Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/820/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6413216892
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6413216892.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľky R. H.,
narodenej XX. XX. XXXX, bytom R. D. XXX, právne zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Peter
Rybár s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti odporcovi POHOTOVOSŤ s.
r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 252,25 € s príslušenstvom, o
odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom, č. k. 4C/178/2013-90 zo dňa
19. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľky, ktorá sa domáhala od odporcu
zaplatenia sumy 252,25 € s 8,5 % úrokom s omeškania ročne zo sumy 252,25 € od 11. 11. 2013 až
do zaplatenia.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa
zaoberal prioritne touto otázkou. Mal za to, že posledné plnenie zo strany navrhovateľky bolo dňa 26.
10. 2009, preto trojročná lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 Občianskeho
zákonníka uplynula dňa 26. 10. 2012. Keďže žaloba bola podaná na súd až 23. 12. 2013, teda po
uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, považoval nárok navrhovateľky za premlčaný, v dôsledku čoho

bol povinný návrh zamietnuť. Napriek tomu, že navrhovateľka poukazovala na plynutie desaťročnej
premlčacej lehoty v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, (ktorá má vyplývať aj z rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove, ktorý zastáva názor, že dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať
ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak, ako úmyselné konanie zamerané na získanie
bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu), okresný súd konštatoval, že uvedený rozsudok
krajskéhosúdupreňniejezáväzný,akplynutiudesaťročnejpremlčacejdobyuviedol:„Akzákonodarcav
zmluve o spotrebiteľskom úvere sankcionuje poskytnutie úveru za nedodržanie podstatných náležitostí

v zmluve tým, že sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, prichádza tak poskytovateľ o
výrazné finančné prostriedky, preto je nelogické tvrdiť, že neuvádzanie ročnej percentuálnej miery
nákladov je úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.
Podľa § 2 zák. č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov SR platí, že o všetkom čo bolo v Zbierke zákonov
uverejnené platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známe každému, koho sa to týka; domnienka
o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Platí to teda aj pre
navrhovateľku, že v čase, keď uzatvárala zmluvu o úvere vedela v zmysle uvedenej domnienky, že úverje bezúročný, a preto nemusela odporcovi úroky a poplatky platiť. Ak tak urobila, vyvracia to tvrdenie
navrhovateľky o úmysle odporcu získať bezdôvodné obohatenie.“

O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania, nakoľko odporca napriek tomu, že mal vo veci úspech, trovy konania si neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
navrhovateľka, a to v celom rozsahu. V prejednávanom prípade ide podľa názoru navrhovateľky o
úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane odporcu, čo odôvodňuje navrhovateľka tým, že od 14.
03. 2001, od ktorého dátumu odporca aktívne podniká v oblasti poskytovania úverov, bolo odporcovi
v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platný a účinný od 01. 10. 2001) už

od jeho prvej účinnosti známe, že zmluva musí obsahovať povinnosť uvedenú v § 4 písm. b), teda
ročnú percentuálnu mieru nákladov a ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Predmetná zmluva bola uzavretá 10. 12. 2008, pritom stále v tom čase platila
zákonná nevyvrátiteľná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti v prípade absencie RPMN. Uvedené
dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti odporcom uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov je

preto nevyhnuté hodnotiť ako úmyselné konanie zameraná na získanie bezdôvodného obohatenia bez
právnehodôvodu.VtejtosúvislostiopätovnepoukázalnaviacerérozhodnutiaKrajskéhosúduvPrešove
a Krajského súdu v Žiline. Zdôraznil, že v čase uzavretia zmlúv s navrhovateľom mal odporca už
uzavretých viacako250.000rovnakýchformulárovýchzmlúvtohtotypu,atosrovnakovysokýmiúrokmi.
Odporca tak vedome inkasoval plnenia v rozpore so zákonom. Konštatoval, že subjektívna stránka

