Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20CoE/14/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5606203381
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5606203381.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnej: B. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.
XXX, XXX XX D. M., o vymoženie 334,59 Eur s príslušenstvom vykonávanej súdnym exekútorom Mgr.
Mariánom Kráľom so sídlom Exekútorského úradu v T. O., H. XX, XXX XX T. O. pod sp. zn. EX 283/06,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7Er/428/2006-23 zo
dňa 21.06.2012, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Výrok okresného súdu, v ktorom rozhodol, že oprávnenému sa náhrada trov exekúcie nepriznáva z r
u š u j e.

V ostatnej časti uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. z a m i e t a.

Účastníkom konania a súdnemu exekútorovi súd náhradu trov odvolacieho konania n
e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju, súčasne uložil
oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 171,74 € a rozhodol, že
oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznáva. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na § 59 ods.
1, § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a
o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“, ďalej
len skratka „EP“), ako aj § 41 ods. 2 písm. c) EP, § 22 ods. 1, 2, § 23, § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho
zákonníka a konštatoval, že exekúcia začala na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica
spísaná JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom v F. pod č. N 349/2006, NZ 4321/2006, NCRLs 4319/2006
dňa 05.02.2006, na základe ktorej súdny exekútor začal vykonávať po vydaní poverenia č. 5505 006834
zo dňa 26.06.2006 exekúciu pre vymáhanie pohľadávky 334,59 € s príslušenstvom. Poukázal, že pri
notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, nastáva vykonateľnosť uplynutím času na dobrovoľné
splnenie povinnosti, ktorá je obsahom zápisnice. Konštatoval, že najdôležitejšou časťou notárskej
zápisnice pre spôsobilosť byť exekučným titulom je súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice, ktorý musí byť slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný. Konštatoval, že zmluvná voľnosť
povinného pri voľbe splnomocneného zástupcu, v danom prípade, bola obmedzená, nakoľko zástupcu
povinného prakticky určil oprávnený, keď v predtlačenej forme zmluvy o úvere uviedol ako jediného
zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra. Konštatoval, že povinný tak nemohol slobodne uzatvoriť dohodu o
plnomocenstve s osobou inou ako zvolenou a musel sa podriadiť vôli oprávneného. Konštatoval, že tým

je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda že splnomocnenec bude hájiť záujmy
povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Konštatoval, že je nepochybné, že
advokát nemôže objektívne hájiť záujmy povinného, ak ho za zástupcu určil priamo v zmluve oprávnený.
Poukázal na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že dohoda o plnomocenstve nebola
platne uzavretá. Ďalej konštatoval, že dohoda o plnomocenstve je neplatná z dôvodu, že oprávnenie na
zastupovanie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere zástupcovi je príliš všeobecné a široko vymedzené. Z
obsahu plnomocenstva vyplýva, konštatoval okresný súd, že povinný splnomocnil oprávneným určitého
zástupcu, aby v jeho mene uznal záväzok, ktorého konkrétna výška v čase uznania, nebolo možné
predpokladať. Povinný udeľoval plnú moc v ten istý okamih, ako došlo k podpisu zmluvy o úvere, tzn. v
čase udelenia plnej moci neexistoval žiadny dlh a povinný sa platne nemohol vzdať práva uznať alebo
neuznať prípadný dlh, ktorý by mohol teoreticky vzniknúť v budúcnosti. Uviedol, že súhlas povinného
s exekúciou vyslovený v notárskej zápisnici musí byť daný spôsobom, ktorý by vylučoval akékoľvek
pochybnosti o tom, že povinná osoba sa s obsahom notárskej zápisnice oboznámila a bola uzrozumená
o právnych následkoch neplnenia si svojich povinností. Konštatoval, že nedošlo k platnému uzavretiu
dohody o plnomocenstve a bez vedomia povinného došlo k určeniu lehoty na plnenie dlhu a k súhlasu
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Poukazoval, že ustanovenie v zmluve o úvere - dohoda o
plnomocenstve je uvedená v predtlači, obsahuje súhlas dlžníka s exekúciou, čo znamená, že dlžník
nemá možnosť túto skutočnosť zmeniť, ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich práv.
Okresný súd konštatoval neexistenciu vykonateľného exekučného titulu v dôsledku toho, že osoba, ktorú
povinný v zmluve o úvere splnomocnil Mgr. Tomáš Kušnír nebola kompetentná v jeho mene exekučný
titul - notársku zápisnicu uzavrieť.

O trovách konania rozhodol pri aplikácii § 200 ods. 1 , 2, § 196 EP, ustanovení vyhlášky a § 203 ods. 1 EP.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený písomným podaním zo 16.07.2012 doručeným na
Okresný súd Liptovský Mikuláš 18.07.2012. V odvolaní tvrdil, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, poukazujúc na ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.,
b) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom s poukazom na
§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.,
c) súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,
d) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na
§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p..

