Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 22, 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 19C/98/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203777
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Tomašovičová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2113203777.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v konaní vedenom sudkyňou Mgr. Andreou Tomašovičovou, v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598 zastúp.: Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava o náhradu
majetkovej škody 2.895,61 eur a nemajetkovej ujmy 579,12 eur, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

?
Navrhovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd
určil medzitýmnym rozsudkom, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX dlžníkom (povinným) E. C., nar. XX.X.XXXX pričom
po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX XXX/XXXX

postupom v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.
(Exekučný poriadok) a rozsudkom aby rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi z titulu
majetkovej škody sumu 2.895,61 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 579,12 eur, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť navrhovateľovi aj trovy konania.

Navrhovateľ vo svojom návrhu súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica
a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a

rozhodovania veci a o prikázaní veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 9NcC/53/2012 - 14 zo dňa 13.11.2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 21.2.2013.

Súdnariadilvovecipojednávanieavsúladesustanovením§101ods.2Občianskehosúdnehoporiadku

pojednával v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí svoju neprítomnosť písomne ospravedlnili.Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, najmä žalobou č. l. 1-4,
oznámením odporcu č. l. 22-23, vyjadrením odporcu č. l. 24-29, pripojeným exekučným spisom
Okresného súdu Senica sp. zn. 7Er/44/2011 a zistil tento skutkový stav veci:

Navrhovateľ v žalobe uviedol, že navrhovateľ v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol
písomným podaním podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre
svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX
dlžníkom (povinným) E. C., nar. XX.X.XXXX pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny

exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX XXX/XXXX. Exekučný súd neoznámil navrhovateľovi spisovú
značku, pod ktorou sa exekučné konanie na súde vedie. Nakoľko však exekučný súd žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo
k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15 dní od
doručenia tejto žiadosti, keďže exekučným titulom bolo vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti,

nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 21.6.2011 (konanie pritom začalo 5.1.2011) a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 167 dní). Ako dôkaz označil navrhovateľ príslušný spis

exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti.

Nesprávny úradný postup charakterizoval nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok.

Exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu,
t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších
legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces,
čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,

ktorá mu ako exekučnému súdu neprináleží, prekročil mieru možného rozhodovania a porušil tak
fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Výsledkom takéhoto rozhodovanie je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd nie je súdom podľa § 40 ZoRK, nekoná o
zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v
žalobe po splnení podmienok v § 40 ZoRK. Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom

vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia
zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej
v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho
svoju podstatu od uzatvorenej vyššie označenej zmluvy o úvere. Na jednej strane totižto existuje
právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre

uplynutie lehoty podľa § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak
je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie je možné zo strany
navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie
istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci
právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na

ktorú je súd povinný prihliadať ex offo a upozornil na to, že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok
rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v
občianskom súdnom konaní. Uviedol, že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v
rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými

prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi
dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Uviedol, že nečinnosť
okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo
vecitakéúkony,ktorémalismerovaťkodstráneniuprávnejneistoty,vktorejsanavrhovateľ vpredmetnej

veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky.
Navrhovateľ uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje
náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že mu vzniklamajetková škoda v celkovej výške 2.895,61 eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom
konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere,

nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny s príslušenstvom zo strany
exekučného súdu. Zároveň si navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávnym úradným postupom došlo k
zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k
vymoženiu jeho pohľadávky. Uviedol, že navrhovateľ mohol ak by došlo k rozhodnutiu exekučného súdu
v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil mu správať sa so

starostlivosťou riadneho hospodára. Uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma ako
spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv a uviedol aj
ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy a to: - neexistencia akéhokoľvek
účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu resp. vyvolaný
zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení s absolútnou nemožnosťou

súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery
v právo na rovnosť v spoločnosti, - vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky
a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov,

vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa,
ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Uviedol,
že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a
podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku

jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a realizácia
základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana
poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má
svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a
primeranej satisfakcie za porušenie základných práva a princípov právneho štátu.

Navrhovateľ uviedol, že si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené

v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 579,12 eur
t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou
deformáciou).

