Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 23, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/545/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112240085
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112240085.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, proti žalovanému: T. W., rod. F., nar. XX.
XX. XXXX, bytom K., H. XX, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Dubnica nad Váhom, Dukelská
štvrť941/10,ozaplatenie472,-eurspríslušenstvom,oodvolaniachžalobcuažalovanéhoprotirozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 10C/142/2013-102 zo dňa 27. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdMartinrozsudkomč.k.10C/142/2013-102zodňa27.05.2014uložilžalovanémupovinnosť

zaplatiť žalobcovi 236,- eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania od 10. 11. 2012 do zaplatenia, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol (výrok II.) a
rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (výrok III.).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 472,- eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 09. 11. 2012
do zaplatenia titulom regresnej náhrady v zmysle ust. § 188 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.

z.“) na tom skutkovom základe, že dňa 17. 02. 2012 utrpel príslušník Pohotovostného policajného útvaru
Odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva policajného zboru v Žiline Ing. K. F. pri policajnej akcii
služobný úraz. K úrazu došlo pri pokuse o zadržanie žalovaného, kedy žalovaný ako vodič podozrivého
motorového vozidla, potom čo mu poškodený K. F. služobným vozidlom so založeným magnetickým
červeným služobným majákom zablokoval jazdnú dráhu a vybehol proti nemu s kuklou na hlave, v
taktickej veste s označením polícia, s reflexnou páskou s označením polícia na ľavej ruke a služobnou
zbraňou, nereagoval na výzvy poškodeného „polícia, stojte, nehýbte sa, vypnite motor“ na zastavenie,

a keď sa pokúšal s vozidlom uniknúť zachytil poškodeného F. prednou časťou pravej strany blatníka a
kolesa do oblasti ľavého lýtka a pravého kolena, ktoré zranenie si vyžiadalo ošetrenie. Keďže k úrazu
došlo pri výkone štátnej služby, bol uznaný za služobný úraz a z titulu odškodnenia škody na zdraví
bola poškodenému vyplatená náhrada za bolesť vo výške 472 eur, na úhradu ktorej žalobca vyzval
žalovaného, ktorý však dlžnú sumu neuhradil.

Súd nároky žalobcu voči žalovanému posudzoval podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 20 ods. 1 písm. a/, § 22,§ 29 ods. 1 písm. a/, § 114 ods. 5), zákona č. 73/1998 Z. z. a Občianskeho zákonníka (§ 420 ods. 1,
3, § 440, § 441).

Súd mal preukázané, že poškodený K. F. pri policajnom zákroku dňa 17. 02. 2012 vykonávanom proti

žalovanému utrpel služobný úraz a bol odškodnený v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za
bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a
občianskychzdravotnýchpoisťovnívzneníneskoršíchpredpisovvovýške472,-eur.Spoukazomnaust.

§ 114 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z. z. súd zodpovednosť žalovaného vo vzťahu k žalobcovi posudzoval
ako občianskoprávnu zodpovednosť podľa § 420 OZ nakoľko v momente vzniku škody na zdraví u
poškodeného F.alovaný riadil osobné motorové vozidlo Škoda fabia ev. č. BL 775BG, bol teda vodičom
predmetného motorového vozidla ale nebol jeho vlastníkom, teda prevádzkovateľom.

Súd preto skúmal povinnosti žalovaného ako účastníka cestnej premávky v zmysle zákona č. 8/2009
Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z. z.“)

a jeho vykonávacej vyhlášky č. 9/2009 Z. z., ako aj porušenie ust. § 34 zákona č. 171/1993 Z. z. o
Policajnom zbore.

Vykonanýmdokazovanímmalsúdpreukázané,žepríslušnícipohotovostnéhopolicajnéhoútvaruF.aD.,
ktorí zastavovali žalovaného dňa 17. 02. 2012, nevykonávali zastavovanie spôsobom, ktorý predpokladá
ust. § 13 vyhlášky č. 9/2009 Z. z. Z popisu udalosti všetkých troch aktérov udalosti zo dňa 17. 02.

