Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 4, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/998/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3712206589
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3712206589.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov
JUDr. Ľubice Bajzovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľa: JUDr. R. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P. nad P., L. XXXX/X, proti odporcovi: T. I. - H. Y. T., L. 2, P., o náhradu škody
spôsobenej nezákonným a nesprávnym úradným postupom, na odvolanie oboch účastníkov proti
rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica, zo dňa 05. augusta 2014, č. k. 10C/66/2012-153 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 17.600
eur s úrokom z omeškania 5,15% ročne od vykonateľnosti rozsudku do zaplatenia. Vo zvyšku

návrh zamietol. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil popisom
vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynulo, že navrhovateľ ako zákonný sudca rozhodoval trestnú
vec vedenú pred N., pod sp. zn. 4T/114/2007 a v ktorej podľa konečného rozhodnutia boli obžalovaní
oslobodení spod obžaloby. Vyšetrovateľ PZ - Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii,
Odboru boja proti korupcii O. - V. začal uznesením ČVS:PPZ-104/BPK-Z-2009 zo dňa 13.07.2009
trestné stíhanie za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr.

zák. na tom skutkovom základe, že doposiaľ neustálená osoba vystupujúca v postavení sudcu N.,
dňa 30.10.2008 v budove N., v trestnej veci obvinených Y. R. a J. Y. vedenej na N. pod sp. zn.
4T/114/2007 v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, do zápisnice z hlavného
pojednávania, po poučení o možnosti podať opravný prostriedok v rozpore so skutočnosťou nadiktoval,
že prokurátorka sa k podaniu alebo nepodaniu opravného prostriedku nevyjadruje, hoci prokurátorka
sa jednoznačne vyjadrila, že voči rozsudku podáva odvolanie, a to proti výroku o vine a treste, čím

spôsobil, že oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť bez toho, aby o podanom odvolaní
okresnej prokuratúry rozhodoval Krajský súd v Trenčíne. Po vykonanom dokazovaní v prípravnom
konaní generálny prokurátor SR žiadosťou zn. VII/2GV126/09-15 zo dňa 11.01.2010 požiadal ústavný
súd SR podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy SR s poukazom na ustanovenie § 231 písm. 1 Tr. por. a na § 14
ods. 3 Zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR o udelenie súhlasu na trestné stíhanie
sudcuN.-navrhovateľazdôvodu,žejedôvodnepodozrivýzospáchaniaprečinuzneužívaniaprávomoci

verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., ktorý mal spáchať na tom skutkovom základe,
že ako sudca N. dňa 30.10.2008 v budove N. v trestnej veci obvinených Y. R. a J. Y. vedenej na
N. pod č. 4T/114/07 v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, do zápisnice z
hlavného pojednávania po poučení o možnosti podať opravný prostriedok v rozpore so skutočnosťou
nadiktoval, že prokurátorka sa k podaniu alebo nepodaniu opravného prostriedku nevyjadruje, hoci
prokurátorka sa jednoznačne vyjadrila, že voči rozsudku podáva odvolanie, a to proti výroku o vine

aj treste, čím spôsobil, že oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť bez toho, aby o podanom
odvolaní okresnej prokuratúry rozhodoval Krajský súd v Trenčíne. Ústavný súd SR na verejnomzasadnutí dňa 23.06.2010 odoprel súhlas na trestné stíhanie navrhovateľa pre prečin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. v znení neskorších predpisov pre
skutok uvedený v žiadosti generálneho prokurátora SR, č. k. VII/2GV/126/09-15 z 11.01.2010. Podľa

odôvodnenia rozhodol tak z dôvodu, že skutok, pre ktorý žiadal generálny prokurátor vydať sudcu
na trestné stíhanie, spadá do rozhodovacej činnosti sudcu v trestnom konaní súdnom. Zároveň tam
bolo uvedené, že žiadosť v spojení s prílohami nesignalizoval a dostatočne dôvodné podozrenie, že
sudca mohol na tam uvedenom skutkovom základe naplniť všetky znaky skutkovej podstaty prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.. Uzavrel, že v žiadosti sa