Navrhovateľ ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou

žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaný však
do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto žalobu.

Odporca vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu navrhuje zamietnuť. V prvom rade má za to, že
návrh je zmätočný, keď navrhovateľ síce podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne dôkazy, najmä

odkazujenaexekučnýspis,žiadnedôkazyvšaksámnepredložil.Navrhovateľvskutočnostiprenášacelú
dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zo žaloby nie je jasný ani
titul nároku na náhradu škody. Jednak navrhovateľ namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. V
žalobách sa tieto tituly prelínajú a navrhovateľ jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si uplatňuje svoj

nárok. Čo sa týka prieťahov v konaní navrhovateľ v žalobe neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie
neželaného stavu. Odporca má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.Odporca uviedol, že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 23.4.2012, vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu
doručené žaloby, je zrejmé, že navrhovateľ ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom

poškodenýpodľa§16ods.4zákonač.514/2003Z.z.,saprávananáhraduškodyspôsobenejprivýkone
verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok
na súde. Uviedol, že navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého

prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 514/2003 Z.z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.

K nesprávnemu úradnému postupu odporca uviedol, že nesprávny úradný postup nemá legálnu
definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou
ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný výraz vo

vydanom rozhodnutí. Teda akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom
rozhodnutí, nemôže byť nesprávnym úradným postupom a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je vylúčená. Zo navrhovateľom prednesených skutkových okolností je
zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko
podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. by právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,

muselo byť zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo v prípade zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia splnené nebolo. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k.
IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010, uznesenia Najvyššieho súdu SR z
29.03.2011 sp. zn. 5Cdo/291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu

správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu
vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy.

Z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia

v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ale prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním
exekúcie. Z rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Odporca ďalej uviedol, že podľa § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti

pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,
ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ uvedené nepreukázal a
preto nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Odporca má za to,
že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto
právomoc má napr. predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

Odporca uviedol, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách navrhovateľa vyplýva,
že k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009. V prípade ak mala
navrhovateľovivzniknúťškodaprávenesprávnymúradnýmpostupomspočívajúcimvzamietnutížiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie nároku uplynula

po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom k uvedenému vzniesol odporca námietku
premlčania tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009.
Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za

hypotetické. Čo sa týka materiálnej škody, podľa tvrdení navrhovateľa, vyčíslil túto škodu vo výške
istiny s príslušenstvom, ktorá podľa jeho názoru nemôže byť viac priznaná právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného
vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Navrhovateľ v žalobách neuvádza, či predmetné vecné nákladypredstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Uviedol, že navrhovateľ nepreukázal existenciu dlžníka,
ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, ani existenciu právoplatného rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ani nevymožiteľnosť pohľadávky, ku ktorej uviedol, že nie

je pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že nie je možné vymôcť pohľadávku od dlžníka navrhovateľa a
tvrdenie, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť
pohľadávky, pretože rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia preukázalo
iba nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Navrhovateľ však
mal možnosť získať iný exekučný titul a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp.

platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú namieta a ak
by aj nastala situácia, že si toto právo navrhovateľ uplatnil novým návrhom, musel by preukázať v
prvom rade, že by mu súd priznal bez akýchkoľvek pochybností požadované nároky od dlžníka v
sume, v ktorej ich požaduje od odporcu (čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v druhom
rade, že pohľadávka je nevymožiteľná v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že nebyť
nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu

pohľadávky. Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen)
s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď..,
preto má za to, že nemôže odporca niesť zodpovednosť a nahrádzať navrhovateľovi materiálnu škodu
tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik a ani výšku škody.