2012 vyplynulo, že udalosti, kedy neoznačené policajné motorové vozidlo zablokovalo jazdnú dráhu
žalovanému až po moment úniku žalovaného, ktorý pri obchádzaní policajného vozidla poranil ľavú
dolnúkončatinupoškodenéhoF.,uplynulpomernekrátkyčas.Zvýpovedívšetkýchúčastníkovvyplynulo,
že vozidlo žalovaného nezastavilo, ale začalo obchádzať policajné motorové vozidlo, ktoré mu skrížilo
jazdnú dráhu a pri tomto obchádzaní v istom momente zrýchlilo. Bolo to v čase, keď už príslušníci

pohotovostného policajného útvaru vyskočili zo svojho motorového vozidla a snažili sa zastaviť vozidlo
žalovaného pokrikom „polícia, stoj“ a búchaním na rôzne časti motorového vozidla žalovaného. Z
popisu udalostí účastníkmi konania nič nenasvedčuje, že žalovaný musel bezpodmienečne vedieť, že
je zastavovaný príslušníkmi polície. Podľa opisu udalosti bola už tma, zasahujúci príslušníci policajného
zboru boli otočení k žalovanému vždy tvárou a vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný mohol byť

osvetlený aj svetlami policajného vozidla, ktoré obchádzal, je logické, že si nemusel všimnúť menší
reflexný nápis polícia na ľavej strane ich taktických viest, prípadne reflexnú pásku, keďže jeho vodidlo
nebolo zastavované spôsobom, ktorý predpokladá zákon o cestnej premávke a jeho vykonávacia
vyhláška.

Žalovaný však v každom prípade porušil svoju povinnosť vodiča, danú ust. § 4 ods. 1 písm. c/ a e/

zákona č. 8/2009 Z. z., nesledoval riadne situáciu v cestnej premávke a nedbal na zvýšenú opatrnosť
voči chodcom, v tomto prípade osobám pohybujúcim sa na vozovke. Ako účastník cestnej premávky
bol povinný správať sa disciplinovane a ohľaduplne, aby neohrozil bezpečnosť cestnej premávky, bol
povinný prispôsobiť svoje správanie aj stavu cesty a situácii v cestnej premávke, poveternostným
podmienkam a svojim schopnostiam. V snahe neohroziť osoby pohybujúce sa na vozovke, ktoré sa

priblížili k jeho motorovému vozidlu mal žalovaný ako disciplinovaný účastník cestnej premávky a vodič
radšej zastaviť, aj keď by tak nekonal na pokyn polície, ktorý nemusel v prvej chvíli počuť, keďže nebolo
preukázané, že by mal spustené okná svojho motorového vozidla. Žalovaný však v snahe uniknúť z
daného miesta zvýšil rýchlosť a pritom „štrajchol“ do nohy svojim vozidlom poškodeného F., ktorý sa
priblížil k jeho motorovému vozidlu až tak, že mohol búchať po rôznych jeho častiach.

Okresný súd však dospel k presvedčeniu, že aj poškodený K. F. zavinil vznik škody na zdraví, pretože
na zľadovatenej vozovke sa vrhol bezprostredne do jazdnej dráhy predmetnému motorovému vozidlu
žalovaného až tak, aby mohol búchať po ňom v oblasti prednej kapoty, z čoho vyplýva, že sa musel
k predmetnému vozidlu nakloniť. Tým sa podľa presvedčenia súdu správal až príliš ľahkomyseľne,
nakoľko vozidlo žalovaného bolo neustále v pohybe, dokonca zrýchľovalo a vzhľadom na poveternostnú

situáciu poškodený F. vedieť mal a mohol, že idúce vozidlo na klzkej a zasneženej ceste sa môže dostať
do šmyku, prípadne, že on sa môže pošmyknúť a padnúť pod idúce motorové vozidlo. S poukazom
na ust. § 48 ods. 3 písm. n/ zákona č. 73/1998 Z. z. je povinnosťou policajta aj všeobecná prevenčná
povinnosťupravenávust.§415Občianskehozákonníka(ďalejlen„OZ“),podľaktoréhokaždýjepovinný
počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostredí.Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že ľahkomyseľné správanie sa poškodeného F., v rámci
ktorého sa nesprával v súlade s ust. § 415 OZ, sa podieľalo na vzniku jeho zranenia v rovnakom
rozsahu ako protiprávne konanie žalovaného. Žalovaný preto môže vo vzťahu k žalobcovi zodpovedať

za škodu spôsobenú poskytnutím úrazovej dávky poškodenému F. len v takom rozsahu v akom za škodu
zodpovedá. Ak je teda u žalovaného a u poškodeného spoluzavinenie na vzniknutej škode v rovnakom
rozsahu, potom podiel žalovaného na náhrade škody predstavuje 50 %. V takomto rozsahu je žalovaný
povinný v zmysle § 440 OZ a ust. § 114 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z. z. nahradiť žalobcovi škodu, ktorá
muvzniklavýplatoudávkyúrazovéhozabezpečenia.Spoukazomnaust.§188ods.1zákonač.73/1998