generálnyprokurátorotázkouúmyselnéhozavinenianielenževôbecnezaoberal,aletátoaninevyplynula
zo žiadneho vykonaného dôkazu. Následne vyšetrovateľ PZ - PPZ, ÚBOK, OBPK O. - V. uznesením
ČVS:PPZ-104/BPK-Z-2009 zo dňa 10.12.2010 podľa § 215 ods. 1 písm. d/ Tr. por. s poukazom na
§ 9 ods. 1 písm. b/ Tr. por. trestné stíhanie zastavil. Navrhovateľ žiadosťou zo dňa 19.03.2011 sa
domáhal na H. predbežného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom podľa Zák. č. 514/2003 Z. z. a žiadal, aby T. I. zastúpená H. Y. T. mu uhradila 500.000 eur ako

primerané finančné zadosťučinenie, ktoré podľa neho zodpovedá intenzite zásahu do jeho práv. Listom
zo dňa 29.04.2011 oznámila H. Y. T. navrhovateľovi, že zo strany prokuratúry neboli zistené nezákonné
rozhodnutia ani nesprávny úradný postup a za škodu spôsobenú v trestnom konaní vyšetrovateľom
zodpovedá Ministerstvo vnútra SR. Žiadosťou zo dňa 15.05.2011 sa navrhovateľ domáhal predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom aj na MV SR,

ktoré tejto žiadosti písomným stanoviskom zo dňa 07.11.2011, nevyhovelo s poukazom na to, že neboli
naplnené základné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a
to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu. Ďalej súd prvého stupňa
citoval vykonané dôkazy najmä svedecké výpovede ako aj príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.
z.. Vyslovil názor, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 cit. zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým
bola škoda spôsobená, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009, kde bolo interpretované toto ustanovenie tak, že nestačí
vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné
uplatniťvýkladsystematickyateleologicky.Zhľadiskateleologickéhovýkladuvychádzajúcehozozmyslu

a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle
čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného
rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto
považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vzneseniu obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k
takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvinením,
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí,
tzn. že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie

trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný
čin, zároveň to znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak
najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Uvedený výklad
považoval za potrebné použiť aj pre prejednávaný prípad, keď vyšetrovateľ na základe záväzného
pokynu prokurátora začal trestné stíhanie, ktoré bolo následne právoplatne zastavené. Tým sa trestné

(prípravné) konanie skončilo, podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, Ústavný súd
SR odoprel súhlas k trestnému stíhaniu navrhovateľa z dôvodu, že skutok, pre ktorý začalo trestné
stíhanie spadá do rozhodovacej činnosti súdu a nemôže byť predmetom trestného stíhania a žiadosť
generálneho prokurátora nebol odôvodnená ani vo vzťahu k dôvodnosti podozrenia zo spáchania
prečinu a týmto je potom daná nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania. Zo skutkovej vety

uvedenej v uznesení o začatí trestného stíhania je osoba podozrivá zo spáchania prečinu zneužívania
právomoci verejného činiteľa celkom zreteľne identifikovaná, pretože sa jedná o osobu v postavení
sudcu N., ktorý pojednával vec 4T/114/2007 obvinených Y. R. a spol. a s takto definovaných znakov
osoby je takáto osoba celkom jednoznačne poznateľná a konkrétna a z takto formulovaného uznesenia
je bezpochyby zistiteľné, že touto osobou je sudca N. JUDr. R. D., t. j. navrhovateľ. Táto osoba bola od

začiatku orgánom prokuratúry známa, trestné stíhanie smerovalo proti osobe navrhovateľa od začiatku,
čo vyplýva aj z priebehu prípravného konania, z výsluchov svedkov a ostatných zadovažovaných
dôkazov a napokon zo samotnej žiadosti generálneho prokurátora o vydanie navrhovateľa na trestné
stíhanie, ktorá po udelení súhlasu Ústavným súdom SR otvorene smerovala k vzneseniu obvinenianavrhovateľa. Keďže uznesenie o začatí trestného stíhania bolo zastavené, súd prvého stupňa z týchto
dôvodov ustálil, že navrhovateľ má podľa § 6 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody, resp.
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Považoval za splnené všetky predpoklady na

úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy podľa Zák. č. 514/2003 Z. z., t. j.
nezákonné rozhodnutie, vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a vznikom nemajetkovej ujmy. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že u navrhovateľa došlo k
značnému zníženiu dôstojnosti a spoločenskej vážnosti, a preto je odôvodnené priznanie nemajetkovej
ujmy. Je sudcom N., pričom zo svedeckých výpovedí bolo preukázané, že kolegovia navrhovateľa a

zamestnanci N. mali vedomosť o začatí trestného stíhania v súvislosti s osobou navrhovateľa, dokonca
táto téma bola prednesená na porade zamestnancov súdu a rozprávalo sa o tom medzi notármi,
advokátmi, prokurátormi, teda osobami právnickej obce ako aj laikmi, čo potvrdili svedkovia, čo tiež
bolo svedecky preukázané. Prihliadol na to, že navrhovateľa ako sudcu, ktorý rozhodoval vo viacerých
mediálne známych kauzách pozná verejnosť a je z médií známy aj ako bývalý hovorca N. z čoho je
zrejmé, že zásah do jeho cti a vážnosti bol výrazne spôsobilý znížiť vážnosť jeho osoby v spoločnosti,

jeho česť a dôstojnosť ako pred kolegami tak i pred osobami pôsobiacimi v policajnom zbore i pred
verejnosťou. Považoval za splnenú aj podmienku upravenú v § 17 ods. 2 zákona, ktorá je splnená
vtedy, keď samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nemajetková ujma sa uhrádza v peniazoch, ak nie je
možné ju uspokojiť inak. Pre záver o značnom znížení dôstojnosti navrhovateľa a jeho vážnosti v

profesijnej sfére ich spoločnosti poukázal na to, že svedecké výpovede jednoznačne opísali vnímanie
osoby navrhovateľa v postavení naznačujúcom trestnú činnosť a je bez pochyby, že takéto vnímanie
morálneho profilu osoby navrhovateľa cez pochybnosti o jeho čestnosti spôsobili nemajetkovú ujmu
medzi kolegami i priateľmi, ľuďmi, ktorí ho poznali z jeho rozhodovacej činnosti, alebo z médií. Považoval
za nepochybné, že hrozba trestného stíhania vyvolala u navrhovateľa pocit neistoty zo zabezpečenia

rodiny, manželky a detí, v prípade, že by bolo vznesené obvinenie, mohol mu byť pozastavený podľa
§ 22 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z. výkon jeho funkcie, čo by následne spôsobilo stratu na príjme,
na ktorý je odkázaná jeho rodina. Zohľadnil zásady uvedené v § 17 ods. 2, 3 Zák. č. 514/2003 Z.
z. považoval za primerané zásahu do práv navrhovateľa, že k vyváženiu následkov neoprávneného
porušenia jeho práv dôjde uspokojením nemajetkovej ujmy v peniazoch. Viazaný názorom odvolacieho

súdu o aplikácii § 17 ods. 4 Zák. č. 524/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013 rozhodol o nemajetkovej ujme
vo výške 17.600 eur, ktorá sa javila ako odôvodnená a zásah vyvažujúca. Odporca sa navrhovateľovi
žiadnym spôsobom neospravedlnil za svoj nezákonný postup a teda aj takúto skutočnosť kumulatívne
spojenú s tým, že uplynula už dosť dlhá doba poškodenie jeho osoba sa prehlbuje a v podstate to, čo
sa stalo zo strany odporcu vo vzťahu k osobe navrhovateľa aj naďalej navonok pôsobí negatívne. V

