Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoE/7/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2605204116
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2605204116.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: E. O., nar. XX.X.XXXX, bytom Q., O. XXXX/XX, pre
vymoženie 497,91 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Viera
Kučerová, so sídlom Holíč, Námestie Sv. Martina 9, v zastúpení JUDr. Ing. Zuzana Dobrodenková, PhD.,

pod sp. zn. EX 317/2005, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa
15. decembra 2011, č. k. 6Er/146/2005-20, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd exekučné konanie zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť
súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 98,37 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Rozhodnutie právne odôvodnil s použitím ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2, § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku (ďalej aj „EP“), § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
§ 52 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 5, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka a článkov 2 písm. a), 3 ods. 1, ods. 3 a 6 ods. 1 smernice Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne argumentoval v podstate
tým, že exekučným titulom v predmetnej veci je notárska zápisnica č. N 254/2005, NZ 2786/2005,
NCRLs 2731/2005 zo dňa 23.01.2005 vydaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, ktorá obsahuje
vyhlásenie o uznaní právneho záväzku a súhlas s exekúciou, ktoré v mene povinného vyhlásil Mgr.
Tomáš Kušnír, ktorého splnomocnil povinný v zmluve o úvere zo dňa 28.07.2004 na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu. Dospel k záveru, že splnomocnenie (dohoda o splnomocnení), ktoré
je súčasťou príslušnej Zmluvy o úvere je považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého
nemohlo dôjsť k vydaniu a ani k podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je pokladom pre predmetné
exekučné konanie. Predmetné splnomocnenie si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal, nakoľko
bolo integrálnou súčasťou tzv. formulárovej zmluvy, pričom splnomocnenec (Mgr. Kušnír) bol priamo
vybraný oprávneným, čo je vzhľadom k tomu, že dochádza k situácií, že jedna a tá istá osoba háji a

bráni záujmy oboch proti sebe stojacich strán, neprípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

V podanom odvolaní oprávnený dôvodil tým, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej

právomoci(§205ods.2písm.b)O.s.p.),svojímpostupomodňalúčastníkovimožnosťkonaťpredsúdom
(§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Oprávnený v odvolaní namietal, že prvostupňový súd neumožnil
účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje

stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím
došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu
a vyjadriť sa k argumentácii povinného, exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými
nedostatkami. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená

na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukazoval
na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai,
z ktorého vyplýva, že zásada kontradiktórnosti všeobecne zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci
preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania
v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho
o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené
Súdnym dvorom EÚ. Ak súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od

vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto
podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto
podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po
tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Oprávnený ďalej poukázal na

pochybenie súdu prvého stupňa v tom, že, tento vzhľadom na ust. § 58 ods. 2 Exekučného poriadku,
porušil právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, pretože nevytýčil vo
veci ústne pojednávanie, hoci tak podľa zákona povinný urobiť a hoci bolo v danom prípade potrebné
pre objasnenie veci nariadiť pojednávanie.

Exekučný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku

postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, čím prekročil
mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil zásadu
legality. Výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto
revíznemupostupudošlovsituácii,keďužexekučnýsúdpreskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Kontrolu súladu úkonu so zákonom a dobrými mravmi môže

vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len postupom podľa § 38 a § 40
Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového obmedzenia zasahuje do platných
notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným
adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič nebránilo domáhať sa nápravy cestou
zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak takto nepostupoval, nie je

možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným súdom. Platná notárska zápisnica,
má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie
poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu (skutkové a
právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je
exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal,aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl.
1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp
legality, zásadu začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na
strane jednej a s oprávneným na strane druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých práv,
oprávnený mal pred exekučným súdom nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo

nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov, pretože by išlo o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní
a rozdiely vo výkone práva na súdnu ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení
so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu.
Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36,
§ 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm.

g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, porušil právo
oprávneného na súdnu ochranu. Odvolateľ ďalej namietal, že exekučný súd tým, že vo veci aplikoval
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS, založil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v
Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Naviac exekučný súd svoje
rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, čo je v danej veci neprípustné

a nemožné s poukazom na to, že nemajú všeobecnú záväznosť. Porušením princípu rovnosti zbraní
bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie,
ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V danom prípade okresný
súd bez toho, aby akokoľvek vypočul oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení výrokom o
neprípustnosti a o zastavení exekúcie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým,

že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Nebol oboznámený s
obsahomdôkazov,argumentovatvrdení,ktorébolipodkladomprerozhodnutieexekučnéhosúdu,nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov
a tvrdení. Tým bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Exekučný súd napadnutým
rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a

úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania. Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je
pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore
so záujmami povinného. Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové

práva, či výhody, povinný iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané
vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v
čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa

preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon
adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu
neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je
pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať

na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom
nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na
základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti
a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh
uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol,

že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie
dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol
oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že
zástupca nehájil záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jej prospech. Zástupca
povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať

dlh vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v
rozpore so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol,
s ktorým konkrétnym záujmom povinného. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa na jej spísaní. Oskutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v
rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi vydal,
zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len

v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto
čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov exekučného
konania. Od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom žiadne nové
právne, ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu nenastali.

