Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, May 5, 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 19C/75/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203729
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2113203729.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, v konaní vedenom sudcom JUDr. Andreou Vyskočovou, v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich
Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o
náhradu majetkovej škody 125 Eur a nemajetkovej ujmy 2.035 Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh zamieta.

II. Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom doručeným Okresnému súdu Senica dňa 27.09.2012 žiadal, aby súd určil

medzitýmnym rozsudkom, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) O. C., nar. X.X.XXXX (po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 4562/2007) v zákonom
stanovenej lehote a aby rozhodol rozsudkom, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi z titulu
majetkovej škody sumu 125 Eur, z titulu nemajetkovej ujmy sumu 2.035 Eur a náhradu trov konania.

Predmetné konanie bolo vedené na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 7C/205/2012.

Navrhovateľ v návrhu zároveň vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica a vzhľadom
na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci
a o prikázaní veci inému súdu.

Okresný súd Senica uznesením č.k. 7C/161/2012 - 7 zo dňa 10.10.2012 spojil na spoločné konanie

súvisiace veci pod spisovými značkami od 7C/161/2012 do 7C/264/2012 s tým, že konanie sa bude
viesť pod spisovou značkou 7C/161/2012.

Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 9NcC/53/2012- 14 zo dňa 13.11.2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava.

Súd pojednával v zmysle § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v neprítomnosti navrhovateľa,
zástupcu navrhovateľa a odporcu, nakoľko odporca písomne ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní
podaním doručeným súdu dňa 2.5.2014 a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti a splnomocnený
zástupca navrhovateľa podaním zo dňa 14.4.2014, doručeným súdu 15.4.2014 písomne ospravedlnilsvoju neúčasť na pojednávaní a požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu dočasnej pracovnej
neschopnosti zamestnanca a zároveň uviedol, že jeho klient nesúhlasí so substitúciu. K svojej
žiadosti o odročenie pojednávania predložil súdu len kópiu dočasnej práceneschopnosti Jána

Kohúta od 28.3.2014, na čo súd nemohol prihliadnuť, nakoľko dočasná práceneschopnosť jedného
zo zamestnancov nie je dostatočným dôvodom na odročenie pojednávania, nakoľko navrhovateľ
splnomocnil na zastupovanie právnickú osobu, ktorej členmi sú dvaja advokáti a zamestnáva 6
koncipientov. Súdu je zo svojej činnosti známe, že obdobné spory chodia zastupovať rôzny koncipienti
splnomocneného zástupcu navrhovateľa. Následne splnomocnený zástupca navrhovateľa ďalším

podaním zo dňa 30.4.2014, doručeným súdu dňa 30.4.2014, písomne ospravedlnil svoju neúčasť na
pojednávaní a požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním, čo taktiež
nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, keď splnomocnený zástupca navrhovateľa ani
nepostupoval v zmysle § 119 O.s.p.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, návrhom na začatie konania,

vyjadrením odporcu a zistil tento skutkový stav:

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania uviedol, že navrhovateľ v pozícii oprávneného v exekučnom
konaní navrhol písomným podaním podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere

č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) O. C., nar. XX.X.XXXX (po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie
súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 4562/2007). Nakoľko exekučný súd žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k
zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15 dní
od doručenia tejto žiadosti, keďže exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a

nie rozhodnutie rozhodcovskej komisie, pre ktoré vtedy táto lehota neplatila. Exekučný súd napriek
tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
dňa 10.07.2006 a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom

stanovenej doby (omeškanie viac ako 37 mesiacov). Ako dôkaz označil navrhovateľ príslušný spis
exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti.
Uviedol, že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom,
konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že

k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť
okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo
veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej
veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu

skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie.
Uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že mu vznikla majetková škoda
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu IS 40 eur, administratívne a iné poplatky 15 eur.
Celkovo vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v tomto období sumu

