Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/28/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200713
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Závadská

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1013200713.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Závadskej

a členiek senátu JUDr. Márie Usačevovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci žalobcu X., bytom v
W., zastúpeného JUDr. Marcelom Kohútom, advokátom, so sídlom v Poprade, Námestie sv. Egídia
č. 95, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova
č. 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 1. marca 2013, číslo SLV-PS-PK-3/2013,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. októbra 2013, č. k.
1S/96/2013-84, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 10. októbra 2013, č. k.

1S/96/2013-84, p o t v r d z u j e .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia vo výške 165,56 € k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Marcela Kohúta,
advokáta so sídlom v Poprade, Námestie sv. Egídia 95, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. októbra 2013, č. k. 1S/96/2013-84, zrušil podľa § 250j ods.
2 písm. c), d) OSP rozhodnutie žalovaného z 1. marca 2013 číslo SLV-PS-PK-3/20123 v spojení s
personálnym rozkazom z 22. júla 2011, číslo 292 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovanému
bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.

V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

ministra vnútra Slovenskej republiky z 1. marca 2013, č.p. SLV-PS-PK-3/2013, ktorým bol zamietnutý
rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu - personálnemu rozkazu Ministra vnútra Slovenskej
republiky z 22. júla 2011, číslo 292/2011, vo veci prepustenia žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e)
zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby,
Zboru justičnej a väzenskej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon o štátnej
službe príslušníkov PZ“) zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a napadnutý personálny
rozkaz bol potvrdený. Personálnym rozkazom z 22. júla 2011, číslo 292/2011 bol žalobca prepustený zo

služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, lebo porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť
zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov
štátnej služby. Tohto porušenia sa dopustil tým, že bol po nástupe do zamestnania 18. mája 2011 mu
bola v dychu zistená hladina 0,20mg/1 alkoholu pri dychovej skúške na zistenie požitia alkoholu, ktorej
sa podrobil. V dôsledku skutočnosti, že poprel požívanie alkoholu počas výkonu služby ako aj pred
nástupom do výkonu služby, znova sa podrobil opakovanej skúške s výsledkom 0,16 mg/l.Krajský súd uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 29. októbra 2012, sp. zn.
5Sžo/25/2012, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 21. marca 2012 č.k. 2S 180/2011-104
tak, že pôvodné rozhodnutie žalovaného z 13. októbra 2011 číslo SLV-PS-PK-166/2011 zrušil podľa §

250j ods. 2 písm. c), d) OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu žalovaný
správny orgán vo veci nedoplnil žiadne dokazovanie, len opätovne zdôraznil zvlášť hrubé porušenie
služobnej prísahy žalobcu, ktoré podľa názoru žalovaného spočívalo v tom, že žalobca nebol čestným
a disciplinovaným, keď štátnu službu vykonával pod vplyvom alkoholu, a to aj napriek oboznámeniu sa
so sprísnenými opatreniami v súvislosti s jeho požívaním.

Podľa názoru krajského súdu žalovaný neodstránil rozpory vo vykonaných dôkazoch a nedostatočne
zistil skutkový stav. Ak žalovaný dospel k záveru, že užitie lieku Stoptussin a oblátky Mila je dôvodom
prepustenia v zmysle § 192 ods. 1 písm. f) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, mal tento svoj
záver podrobne odôvodniť. Zákonná definícia dôvodu prepustenia podľa § 192 ods. 1, § 191 ods. 1
písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ vyžaduje kumulatívne naplnenie oboch podmienok
a to porušenie služobnej povinnosti alebo služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie

policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Krajský súd však z
obsahu administratívneho spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli právnym základom pre vyššie
uvedený záver.

Ďalej krajský súd vytkol žalovanému, že len všeobecne konštatoval, že služobná povinnosť bola
porušená zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu

dôležitých záujmov štátnej služby, bez vysporiadania sa so skutkovými okolnosťami konkrétneho
prípadu, a to najmä s poukazom na hodnotu zisteného alkoholu v dychu policajta a vyhodnotenia
jeho doterajšieho výkonu služby. Žalovaný sa tiež žiadnym spôsobom nevysporiadal s nesúhlasným
stanoviskom odborového orgánu v zmysle § 225 ods. 2 písm. c) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského

súdu zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietal, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdeniaveciavplnomrozsahusapridržiavalvyjadrenia kpodanejžalobežalobcu,ktorébolozaslané
krajskému súdu.

