Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 21, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/429/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5913205619
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5913205619.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Romana Tichého v právnej veci
navrhovateľa: L. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. č. XX, právne zastúpený JUDr. Ferdinandom
Klinovským, advokátom so sídlom Y. M., E. XX, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, v konaní
o náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným postupom vo výške 5.866,22 Eur s príslušenstvom,
na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 5C/74/2013-99
zo dňa 30. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
1.722,62 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.722,62 Eur od 13.06.2013
do zaplatenia, p o t v r d z u j e .

Výrok, ktorým v ostatnej časti návrh zamietol m e n í tak, že odporca j e p o v i n n ý
zaplatiť navrhovateľovi sumu 69,16 Eur spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 69,16 Eur
od 13.06.2013 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V ostatnej časti súd návrh z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.722,62
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 13.06.2013 do zaplatenia, v
ostatnej časti návrh zamietol. Vychádzal zo zistenia, že proti navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie
a začaté trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ
sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Ružomberok ako nedôvodnú zamietol. Následne
bola podaná obžaloba proti navrhovateľovi ako obvinenému, ktorý bol rozsudkom Okresného súdu

Ružomberok spod nej oslobodený, pretože prokurátor ustúpil od obžaloby.

Navrhovateľ listom zo dňa 16.01.2013 adresovaným Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
vnútra požiadal o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ v Ružomberku, Okresný dopravný inšpektorát v
Ružomberku o vznesení obvinenia a zároveň si ňou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 2.930,91 Eur
titulom náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a nárok na zaplatenie sumy 3.500 Eur

titulomnáhradynemajetkovejujmy.MinisterstvovnútraSRžiadosťodstúpiloGenerálnejprokuratúreSR,
ako príslušnému orgánu na jej prerokovanie. Generálna prokuratúra oznámila navrhovateľovi, že jeho
nárok neuspokojí. Uvedené predbežné prejednanie nároku okresný súd vyhodnotil ako splnenie prvotnej
podmienky, na základe ktorej sa následne navrhovateľ mohol domáhať uplatneného nároku v súdnomkonaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov (ďalej „Zákon č. 514/2003 Z. z.“). Pre posúdenie príslušného orgánu na
predbežné prerokovanie nároku považoval okresný súd za rozhodné, kedy navrhovateľ takúto žiadosť

podal. V danom prípade bola žiadosť podaná dňa 21.01.2013 preto aplikoval ustanovenia zákona č.
514/2003 Z. z. v znení jeho novely zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013.

Vychádzajúc z výsledku trestného stíhania dospel k záveru, odvolávajúc sa na doterajšiu súdnu
judikatúru, že uznesenie o vznesení obvinenia proti navrhovateľovi nemalo byť vydané a ide o

nezákonné rozhodnutie, ktoré síce nebolo formálne zrušené, avšak následne došlo k oslobodeniu
navrhovateľa spod obžaloby z dôvodu, že prokurátor ustúpil od obžaloby, teda trestné stíhanie proti
nemu nemalo byť ani začaté. Následne uplatnené nároky posudzoval z titulu náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Nárok na náhradu škody v zmysle ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. zahŕňa aj účelne vynaložené trovy konania, hotové výdavky a odmenu za zastupovanie určenú
ako tarifnú odmenu advokáta. Vychádzajúc zo zásady účelnosti vynaložených trov konania v súlade s

ust. § 14 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. okresný súd priznal navrhovateľovi
nárok na náhradu škody titulom odmeny jeho právneho zástupcu za úkony právnej služby vrátane
hotových výdavkov. Nepriznal mu nárok na náhradu škody titulom nákladov obhajoby za úkony právnej
služby špecifikované ako porada s klientom dňa 30.08.2010 a 06.09.2010, nakoľko týmto poradám
predchádzala prvá porada s klientom v súvislosti s prípravou a prevzatím právneho zastúpenia a

do týchto následných porád nedošlo k žiadnemu inému úkonu právnej služby. Z rovnakého dôvodu
nepriznal navrhovateľovi náhradu škody za úkony právnej služby špecifikované ako porada s klientom
dňa 20.09.2011, 23.03.2012 a 30.07.2012. Taktiež nepriznal odmenu za úkon právnej služby - návrhy
na vykonanie dokazovania na ORPZ Ružomberok dňa 07.09.2010 a 21.10.2010, 16.03.2010, ako aj
za návrhy na vykonanie dokazovania na OP Ružomberok dňa 09.06.2011 a návrhy na vykonanie