125 eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania

navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo k vyvolaniu rizík
- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy
navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov azákladných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa

v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa resp. u
členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo na rovnosť v spoločnosti, - úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné
časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou
a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik

už vytvorených podnikateľských plánov, vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Uviedol, že všeobecný súd pri realizácii základného práva
na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má

právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a realizácia základného práva na súdnu
ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom
predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práva a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej

ujmy použil navrhovateľ možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o
zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje
satisfakcia vo výške 20.000 Sk, t. j. cca 660 Eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného
zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou 2.035,00

Eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 660 Eur za rok. V
danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 37 mesiacov.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou
žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, odporca však do

podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto žalobu.
Navrhovateľ sa podaním adresovaným priamo odporcovi, doručeným dňa 25.9.2012 domáhal v zmysle
§ 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku
na náhradu škody, keď do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci
rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti navrhovateľom, a preto súdu

žalobu nepovažoval za predčasnú.

Odporca vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu navrhuje zamietnuť. V prvom rade mal za to, že
návrh je zmätočný, keď navrhovateľ síce podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne dôkazy, najmä
odkazujenaexekučnýspis,žiadnedôkazyvšaksámnepredložil.Navrhovateľvskutočnostiprenášacelú

dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zo žaloby nie je jasný ani titul
nároku na náhradu škody. Jednak si navrhovateľ uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu
z dôvodu prieťahov, na druhej strane i z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka
prieťahovvkonanínavrhovateľvžalobeneuvádza,akékrokypodnikolnaodstránenieneželanéhostavu.
Navrhovateľ neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania nároku, či využil

možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania
ústavnej sťažnosti. Odporca má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.
Odporca uviedol, že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 23.4.2012, vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu

doručené žaloby, je zrejmé, že navrhovateľ ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom
poškodený podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok
na súde. Uviedol, že navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných

žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého
prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.K nesprávnemu úradnému postupu odporca uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou
prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.

k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010, uznesenia Najvyššieho súdu SR z
29.03.2011 sp. zn. 5Cdo/291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu
vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 vyplýva, že súd do
15 dní od doručenie žiadosti písomne poverí exekútora a táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), teda vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisii a zmierov nimi schválených. Nárok je teda v tejto časti neopodstatnený. V dôvodovej správe
je k novelizovanému ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým

výkladom aj Národná rada SR.
Z rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Odporca ďalej uviedol, že podľa § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti

pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,
ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ uvedené nepreukázal a
preto nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Odporca má za to,
že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto
právomoc má napr. predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Navrhovateľ uvedené nepreukázal a preto

nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov.
Odporca uviedol, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách navrhovateľa vyplýva,
že k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009. V prípade ak mala
navrhovateľovivzniknúťškodaprávenesprávnymúradnýmpostupomspočívajúcimvzamietnutížiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie nároku uplynula

po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom k uvedenému vzniesol odporca námietku
premlčania tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009.
Odporca uviedol, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 514/2003 Z. z. je

nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky,
ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Navrhovateľ vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových
výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov.
Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov

zamestnanca pomocou IS, udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ nekonkretizoval, či si predmetné vecné náklady predstavujú
podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Navrhovateľ by v tomto konaní
na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej
pohľadávke. Naviac navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej

činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém v období pred spornými exekúciami i po
nich. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a
účelové. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný
nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a
preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Odporca ma za to, že navrhovateľ nepreukázal

jednak vznik a ani výšku škody. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa
neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácii.Odporca k uplatnenej nemajetkovej ujme uviedol, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Každé prípadové
okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660 eur za každý rok prieťahov je nesprávna
úvaha. Uviedol, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity

členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická
osoba, pričom navrhovateľ poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie
konkretizované, a taktiež navrhovateľ nespresnil v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa. Uviedol, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedených

žalôb nevyplýva, preto odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že
by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu
a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení
povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa spojené s touto
podnikateľskou činnosťou vytvorené. Upozornil na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre

spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri EÚ, v
ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov a bolo konštatované, že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým
skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok,

ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným
cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa....“.
Navrhovateľjevnímanýakospoločnosťvyužívajúcaneprijateľnépodmienky,zneužívajúcslabéfinančné
a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti navrhovateľa, považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ

uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa a súčasne v takejto situácii
platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť
považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu. Odporca uviedol, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že

navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o poverení
exekútora po uplynutí 15-dňovej lehoty, uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou a má za
to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej

činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä že si uplatňuje ničím nepreukázané čiastky, či
už podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy, preto pre nepreukázanie splnenia základných
podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., odporca považuje žalobu
za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a odporcovi priznal náhradu
trov konania.