Namietal, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.Pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutiaapostupusprávnehoorgánuvkonkrétnejvecisa vzásadeobmedzínaotázku,čivykonané
dôkazy,zktorýchsprávnyorgánvychádzal,niesúpochybné,najmäkvôliprameňu,zktorýchpochádzajú
alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané
dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.

Nesúhlasil s názorom krajského súdu, že žalovaný správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci

a rozhodnutie je pre nezrozumiteľnosť nepreskúmateľné. Tvrdil, že opísal, v čom spočívalo konanie
žalobcu, ktorým mal porušiť služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a
vymenoval dôkazy, z ktorých mu vyplynul uvedený skutkový stav.

Ďalej žalovaný opísal priebeh správneho konania o prepustení a uviedol, že o jeho začatí konania bol
žalobca upovedomený 26. mája 2011 na základe doručeného úradného záznamu SKIS Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky o vykonaní kontroly s výzvou o vyjadrenie. Žalobca vo vyjadrení poprel
požitie alkoholu pred i počas výkonu služby a pozitívne dychové skúšky pripísal užitiu lieku Stoptussin
a oblátky Mila krátko pred vykonaním prvej a celej oblátky Mila krátko pred vykonaním druhej dychovej
skúšky. Na tejto obrane zotrval aj pri výsluchu ako účastník konania. Na vlastné náklady si dal
vypracovať znalecký posudok znalca MUDr. P., podľa ktorého pozitívne dychové skúšky u žalobcu

mohli byť ovplyvnené užitím uvedeného lieku a oblátky, znalec však odporučil vykonať vyšetrovací
pokus. Nadriadený preto vykonal vlastné šetrenie, v rámci ktorého zistil presne a úplne skutočný stav
veci. Vykonal znalcom odporučený vyšetrovací pokus, výsledkom ktorého bol záver, že užitie žalobcom
uvedených produktov je schopné mať za následok hodnoty, namerané u žalobcu kritického dňa. Ďalejnadriadený zabezpečil odborné vyjadrenie KEÚ Policajného zboru, podľa ktorého mohla byť užitím
terapeutickej dávky lieku Stoptussin ovplyvnená prvá dychová skúška. Vplyv konzumácie oblátok Mila
na výsledok dychovej skúšky KEÚ Policajného zboru nie je známy. Podľa vyjadrenia kontrolujúcich

pracovníkov SKIS Ministerstva vnútra Slovenskej republiky žalobca po prvej dychovej skúške požiadal o
možnosť vypláchnutia ústnej dutiny vodou, v čom mu bolo vyhovené, a na toaletu ho sprevádzal jeden
z nich, pričom vylúčili že by žalobca mohol požiť oblátku Mila.

Žalovaný ďalej uviedol, že dôsledným vyhodnotením dôkazov jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach
bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech žalobcu, nadriadený dospel k záveru, že

žalobca porušil služobnú prísahu i služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v
služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Z uvedeného dôvodu spracoval
návrh na jeho prepustenie a vopred ho predložil na prerokovanie príslušnému odborovému orgánu, ktorý
s ním nesúhlasil. Žalobca bol s návrhom a dôkazmi oboznámený dňa 1. júla 2011 a poučený o možnosti
vyjadriť sa k návrhu, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne
ďalšie námietky, návrhy ani dôkazy, ktoré by vyvracali jeho protiprávne konanie, a preto nadriadený

postúpil návrh služobným postupom na realizáciu ministrovi vnútra Slovenskej republiky. Minister vnútra
Slovenskej republiky vydal personálny rozkaz, ktorý bol napadnutým rozhodnutím potvrdený.

K otázke prekludovania zákonnej dvojmesačnej subjektívnej lehoty na prepustenie žalobcu zo
služobného pomeru uviedol, že táto lehota začína plynúť dňom, keď bol návrh na prepustenie doručený
ministrovi vnútra Slovenskej republiky. Návrh bol doručený 11. júla 2011, a preto uvedená lehota by

skončila 11. septembra 2011.