očiach odporcu, ktorý neustále tvrdí, že postupoval zákonne má navrhovateľ za to, že skutok sa stal a
týmto sa dokazuje, že odporca vníma navrhovateľa ako páchateľa trestnej činnosti aj naďalej. Prihliadol
na reakcie, ktoré zásah do práv navrhovateľa vyvolali v jednotlivých sférach jeho osobnosti a dĺžke
prípravného konania, ktoré smerovalo k vzneseniu obvinenia proti navrhovateľovi, počas ktorej trval stav
neistoty u navrhovateľa a počas ktorej bol navrhovateľ intenzívne vystavený negatívnemu záujmu osôb z

jehookoliaiverejnosti,ktoréhovnímalicezpochybnostiojehočestnosti,určilvýškupeňažnejsatisfakcie
voľnou úvahou rozsahu 17.600 eur, ktorú považoval za primeranú aj vzhľadom k osobe navrhovateľa a
prostrediu, v ktorom žije a pracuje a vo zvyšku návrh zamietol s tým, že priznanie náhrady vo väčšom
rozsahu neumožňuje novelizované znenie § 17 ods. 4 Zák. č. 514/2004 Z. z. účinného od 01.01.2013.
Poukázal na to, že zák. č. 514/2003 Z. z. ani dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl.

5 ods. 5 neupresňujú výšky, v akej by malo byť odškodnenie za morálnu ujmu v jednotlivých prípadoch
poskytnuté, neexistujú žiadne kritériá pre určenie náhrady nemajetkovej ujmy, žiadna metodika výpočtu,
a preto treba výšku určiť na základe zákona podľa voľnej úvahy súdu (§ 136 O.s.p.). Vychádzajúc zo
skutkového stavu dospel k záveru, že suma 17.600 eur splní úlohu odškodňovaciu, a zároveň nie je len
symbolickáazodpovedádemonštratívnevymedzenýmkritériámpodľa§17ods.3Zák.č.514/2003Z.z..

Proti rozsudku okresného súdu, a to jeho výroku, ktorým bolo návrhu na začatie konania čiastočne
vyhovené podal v zákonnej lehote odvolanie H. Y., ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému
súdu na ďalšie konanie. Uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/, b/ O.s.p..
Zdôrazňoval, že v predmetnej veci došlo len a výlučne k začatiu trestného stíhania vo veci - uznesením

a následne došlo k zastaveniu trestného stíhania vo veci uznesením. Trestné stíhanie sa teda nikdy
nedostalo do štádia vznesenia obvinenia voči akejkoľvek konkrétnej osobe a uznesenie o vznesení
obvinenia nikdy nebolo vydané, pričom žiadna osoba sa nikdy nestala obvinenou v predmetnej veci
a žiadna osoba nemala postavenie účastníka konania v zmysle obvineného, pričom ani jedno zuvedených rozhodnutí nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Súdu prvého stupňa vyčítal,
že sa nevyporiadal s aktívnou legitimáciou na podanie žaloby o náhradu škody, keďže žalobca nikdy
postavenieobvinenéhonemalajeotázne,čijeaktívnelegitimovanýnapodaniežalobynanáhraduškody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Zároveň namietal aj výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá
bola navrhovateľovi priznaná s tým, že navrhovateľ je trestným sudcom a je mu známa skutočnosť, že
existuje tzv. prezumpcia neviny, ktorú je každý povinný rešpektovať a ctiť. Nemohla mu preto vzniknúť
ujma v dôsledku realizácie úkonov orgánmi verejnej moci. Zároveň spochybnil svoje oprávnenie konať
za Slovenskú republiku. Nesprávne označenie orgánu, ktorý má konať štát považoval za nedostatok

podmienky konania v zmysle ustanovenia § 103 O.s.p.. V prípade potvrdenia rozsudku navrhol pripustiť
dovolanie proti rozsudku krajského súdu, pričom za otázku zásadného významu považoval, či môže
navrhovateľovi vzniknúť nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, keď za nezákonné
rozhodnutie sa považuje uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci.