K bodu a)
V dôvodoch odvolania uviedol, že prvostupňový súd nemá právomoc vykonať komplexné preskúmanie
exekučného titulu, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu
spoločenských vzťahov, tým porušil zásadu legality. Pritom exekučný súd už preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Taktiež došlo k preskúmaniu
exekučného titulu notárom, ktorý má povinnosť poskytovať náležitú právnu starostlivosť. Tento ex offo
povinne posúdi súlad úkonov, obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou, so zákonom
a dobrými mravmi. Notár napráva nezákonné situácie, napr. v prípade neúmerne vysokých úrokov
v zmluvách o pôžičke, a nie exekučný súd. Výlučne notár kontroluje súlad úkonov so zákonom a
dobrými mravmi. Ak takýto úkon neodmietne vykonať, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať
o súlade úkonov so zákonom a dobrými mravmi. Vo všeobecnosti poukazoval na povinnosť ústavne
konformnému výkladu právnych predpisov. Postup exekučného súdu, ktorý umožňuje bez časového
obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, je neakceptovateľný, pretože je v rozpore s
princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva. Všeobecný súd nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Exekučný
súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne, uplatnil rozdielny procesný postup. Exekučný súd
je takýmto titulom viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.

Zároveň oprávnený žiadal, aby všeobecný súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie
a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku, s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva - Správny poriadok.

K bodu b) odvolania konštatoval, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.
Začal konať z úradnej povinnosti bez toho, aby existovalo zákonom stanovené oprávnenie, adresované
súdu, začať konanie. Tým porušil zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť tohto konania. Zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na
výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok,
ako aj výkon na ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Oprávnený mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie
nemožno ospravedlniť jeho iný postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom
špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Konkrétne odlišnosti, napr. nevypočutie
žalobcu, oprávneného alebo jeho neoboznámenie so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi vyplývajú z
rozhodnutia súdneho spisu. Ako dôvod iného postavenia bol použitý, že sa jedná o podnikateľský subjekt
a pre toto jeho iné postavenie ho súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty,
ktorá má právom patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Došlo k porušeniu zásady rovností „zbraní“,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy.

Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v sebe povahu prameňa
práva: smernica Rady EHS č. 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie.
Neprichádza pri nej do úvahy ani jej priamy účinok a to preto, že smernica EHS bola transponovaná do
právneho poriadku zák.č. 150/2004 Z.z. a je zabezpečená jej úplná súčinnosť. Ďalej súd založil svoje
rozhodnutie aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, čo je v danej veci neprípustné a úplné
nemožné, pretože tieto rozhodnutia nemajú všeobecnú záväznosť. Možno bez pochýb predpokladať,
že povinný prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo
nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť žalobcu. Oprávnený mal zároveň aj právo
oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom
ovplyvniť súdne rozhodnutie. Oprávnený nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie,
v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach v súvislosti s úplnou revíziou notárskej činnosti a nebol
oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov, s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal
možnosť sa k týmto dôkazom vyjadriť.

K bodu c)
Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Začal konať z
úradnej povinnosti, bez toho, aby existovalo zákonom stanovené oprávnenie, adresované súdu, začať
konanie.

Tvrdil, že exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe
domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Tvrdil, že úvaha súdu v tomto smere nemôže byť
podkladom pre rozhodovanie vo veci a nemožno hovoriť o dokazovaní, ktoré bolo vykonané zákonným
spôsobom, nakoľko účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, navrhnúť
ďalšie dokazovanie na preukázanie nim tvrdených skutočností..

K bodu d)
Ďalej tvrdil, že súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že uvedené plnomocenstvo
považuje za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 23a ods.
2 zák. č. 634/1992 Zb., a preto ho považuje za neplatné pre rozpor so zákonom. Tvrdil, že povinný
neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva
a výhody uvedeným plnomocenstvom, ktorým len povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať
svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Tvrdil, že povinný mohol plnomocenstvo
v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať a vo výkone tohto práva
mu nebránila žiadna prekážka, preto takéto vyhodnotenie neprijateľnej podmienky nemôže odvolateľ
akceptovať. Ďalej tvrdil, že plnomocenstvo nie je vôbec možné správne považovať za neprijateľnú
podmienku, plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu
úpravu neprijateľných podmienok obsiahnutú v § 53 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že plnomocenstvo
v úverovej zmluve je dostatočne určité a zrozumiteľné. Nesúhlasil s názorom, že povinný predmetné
plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čim sa vopred vzdal svojho práva, tvrdil,
že právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh a záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne
s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh alebo záväzok vzniká. Tvrdil, že nešlo o budúce právo,
ale právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti, a ktorého by sa povinný nemohol platne
vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že žiadne z ustanovení

zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Ďalej tvrdil, že pokiaľ povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo
na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb
o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom
tak, aby mali všetky náležitosti platného úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie dokedy bude dlh
splatený. Nesúhlasil s názorom súdu, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal
notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech, tvrdil, že zástupca povinného bol na základe udeleného
plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice a túto
zverenú úlohu si zástupca riadne splnil, čim neprekročil žiadnym spôsobom udelené plnomocenstvo.
Ďalej uviedol, že záver súdu, ktorý považoval za rozporné záujmy zástupcu so záujmami povinného,
založil súd na domnienkach, dohadoch a vlastnom presvedčení a tento záver nevychádza zo zisteného
skutkového stavu, pretože v tejto veci nebolo vykonané dokazovanie. Tvrdil, že súd vôbec neuviedol
aký záujem zástupcu bol v rozpore, a s ktorým záujmom povinného. Ďalej tvrdil, že záver súdu o tom, že
notárska zápisnica ako exekučný titul musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným, nie je vecne
správny, poukázal na § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku a konštatoval, že v notárskej zápisnici je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia. Poukazoval aj na
rozhodnutie Najvyššie súdu SR vo veci 3Co/7/2007, ako aj na nález Ústavného súdu SR 1ÚS 5/2000.

Ďalej uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom súdu, že v zmysle § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z.z. môže exekučný súd a bol oprávnený, preskúmať exekučný titul, pokiaľ už raz o ňom
právoplatne rozhodol. Poukazoval, že exekučný súd, keď poveril exekútora, v tomto štádiu preskúmal
exekučný titul, a keďže nezistil žiaden rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo v návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučným titulom, zo zákonom vydal poverenie. Na
základe uvedených odvolacích dôvodov žiadal napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť.

Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu
ustanovenom v § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté
uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Oprávnený po doručení odvolania doručil dňa 09.08.2012 na okresný súd návrh a prerušenie konania
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnil právnu
argumentáciu k podanému odvolaniu zo dňa 26.07.2012.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§212 ods. 1 O.s.p.) prejednal napadnuté rozhodnutie v rozsahu
stanovenom v tomto zákonnom ustanovení a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Krajský súd konštatuje, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti, rozhodné pre
posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Čo sa týka právneho posúdenia veci, krajský súd k
námietkam oprávneného konštatuje nasledovné.

Obsahom notárskej zápisnice je osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou určitého
záväzku. Aby notárska zápisnica ako exekučný titul spĺňala podmienky materiálnej vykonateľnosti,
musí okrem označenia účastníkov, bez právneho dôvodu a času plnenia, obsahovať výslovný súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, resp. súhlas jej splnomocneného zástupcu.
Nakoľko v tomto prípade urobil vyhlásenie, uznanie záväzku z úveru a vyhlásil súhlas s vykonateľnosťou
zápisnice nie priamo dlžník, ale osoba konajúca v jeho mene na základe splnomocnenia, obsiahnutého
v zmluve o úvere, okresný súd sa správne zaoberal okolnosťou, či takéto splnomocnenie je platné. Z
tohto splnomocnenia, obsiahnutého v zmluve o úvere vyplýva, že dlžník ako splnomocniteľ splnomocnil
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho
mene uznal jeho záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby notárska zápisnica sa stala vykonateľným
titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo exekúciu podľa Exekučného poriadku.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami oprávneného.

Podľa § 23a zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného k 05.04.2005
(1) Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých
prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
(2) Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, 13d) sa primerane
použijú ustanovenia tohto predpisu.

Vzhľadom k tomu, že splnomocnenie bolo zakomponované do už vopred pripravenej predtlačenej
zmluvy o úvere, bolo v ňom predtlačené meno konkrétneho zástupcu - advokáta Mgr. Kušníra a napriek
tomu predmetná zmluva je označená ako zmluva o úvere, bolo potrebné túto zmluvu posudzovať aj
z hľadiska ust. zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v § 23a v znení účinnom ku dňu
uzavretia úverovej zmluvy (05.04.2005) upravuje spotrebiteľskú zmluvu v spojení s ustanovením § 53
ods. 1, ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 31. 12. 2007. Zmluva bola uzavretá medzi
oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom - fyzickou osobou tak, ako vyplýva z označenia
týchto účastníkov úverov zmluvy, vzhľadom však na status účastníkov úverovej zmluvy, je potrebné
aj na tento typ zmluvy aplikovať ust. zák.č. 634/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia tejto
zmluvy. Spotrebiteľ - povinný nemohol ovplyvniť obsah úverovej zmluvy, ani osobu splnomocnenca
a všetky náležitosti splnomocnenia neboli individuálne dojednané, pričom uzavretie úverovej zmluvy
bolo podmienené udelením splnomocnenia zástupcovi, ktorého vopred vybral oprávnený, keďže zmluvu
koncipoval výlučne oprávnený, čím došlo k vytvoreniu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
v neprospech povinného.