Z. z. preto súd žalovaného zaviazal len k zaplateniu sumy 236,- eur, ktorá zodpovedá polovici vyplatenej
dávky úrazového zabezpečenia a vyjadruje podiel zodpovednosti žalovaného na vzniku škody na zdraví,
ktorá vznikla poškodenému F..

K istine súd žalobcovi priznal aj právo na úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3
ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Žalovanému bola výzva žalobcu na zaplatenie náhrady škody doručená dňa 25. 10. 2012

a podľa výzvy ju mal žalovaný zaplatiť do 15-tich dní od doručenia výzvy. Týchto 15 dní uplynulo
dňom 09. 11. 2012 a od 10. 11. 2012 sa žalovaný s úhradou dlhu vo vzťahu k žalobcovi dostal do
omeškania. Preto od 10. 11. 2012 súd žalobcovi priznal nárok na úroky z omeškania vo výške, ktorá je o
osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu a vo zvyšku uplatneného nároku na časť istiny a úrokov z

omeškania, ktoré žalobca požadoval už od 09. 11. 2012 žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“) a keďže každý z účastníkov konania bol približne v rovnakej miere úspešný i neúspešný, náhradu
trov nepriznal žiadnemu z nich.

Proti tomuto rozsudku proti výroku, ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

236,- eur s 8,75 % úrokom z omeškania od 10. 11. 2012 do zaplatenia podal žalovaný odvolanie.

V odôvodnení uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje v celom jeho rozsahu za nesprávne a
nezákonné. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam.Podľajehonázorubybolovhodnéapotrebnésavprvomradezaoberaťotázkou,čikzraneniu
poškodeného mohlo vôbec dôjsť spôsobom ako ho popisuje poškodený. Podľa návrhu žalobcu mal totiž

poškodený F. utrpieť poranenie pravého kolena a ľavého lýtka, z výsluchu poškodeného F. na súde je
však zrejmé, že auto ho malo „štrajchnúť“ do členka. Z lekárskej správy lekára Univerzitnej nemocnice
v Martine MUDr. K. K. vyplýva, že u poškodeného bol zistený mierny edém na ľavom lýtku laterálne o
veľkosti 5 x 3 cm. Pravé koleno a ani členok poškodený zranené nemal vôbec.

Vzhľadom na uvedené si nevie predstaviť ako mohol vozidlom „štrajchnúť“ poškodeného F. do lýtka,

keď obaja svedkovia tvrdia, že boli celý čas otočený k vodičovi vozidla a lýtko, ktoré mal mať zranené
sa predsa nachádza na zadnej časti tela. Na bočnej časti vozidla Škoda Fabia sa pritom žiadna hrana
a ani výčnelok, ktorý by zodpovedal vzniknutému poraneniu F. nenachádza.

Ďalej uviedol, že súd by mu nemal klásť za vinu ani to, že mal porušiť povinnosti vodiča tým, že
nesledoval riadne situáciu v cestnej premávke a nedbal na zvýšenú opatrnosť voči chodcom. Tým, že

mu vošlo náhle vozidlo Fiat Doblo do jeho smeru jazdy (a teda mu vytvorilo náhlu prekážku) musel
reagovať jedine tak ako reagoval, a to, že vozidlo obehol v protismere. Keby to nebol urobil, vzhľadom
na stav vozovky, ktorá bola zľadovatená, by do neho určite narazil. Ide o situáciu, ktorú nebolo možné
len tak bežne predvídať.

Ani osoby - policajtov, ktorí mali vykonávať zásah nemožno ponímať ako chodcov, pretože bežný chodec

zrejme neuteká popri vozidle a nebúcha mu po kapote alebo po streche. Naopak, toto v ňom vyvolalo
iba to, že sa vyľakal a začal z miesta unikať.