Navrhovateľ podal odvolanie proti výroku, ktorým bol čiastočne zamietnutý návrh na začatie konania. V

odvolaní poukazoval na to, že správnym a zákonným postupom pokiaľ ide o výšku škody, bol postup
okresného súdu v pôvodnom rozhodnutí, keď aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. platný v znení účinnom
do 31.12.2012, t. j. do účinnosti jeho ostatnej novely - Zák. č. 412/2012 Z. z.. Za rozhodujúci fakt v danom
prípade považoval konštatovanie, že zákon podstatne inak upravuje výšku škody na podklade vzniknutej
nemajetkovej ujmy oproti úprave zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012. V novom ods. 4

ustanovenia§17bezakýchkoľvekpochýblimitujevýškutejtoškodynasumu,ktorámôžebyťpriaplikácii
mechanizmu jej výpočtu prakticky iba maximálne 50-násobkom výšky minimálnej mzdy, čo v súčasnej
dobe predstavuje sumu 17.600 eur. Je zjavné, že takáto zákonná úprava sa nejaví byť konformnou
vo vzťahu k platnému dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd, ktorým dokumentom je viazaný
Slovenská republika ako aj s platnou Ústavou SR. Za relevantný považoval fakt, že zák. č. 412/2012 Z.

z. neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia, ktorými by riešil retroaktivitu tejto zmeny. Je preto
nutné vychádzať z toho, že táto zmena pôsobí výlučne do budúcnosti, t. j. od jej účinnosti od 01.01.2013,
po ktorom čase dôjde k nezákonnému rozhodnutiu, či postupu a následku škody s ním spojeného. V
dôsledku toho výška nemajetkovej ujmy v § 17 ods. 4 predmetného zákona je limitovaná až v takých
prípadoch, ktoré nastanú po prvom januári 2013. Zdôraznil, že už zo samotnej podstaty práva, ale aj

právneho poriadku SR a Ústavy SR vyplýva retroaktivita právnych noriem, teda zákaz spätnej účinnosti.
Poukázal na to, že v prejednávanom prípade došlo k nezákonnému a nesprávnemu úradnému postupu
ako aj k následku, t. j. ku škode evidentne v čase účinnosti zákona, kedy výška nemajetkovej ujmy
nebola vôbec limitovaná, a preto okresný súd pri aplikácii právnej normy, teda nie druhu, ale jej znenia
pochybil, čím došlo k situácii, že mu nemohol priznať vyššiu sumu ako odškodnenie, ktoré by presiahlo

t. č. zákonný limit, kým došlo k neprimeranému zásahu do jeho práva na odškodnenie.

Vyjadrenia k odvolaniam neboli podané.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného

súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ustanovenia § 205

ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia.

Odporca vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ (v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1), d/ (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam), f/ (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, pokiaľ možno konštatovať
niektorú z vád uvedených v § 221 ods. 1 O.s.p. ako dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolacím súdom. Odvolateľ - H. Y. T., ktorá koná za odporcu vo svojom odvolaní výslovne neuvádza,

ktorý z dôvodov podľa § 221 ods. 1 O.s.p. pre zrušenie rozhodnutia možno považovať zároveň za vadu
konania avšak podľa jeho obsahu je zrejmé, že má na mysli dôvody podľa § 221 ods. 1 písm. b/ (ten
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania), c/ (účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený).V prejednávanej veci nebola zistená ani jedna z týchto vád.

Navrhovateľ označil ako odporcu v danej veci T. I..

Vyplýva z ustanovenia § 21 Občianskeho zákonníka, že pokiaľ je účastníkom v občianskoprávnych
vzťahoch štát, je právnickou osobou. V takom prípade je považovaný za iný subjekt popri ostatných
subjektoch, vymenovaných v § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že má aj rovnaké

postavenie z ostatnými účastníkmi občianskoprávneho vzťahu. V mene štátu však konajú príslušné
orgány.

Podľa § 21 ods. 4 O.s.p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej
osobnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Riadne
označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania.

Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán,
ktorý bude za štát konať. Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so
súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O.s.p.. V
prípade, ak je označený síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, ale uplatnený nárok do pôsobnosti
tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo je označený subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, nejde o vadu

návrhu ani o nedostatok podmienky konania (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/149/2011).

Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p. vyplýva, že súd je povinný bez zreteľa na označenie
obsiahnuté v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenejosobitnýmipredpismialeboprávnickáosoba,ktorájeoprávnenápodľaosobitnéhopredpisu

a konať len s takýmto oprávneným subjektom.

Keď v danom prípade navrhovateľ označil ako odporcu štát, ktorý je pasívne legitimovaným subjektom v
súvislostisuplatňovanímnárokunanáhraduškodyspôsobenúorgánmiverejnejmociprivýkoneverejnej
moci a zároveň označil orgán, ktorý má konať za štát, t. j. H. Y. T.. Nebol daný dôvod na postup podľa §

104 ods. 2 O.s.p. ako sa toho dovoláva odvolateľ, t. j. H. Y. T., ktorá koná za štát.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávneho výkladu a aplikácie právnej
normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno

použiť.

Vprejednávanejvecipodstatouodvolaniaakoajobranyvcelomkonanízostranyodporcujeokolnosť,že
štát nemôže zodpovedať za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi,
pretože právo na náhrady škody v prípade, ak škoda vznikne účastníkovi konania - obvinenému v

trestnom konaní, ktoré je následne zastavené, prípadne je obvinený oslobodený spod obžaloby, alebo je
vec postúpená na vybavenie inému príslušnému orgánu vždy len obvinenému a nie osobe, ktorá nemala
postavenie účastníka konania a ktorá nebola obvinená. Zotrvával na stanovisku, že navrhovateľ nebol
obvinený a teda nemal postavenie účastníka konania.

Odporca v odvolaní vyčíta súdu prvého stupňa nesprávnu aplikáciu a výklad ustanovenia § 6 ods. 1 Zák.
č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého v prípade ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vykonáva systematický aj teologický výklad
citovaného zákonného ustanovenia a vychádza zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v
prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, kedy nemožno
lipnúť na formálnom zrušení alebo zmene tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto

podmienky treba vykladať extenzívne. S takýmto výkladom ako aj aplikáciou citovaného zákonného
ustanovenia na zistený skutkový stav, ktorý je nepochybný a jednoznačný, sa stotožňuje aj odvolací
súd a v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na správne dôvody súdu prvého stupňa
tejto otázke.Navrhovateľ bol opodstatnene považovaný za osobu, ktorej dôsledku nezákonného rozhodnutia vznikla
škoda, a preto má aktívnu legitimáciu v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z..

Súd prvého stupňa v súlade s obsahom spisu konštatuje, že navrhovateľ bol v uznesení o začatí
trestného stíhania jednoznačne identifikovaný tak, že bolo každému zrejmé, že sa jedná o navrhovateľa.
Pre totožný skutok, ako bolo začaté trestné stíhanie s doslovným označením bola podaná aj žiadosť
na Ústavný súd SR o udelenie súhlasu na trestné stíhanie sudcu N. s výslovným označením mena,

priezviska ako aj ostatných osobných údajov navrhovateľa.

Odvolací súd nepovažoval za opodstatnene uplatnený ani dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2
písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam).

Súd prvého stupňa vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. v otázke
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú umožňuje priznať ustanovenie § 17 ods. 3 Zák. č. 514/2003 Z. z.,
keď po vyhodnotení týchto dôkazov opodstatnene prihliadol na osobu poškodeného ako aj závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo.

Dôvody na odvolanie, ktoré uplatnil odporca vo svojom odvolaní preto nepovažoval odvolací súd za
dané.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s dôvodom na odvolanie, ktorý uplatnil vo svojom odvolaní navrhovateľ
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Navrhovateľ vo svojom odvolaní vyčítal nesprávnu aplikáciu ustanovenia

§ 17 ods. 4 na danú vec.

