Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 22, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20CoE/204/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607206669
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5607206669.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom Grösslingová 4, Bratislava, konajúci prostredníctvom doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,
konateľa, proti povinnému: N. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. XXX/X, V. J., exekúcia vykonávaná
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu P. XX, E. pod sp. zn. Ex

2558/2007, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
3Er/686/2007-13 zo dňa 22. júna 2012 , takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Povinnému a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania n

e p r i z n á v a .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd exekúciu zastavil. Z odôvodnenia vyplýva, že zistil, že
rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnený predložil spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, sa doposiaľ

nestal vykonateľným. Rozhodcovský súd vyznačil právoplatnosť a vykonateľnosť potom, ako mu
bola vrátená zásielka s rozsudkom pre žalovanú s oznámením poštového doručovateľa o neznámej
adresátke. Zákon o rozhodcovskom konaní v znení platnom do 30. 6. 2009 síce výslovne neustanovil
povinnosť doručiť žalobu a rozhodcovský rozsudok žalovanému do vlastných rúk, ale táto povinnosť
mu vyplýva z § 25 ods. 3 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 51 ods. 3 tohto zákona.
Pri vrátení zásielky s oznámením poštového doručovateľa o neznámom adresátovi, ktorý je fyzickou

osobou nepodnikateľom, nemôže súd uplatniť tzv. fikciu doručenia tak, ako je to v prípade, ak pošta
odosielateľovi oznámi, že adresát si zásielky neprevzal v odbernej lehote. Nedoručený exekučný titul
nespĺňa podmienku vykonateľnosti, preto súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku
(ďalej EP) exekúciu zastavil. Tiež uviedol, že aj v prípade, ak by rozhodcovský súd účinne rozhodcovský
rozsudok doručil povinnej, týmto rozsudkom povinnú zaviazal na plnenie právom nedovolené a plnenie,
ktoré odporuje dobrým mravom. O náhrade trov exekúcie súd nerozhodoval. Podľa jeho právneho

názoru ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku neukladá súdu povinnosť rozhodnúť o tom, kto a v akej
výške platí trovy exekúcie priamo v tom rozhodnutí, v ktorom zastavuje exekúciu.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu. Namietal,
že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, že sú svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pre súdom, že

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého
stupňapodľanehovychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Kprvémubodubližšieuviedol,žeprvostupňovému súdu chýba kompetencia na zrealizovanie úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho
zistenie skutkového stavu veci a právneho posúdenia veci, t. j. meritórneho rozhodnutia vo veci, zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. K druhému dôvodu uviedol, že § 45

ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozhodcovskom rozsudku. Inak je potrebné rozhodovať len
na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní). K tretiemu dôvodu uviedol,
že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec verejnej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského

konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Čo sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia veci, uviedol, že ak by aj
odvolacísúdusúdil,žeexekučnýsúdjeoprávnenýskúmaťplatnosťrozhodcovskejdoložky,tvrdil,žetáto
je platná. Namietal tvrdenie prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu, je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s
dobrými mravmi. Zároveň poukázal na nesprávne posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom

úvere a neprimeranosti úrokov z omeškania. Navrhol, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu súd
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky, ktorý formuloval. Tieto sa týkali výkladu prílohy smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu uvedenom v § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods.

1 O.s.p. z nasledujúcich dôvodov.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam krajský súd poukazuje na to, že napadnuté uznesenie bolo
odôvodnené prioritne tým, že prvostupňový súd zistil, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok
doposiaľ nenadobudol formálnu vykonateľnosť. Mal za to, že rozhodcovský rozsudok doposiaľ nebol

riadne doručený povinnej. Z tohto dôvodu bolo exekučné konanie zastavené podľa § 57 ods. 1 písm. a)
EP. K tejto právnej argumentácii prvostupňového súdu však žiadna odvolacia námietka nesmerovala.
Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na to neskúmal,
či prezentovaný právny názor prvostupňového súdu je vecne správny a zákonný, ale bez ďalšieho
prihliadol na to, že exekúcia bola zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. a) EP.

Všetky námietky odvolateľa sa týkali meritórneho posudzovania, či už rozhodcovského rozsudku v
zmysle § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní alebo platnosti rozhodcovskej doložky, ktorá
zakladala právomoc rozhodcovského súdu vo veci vydať rozhodcovský rozsudok. Tieto dôvody však
neboli dôvodmi, pre ktoré by prvostupňový súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) zastavil.