Je potrebné súhlasiť s konštatovaním okresného súdu, že je zrejmá existencia rozporu záujmov
splnomocneného zástupcu a zastúpeného, ktorá spočíva v tom, že zástupca povinného, ktorý by mal
povinného pri spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol vopred určený priamo v zmluve o úvere
oprávneným, čo malo za následok, že povinný si nemohol svojho zástupcu vybrať na základe svojej
vôle. Toto splnomocnenie je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko nie je možné, aby advokát nestranne
zastupoval povinného pri spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu a zároveň oprávneného v
iných konaniach, keďže odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že Mgr. Tomáš Kušnír
zastupoval oprávneného v iných konaniach vedených na krajskom súde. Uvedenými skutočnosťami je
spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, t. j., že splnomocnenec bude hájiť záujem
splnomocniteľa, ako aj slobodná voľba povinného pri výbere splnomocnenca.

Ďalej súd poukazuje, že v konaní bolo preukázané, že Mgr. Kušnír, ktorý v predmetnej úverovej zmluve
bol zvolený ako splnomocnený zástupca povinného, súčasne zastupoval aj oprávneného. Z uvedených
dôvodov je preto dohoda o plnomocenstve neplatná, s poukazom aj na ust. § 39 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom k 31.12.2008. Nemohol preto neplatne zvolený zástupca uzavrieť exekučný titul -
notársku zápisnicu, keďže nedisponoval hmotným právom na jej uzavretie, je tento exekučný titul
absolútne neplatný.

Vzhľadom k tomu, že takéto splnomocnenie nemôže byť platné, a teda ani účinné, notárska zápisnica,
spísaná na základe takejto dohody o plnomocenstve, ako absolútne neplatný právny úkon nemôže byť
materiálne vykonateľná, ako správne konštatoval okresný súd. Okrem toho, že dohoda o plnomocenstve
je neplatným právnym úkonom s poukazom na § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
k 31.12.2008 a
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov treba konštatovať, že predmetná
dohoda o plnomocenstve je neplatná, aj z hľadiska posudzovania predmetnej zmluvy o úvere, z hľadísk
Zákona o ochrane spotrebiteľa obsahuje podmienku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi.

Na námietku oprávneného, že exekučný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, súd uvádza, že uvedená námietka nie je dôvodná. Exekučný súd
preskúmal exekučný titul len vo vzťahu, či tento je alebo nie je formálne a materiálne vykonateľný.
Predbežne sa preto musel zaoberať otázkou prípadnej platnosti či neplatnosti exekučného titulu, ktorým
je uznanie záväzku a udelenie súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Samotná
notárska zápisnica je len sprísnenou písomnou formou tohto právneho úkonu.

S tým súvisí aj námietka oprávneného, že súd nemá právomoc preskúmať uvedenú notársku zápisnicu
vôbec, pretože notár pri výkone svojej verejnej moci ex offo už povinne posúdil súlad úkonu
obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi podľa § 36
ods. 1 Notárskeho poriadku. Podľa § 36 ods. 1 druhá veta zák. č. 323/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov - ďalej Notársky poriadok, notár je povinný odmietnuť vykonať požadovaný úkon, t.j. aj spísať
notársku zápisnicu, ak je zjavné, že úkon odporuje zákonu, obchádza zákon, prieči sa dobrým mravom,
alebo ak vykonanie úkonu osobitný zákon zveril inému orgánu verejnej moci. Z tohto je zrejmé, že notár
nie je orgánom, ktorý v rámci svojej právomoci preskúmava súlad právneho úkonu so zákonom, ale len
neformálne posudzuje tento úkon, pričom odmietnuť tento úkon môže len vtedy, ak rozpor tohto úkonu
so zákonom sa mu javí ako zjavný. Naopak súd je povinný, aby v rámci svojej rozhodovacej činnosti
v súdnom konaní (i v exekučnom konaní pri posudzovaní podmienok exekučného konania) preskúmal
súlad právneho úkonu (i toho, ktorý bol urobený formou notárskej zápisnice ) so zákonom.

Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či predložený exekučný titul je vydaný v súlade
so zákonom a s dobrými mravmi a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a to nielen pri vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalšom konaní. V danom prípade posúdenie právneho
úkonu, ktorý je obsiahnutý vo forme notárskej zápisnice, ako absolútne neplatného úkonu, je posúdením
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Skúmajúc, či exekučný titul spĺňa náležitosti obligatórne
potrebné na to, aby právny úkon bol platný, nedochádza k vecnému prieskumu tohto právneho úkonu,
t.j. súd neskúma, či skutočne došlo k nezaplateniu konkrétneho dlhu zo strany povinného, ani či
došlo skutočne k omeškaniu dlžníka s platením svojho dlhu a kedy, t.j. či od konkrétneho dátumu
patria oprávnenému napr. úroky z omeškania. Preskúmanie exekučného titulu z pohľadu naplnenia
materiálnych podmienok jeho platnosti je teda prieskumom, ktorý je v rámci exekučného konania
dovolený exekučnému súdu. Nič na tom nemení skutočnosť, že notár v rámci notárskej činnosti je
povinný odmietnuť úkon, ktorý sa mu javí ako úkon odporujúci zákonu. Právny názor oprávneného,
že tým, že notár neodmietne vykonať úkon, zaniká právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade
úkonu so zákonom a dobrými mravmi, je teda nesprávny. Okrem iného tým by došlo k absurdnej situácii,
keď by do notárskej zápisnice mohol byť pojatý absolútne neplatný právny úkon, ktorý by sa však notárovi
v rámci jeho subjektívneho posudzovania nejavil ako úkon odporujúci zákonu a napriek vade absolútnej
neplatnosti tohto právneho úkonu by súd na túto vadu nemohol prihliadnuť. Súd by tak bol len nástroj
na vykonanie tohto exekučného titulu bez právomoci do takejto exekúcie mocensky zasiahnuť.

Je tiež nesprávny právny názor oprávneného, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako
ako s rozsudkom všeobecného súdu. Základné kritéria v exekučnom konaní samozrejme sú pre všetky
exekučné tituly rovnaké, t.j. nemožno vecne preskúmavať žiaden exekučný titul a to ani právoplatný
rozsudok, ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici. Je možné len posudzovať formálnu a
materiálnu vykonateľnosť exekučných titulov. Avšak tým, že rozsudok je rozhodnutím príslušného
orgánu štátu a notárska zápisnica je písomnou formou právneho úkonu, t.j. prejavu vôle súkromnej
osoby, týmto sú dané aj rozličné kritéria pri prieskume formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučných
titulov. Ak sa teda jedná o exekučný titul, ktorým je právny úkon, ako v danom prípade, je možné
tento exekučný titul zo strany exekučného súdu posudzovať aj vo vzťahu k jeho prípadnej absolútnej
neplatnosti, čo v prípade rozsudkov, ktoré sú mocenskými rozhodnutiami príslušných štátnych orgánov,
nie je možné.

Na námietku oprávneného, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej
listiny, ktorá je exekučným titulom, súd uvádza, že exekučný súd žiadnym spôsobom nezrušil ani
nezmenil obsah notárskej zápisnice, ktorá obsahovala právny úkon, len ju podrobil prieskumu ohľadne
formálnej a materiálnej vykonateľnosti tohto právneho úkonu ako exekučného titulu. Neosoboval si právo
odvolacieho súdu vo vzťahu k notárskej zápisnici a výsledkom jeho rozhodovacej činnosti nebola jej
zmena alebo zrušenie, ale zastavenie exekučného konania.

Čo sa týka návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a na podanie
Ústavnému súdu SR návrhu na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR krajský súd uvádza nasledovné:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon 4c) neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.
4c) Napríklad § 14 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, § 68d
zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení zákona č. 589/2003
Z.z.

Uvedené ustanovenie exekučného poriadku explicitne uvádza, že exekučné konanie nie je možné
prerušiť. Výnimku z tejto zásady predstavuje len tá situácia, keď osobitný zákon prerušenie upravuje,
ako je tomu napríklad v § 68d z.č. 97/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, keď podaním návrhu
na uznanie cudzieho rozhodnutia, sa konanie o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie prerušuje až
do právoplatného rozhodnutia o uznaní. V danom prípade vnútroštátny právny poriadok neupravuje
situáciu, že by sa exekučné konanie prerušilo, keď je podaný návrh na prerušenie podľa § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p.. Preto nie je možné v tejto procesnej situácii vyhovieť takému návrhu a prerušiť exekučné
konanie. Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania preto súd zamietol, nezaoberajúc sa
prípadnou dôvodnosťou či bezdôvodnosťou takého návrhu.

V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na to, že oprávnený namietal nesúlad § 44 ods. 2 prvá a druhá
veta Exekučného poriadku, pričom však exekučný súd v konkrétnom prípade nerozhodoval podľa tohto
zákonného ustanovenia, t.j. nejedná sa o rozhodnutie prvostupňového súdu pri vydávaní poverenia, ale
ide o rozhodnutie o zastavení konania. Preto toto ustanovenie v danej veci nemá ani právny súvis.