Zasahujúcipolicajtimalidôslednejšievyhodnotiťsituáciuaokolnostiazásahprispôsobiťajstavupočasia
a radšej ho vykonať iným vhodnejším spôsobom, aby ku žiadnej škode a ani k ohrozeniu zdravia iných
nedošlo. Preto by mala žalujúca strana dôslednejšie zvažovať možné riziká policajných zásahov a

znášať aj dôsledky, ktoré nesprávnym vyhodnotením situácie vznikli.Domnieva sa, že za vniknuté zranenie si môže poškodený sám jeho vlastným pričinením a nie je si
vedomý toho, že mohol svojim pričinením za daných okolností tomu zabrániť.

Žalovaný nakoniec namietal aj výšku priznaných úrokov z omeškania a dobu zápočtu týchto úrokov.

Poukázal na to, že výška úrokov, ktorá presahuje dvojnásobok základnej úrokovej sadzby národnej
banky je už úžerou. Úrok by mal byť podľa neho zároveň počítaný od právoplatnosti rozsudku, pretože
žalobca so svojim pôvodným návrhom pred súdom neuspel.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol
alebo aby vrátil vec prvostupňovému súdu na došetrenie.

Proti rozsudku čo do výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, podal odvolanie i žalobca.

V odôvodnení žalobca rozoberajúc a hodnotiac vykonané dokazovanie poukázal na to, že žalovaný
nedodržal povinnosť vodiča venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke
v zmysle § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z. z. S poukazom na riadne označenie zasahujúcich
príslušníkov polície mal za to, že žalovaný pristupoval k celej skutočnosti dosť ľahkomyseľne a
neuvedomoval si, čo svojim konaním a správaním môže spôsobiť. Vzhľadom na okolnosti za akých sa

služobný zákrok vykonával, s poukazom na poveternostné podmienky, ktoré v tom čase boli, však mal
a mohol vedieť, že môže niekomu spôsobiť zranenie, hlavne tým, že sa snažil z miesta rýchlo uniknúť,
pričom videl, že má z oboch strán svojho vozidla mužov, ktorí na neho kričali výzvy v zmysle zákonných
ustanovení zákona č. 171/1998 Z. z. a búchali mu po kapote.

Poukazujúc na konštatovanie súdu v zmysle ust. § 63 zákona č. 8/2009 Z. z. uviedol, že pohotovostný

policajný útvar je vysoko špecializovaný útvar určený spravidla k riešeniu závažných služobných
zákrokov. Policajti zaradení na pohotovostnom policajnom útvare odboru poriadkovej polície KR PZ
riešia hlavne rizikové služobné zákroky proti nebezpečným páchateľom trestnej činnosti. Príslušníci
Pohotovostného policajného útvaru odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva PZ v Žiline
nevykonávajú služobné zákroky v služobnej uniforme, nakoľko takou vzhľadom na ich zaradenie

nedisponujú.

Súd síce v napadnutom rozsudku konštatuje, že žalovaný porušil svoju povinnosť vodiča danú aj ust. §
4 ods. 1 písm. c/ a e/ zákona č. 8/2009 Z. z., a to tým, že nesledoval riadne situáciu v cestnej premávke
a nedbal na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, v tomto prípade osobám pohybujúcim sa na vozovke, na
druhejstranejevšaksúdpresvedčenýotom,žeajpoškodenýpríslušníkPZzavinilvznikškodynazdraví,

pretože na zľadovatenej vozovke sa vrhol bezprostredne do jazdnej dráhy predmetnému motorovému
vozidlu žalovaného až tak, aby mohol búchať po ňom v oblasti prednej kapoty, z čoho vyplýva, že
sa musel k predmetnému vozidlu nakloniť, a tým sa správal až príliš ľahkomyseľne, nakoľko vozidlo
žalovaného bolo neustále v pohybe. S týmto záverom súdu sa nestotožňuje, nakoľko súd pozabudol
na skutočnosť, že aj vodič motorového vozidla vedieť mal a mohol, že môže svojim vozidlom ohroziť,

resp. spôsobiť chodcom zranenie, aj s poukazom na poveternostnú situáciu a jeho skúsenosti s jazdou
v takomto počasí. Vodič videl, že na ceste, po ktorej riadil osobné vozidlo, sa pohybujú chodci a sám
mal danú situáciu vyhodnotiť. Príslušníci PZ sa nevrhali na vozidlo, ako to konštatuje súd v napadnutom
rozsudku, ale každý bežal z jednej strany vozidla, pričom úlohou jedného príslušníka je vždy vzbudiť
pozornosť vodiča a úlohou druhého je zase vodiča vytiahnuť z vozidla von a spacifikovať ho.