dokazovania na OS Ružomberok dňa 22.07.2011. Uviedol, že sa nejedná o úkony právnej služby
v zmysle ust. § 14 Vyhlášky MSSR č. 655/2004 Z. z.. Nejde o písomné podanie vo veci samej, ale
iba návrhy na vykonanie dokazovania. Z rovnakého dôvodu nepriznal ani odmenu za úkon zo dňa
20.04.2011 - stanovisko k výzve na začatie konania o dohode o vine a treste na OP Ružomberok a za
úkon zo dňa 23.03.2012 - vyjadrenie k výzve poisťovateľa - Allianz Slovenská poisťovňa a.s..

Návrh navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.500 Eur nepovažoval za dôvodný v celom
rozsahu. Uviedol, že konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením, z tohto dôvodu
nemal navrhovateľ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
Z priznanej žalovanej istiny zároveň priznal navrhovateľovi aj príslušenstvo uplatnenej pohľadávky a
to úroky z omeškania od 13.06.2013, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy odporca zamietol návrh

navrhovateľa na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pri určení výšky týchto úrokov
vychádzal z Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..
Rozhodnutie o trovách konania ponechal v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. na čas po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obaja účastníci konania.

Navrhovateľ podaným odvolaním napadol výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bol jeho nárok
zamietnutý, žiadal v tejto časti rozsudok okresného súdu zrušiť a vrátiť prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie. Nesúhlasil so záverom okresného súdu o nepriznaní nároku na náhradu škody za

úkony právnej služby jeho právneho zástupcu v trestnom konaní a to podanie návrhov na vykonanie
dokazovania na ORPZ v Ružomberku dňa 07.09.2010, 21.10.2010 a 16.03.2011, rovnako na Okresnej
prokuratúre Ružomberok dňa 09.06.2011 a na Okresnom súde v Ružomberku dňa 22.07.2011,
20.04.2011 a 23.03.2012. Uviedol, že ide o návrhy vo veci samej. Rovnako nepovažoval za správne
zamietnutie žalobného návrhu v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy. Podľa jeho názoru konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Trestné konanie zasiahlo do jeho dôstojnosti a
spôsobilo mu ujmu. Trpel nespavosťou, nervozitou, opovrhnutím zo strany okolia, táto skutočnosť mala
vplyv na rozpad jeho partnerského vzťahu.

Odporca v podanom odvolaní napadol správnosť výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo

žalobnému návrhu vyhovené, žiadal v tejto časti rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. V prípade jeho potvrdenia žiadal pripustiť proti tomuto rozhodnutiu dovolanie.
Namietal nesprávne právne posúdenie skutočnosti, kto je oprávnený konať za odporcu - Slovenskú
republiku v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. f/ Zákona č. 514/2003 Z. z.. Ak je titulom nároku uznesenieo vznesení obvinenia, škoda nebola spôsobená prokurátorom. V prípade, že nebolo možné bližšie
určiť orgán, s ktorým mal súd konať podľa § 4 ods. 2 cit. zák. malo takýmto orgánom byť Ministerstvo
spravodlivosti SR. Nárok na náhradu škody generálnou prokuratúrou bol prerokovaný iba z titulu

nesprávneho úradného postupu, nie nezákonného rozhodnutia, preto nebola splnená podmienka
úplného predbežného prerokovania nároku, čo má vplyv na prípustnosť žaloby. Ďalej namietal že postup
orgánov činných v trestnom konaní bol v súlade so zákonom, nemožno preto vychádzať len z výsledku
trestného konania a na jeho základe vyvodzovať voči štátu zodpovednosť a fakticky ho sankcionovať, že
prostredníctvom svojich orgánov zabezpečoval ochranu pred kriminalitou. Oslobodenie spod obžaloby

nemusí vyvolať nezákonnosť rozhodnutia, okresný súd sa ale týmito skutočnosťami nezaoberal.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa odvolacie dôvody uvádzané navrhovateľom označil za
neopodstatnené.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovým

a právnym posúdením základu nároku okresným súdom.