K námietke, že exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, keďže
nebol podaný návrh a ani neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie
z úradnej povinnosti, súd uvádza, že podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na
návrh alebo aj bez návrhu. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd má zákonné oprávnenie skúmať
podmienky na zastavenie exekúcie aj bez návrhu a samotné exekučné konanie teda môže bez návrhu
zastaviť.

Nedôvodná je tiež námietka, že oprávnený bol diskriminovaný v súdnom procese pred exekučným
súdom, pretože mal mať výrazne nevýhodné postavenie. Tvrdenými odlišnosťami sú nevypočutie
oprávneného a jeho neoboznámenie so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi vyplývajúcimi zo spisu.
Krajský súd uvádza, že Exekučný poriadok pri zastavení konania nepredpisuje obligatórne vytýčiť pred
vydaním takéhoto rozhodnutia pojednávanie, na ktorom by boli účastníci konania vypočutí. Tak, ako
nebol v konaní osobne vypočutý povinný, nebol ani oprávnený. Obaja účastníci teda mali v tomto
ohľade rovnaké postavenie. Úplne nedôvodná je námietka oprávneného, že nebol oboznámený so
stanoviskami a dôkazmi, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu. Procesným oprávnením ktoréhokoľvek
účastníka konania je nahliadnuť do súdneho spisu (§ 44 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.).
Nie je povinnosťou exekučného súdu, aby doručoval oprávnenému fotokópie súdneho spisu alebo jeho
časti, je naopak oprávnením oprávneného (ktoré môže, a nemusí využiť), aby sa so spisom osobne
oboznámil. Ak toto oprávnenie oprávnený nevyužil, v žiadnom prípade sa nejedná o diskrimináciu zo
strany exekučného súdu. Je nepodložené tvrdenie oprávneného, že exekučný súd použil dôvod iného
postavenia v súvislosti s postavením žalobcu ako podnikateľského subjektu a že by ho vylúčil z možnosti
zhmotnenia majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Zásada rovnosti
zbraní, t.j. rovného prístupu súdu ku všetkým účastníkom konania bola v plnom rozsahu zachovaná.

Námietka, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu a to § 36,
§ 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval ústavne nesúladným spôsobom § 44 ods. 2, § 57 ods. 1
písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku je nedôvodná. Ako bolo vyššie uvedené, súd aplikoval ust.
§ 57 ods. 1 písm. g) O.s.p. a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku spôsobom, ktorý vyplýva z tejto zákonnej
normy, pričom súd nezistil žiaden nesúlad aplikácie týchto noriem či už s Exekučným poriadkom alebo s
Ústavou SR. Aplikácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nebola realizovaná. Ustanovenia § 36, § 38 a §
40 Notárskeho poriadku, na ktoré poukazuje oprávnený, nebránia exekučnému súdu aplikovať príslušné
ustanovenia Exekučného poriadku a tieto ustanovenia ani konkrétne v danej veci neboli aplikovateľné,
preto v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani neboli uvedené.

Námietka, že Smernica Rady 93/13/EHS nemá všeobecnú záväznosť a teda nemá v SR povahu
prameňa práva súd považuje taktiež za nedôvodnú. Ako správne oprávnený uvádza, táto smernica bola

transponovaná do právneho poriadku SR zák. č. 150/2004 Z.z.. V prílohe k Občianskemu zákonníku,
ktorá bola do Občianskeho zákonníka doplnená práve vyššie citovaným zákonom, je uvedený zoznam
preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Medzi nimi je i Smernica
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Znenie tejto
smernice sa priamo nachádza v uvedenej prílohe. To znamená, že priamo táto smernica ako celok je
súčasťou práva Slovenskej republiky (ako príloha k Občianskemu zákonníku) a znenie tejto smernice
nie je zakomponované do konkrétneho paragrafového znenia Občianskeho zákonníka. Preto právna
úvaha oprávneného, že sa použije vnútroštátny predpis, do ktorého bola smernica správne prebratá, je
iba čiastočne správna. V rámci vnútroštátneho práva je smernica prebratá ako celok a tvorí prílohu k
Občianskemu zákonníku, preto je správne, ak prvostupňový súd uviedol jej konkrétne ustanovenia.