Príslušníci PZ v danom prípade vykonávali služobný zákrok voči osobe, u ktorej bolo podozrenie
z páchania trestnej činnosti. Bolo potrebné okamžite reagovať a žalovaného zadržať. Úraz, ktorý
poškodený utrpel, a ktorý bol služobným úradom na základe podkladových materiálov kvalifikovaný v
zmysle zákonných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov ako úraz služobný,
spôsobil poškodenému nstržm. K. F.alovaný, ktorý nesie zodpovednosť za spôsobenú škodu, ktorá jeho

konaním vznikla služobnému úradu Ministerstvu vnútra SR, a to v plnej výške 472 eur.

Na základe uvedených skutočností žiadal aby odvolací súd podanému odvolaniu vyhovel, napadnutý
rozsudok v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil na nové konanie, prípadne zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O. s. p. tak, že žalobu potvrdí.Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že toto považuje za nedôvodné a neopodstatnené.
Žalobcom prezentovaný skutkový stav veci v odvolaní nezodpovedá skutočnosti. Vozidlo, ktoré riadil,
bolo stále v pohybe a vôbec nezastavilo ako tvrdí žalobca. Dej sa odohrával v čase keď bola tma,

vozovka bola zľadovatená a padal hustý sneh. Celá udalosť nemohla trvať viac ako 5, max. 10 sekúnd.
Keďže jeho vozidlo bolo stále v pohybe, nemohol včas vnímať, resp. ani správne chápať všetky udalosti,
ktoré sa mali okolo neho za veľmi krátky časový úsek diať a ani na ne včas reagovať alebo ich dokonca
vyhodnocovať. Mal najskôr snahu vozidlo zastaviť, znížil jeho rýchlosť, no búchanie po rôznych častiach
karosérie, ako aj použitie služobnej zbrane, malo za následok, že sa prirodzene zľakol, začal sa správať

pudovo, teda z miesta unikať. Konštatovanie súdu, že poškodený príslušník PZ zavinil vznik škody na
zdraví je podľa jeho názoru vecne správne a zodpovedajúce danej udalosti. V ďalšom poukázal na svoje
odvolanie.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na svoje odvolanie podané proti predmetnému
rozsudku okresného súdu.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčasúčastníkom

konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p.,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v
napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k
záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku je vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods.

2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať, a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Zo strany odvolateľov (tak
žalobcu ako aj žalovaného) neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými
by sa nevysporiadal už súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalovaný
v odvolaní spochybňoval mechanizmus vzniku zranenia u poškodeného nstržm. K. F., odvolací súd

poukazuje na to, že žalovaný v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vznik zranení
poškodeného nespochybňoval, v tomto smere ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, a to napriek
tomu, že bol súdom riadne poučený v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. o povinnosti predložiť alebo
označiť všetky dôkazy a skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada a skutočnosti a dôkazy

uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti, keď žalovaný zároveň na preukázanie svojich tvrdení spochybňujúcich mechanizmus
vzniku zranenia nstržm. F. ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, odvolací súd na uvedenú odvolaciu
námietku neprihliadal.

V ďalšom, pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že v danom

prípade nárok žalobcu vychádza z ustanovenia § 114 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z. z., ktorý stanovuje
jednak nároky policajtov a jednak právo žalobcu voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá mu vznikla
uhradením náhrady za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia a § 188 zákona č. 73/1998 Z. z.
Odvolací súd, rovnako ako okresný súd, mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
žalovaný svojim protiprávnym konaním, spočívajúcim v porušení povinností účastníka cestnej premávky

a vodiča podľa § 3 ods. 2 písm. a/ (povinnosť správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby
neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie
najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným
podmienkam a svojim schopnostiam), § 4 ods. 1 písm. c/ (venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať
situáciu v cestnej premávke), e/ (dbať na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom a chodcom, najmä deťom,