Ministerstvo spravodlivosti SR súdu oznámilo, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 im bolo
doručených 43 597 žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať,
disponujú však vlastnou databázu doručených žiadostí, na základe ktorej môžu potvrdiť, že žiadosť o

predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci im doručená bola, navrhovateľ však neposkytol v
rámci predbežného prerokovanie požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím
bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol. Podľa

priloženého zoznamu bola žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 25.9.2012.Šetrením tunajšieho súdu bolo zistené, že na Okresnom súde Senica sa predmetný exekučný spis
vo veci navrhovateľa ako oprávneného a Márie Hajossyovej, nar. 9.3.1976 ako povinnej, ktorého
predmetom malo byť konanie vedené u exekútorského úradu pod spisovou značkou EX 4562/2007

nevedie a navrhovateľ nepredložil žiaden relevantný dôkaz o vedení predmetného konania a ani súdu
neuviedol číslo konania, pod ktorým by malo byť príslušné konanie na uvedenom súde vedené.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len „zákon“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,

ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla
v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 4 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul,
z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený
domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť

požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.
Podľa § 16 ods. 4 zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený

požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.
Podľa § 17 ods. 2 zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 19 ods. 1 zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený

dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.
Podľa § 19 ods. 3 zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa
podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.Podľa § 41 ods. 2 písm. d), zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010
do 31.05.2011 podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2011
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko
navrhovateľ nepreukázal, že by bol v neistote počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej, nepreukázal hrozbu škody, nepreukázal riziko ohrozujúce
konečné vymoženie pohľadávky a ani nepreukázal, že v postupe Okresného súdu Senica boli zistené
pochybenia a prieťahy v konaní. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vznik majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, ani ich výšku.

Vychádzajúc z ustálenej judikatúry, súd poukazuje na neunesenie dôkazného bremena ohľadom
preukázania skutočností tvrdených navrhovateľom.

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania

neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých
prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, nebola pre
nečinnosť účastníka, alebo vôbec nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky zhodnotenia dôkazov
neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že táto skutočnosť bola

nepravdivá (viď napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo/762/2001 zo dňa 28.2.2002). Dôkazné bremeno
ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností
tvrdí.

Teda neuvedením ani len spisovej značky, pod ktorou bolo vedené exekučné konanie na exekučnom
súde, ktoré je predmetom žaloby, súd toto považuje za nesplnenie si elementárnej povinnosti
navrhovateľa a neunesenie jeho dôkazného bremena v konaní.

Napriek vyššie uvedenému neuneseniu dôkazného bremena navrhovateľom, súd sa pri posúdení veci

zaoberal aj tým, či mohlo prísť v uvedenom prípade ku vzniku nároku na náhradu škody a vzniku nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v navrhovateľom tvrdenom čase
podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Podľa navrhovateľa
rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou
účinnou od 01.06.2011. Bola by takáto novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena
i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí

aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2011 o
zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu
potreby preskúmavania písomností, pre prípad neprípustnosti exekúcie. Uvedená novela č. 144/2010 Z.
z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného
poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a

dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS
v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu
- Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia navrhovateľa by súd musel vydávať poverenie na základe
rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku

aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
V navrhovateľom tvrdenom čase podania žiadosti o udelenie poverenia lehota na vydanie poverenia v
prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala, zákon určoval lehotu na vydanie
poverenia len na základe iných exekučných titulov. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd sa nedopustilnesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, keďže
na vydanie rozhodnutia (udelenie poverenia) zákonom stanovená lehota neexistovala.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, keď za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady
vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou - nesprávnym
úradným postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo
v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej
moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch

podmienok, a to 1/ nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2/ vznik škody poškodenému, a
3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom
konaní a s rozhodovaním nemusí súvisieť, alebo ide o postup v konaní smerujúci síce k vydaniu
rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí; úradný postup nie je možné

upraviť natoľko detailne aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky ktoré je potrebné v rámci výkonu
právomoci uskutočniť, preto správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i z hľadiska účelu ku
ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejnej moci smeruje.
S poukazom na uvedené považoval súd nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený.