Odvolací súd v tejto súvislosti zotrváva na svojom stanovisku, ktoré vyslovil v zrušujúcom uznesení č.
k. 17Co/216/2013-135 zo dňa 13.05.2014 a podľa ktorého rozhodnutie vydané 05.02.2013, t. j. v čase,
kedy v dôsledku zmeny vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. bol ods. 4 cit. zákonného ustanovenia

zmenený tak, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška
náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Týmto
osobitným predpisom je zák. č. 215/2004 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi v znení neskorších predpisov a v ustanovení § 6 upravuje maximálnu sumu odškodnenia tak, že
táto nesmie presiahnuť 50-násobok minimálnej mzdy. Podľa čl. VI Zák. č. 412/2012 Z. z. nadobudol

účinnosť 01.01.2013, pričom z piatej časti zák. č. 514/2003 Z. z. označenej ako prechodné a záverečné
ustanovenia je zrejmé, že k danej právnej úprave neboli prijaté prechodné ustanovenia. Odvolací súd
zotrváva na stanovisku, že účinnosť právnej normy je jej vlastnosťou, ktorá spočíva v tom, že sa ňou
musia riadiť právne vzťahy, ktoré táto norma vo svojom texte upravuje. Každý zákon má vo svojom
poslednom ustanovení určený dátum účinnosti, čo v danom prípade predstavuje 01.01.2013. Dátumom

účinnosti je tak vymedzený deň, od kedy je nevyhnutné podľa tohto zákona postupovať.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní zdôrazňuje nepochybnú okolnosť, že zákon č. 412/2012 Z. z., ktorým
došlo k novelizácii ustanovenia § 17 ods. 4 Zák. č. 514/2003 Z. z. neobsahuje žiadne intertemporálne
(prechodné a záverečné ustanovenia, ktorými by riešil retroaktivitu tejto zmeny, a preto je nutné

vychádzať z toho, že táto zmena pôsobí výlučne do budúcnosti, t. j. od jej účinnosti od 01.01.2013 a
teda sa nevzťahuje na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jej účinnosťou, t. j. do 31.12.2012).

Pri hmotnoprávnych úpravách však zásadne platí, že pokiaľ sa majú ustanoveniami nového zákona
riadiť aj právne vzťahy pred nadobudnutím jeho účinnosti, je táto okolnosť predmetom prechodných

ustanovení k vykonaným úpravám. Pokiaľ takéto prechodné ustanovenia neboli prijaté, je v zásade
povinnosťou súdov aplikovať právo účinné v čase rozhodovania súdu.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa v súvislosti s vydaním napadnutého rozsudku postupoval
správne, keď na výšku náhrady nemajetkovej ujmy aplikoval ustanovenie § 17 ods. 4 Zák. č. 514/2003 Z.

z., pričom stanovil jej výšku v maximálnej sume, ktorú umožňuje citované zákonné ustanovenie priznať
a takýto postup aj náležite odôvodnil skutočnosťami, ktoré vyplynuli zo zisteného skutkového stavu.Keďže odvolací súd nezistil opodstatnenosť dôvodov na odvolanie, ktoré uplatnili účastníci vo svojich
odvolaniach, rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdil.

V odvolacom konaní tak bol každý z účastníkov len čiastočne úspešný, a preto o náhrade trov
odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods.
1 O.s.p..

Odvolací súd nepovažoval za potrebné pripustiť dovolanie (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Vydané rozhodnutie

nepovažoval za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, keďže po právnej stránke
zásadný význam rozhodnutia znamená podľa súdnej praxe to, že neexistuje v danej otázke judikatúra,
alebo judikatúra je nejednotná a chýba zjednotenie praxe Najvyšším súdom SR, prípadne, že ide o
interpretáciu a aplikáciu nového právneho predpisu. Spoločným znakom je, že ide o vyriešenie otázky
majúcej význam pre neriešenú alebo nejednotnú súdnu prax. V prejednávanej veci však odporca
považuje za otázku zásadného významu výsledok hodnotenia dôkazov a aplikácie právneho predpisu

v konkrétnom individuálnom prípade.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .