dňa 26.3.2013 vyplýva, že v tento deň žalovaný poslal v prílohe prehľad aktuálnych faktúr s tým, že tieto
faktúry budú uhradené nasledovne: 2.300,- eur mesačne v nasledujúcich 4 mesiacoch od 10.4., pričom
zvyšných 676,- eur bude započítaných na náklady žalovaného z dôvodu ním nevykonanej nakládky
v piatok. V tejto prílohe e-mailového podania je pripojený prehľad aktuálnych faktúr. Z tohto zistenia
vyplýva, že žalovaný sa v nasledujúcich štyroch mesiacoch od 10.4.2013 zaviazal mesačne poukazovať
žalobcovi 2.300,- eur, teda až do 10.8.2013, s čím žalobca súhlasil. Tieto platby v sebe zahŕňali aj úhradu
faktúry č. 20130133 zo dňa 31.1.2013 v sume 132,- eur, splatnej dňa 1.4.2013. Uvedená faktúra je
predmetom tohto konania. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalovaného, že jeho záväzok uplatnený
žalobcom žalobou zo dňa 9.5.2013 zanikol zaplatením sumy 2.300,- eur dňa 10.5.2014 na základe
vzájomnej dohody účastníkov konania, bolo preukázané. Žalovaný vyvodil záver, že postup žalobcu
podľa § 330 ods. 1 Obch. zák., kedy tento použil úhradu zo dňa 10.5.2013 vo výške 2.300,- eur na
splatenie najskôr splatných záväzkov žalovaného, ktorých existenciu žalobca nijakým spôsobom doteraz
nepreukázal, považoval prinajmenšom za nezákonný a priečiaci sa dobrým mravom a to vzhľadom na
existenciu vyššie uvedenej dohody o postupnom splácaní záväzkov žalovaným.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolatelia domáhali
preskúmania veci a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je
dôvodné, len pokiaľ ide o výrokovú časť týkajúcu sa náhrady trov konania.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav
a vyvodil z neho aj správny právny záver. V odvolacom konaní žalobca doložil faktúry s prílohami
(medzinárodné nákladné listy CMR a dodacie listy) preukazujúce vykonanie prepráv žalobcom pre
žalovaného, z ktorých nepochybne vyplýva, že žalobca správne započítaval platby žalovaného na
skôr zročné pohľadávky. Žalovaný nepreukázal, aby požadovaná istina bola zaplatená na základe
dohody o postupnom splácaní záväzkov žalovaného v mesačných platbách vo výške 2.300,- eur, ktoré
začal uhrádzať počnúc mesiacom aprílom 2013, pretože z e-mailovej korešpondencie takáto dohoda
nevyplýva. Naopak žalobca listinnými dôkazmi preukázal záväzky žalovaného vo vzťahu k žalobcovi,
záväzky skôr zročné ako boli záväzky vyplývajúce z faktúr č. 20122338, 20130133 a 20130212.
Z vykonaného dokazovania evidentne vyplýva, že tieto boli zaplatené až po podaní žaloby, a teda
žalobca dôvodne v priebehu súdneho konania zobral svoj návrh vždy postupne čiastočne späť z
uvedeného dôvodu. Súd prvého stupňa preto správne rozhodol o zastavení konania na sumu 528,- eur
s príslušenstvom a správne rozhodol, keď zaviazal žalobcu podľa § 369c Obchodného zákonníka a §
2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov vo výške 40,- eur. U

žalovaných faktúr došlo nepochybne k omeškaniu s plnením peňažného záväzku po 1.2.2013, a preto
priznanie tohto nároku je v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 40,- eur a vo výroku, ktorým súd konanie o zaplatenie
sumy 528,- eur s prísl. zastavil.

Odvolací súd však zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy na súdnom poplatku 15,75 eur a na trovách právneho
zastúpenia sumu 203,58 eur, pričom odvolací súd pri výpočte týchto trov vychádzal pokiaľ ide o odmenu
a náhradu advokátov za poskytovanie právnych služieb z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.
655/2004 Z.z. a to z ustanovenia § 13 ods. 3, podľa ktorého pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa
základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu
základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Na základe
tohto ustanovenia potom treba povedať, že bolo žiadané zaplatenie dlhu z troch faktúr a to vo výške
468,- eur, 396,- eur a 132,- eur. Teda tarifná hodnota veci s najvyššou hodnotou je suma 468,- eur, takže
tarifná odmena je 33,20 eur a z ďalších sa uvedená odmena zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej
odmeny, ktorá by patrila v ostatných spojených veciach. To znamená k tomu 9,41 eur z tarifnej hodnoty
396,- eur, z tarifnej hodnoty 132,- eur je to odmena 5,53 eur a z tarifnej hodnoty 40,- eur tarifná odmena
5,53 eur, spolu tarifná odmena je 53,67 eur. Táto odmena bola priznaná za tri úkony právnej služby a
to prípravu a prevzatie veci, podanie návrhu a podanie, pri ktorom došlo k späťvzatiu návrhu o 468,-
eur. Po oznámení späťvzatia zostala predmetom konania suma 528,- eur a tu bola priznaná odmena
za vyjadrenie na odpor vo výške 39,28 eur (28,22 + 5,53 + 5,53) k týmto štyrom úkonom bola priznaná
paušálna náhrada vo výške 7,81 eur. Piatym úkonom bola účasť na pojednávaní 23.9.2013, kde zostala
tarifná hodnota 396,- eur + 40,- eur, takže odmena je 33,75 eur (28,22 + 5,53), k tomu režijný paušál
7,81 eur. Šiestym úkonom bolo podanie ohľadne späťvzatia sumy 396,- eur, takže tarifná odmena je
33,75 eur, k tomu paušálna náhrada 7,81 eur a účasť na pojednávaní 7.2.2014, kedy už tarifná odmena
je 16,60 eur, keďže predmetom zostala paušálna náhrada nákladov vo výške 40,- eur a k tomu režijný
paušál 8,04 eur. Spolu odmena a režijný paušál tvorí sumu 339,29 eur, k tomu 20 % DPH 67,86 eur,
celková odmena 407,15 eur, avšak túto odmenu súd v zmysle § 150 ods. 2 O.s.p. znížil na polovicu a
priznal tak náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 203,58 eur a polovicu náhrady súdneho poplatku
15,75 eur.

V odvolacom konaní pokiaľ ide o vec samú bol žalobca úspešný, a preto mu bola priznaná náhrada trov
právneho zastúpenia a to za dva úkony právnej služby: vyjadrenie na odvolanie a účasť na pojednávaní
s tým, že tarifná hodnota je 40,- eur, takže tarifná odmena je 16,60 eur, k tomu režijný paušál 1 x 8,04 eur
a 1 x 8,39 eur, spolu 49,63 eur. Ďalej žalobcovi patrí náhrada cestovného za cestu na pojednávanie S.
- W. a späť dňa 16.4.2015, čo je 144 km x 0,183 eur/1 km, takže náhrada je 26,35 eur, k tomu náhrada
PHM spotreba 6,7 l/100 km, čo znamená 9,648 l x 1,199 eur/l, náhrada 11,60 eur. Strata času za 6
začatých polhodín x 13,98 eur je suma 83,88 eur, spolu 171,46 eur, k tomu 20 % DPH 34,29 eur, spolu
205,75 eur. Aplikáciou ust. § 150 ods. 2 O.s.p. odvolací súd túto náhradu znížil na polovicu, čo znamená
sumu 102,88 eur. Odvolacie trovy boli priznané podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a to § 10 ods. 1, § 15
písm. a/, § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.