Žalobca tiež podľa žalovaného porušil ustanovenie § 136 písm. d) zákona o štátnej službe príslušníkov
PZ, lebo policajt je okrem iného povinný nenastupovať do výkonu štátnej služby pod vplyvom
alkoholických nápojov alebo liečiv či požívatín, ktoré obsahujú alkohol. Zákon dáva na rovnakú úroveň
alkohol a liečivá alebo požívatiny, ktoré alkohol obsahujú. Žalovaný namietal, že z priloženého spisového

materiálu nevyplýva priamo, že by sám žalobca žiadal o odber a vyšetrenie krvi. Zo zápisníc o výsluchu
ostatných osôb vyplýva iba toľko, že niekto takú požiadavku spomenul. Kontrolný orgán však považoval
za postačujúce výsledky dychových skúšok.

Žalovaný ďalej namietal, že prepustenie zo služobného pomeru nie je disciplinárnym opatrením. Ide o
personálne opatrenie ako výsledok samostatného personálneho konania o prepustení a nevzťahujú sa

naň ustanovenia zákona o disciplinárnych opatreniach, ani ustanovenia zákona o Správnom konaní.

V prípadoch zastavenia konania pri nízkej hladine alkoholu v dychu zrejme nadriadený posúdil, že
v týchto prípadoch neboli naplnené znaky prepustenia. K žiadnemu porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných vzťahoch nedošlo.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne

správny a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že podstatnú časť odvolania
žalovaného tvoria všeobecne známe právne názory, ktoré žalobca nespochybňuje. Prvostupňový súd
svojím rozhodnutím žiadnu z týchto zásad neporušil ani nespochybnil. Žalobca však namietal, že nie
je zrejmé, v akom vzťahu sú tieto odvolacie tvrdenia k odôvodneniu rozhodnutia súdu. Aj otázka
plynutia dvojmesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty je bez vzťahu k odôvodneniu rozsudku, lebo súd

v tejto veci nedal za pravdu žalobcovi a na tomto žalobnom dôvode svoj rozsudok nezaložil. Navrhol
preto odvolaciemu súdu, aby sa týmito časťami odvolania odvolací súd ani nezaoberal, lebo uvedené
skutočnosti ani neboli medzi účastníkmi sporné a preklúzia nebola dôvodom vydania rozhodnutia.

K jednotlivým odvolacím tvrdeniam žalobca uviedol, že výklad povinnosti, nenastupovať do služby
pod vplyvom alkoholu tak, že žalobca bol povinný zisťovať, či sa v požívatinách nachádza alkohol

a až potom ich konzumovať, je nezákonný. V prípade keksov Mila o obsahu alkoholu v nich sa
nachádzajúcom nemal vedomosť ani Expertízny ústav a liek Stoptussin je podľa návodu prístupný aj
deťom o hmotnosti 7 kg. Ďalej tvrdil, že správny orgán založil svoje pôvodné rozhodnutie na závere,že o odber krvi nežiadal nikto z policajtov, pričom až v odvolaní sa žalovaný zaoberal svedectvom
Ing. O. o tom, že niektorí z nich krvnú skúšku žiadali, s tým, že z neho nevyplýva, že malo ísť aj o
osobu žalobcu. Ďalej uviedol, že použitie technického dôkazného prostriedku v súlade s jeho návodom

je základným predpokladom akéhokoľvek spravodlivého procesu, konanie o prepustenie nevynímajúc.
Záver žalovaného, že dychová skúška je preukazná bez predchádzajúceho poučenia o jedení a pití, je
v rozpore s návodom k prístroju Dräger Alkotest.

Žalobca tiež uviedol, že v konaní ani samotný žalovaný nenamietal skutočnosť, že iní dvaja policajti
prepustení neboli, práve s poukazom na nízku hodnotu nameraného alkoholu. Žalovaný sa vo svojom

rozhodnutí a ani v súdnom konaní nijako nevysporiadal s rozpornosťou tvrdenia, že akákoľvek hladina
alkoholu v dychu je dôvodom prepustenia a tvrdenia, že aplikácia tohto postoja len voči niektorým
príslušníkom policajného zboru nie je diskriminačným konaním.

Podľa názoru žalobcu postup, dokazovanie a správna úvaha žalovaného pri vydaní napadnutého
rozhodnutia žalovaného sa nijako nelíšili od predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného, ktoré bolo
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. októbra 2012, sp. zn. 5Sžo/25/2012, a preto sú

dané rovnaké podmienky pre rozhodnutie odvolacieho súdu ako v predošlom prípade.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c OSP) preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa v rozsahu odvolania bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolaniu žalovaného nemožno vyhovieť.

Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ policajt sa prepustí zo služobného

pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho
ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa§250jaods.4OSPsúdprvéhostupňaajsprávnyorgánsúviazanéprávnymnázoromodvolacieho
súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisov vyplýva, že predmetom súdneho preskúmania rozhodnutie žalovaného o prepustení žalobcu
zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ vo veci žalobcovho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru,

o ktorom už súd rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 29. októbra 2012, sp. zn. 5Sžo/25/2012, zmenil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave, z 21. marca 2012, č. k. 2S/180/2011-104 tak, že rozhodnutie
žalovaného z 13. októbra 2011, č. SLV-PS-PK-166/2011 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) OSP
a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že žalovaný

neodstránil rozpory vo vykonaných dôkazoch a nedostatočne zistil skutkový stav. Pokiaľ žalovaný dospel
k záveru, že aj užitie iných látok je dôvodom prepustenia v zmysle § 192 ods. 1 písm. e) zákona, mal
tento svoj záver náležite odôvodniť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozsudku uviedol, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré
by boli právnym základom pre záver o naplnení zákonnej definície dôvodu prepustenia podľa § 192

ods. § 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, ktorá vyžaduje kumulatívne naplnenie
oboch domnienok (porušenie služobnej povinnosti alebo služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom a
ponechanie policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby). Vytkol
ďalej žalovanému správnemu orgánu, že odôvodnenie obsahovalo len všeobecné konštatovania, bez
vysporiadania sa so skutkovými okolnosťami konkrétneho prípadu, a to najmä s poukazom na hodnotuzisteného alkoholu v dychu policajta (kde odchýlka meracieho prístroja je 0,018 mg/l) a doterajší výkon
služby.

Úlohou žalovaného v zmysle rozsudku najvyššieho súdu z 29. októbra 2012, sp. zn. 5Sžo/25/2012, bolo

v ďalšom konaní odstrániť rozpory vo vykonaných dôkazoch a ustáliť skutkový stav. Následne mal tento
náležite zistený skutkový stav vyhodnotiť, a ak by v súvislosti so zistenými skutočnosťami dospel k
záveru, že porušenie povinnosti uvedenej v § 136 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ by dosiahlo
intenzituporušeniaslužobnejpovinnostiaslužobnejprísahyzvlášťhrubýmspôsobom,náležitemaltento
záver odôvodniť a rovnako uviesť aj dôvody, pre ktoré by ponechanie žalobcu bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby.

Žalovaný bol v zmysle § 250ja ods. 4 OSP viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným
v tomto rozsudku, a teda napadnutým rozhodnutím mal žalovaný realizovať uvedený rozsudok
najvyššieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje postup krajského súd za správny, ak posudzoval zákonnosť
rozhodnutia žalovaného aj z hľadiska rešpektovania právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vyslovenom v predchádzajúcom rozsudku. Žalovaný sa podľa názoru krajského súdu
predmetným rozsudkom najvyššieho súdu neriadil, lebo žalovaný neodstránil rozpory vo vykonaných
dôkazoch a nedostatočne zistil skutkový stav, nedoplnil žiadne dokazovanie, len opätovne zdôraznil
zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy žalobcu. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
túto skutočnosť ani nevyvrátil, ba ani nenamietal.

Už len tento dôvod je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného, lebo nerešpektovaním právneho
názoru súdu žalovaný nielenže porušil ustanovenie § 250ja ods. 4 OSP (resp. § 250j ods. 7 OSP),
ale nové rozhodnutie a postup žalovaného trpí tými istými vadami ako jeho predchádzajúce zrušené
rozhodnutie.

Nanámietkužalovaného,žesprávnysúdniejesúdomskutkovým,alesúdomktorýposudzujeibaprávne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, treba uviesť, že z rozhodnutia
krajského súdu nevyplýva, že by vykonával dokazovanie nad rámec ustanovenia § 250i ods. 1 OSP
namiesto žalovaného, práve naopak, krajský súd dospel k záveru, že žalovaný nezistil skutkový stav,
ktorý by bol dostačujúci na posúdenie veci, čím bol daný dôvod na jeho zrušenie v zmysle § 250j ods.
2 písm. c) OSP. Žalovaný má a aj mal v zmysle § 233 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ

povinnosť postupovať pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci
a na ten účel bol povinný zadovážiť si na rozhodnutie potrebné podklady. V prípade ak tak nepostupoval,
nemožno považovať jeho rozhodnutie za zodpovedajúce zákonu.