Súd dospel k záveru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej bol v neistote a hrozila mu
akákoľvek škoda; nepreukázal tiež že táto doba viedla k strate jeho legitímnych očakávaní (že nastane
zákonom predpokladaný stav), a že toto vyvolalo riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky a
nepreukázal ani to že bolo vedené ním uvedené konanie.

V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia, nakoľko exekučný poriadok
účinný v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neurčoval žiadnu lehotu na
rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto je možno
konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam
je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup

orgánu verejnej moci a tento nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd
návrh navrhovateľa považoval za neopodstatnený.
Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vznik uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy i napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, keď
účastníci konania majú dôkaznú povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností.

Účastník konania, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie tvrdených skutočností a ním tvrdené
skutočnosti neboli inak preukázané, nesie následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktorý bude
vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania. Súd dospel k záveru,
že navrhovateľ vôbec nepreukázal, že by mu mala v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v
predmetnej exekučnej veci vzniknúť škoda a ani ujma, pretože neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti,

na základe ktorých by bolo možné v zmysle zákonných kritérií posúdiť vznik a rozsah škody, či
ujmy a taktiež nepreukázal, že ním uvedené konanie bolo na Okresnom súde Senica reálne vedené.
Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že práve obdobie, v ktorom nebolo rozhodnuté súdom o
žiadostiovydaniepoverenianavykonanieexekúcie,viedlokzánikuzákonnejvymožiteľnostipohľadávky
nazaplatenieistinyspríslušenstvom,tedakzmenšeniuexistujúcehomajetkunavrhovateľa.Navrhovateľ

svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nepreukázal a určenie
resp. vyčíslenie výšky majetkovej škody v žalobe sa nedá považovať za relevantný dôkaz o jej vzniku.

Ako už bolo konštatované, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré

sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že
by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje
uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučnéhokonania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla
dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom

konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom
každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ tým, že uprednostnil
rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo zákona č.
258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov

spoločnostivpodobefrustrácie,úzkosti,neistotyanedôverysúirelevantnévpredmetnomkonaní,keďže
si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom navrhovateľ
poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež
navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa.
Ako už bolo uvádzané žiadne konanie, v ktorom by boli konštatované prieťahy v konaní, sa neviedlo.
Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo

strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660 eur za každý
rok prieťahov je nesprávna úvaha. O návrhu na vydanie poverenia bolo rozhodnuté. Skutočnosť, že
vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedenej žaloby nevyplýva, preto navrhovateľ nepreukázal vznik

nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je
možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a
to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa
s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti navrhovateľa, považuje súd za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ

uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa a súčasne v takejto situácii
platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť
považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu. Navrhovateľ teda nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za

nemajetkovú ujmu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania
porušeniapráva.Podľasúdusanavrhovateľsnažípredmetnýmpodanímeliminovaťpofinančnejstránke
svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej
praxi nie je v súlade s dobrými mravmi.

Odporca vzniesol v konaní námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009 -
uvedenúskutočnosťniejemožnépreskúmaťatovzhľadomnaabsenciuakýchkoľveklistinnýchdôkazov
preukazujúcich predmetné tvrdenie.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v konaní
a nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd vydal poverenie po zákonom
stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ nepreukázal

svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona NR SR č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a preto je návrh v celom
rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnému

odporcovi však náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázal, že by mu trovy konania vznikli.

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiumožnopodaťodvolaniedo15dníodjehodoručeniaprostredníctvomtunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí

byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, vakom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
? sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
? ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
? účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

? v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
? sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
? účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
? rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
? súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

? konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
? súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
? súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
? doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
? rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.