Krajský súd, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok okresného
súdu vo výroku, ktorým bolo žalobnému návrhu vyhovené, ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 219

ods. 1, 2 O.s.p.. Výrok ktorým bol vo zvyšnej časti návrh zamietnutý zmenil tak, ako je to uvedené vo
výroku tohto rozhodnutia podľa § 220 O.s.p..

Primárne sa krajský súd zaoberal námietkou odporcu o nesprávnom zastúpení Slovenskej republiky
Generálnou prokuratúrou SR. Okresný súd postupoval v súlade s ustálenou súdnou praxou, podľa

ktorej na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o vznesení obvinenia a je zavŕšený
podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak príslušníci policajného zboru, ako aj prokurátor,
vo veci náhrady škody spôsobenej na tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci, preto
ako orgán konajúci v mene štátu, prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna
prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v danom prípade orgánom konajúcim v

mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý
vo veci začal konať ako prvý (§ 4 ods. 1 písm. l/ zák. č. 514/2003 Z. z., viď. rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011).

Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§15 zák. č. 514/2003 Z. z.) podal navrhovateľ na Ministerstve
vnútra SR, ktoré však uvedenú žiadosť postúpilo Generálnej prokuratúre SR, tá žiadosť prejednala,
označila ju v plnom rozsahu za nedôvodnú a túto odmietla. Z obsahu vyjadrenia Generálnej prokuratúry
SR k žiadosti navrhovateľa nevyplýva, že žiadosť bola predbežne prejednaná iba z titulu nesprávneho
úradného postupu prokurátora. Naopak, uvádza v nej, že ju v celom rozsahu považuje za nedôvodnú.

Potom, ak okresný súd, ako so zástupcom štátu, konal s Generálnou prokuratúrou SR, jeho postup bol
správny a konal s príslušným štátnym orgánom v súlade s ust. § 21 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 4 ods. 1
písm. m) zák. č. 514/2003 Z. z. Generálna prokuratúra o žiadosti navrhovateľa začala konať ako prvá,
preto táto je spôsobilým orgánom na zastupovanie Slovenskej republiky v súdenej veci.

Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani odporcovu námietku, že postup orgánov činných v trestnom
konaní bol v súlade so zákonom a nemožno tak štát sankcionovať za to, že prostredníctvom svojich
orgánov zabezpečuje ochranu pred kriminalitou. Nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je
špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a posudzuje sa ako nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR z
23.02.1990, sp. zn. 1Cz 6/1990 publikované pod č. 35 Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.06.1993, sp. zn. 1Cdo 53/1993, publikované pod
č. 70 Zbierke rozhodnutí a stanovísk Súdov SR, ročník 1994, nález ÚS SR z 24.03.2011, sp. zn. II.
ÚS 25/2011-33). V takomto prípade totiž nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného

nezákonného rozhodnutia, ale je treba splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Ak k takému
rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnili predpoklady o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
To znamená, že (zastavením trestného stíhania, alebo oslobodením spod obžaloby) zanikajú účinkyrozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa
zároveňztohtodôvodustávabezpredmetným(nadbytočným).Výsledkytrestnéhokonaniatotižukazujú,
že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia

o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia. Inými slovami povedané, vyšla najavo skutočnosť,
že trestné stíhanie nemalo byť začaté a rovnako nemalo byť vznesené obvinenie.
V prípade oslobodenia, resp. upustenia od obžaloby by neprichádzalo do úvahy právo na náhradu
škody, v prípade, že by nastali situácie ako má na mysli ust. § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z.,
kedy nevzniká právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo

rozhodnutím o väzbe, toto zákonné ustanovenie by bolo možné analogicky aplikovať aj na prejednávanú
vec. Nebolo však vecou okresného súdu, aby sám s úradnej povinnosti skúmal naplnenie týchto
zákonných podmienok. Ak bol odporca toho názoru, že takéto dôvody existovali (s výnimkou tých, ktoré
uviedol ako námietky v podanom odvolaní) mal tieto tvrdiť a preukázať v rámci prvostupňového konania.
Keďže tak neurobil, okresný súd správne vychádzal zo skutkového stavu, tak ako bol zistený na základe
vykonaného dokazovania, z tohto neboli zrejmé žiadne okolnosti, pre ktoré by právo na náhradu škody

navrhovateľovi vzniknúť nemalo.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z hľadiska navrhovateľom podaných odvolacích námietok,
považoval krajský súd jeho odvolanie za čiastočne dôvodné.

Trovy obhajoby v pôvodnom trestnom konaní sa pokladajú za majetkovú ujmu, ktorá nastala v
príčinnej súvislosti z rozhodnutím o vznesení obvinenia, teda ide o skutočnú škodu. Okresný súd však
správne posudzoval navrhovateľom uplatňovanú odmenu za jednotlivé úkony. Navrhovateľ nesúhlasil
s nepriznaním tejto náhrady za úkony právne služby, označené ako návrhy na vykonanie dokazovania,
ktoré robil pred jednotlivými orgánmi činnými v trestnom konaní. Krajský súd dospel k záveru, že

navrhovateľovi mala byť priznaná náhrada škody titulom odmeny za úkon právnej služby jeho právneho
zástupcu zo dňa 20.04.2011 - stanovisko k dohode o vine a treste. V tomto prípade išlo o procesný
úkon, ktorý bol vynaložený v príčinnej súvislosti z nezákonným rozhodnutím, lebo bol týmto rozhodnutím
vyvolaný. Za tento úkon právnej služby preto prináleží navrhovateľovi titulom náhrady škody odmena
vo výške 61,74 Eur vrátane režijného paušálu 7,41 Eur v zmysle Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

SR č. 655/2004 Z. z.

Pokiaľ ide o ostatné podania, ktoré boli urobené ako návrhy na vykonanie dokazovania v tomto sa v
celom rozsahu krajský súd stotožňuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu a v tejto časti naň
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje. V návrhu na vykonanie dokazovania zo dňa 09.06.2011

navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca urobil iba odkaz na už predtým vznesené návrhy na doplnenie
dokazovania. Pokiaľ išlo návrh na vykonanie dokazovania na OR PZ Ružomberok zo dňa 16.03.2011,
nebolo preukázané, že by bol takýto návrh v trestnom konaní urobený.

Navrhovateľ namietal nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu o nepriznaní nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy. Túto námietku navrhovateľa rovnako odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Zákon č. 514/2003 Z. z. v § 17 ods. 3 demonštratívne uvádza kritéria, na ktoré je potrebné prihliadať
pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, že iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,

alebo nesprávnym úradným postupom. Zdôrazňuje, že treba prihliadnuť najmä na osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Možnosť priznania finančnej
satisfakcie tak predpokladá, že sa primerané morálne zadosťučinenie konštatovaním porušenia práva

nezdá dostatočné, takže stráca svoju účinnosť a funkčnosť. Táto nedostatočnosť morálnej satisfakcie
musí byť z hľadiska intenzity, trvania, rozsahu a ohlasu nepriaznivých dôsledkov na postavení dotknutej
fyzickej osoby, či už v rodine, v oblasti zamestnania, a v širšej spoločnosti vždy bezpečne zistená.

Všetky tieto kritériá zobral okresný súd dôsledne do úvahy a tie aj vyhodnotil. Správne zdôraznil,

že nemajetkovú ujmu je potrebné hodnotiť vždy objektívne, prihliadajúc ku konkrétnej situácii, nielen
vychádzať výlučne zo subjektívnych psychických reakcií poškodeného. Nebolo preukázané, že by
trestné stíhanie ovplyvnilo existenciu aktuálnej pracovnej pozície navrhovateľa, prípadne, že by v
súvislosti s tým došlo k nejakej zmene pracovného zaradenia. Vzhľadom na závažnosť trestnéhočinu, výsledky a priebeh trestného konania krajský súd dospel k záveru rovnako ako okresný súd,
že oslobodzujúce rozhodnutie bolo dostatočnou satisfakciou pre navrhovateľa a nie je potrebné toto
kompenzovať finančne.

Rozsudok okresného súdu preto vo výroku, ktorým nebol zamietnutý návrh na priznanie nemajetkovej
ujmy považoval za vecne správny.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.