K otázke plynutia dvojmesačnej lehoty prekluzívnej lehoty treba uviesť, že táto už bola vyriešená
v predchádzajúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. októbra 2012, sp. zn.

5Sžo/25/2012 a nebola ani dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného krajským súdom. Námietka
žalovaného ohľadom začiatku jej plynutia nemohla mať preto v danom prípade žiadnu relevanciu.

Aj odvolací súd považoval preukázané, že žalovaný nedoplnil dokazovanie a neodstránil vytýkané
rozpory, čo vyplýva z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj z administratívneho spisu.

Opakovane najvyšší súd zdôrazňuje, že žalovaný neustálil skutkový stav. V odôvodnení rozhodnutia

žalovaný konštatuje, že kontrolný orgán vykonávajúci dychové skúšky vylúčil, že by žalobca mohol požiť
pred druhou dychovou skúškou oblátku Mila, lebo na toaletu ho sprevádzal jeden z nich. Zo zápisnice o
výsluchu Ing. Q. z 22. júna 2011 však vyplýva, že okrem prvého policajta, ktorý mal pozitívnu dychovú
skúšku, ostatní, vrátane žalobcu, navštívili toaletu bez dozoru, resp. sprievodu, čo je v rozpore s tým,
čo tvrdí žalovaný.Žalovaný žiadnym spôsobom nevyvrátil žalobcovu obranu podporenú znaleckým posudkom MUDr. P. z
21. júna 2011, č. 46/2011 predloženým žalobcom a vyšetrovacím pokusom z 24. júna 2011. V odbornom
vyjadrení z 22. júna 2011 zabezpečenom žalovaným, Kriminalistický a expertízny ústav PZ taktiež

nevyvrátil a ani neuviedol dôvody, prečo by závery a odporúčania uvedené v predloženom znaleckom
posudku mali byť nesprávne.

Zo zápisnice o výsluchu Ing. Q. z 22. júna 2011 vyplýva, že policajti podrobovaní dychovým skúškam
(minimálne počas jeho prítomnosti, a teda do opakovaných dychových skúšok), neboli poučení o svojich
právach, ani o možnosti odmietnuť dychovú skúšku alebo o odbere krvi. Na preukázanie totožnosti nebol

od nich požadovaný žiadny doklad, boli rozdané záznamy o vykonaní dychovej skúšky s tým, aby si ich
vypísali podľa predtlače. Z z uvedenej výpovede tiež vyplýva, že niektorý z policajtov žiadal odber krvi,
ale nevedel uviesť ktorý z nich. Tieto tvrdenia sú tiež v rozpore s tým, čo uvádza žalovaný v rozhodnutí.

Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že kontrolný orgán mohol v uvedenom prípade považovať za
postačujúce výsledky dychových skúšok. Pokiaľ žalobca tvrdil, že pred nástupom do služby alkoholické
nápojenepožíval,malhopríslušnýorgánpoučiťomožnostilekárskehovyšetreniaodberomavyšetrením

krvi. Tým by správny orgán postupoval v súlade s § 233 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, lebo
by bol presne a úplne zistil skutočný stav veci. V zmysle uvedeného ustanovenia bol príslušný orgán
povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady a posudzovať rovnako dôkladne všetky rozhodné
okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Takto sám
správny orgán privodil dôkaznú núdzu a znemožnenie zistenia objektívneho stavu veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotožnil s právnym názorom krajského súdu a považuje
rozhodnutie žalovaného za nezodpovedajúce zákonu. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej
republiky odvolaniu žalovaného nevyhovel a rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá a § 224 ods. 1

OSP v spojení s § 150k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 165,56
€ pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia, a to odmeny advokáta podľa § 11 ods. 4 vyhl. č.
655/2004 Z. z. za 1 úkon právnej v služby v roku 2013 (vyjadrenie k odvolaniu z 26. novembra 2013),
režijného paušálu (130,16 € + 7,81 €) a 20 % DPH.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.