V súvislosti s návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a podanie

prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie oprávnený poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR
v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Z
konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobnej veci totiž vyplýva, že podstata preskúmavania
notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránky tohto exekučného titulu (teda
jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho poriadku

- materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods.2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť je daná
uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd
preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec
preskúmavania formálnej ani materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol povinný

vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej tvrdil,
že predmetným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, resp.
oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne
preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného

nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade,
ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku
zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia
§ 33b ods.1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva
tretej osobe považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol, že podoba a
legislatívne zakotvenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania
ich uplatnenia podľa § 53 ods.1 OZ pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom
právnom poriadku, ale v práve Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka
označená ako „spotrebiteľské zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje
splnomocnenie za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere, a teda ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v

kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru
zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek
štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými
súdmi Slovenskej republiky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O. s. p. a § 37 ods. 1
Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O. s.

p. a § 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1
O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), a dospel k
záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola 28.07.2004
uzavretá zmluva o úvere č. 3440113, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver 10.000.- Sk
(331,94 Eur) spolu s poplatkom vo výške 5.000,- Sk (165,97 Eur), ktorý sa povinný zaviazal zaplatiť v

5 mesačných splátkach po 3.000,- Sk (99,58 Eur). Súčasťou zmluvy o úvere je aj splnomocnenie, na
základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, so sídlom v Bratislave, na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.
s. p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, na celý majetok dlžníka, do výšky

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.

Z notárskej zápisnice napísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom v Partizánskom, č. N
254/2005, NZ 2786/2005, NCRLs 2731/2005 zo 23.01.2005 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír, advokát so
sídlom v Bratislave, konajúci na základe plnej moci udelenej v zmluve o úvere, ktorá je prílohou notárskej
zápisnice, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému 18.733,- Sk (621,82
Eur) a zaviazal sa dlh zaplatiť do 02.02.2005 k rukám oprávneného a zároveň vyhlásil, že v prípade

neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného
poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O. s. p. s tým, aby notárska zápisnica bola
použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku alebo § 274 písm. e) O. s. p.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že predmetná zmluva o úvere je tzv. spotrebiteľskou
zmluvou a opačná námietka oprávneného v odvolaní s poukazom na nižšie uvedené neobstojí.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v z. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho § 23a účinný
v čase uzavretia danej zmluvy, upravoval spotrebiteľskú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, uzavretá podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné
zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé,

že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia na
spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu (§ 52 až 60 OZ), sa primerane
použijú ustanovenia tohto predpisu.

Podľa § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých
prípadoch vo forme predtlače, do ktorej sa dopisovali iba jednotlivé údaje špecifikujúce dlžníka a
predmet úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom
nemohol ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené
spotrebiteľskou zmluvou, teda nesmela v zmysle § 23a z. č. 634/1992 Zb. a § 53 OZ obsahovať

neprimerané podmienky, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom
ich absolútnej neplatnosti v zmysle cit. § 39 OZ.

Podľa názoru odvolacieho súdu, v danom prípade uznal záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami

zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie i nadväzný právny úkonobsiahnuté v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná
a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý

ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Podľa § 23 OZ zastúpenie vzniká
na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.
Podľa § 24 OZ zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť, len ak je to právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú
práva a povinnosti priamo zastúpenému. V zmysle § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno

dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo
splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto
ustanovenia ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť
písomne. Podľa § 40 ods. 3 OZ písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou.

Z vyššie citovaného § 22 ods. 2 OZ vyplýva, že zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v
rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené zástupcom v rozpore s

citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 OZ neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy
o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a možnosť výberu

iného zástupcu jej vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Navyše odvolaciemu súdu je z jeho
rozhodovacej činnosti známy vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý oprávneného
zastupuje v mnohých exekučných konaniach voči dlžníkom z rovnakých formulárových zmlúv. Zo
skutočnosti, že záujmy veriteľa, resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta, sú
nesporne v rozpore so záujmami dlžníka a povinného, vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného

a Mgr. Tomáša Kušníra. Predmetné zastúpenie, resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je
pre rozpor so zákonom, konkrétne s § 22 ods. 2 OZ s poukazom na § 39 OZ, absolútne neplatným
právnymúkonom.KeďžepotomMgr.TomášKušnírnemaloprávneniepovinnéhopripredmetnomuznaní
záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon
zachytený v predmetnej notárskej zápisnici je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul

neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, keďže
v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou. Na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu pritom musí súd prihliadať ex offo - z úradnej povinnosti.