K uplatnenej nemajetkovej ujme uviedol, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy

u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody
a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom navrhovateľ poukazuje aj na
zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované a taktiež navrhovateľ
nespresnil v čom sa ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Požadovaná

náhradanemajetkovejujmyvovýške20%zistinyapríslušenstvaniejepodloženáakýmikoľvekreálnymi
skutočnosťami či rozumnou úvahou. Odporca považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady
nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Uviedol, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto odporca nemá za preukázaný tak

vzniknemajetkovejujmyakoanito,žebysamalaposkytnúťjejnáhradavpeniazoch.Vtejtosúvislostinie
jemožnéopomenúť povahuapredmetkonania,vktorommaloknesprávnemuúradnémupostupudôjsť,
a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa
spojené s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Upozornil na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi

SR pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov a bolo konštatované, že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú
predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných
podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich

zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa.“ Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi,
pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok k na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala

navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa a
súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie
porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku
navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť

konštatovania porušenia práva. Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody je nevyhnutné okrem
existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej
ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.Odporca uviedol, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že navrhovateľ nepreukázal, že
by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporca má
za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej
činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä že si uplatňuje ničím neodôvodnené a
ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Preto pre

nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z., odporca považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu
zamietol a odporcovi priznal náhradu trov konania.

Ministerstvo spravodlivosti SR súdu oznámilo, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 im bolo
doručených 43 597 žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,

vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať,
disponujú však vlastnou databázu doručených žiadostí, na základe ktorej môžu potvrdiť, že žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci im doručená bola, navrhovateľ však neposkytol v
rámci predbežného prerokovanie požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím
bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal

kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol. Podľa
priloženého zoznamu bola žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 25.09.2012.

Z exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 7Er/44/2011 súd zistil, že súdny exekútor dňa
26.1.2011 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo u
exekútora vedené pod sp. zn. EX 11103/11. Súd uznesením č. k. 7Er/44/2011 - 10 zo dňa 23.5.2011
žiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietolzdôvodu,žeexekučný
titul bol v rozpore so zákonom. Okresný súd Senica uznesením č. k. 7Er/44/2011 - 14 zo dňa 25.10.2011

exekučné konanie zastavil.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z, o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom od 1.1.2013 Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku
na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a
pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady

škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,

že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo

uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti
do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.Podľa § 41 ods. 2 písm. d), zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010
do 31.05.2011 podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2011
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k
záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Navrhovateľ sa podaním adresovaným priamo odporcovi
a doručeným dňa 25.9.2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.
z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd
šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od
prijatia predmetnej žiadosti odporcom, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.

Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a z dôvodu vykonania
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.

Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
lehoty, z akého dôvodu, či bol vykonaný úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a či je to
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č.
233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu.

Podľa navrhovateľa rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Bola by takáto novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul
podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena
d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2011

o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu
potreby preskúmavania písomností, pre prípad neprípustnosti exekúcie. Uvedená novela č. 144/2010 Z.
z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného
poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a
dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS

v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu
- Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia navrhovateľa by súd musel vydávať poverenie na základe
rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku aj v
súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V čase

podanianávrhovnavydaniepoverenialehotanavydaniepovereniavprípaderozhodcovskéhorozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Zákon síce určoval lehotu na vydanie poverenia na základe iných
exekučných titulov, ale nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. V prípade,
že súd má za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia, návrh zamietne, pričom takéto
rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré bola určená 15 dňová lehota. Pre rozhodnutie

o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia teda zákonná lehota neexistuje. Z uvedeného vyplýva, že
exekučnýsúdsanedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuzdôvodunevydaniarozhodnutiavzákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase, keďže na vydanie rozhodnutia (zamietnutie poverenia)
zákonom stanovená lehota neexistovala.

Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňuje podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa
neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v
konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd
však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia
pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu navydanie poverenia a začatia tohto konania. Navrhovateľ sa vo svojich žalobách v podstate domáha,
aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by
však všeobecné súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali

postup iných všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve, nakoľko v prípade, ak by sa prieťahov dopustil súd vyššieho stupňa, jeho postup
by preskúmaval okresný súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o
priznaní náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený
orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného

orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v
dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné
nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS
16/2002).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať exekučný titul a zistiť, či

nie je v rozpore so zákonom. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj
bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, či
priebeh rozhodcovského konania (uznesenie Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13,
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uznesenie Najvyššieho súdu

SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011 sp. zn.
5Cdo/291/2010). Podľa názoru Ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka
existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky
rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená

(§ 45 zákona a rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky
vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd sa
nedopustil nesprávneho úradného postupu (preskúmania exekučného titulu) tým, že by vykonal tento
úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, práve naopak, zákonodarca exekučnému súdu
uložil povinnosť preskúmavať, či exekučné tituly nie sú v rozpore so zákonom. Zamietnutie žiadosti o

udelenie poverenia preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným
titulom. Navrhovateľ však mal možnosť získať iný exekučný titul a to napríklad podaním návrhu na
začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii,
ktorú namieta.