účastníkov zmluvy je navzájom nezávislá a nijako nepodmienená. Aj v teoretickom prípade, ak by
navrhovateľka o bezdôvodnom obohatení v čase jeho vzniku vedela, nijako sa to nedotýka subjektívnej
stránky a síce úmyslu na strane odporcu. Bezdôvodné obohatenie môže vzniknúť aj súhlasným a
vedomým konaním toho, na koho úkon bezdôvodnému obohateniu došlo - súhlas žiadneho účastníka
zmluvného vzťahu nekonvaliduje absolútne neplatný právny úkon. Navrhovateľka však v čase vzniku

bezdôvodného obohatenia nevedela o jeho vzniku a jej vedomosť nebola nijako v konaní preukázaná.
Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby
rozhodnutie zmenil a jej návrhu vyhovel.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že sa stotožňuje s právnym
záverom okresného súdu, podľa ktorého nárok navrhovateľky je premlčaný v trojročnej objektívnej

lehote. Navrhovateľka nijako nepreukázala úmyselné konanie odporcu, ktoré je potrebné jednoznačne
preukázať, avšak akýkoľvek dôkaz o úmysle odporcu vo vyjadrení navrhovateľky absentuje. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.

napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil v celom
rozsahu.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil
podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p..
Odvolacísúdsastotožňujesdôvodmirozhodnutiaokresnéhosúduanatietovpodrobnostiachodkazuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k najzásadnejším argumentom uvádzaným

navrhovateľkou v odvolaní, odvolací súd dodáva nasledovné :Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotenídôkazovnastranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Vhodnotenískutkovýchzistení
neabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopak,okresnýsúdichnáležitýmspôsobom

v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 36/2010). Okresný súd sa s každou jednotlivou námietkou navrhovateľky, na ktoré poukazovala tak
na pojednávaní, ako aj vo svojich písomných podaniach aj v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia
vysporiadal. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je koherentný,
jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o premlčaní nároku

navrhovateľa. Obsah odvolania je takmer zhodný s vyjadreniami navrhovateľky pred prvostupňovým
súdom, a preto aj samotné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k jej námietkam je úplné, teda aj pokiaľ
ide o samotné odvolanie. Navrhovateľka v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré
by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom.

Aj odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu spočívajúceho v tom, že nárok
navrhovateľky je premlčaný, preto ho súd nemohol priznať, v dôsledku čoho návrh navrhovateľky v

plnom rozsahu zamietol.

V desaťročnej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné
obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k
bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia.
Nestačilo by teda, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne

ponechal. Podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu nie sú splnené a platí trojročná objektívna
premlčacia doba aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil.
Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou.

Navrhovateľka však žiadnym spôsobom nepreukázala, že by odporca mal úmysel k bezdôvodnému
obohacovaniu sa vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania, a

žeby tentoexistovalužvčasezískaniabezdôvodnéhoobohatenia.Vtomtokonkrétnomprejednávanom
prípade navrhovateľka už v čase uzavretia úverových zmlúv bola oboznámená s výškou úveru, ktorý
mala splácať vrátane úrokov a poplatkov, boli dohodnuté splátky, ktoré navrhovateľke plnila a úver v
zmysle toho aj splatila. K preukázaniu úmyslu na strane odporcu nepostačuje len tvrdenie, že odporca
v čase uzavretia zmluvy neuviedol v zmluve RPMN. Navrhovateľka mala možnosť oboznámiť sa s

právnymi predpismi, teda mala možnosť nedovolené úroky či poplatky nezaplatiť. Zodpovednosť za
bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru (nález Ústavného súdu SR z 26. apríla 2013, č.
k. IV. ÚS 554/2012-35) a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho
zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008). Rozhodnutia iných všeobecných súdov, na ktoré poukazovala

navrhovateľka v konaní nie sú pre okresný ani odvolací súd záväzné, ak sa naviac okresný a ani odvolací
súd s právnymi závermi tam uvedenými nestotožňuje z vyššie uvedených dôvodov.

Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Okresný súd správne rozhodol aj o náhrade trov prvostupňového konania, ak rozhodol podľa § 142 ods.
1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní, nakoľko navrhovateľka v konaní nebola úspešná, úspešným
bol odporca, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil, preto okresný súd žiadnemu z účastníkov
konania náhradu trov konania nepriznal aplikujúc ust. § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p..

O trovách odvolacieho konania aj odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. aplikujúc ust. § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p.. V odvolacom konaní bol úspešný odporca,
ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil, tieto mu zo spisu nevyplývajú, preto pokiaľ o náhrade trovkonania môže súd rozhodnúť len na návrh, rozhodol, že odporcovi ako úspešnému účastníkovi konania
náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.