osobám so zdravotným postihnutím, osobitne voči osobám, ktoré používajú bielu palicu, a starým
osobám) zákona č. 8/2009 Z. z. spôsobil príslušníkovi polície nstržm. K. F. následok - ublíženie nazdraví, za ktorý bola v zmysle § 188 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. vyplatená náhrada, ktorú je potrebné
považovať za škodu vzniknutú žalobcovi. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní poukazoval na to, že na
vzniknutú situáciu mohol reagovať jedine tak ako reagoval, a to, že vozidlo obehol v protismere, z jeho

výpovede i odvolania vyplýva, že pôvodne motorové vozidlo spomalil a chcel zastaviť, a až následne
sa „zľakol“ a zrýchlil a rozhodol sa služobné vozidlo polície obísť. Z uvedeného vyplýva, že zrejme
bol schopný vozidlo včas zastaviť, pričom v takom prípade by jednoznačne nedošlo k ohrozeniu života
a zdravia osôb pohybujúcich sa po vozovke v blízkosti jeho auta, o ktorých osobách nesporne mal
žalovaný vedomosť. Keďže v konaní boli splnené všetky základné predpoklady vzniku škody - existencia

škody, protiprávne konanie žalovaného, zavinenie a priama príčinná súvislosť medzi vznikom škody a
protiprávnym konaním žalovaného, súd považoval návrh žalobcu za dôvodne podaný.

Rovnako však je správny aj záver súdu prvého stupňa o spoluzavinení poškodeného príslušníka polície
na vzniku škody v zmysle § 441 OZ. Každý policajt, bez ohľadu na to do akého útvaru je zaradený,
je pri výkone štátnej služby povinný dbať o svoju bezpečnosť a zdravie (§ 136 zákona č. 73/1998
Z. z.) a v zmysle § 48 ods. 3 písm. n/ zákona č. 73/1998 Z. z. je tiež povinný plniť aj povinnosti

vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov, kam nesporne patrí i ust. § 415 OZ,
ako to správne konštatoval i okresný súd. Z výpovedí žalovaného i svedkov - zasahujúcich príslušníkov
polície je nesporné, že poškodený sa bezprostredne priblížil k motorovému vozidlu, ktoré riadil žalovaný
a po tomto udieral (po kapote, streche), a to i napriek zlému stavu vozovky a skutočnosti, že vozidlo
žalovaného bolo stále v pohybe. Za daného stavu správne konštatoval okresný súd, že žalovaný si

mohol a mal byť vedomý toho, že môže dôjsť predovšetkým k jeho zraneniu (v porovnaní so žalovaným,
ktorý sedel v motorovom vozidle), prípadne zraneniu jeho partnera, či už pádom v dôsledku pošmyknutia
alebo zachytenia pohybujúcim sa vozidlom (ako tomu nakoniec bolo i v danom prípade).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa správne ustálil mieru
zavinenia žalovaného ako aj poškodeného príslušníka polície, každého v rozsahu 50 % a žalovaného

preto správne zaviazal na úhradu len polovice sumy vyplatenej poškodenému nstržm. F. ako náhrady
za bolestné a vo zvyšku nárok žalobcu zamietol.

Okresný súd rovnako správne určil aj výšku úrokov z omeškania v súlade s ust. § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania, t.j. k 10. 11. 2012 vo výške
8,75 % ročne, ako aj začiatok omeškania žalovaného, z ktorého dôvodu nepovažuje odvolací súd

odvolanie žalovaného v tejto časti za dôvodné. Pokiaľ žalovaný v súvislosti s určením začiatku doby
omeškania poukazuje na čiastočné zamietnutie nároku žalobcu, je zrejmé, že nárok žalobcu v časti 50
% bol dôvodný, keď k vzniku škody nesporne došlo i zavinením žalovaného, a teda žalovaný sa aspoň
čiastočnou úhradou uplatneného nároku, na ktorého úhradu bol vyzvaný do 09. 11. 2012, mohol vyhnúť
podaniu žaloby a povinnosti platiť úroky z omeškania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách
konania,ktorýzodpovedáust.§142ods.2O.s.p.aktorýnebolosobitnenapadnutýodvolanímžiadneho
z účastníkov konania, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 2 O. s. p. Vzhľadom
na to, že odvolací súd zamietol tak odvolanie žalobcu ako aj žalovaného, bol pomer úspechu účastníkov

odvolacieho konania rovnaký, preto súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z nich.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.