Navrhovateľ tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie s omeškaním viac ako 167 dní.
Súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá po 117 dňoch od doručenia návrhu. Údaje
navrhovateľa sú nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich, že navrhovateľ ako oprávnený nemal o
veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre
nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Táto skutočnosť podľa súdu nárok navrhovateľa vyvracia.

Čo sa týka materiálnej škody navrhovateľ vyčíslil túto škodu vo výške istiny s príslušenstvom, ktorá podľa
jeho názoru nemôže byť viac priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom
súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Navrhovateľ by však
musel preukázať v prvom rade, že by mu súd priznal bez akýchkoľvek pochybností požadované nároky
od dlžníka v sume, v ktorej ich požaduje od odporcu (čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže) a

v druhom rade, že pohľadávka je nevymožiteľná v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená,
že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému
vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä
(ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po
smrti, atď., preto má súd za to, že nemôže odporca niesť zodpovednosť a nahrádzať navrhovateľovi

materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik a
ani výšku škody. Nároky, ktoré si navrhovateľ uplatňuje, je možné preto považovať za hypotetické.
Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný
subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie

exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím
v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známeriziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ tým,
že uprednostnil rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo
zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe.

Navrhovateľ v žalobách neuvádza ani to, či predmetné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý
zisk. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku
škody ani nedošlo. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou
škodou a konaním exekučného súdu.
Vzniknemajetkovejujmyuprávnickýchosôbafyzickýchosôbjeodlišný,pocityčlenovriadiacichorgánov

spoločnostivpodobefrustrácie,úzkosti,neistotyanedôverysúirelevantnévpredmetnomkonaní,keďže
si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom navrhovateľ
poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež
navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa.
Požadovanánáhradanemajetkovejujmyvovýške20%zistinyapríslušenstvaniejepodloženánijakými
reálnymi skutočnosťami či odôvodnenými výpočtami. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením,
čo z uvedenej žaloby nevyplýva, preto navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ako ani to,
že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu
a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení
povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa spojené s touto

podnikateľskoučinnosťouvytvorené.Sprihliadnutímnapopísanúcharakteristikupodnikateľskejčinnosti
navrhovateľa, považuje súd za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje
nárok k na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri
spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa a súčasne v takejto situácii platí, že aj
vprípadeporušeniaprávanavrhovateľaužsamotnékonštatovanieporušeniaprávmusíbyťpovažované

za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej
ujmy voči štátu. Navrhovateľ teda nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú
ujmu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia
práva. Podľa súdu sa navrhovateľ snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje
nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej praxi nie

je v súlade s dobrými mravmi.

Na námietku premlčania súd uvádza, že navrhovateľovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej
lehote. Žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bola súdu doručená 26.1.2011, pričom dňa

10.2.2011 navrhovateľovi začala plynúť 3 ročná lehota na uplatnenie tohto nároku. Žaloba bola podaná
dňa 27.09.2012 pred uplynutím zákonnej lehoty a teda nárok nie je premlčaný.
S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehote,
resp. vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovouujmou.Navrhovateľnepreukázalsvojnárok,nepreukázalsplneniezákladnýchzákonných
podmienok v zmysle zákona NR SR č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnému
odporcovi však náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázal, že by mu trovy konania vznikli.

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiumožnopodaťodvolaniedo15dníodjehodoručeniaprostredníctvomtunajšieho

súdu na Krajský súd v Trnave.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby

jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
§ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

§ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
§ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
§ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
§ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
§ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

§ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
§ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
§ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
§ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

§ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
§ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
§ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.