Čo sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia veci, súd poukazuje na odôvodnenie tohto
rozhodnutia vyššie a to v tej časti, v ktorej odvolací súd poukázal na to, že dohoda o plnomocenstve
je neprimeranou podmienkou a ako taká je absolútne neplatná. Právny názor, že plnomocenstvo nie
je možné právne považovať za neprimeranú podmienku je podľa názoru odvolacieho súdu nesprávny.
Akýkoľvek zmluvný vzťah dojednaný medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktorý bezprostredne súvisí so
spotrebiteľskou zmluvou sa taktiež musí posudzovať ako vzťah spotrebiteľský. V konkrétnom prípade
bezprostredne v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou - zmluvou o úvere bol dojednaný ďalší zmluvný
vzťah a to dohoda o plnomocenstve, ktorú je taktiež potrebné podrobiť kritériám ako spotrebiteľské
zmluvy. Právny názor oprávneného, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením, je zavádzajúci. Je
pravda, že samotné plnomocenstvo je jednostranný právny úkon, ktorým zastúpený dáva tretej osobe
na vedomie, v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená ho zastupovať. Avšak
táto tretia osoba nie je oprávnená zastupovať splnomocniteľa, ak plnomocenstvo neprijme. Teda až
prijatím plnomocenstva môže splnomocnenec konať za splnomocniteľa. Právnym predpokladom na
urobenie akéhokoľvek právneho úkonu za splnomocniteľa je dvojstranný právny úkon a to dohoda o
plnomocenstve podľa § 23 Občianskeho zákonníka. Nie je možné postupovať tak formalisticky, že by
odvolací súd prihliadol len na názov tohto právneho úkonu, nazvaného ako plnomocenstvo a neprihliadol
by na to, že v skutočnosti sa jedná o dohodu o plnomocenstve ako dvojstranný právny úkon medzi
povinným a jeho zástupcom.

Námietky oprávneného ohľadne určitosti a zrozumiteľnosti plnomocenstva súd neposudzoval z dôvodu,
že takéto vady neboli uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia. Súd taktiež neposudzoval
námietku, že nie je vylúčená možnosť uznať dlh, súčasne s uzavretím zmluvy, pretože ako bolo vyššie
uvedené k potvrdeniu napadnutého rozhodnutia došlo z iného právneho dôvodu, ktorý sám o sebe
svedčí o tom, že dohoda o plnomocenstve je neplatná. Z toho istého dôvodu súd neposudzoval námietku
vzdania sa práva zo strany povinného, taktiež i námietku, že notárska zápisnica nemusí byť spísaná
aj s oprávneným.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že okresný súd skúmal predmetnú notársku zápisnicu už pri
rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom,
na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd konštatuje,
že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné
alebo úplné zastavenie exekúcie a teda má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí
prekážku v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p.. Z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný
súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj
pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť,
pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania ako aj bez návrhu. S poukazom na
uvedené skutočnosti mal odvolací súd za to, že okresný súd neprekročil rámec preskúmavania formálnej
a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

Odvolací súd sa z týchto dôvodov stotožnil so záverom okresného súdu, že predmetná notárska
zápisnica z dôvodu jej materiálnej nevykonateľnosti nie je spôsobilým exekučným titulom a preto bolo
namieste vyhlásenie exekúcie za neprípustnú v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku
a jej súčasné zastavenie.

Vo vzťahu k výroku napadnutého uznesenia, ktorým súd oprávnenému náhradu trov konania nepriznal,
neboli vznesené konkrétne odvolacie dôvody, preto sa súd v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. nezaoberal
konkrétne vecnou správnosťou tohto výroku.

Oprávnený dňa 09.08.2012 prvostupňovému súdu doručil návrh na prerušenie konania postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Návrh na prerušenie konania odôvodnil
tým, že poukazuje na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR v konaní o ústavných
sťažnostiach. Poukázal na § 135 O.s.p. a rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 14.03.2012 sp. zn.
I. ÚS 120/2012-12. Tvrdil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva
v dodržaní formy notárskej zápisnice, tak ako je upravená v § 47 zák. č. 323/1992 Zb., ktorým sú
vyznačenie oprávnenej, povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia, súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou, pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej
zápisnice, z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.

Ďalej poukázal na zák. č. 384/2008 Z.z. zo dňa 23.09.2008, ust. § 240a a uviedol, že v súlade s
judikatúrou Najvyššieho súdu SR zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla
z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej
exekúciu, ktorá sa mohla určite týkať sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úroky z
omeškania, ako aj peňažných sankcii. Ďalej uviedol, že prvostupňový súd záver o tom, že uvedené
plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. § 23a ods. 2 zák.
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa nijako nezdôvodnil. Ďalej tvrdil, že sa súd nevysporiadal s
výkladovými pravidlami uvedené s Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za
neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Ďalej tvrdil, že je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu.
Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, a to na nález zo dňa 12.04.2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80.
Tvrdil, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavila
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu unijného práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi
súdmi SR. Tvrdil, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor EÚ aj o výklad čl. 17 až 47 Charty
základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte
smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne
vzťahy. Vyslovil názor, že ustanovenia vnútroštátneho práva § 36, § 38, § 40 Notárskeho poriadku, §
44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31. § 37, § 39 a § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka mali byť vykladané v rámci smernice Rady EÚ 93/13/EHS, v súlade najmä s
čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá je im, ako prameň primárneho práva EÚ aj nadradená,
teda by mali posúdiť, či v konkrétnom spore je možný takýto postup vnútroštátneho exekučného súdu,
ktoré aplikujú vnútroštátne procesné, aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS,
zabráni reálnej vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Prejudiciálnu otázku formuloval
v znení:
1) „Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?“ Ďalšiu prejudiciálnu otázku formuloval:
2) „Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Krajský súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. o
predložení prejudiciálnej otázky Súdneho dvora EÚ, poukazujúc, že je vecou členských štátov, aby sa
vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve (rozsudok Súdneho dvora EÚ Pannon C-243/08). So zreteľom na skutkové a právne okolnosti
predmetnej veci, ktoré boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia vyššie, odvolací súd má zato, že
bolo zo strany prvostupňového, aj odvolacie súdu dostatočne ozrejmené, prečo nie je možné akceptovať
predložený exekučný titul - notársku zápisnicu. Ďalej poukazuje, že otázky boli odvolateľom koncipované
tak, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré aplikujú vnútroštátne ustanovenia s odkazom na
smernicu 93/13/EHS, zabránia vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Takto