Je pravda, že v napadnutom rozhodnutí v jeho odôvodnení v odseku 3 na strane 3 je uvedené,
že aj v prípade, ak by rozhodcovský súd účinne doručil rozhodcovský rozsudok povinnému, ďalšie
vykonávanie exekúcie by bolo v rozpore s právnym poriadkom SR, nakoľko rozhodcovský súd v konaní
nezohľadnil spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou a povinnú zaviazal
na plnenie právom nedovolené a plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom. Avšak vzhľadom na to, že

prvostupňový súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku (ide o právne
posúdenie prvostupňového súdu, ktoré skutkovo odôvodnil formálnou nevykonateľnosťou exekučného
tituluzdôvodujehonedoručeniapovinnej),tátoprávnaargumentáciasúduprvéhostupňajenadbytočná.
Okrem toho tieto tvrdenia prvostupňového súdu nie sú riadne zdôvodnené, čo nakoniec prvostupňový
súd v odôvodnení taktiež uviedol. Preto na túto časť odôvodnenia odvolací súd ako na relevantnú časť

odôvodnenia neprihliadol. Ak sa odvolacie dôvody týkali tejto časti, nemohli zabezpečiť odvolateľovi
priaznivé rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže dôvody, pre ktoré došlo k zastaveniu exekúcie, boli
odlišné a odvolateľom nenapadnuté.

Judikatúra súdov vrátane Súdneho dvora EÚ nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď (napr. rozsudok Higginsová a spol. proti Francúzsku z
19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Odvolací súd sa so zreteľom
na nenamietaný dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) EP ostatnými námietkami
odvolateľa nezaoberal.Krajský súd zároveň zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, poukazujúc na to, že je vecou členských

štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora EÚ Pannon C - 243/08). Odvolací súd poukazuje
na to, že v danej veci došlo k zastaveniu exekúcie bez toho, aby otázky týkajúce sa aplikácie a
výkladu Smernice 93/13/EHS boli vôbec posudzované. Súd ďalej poukazuje na to, že otázky boli
odvolateľom koncipované tak, že v ich podtexte zaznieval právny názor oprávneného o tom, že súdy za

každých okolností zakazujú rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, resp. že rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré
aplikujú vnútroštátne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabránia vymožiteľnosti reálnej
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Takto koncipované otázky neriešia právny základ daného
prípadu a to zastavenie exekúcie pre formálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. V odôvodnení tohto
návrhu oprávnený poukázal na podľa neho nesprávne znenie slovenskej verzie tejto smernice, a to v jej

prílohepodpísmenomq).Vzhľadomnato,žesúdprvéhostupňasvojerozhodnutienezaložilnaspornom
„preklade“ uvedenej smernice, ani nespochybňoval vo všeobecnosti oprávnenie rozhodcovského súdu
rozhodovať vo veciach, v ktorých je rozhodcovská doložka dojednaná platne, nepodstatnými sú v
súdenej veci tak prípadné nezrovnalosti v slovenskej verzii vyššie označenej smernice. Z uvedeného
dôvodu krajský súd predmetný návrh zamietol ako nedôvodný.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
tak, že úspešným účastníkom súd náhradu trov nepriznal, lebo ich náhradu nežiadali.

Na záver súd podotýka, že v prípade, ak súd exekúciu zastavuje, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške

platí trovy exekúcie (§ 200 ods. 2 EP). Uvedené ustanovenie vychádza zo všeobecnej zásady uvedenej
v Občianskom súdnom poriadku o povinnosti rozhodnúť o trovách v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí
(§ 151 ods. 1 O.s.p.), pričom Exekučný poriadok neobsahuje ustanovenia, ktoré by použitie uvedenej
zásady vylučovali, resp. upravovali inak. Vydaním uznesenia o zastavení exekúcie sa exekučné konanie
končí,pretonázoruodvolaciehosúdujepotrebnévrozhodnutíozastaveníexekúcieexplicitnerozhodnúť

aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Okresný súd môže rozhodnúť o trovách exekúcie
po právoplatnom zastavení exekúcie osobitným uznesením iba v prípade, že si rozhodnutie o trovách
exekúcie po právoplatnom skončení veci vyhradil v osobitnom výroku uznesenia o zastavení konania (§
151 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.), a to len v prípadoch uvedených v § 151 ods. 3 O.s.p.,
ktorý výrok riadne odôvodní. Inak nie je možné, aby súd rozhodoval o trovách konania po právoplatnom

skončení exekúcie. Uvedený právny názor odvolací súd zaujal pro futúra z dôvodu, že prvostupňový
súd exekúciu zastavil bez toho, aby rozhodoval o trovách exekúcie, pričom vyslovil právny názor, že ust.
§ 200 ods. 2 EP túto povinnosť exekučnému súdu neukladá.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.