Už len vyššie uvedené postačovalo pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky

súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1
Exekučného poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 EP), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd urobiť nie je v ňom

explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek
v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z
toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je pritom podľa
§ 57 ods. 1 písm. g) Uznesenie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom

netvorí prekážku právoplatne rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Exekučný súd nie je ani
viazaný právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice.S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka oprávneného, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za
absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (§ 23a z. č. 634/1992
v spojení s § 53 a 39 OZ) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku v predmetnej typovej
(spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za neprimeranú podmienku,
ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto podmienky a jej rozpor
s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon vznikol zároveň v deň
uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné
predpokladať, či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle
§ 558 OZ výlučným právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný
ako dlžník predmetným splnomocnením fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia

zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a
v akej výške, pričom zároveň na uznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá mu
bola vnútená v predtlači zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdal možnosti
namietať dlh i jeho výšku, založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníka
a zároveň je to v rozpore s dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne

neplatné. Nadväzne nemôže byť platný ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici, ktorým je
vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou, ktorú za neho mal
vykonať splnomocnený advokát.

Vzhľadom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom na
§ 33b OZ predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval

oprávnený. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté plnomocenstvo. Z podstaty veci
totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu, ktorý je od počiatku absolútne
neplatný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s jej

vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom,
bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením i bez návrhu, predmetnú
exekúciu zastavil. Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS
183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný
súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu.

Pokiaľ oprávnený namieta, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keďže súd mu odoprel možnosť argumentovať v danom smere a na podporu svojich tvrdení
použiť dôkazy, je pravdou, že súd konal bez pojednávania a bez poskytnutia možnosti účastníkom

argumentačne namietať zastavenie exekúcie z použitých dôvodov, pričom kontradiktórnosť procesu to
vyžaduje. Je ale tiež pravdou, že v dôsledku podaného odvolania navrhovateľ mal možnosť uplatniť
všetky svoje tvrdenia dôkazy a námietky voči rozhodnutiu, s ktorými bol odvolací súd povinný sa
vysporiadať. Tento nedostatok tým bol v konaní ako celku odstránený. Naviac s poukazom na ust. §
212 ods. 3 O.s.p. táto vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho
konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyššie uvedené už
nerelevantnou, argumentáciou odvolateľa.Odvolací súd následne pristúpil k preskúmaniu uznesenia v časti týkajúcej sa náhrady trov exekúcie a
s poukazom na ust. § 212 ods. 1 O.s.p., v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania dospel k
záveru, že aj v tejto časti je potrebné napadnuté uznesenie potvrdiť.

Oprávnený sa totiž v odvolaní k v poradí druhému výroku napadnutého uznesenia, v ktorom ho súd
prvého stupňa zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 98,37 eur, vôbec
nevyjadril, neuviedol tam žiaden odvolací dôvod k tomu prislúchajúci a nenamietol žiadnu z priznaných
položiek trov exekúcie a to ani čo do dôvodnosti, ani čo do výšky.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne s použitím § 219 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. nevyhovel
a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s
Ústavou Slovenskej republiky.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na

podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.

Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na
prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS
545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu. Rovnako v už vyššie spomínanom uznesení IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené
všetky predpoklady na vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí
IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať

rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,
ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)

otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie

a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh
účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie
je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky,
do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového

právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti),
teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,
že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú

v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvouotázkou,ktorámalabyťpodľaodvolateľaSúdnemudvoruEÚpredložená,jeotázka,čijemožnéza
neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa. Uvedenú otázku
považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú
ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvého stupňa nevyslovil v napadnutom

uznesení právny názor o tom, že jednostranný právny úkon je vždy neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
ale naopak k uvedenému záveru dospel až po dôslednom posúdení uvedeného ustanovenia zmluvy
z hľadiska, či bolo alebo nebolo so spotrebiteľom individuálne dojednané. Až na základe uvedeného
skúmania potom dospel k záveru, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K
rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že

nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bol platne
uvedený jednostranný právny úkon plnomocenstva na základe dohody o plnej moci. Z uvedených
dôvodov je prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ
v prejednávanom spore.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v

súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores(C-240/98ažC-244/98)uviedol,žesystémochranyzavedenýsmernicouvychádzazmyšlienky,

že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný
iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie

výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha
a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem

toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu
rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či

sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách

s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho
práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie
poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1
a 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je

možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je
dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje
zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ
o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už

rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,

keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.