koncipované otázky neriešia právny základ daného prípadu, a to exekučný titul predmetnú notársku
zápisnicu z pohľadu jej neprijateľnosti. Z uvedeného dôvodu krajský súd návrh na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., ktorý podal oprávnený písomným podaním zo dňa 26.07.2012,
doručený na prvostupňový súd - Okresný súd Dolný Kubín dňa 09.08.2012, ako nedôvodný zamietol.

Vo vzťahu k výroku o náhrade trov exekúcie oprávnenému súd podľa § 212 ods. 3 O.s.p. zrušil tento
výrok bez ďalšieho podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p.. Okresný súd rozhodoval o náhrade trov exekúcie
v zmysle § 200 a nasl. EP (siedma časť - trovy exekúcie). V prípade, ak súd rozhoduje o zastavení
exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (§ 200 ods. 2 EP). Podľa §
200 ods. 1 druhá veta EP oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné
vymáhanie nároku. Z uvedeného vyplýva, že povinnému náhrada trov exekúcie nepatrí. Čo sa týka
náhrady trov oprávneného, v prípade zastavenia exekúcie nemôže dôjsť k situácii, kedy má právo na
náhradu trov exekúcie oprávnený. Je tomu tak len vtedy, ak bol oprávnený s návrhom na vykonanie
exekúcie úspešný a teda došlo k výkonu samotnej exekúcie (nie jej zastaveniu). Vtedy o náhrade trov
exekúcie, na ktorú oprávnenému vznikol nárok, rozhoduje exekútor a vymáha ich niektorým zo spôsobov
určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie. Táto situácia
je teda diametrálne odlišná od situácie, kedy dôjde k zastaveniu exekúcie. Z uvedeného vyplýva, že pri
zastavení exekúcie môže vzniknúť právo na náhradu trov jedine exekútorovi. Vo všeobecnosti platí, že
tieto trovy platí povinný. Existuje však výnimka z tejto zásady stanovená v § 203 EP. Tento paragraf
stanovuje jednotlivé situácie, kedy trovy exekúcie znáša oprávnený, ktorý je ich povinný nahradiť
súdnemu exekútorovi.

Úprava v Exekučnom poriadku predpokladá rozhodovanie súdu o trovách exekúcie len v prípade jej
zastavenia, pričom EP vôbec nepočíta pri zastavení exekúcie s možnosťou náhrady trov povinnému
alebo oprávnenému. Keďže neexistuje právna úprava Exekučného poriadku, ktorá by zakotvovala
rozhodovanie súdu o náhrade trov exekúcie oprávnenému, takýto výrok uznesenia nie je zákonný, preto
ho súd zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p.. Nebráni tomu ani skutočnosť, že oprávnený podal návrh
na náhradu trov exekúcie, pretože tento návrh bol podaný v návrhu na vykonanie exekúcie, kedy nebolo
zrejmé, že exekúcia bude zastavená. Tento návrh bolo treba posudzovať ako návrh na náhradu trov
exekúcie v prípade, ak dôjde k riadnemu vymoženiu pohľadávky oprávneného v exekučnom konaní,
teda nie za návrh na náhradu trov zastavenej exekúcie. Na záver treba uviesť, že proces rozhodovania
o trovách exekúcie podľa EP vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania
podľa O.s.p. a použitie ustanovení O.s.p. o trovách konania v exekučnom konaní podľa EP zásadne
neprichádza do úvahy (rozsudok NS SR č.k. 5MCdo 12/2004 z 30. júna 2005).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1
O.s.p. tak, že úspešným účastníkom súd náhradu trov nepriznal, lebo ich náhradu nežiadali.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.