Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 21, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/51/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114213865
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6114213865.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej
veci navrhovateľa Retail Value Stores, a.s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 43
768 083, zast. advokátom JUDr. Michal Matulník, s.r.o., so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, IČO:
36 857 726, v mene ktorej koná konateľ - advokát JUDr. Michal Matulník a zast. Mgr. Augustín Španitz,
advokát, Kýčerského 5, 811 05 Bratislava proti odporcovi VIREMA TRADE, s.r.o. so sídlom Cukrovarská
1476, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36 247 651, zast. advokátom Mgr. Gábor Gál, Agátova 2513/15, 924
01 Galanta o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní navrhovateľa proti rozhodnutiu Okresného

súdu Banská Bystrica č.k. 64Cb 96/2014-236, IČS: 6114213865 zo dňa 21. novembra 2014 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 64Cb 96/2014-236, IČS: 6114213865 zo dňa 21.
novembra 2014 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd návrh navrhovateľa, (v konaní pred rozhodcovským
súdom v postavení odporcu), ktorý bol rozhodcovským rozsudkom Obchodného súdu, Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s.r.o. sp.zn. OS 41/2014 zo dňa
04.06.2014 zaviazaný k povinnosti zaplatiť odporcovi (v konaní pred rozhodcovským súdom v postavení

navrhovateľa) sumu 55.659,70 Eur s prísl.

a ktorým sa domáhal zrušenia uvedeného rozhodcovského rozsudku Obchodného súdu, z dôvodov
uvedených v § 40 ods.1 písm. f) zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej ZoRK), a
to, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, vylúčenie ktorého ako účastník
rozhodcovskéhokonaniapredvydanímrozhodcovskéhorozsudkuniezosvojejvinynemoholdosiahnuť,
ako aj z dôvodu, že podľa § 40 ods.1 písm. g) cit. zák. bola porušená zásada rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania, keď rozhodcovský súd neakceptoval jeho návrh na ústne prejednanie veci,

aby sa tak mohol vyjadriť k aplikácii § 265 Obch. zák.. Zároveň podal návrh na odklad vykonateľnosti
rozhodcovského rozsudku, ktoré vzal podaním zo dňa 11.09.2014 späť.

Dôvod predpojatosti rozhodcu videl navrhovateľ vo vytvorenom mediálnom nátlaku, keď rozhodca
mal negatívne informácie o prejednávanej veci z iných zdrojov, ako zo súdneho spisu, pričom sa o
dôvodoch na vylúčenie rozhodcu navrhovateľ dozvedel až dňa 09.06.2014, kedy mu bol doručený
rozhodcovský rozsudok vo veci navrhovateľa Pannon Food Slovakia s.r.o., závery ktorého sú zhodné smedializovanými tvrdeniami predstaviteľmi slovenskej exekutívy. Tvrdil tiež, že zo strany odporcu, ktorý
bol v rozhodcovskom konaní navrhovateľom a v ktorom bola predmetom sporu ním uplatnená úhrada
kúpnej ceny bola prejednávaná vec masívne medializovaná vo viacerých médiách, v televízii TA3, na

verejnom zhromaždení a aj samotným ministrom pôdohospodárstva.

Uvedené tvrdenia navrhovateľa okresný súd po vykonanom dokazovaní nepovažoval za relevantnú
námietku o predpojatosti rozhodcu, ktorý vec prejednával a z dôvodu, že navrhovateľ nekonkretizoval,
na základe ktorých objektívnych skutočností považuje rozhodcu za predpojatého, ako aj z dôvodu, že
nespresnil, akým konaním konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným

stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom na
jeho vylúčenie mala táto pochybnosť vzniknúť na námietky navrhovateľa neprihliadol. Ani tvrdenia
navrhovateľa o mediálnom tlaku, ktoré sú len všeobecné, nemôžu byť samé o sebe dôvodom
na vylúčenie rozhodcu. Tieto tvrdenia považoval okresný súd len za ničím nepodložené závery
navrhovateľa vychádzajúce z jeho domnienok o predpojatosti rozhodcu.

Okresný súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľa, že vylúčenie rozhodcu nie zo svojej

viny nemohol dosiahnuť pred vydaním rozhodcovského rozsudku, pretože ak dôvodom námietky
predpojatosti mali byť práve mediálne informácie, o ktorých musel mať navrhovateľ vedomosť už v
priebehu rozhodcovského konania, keď poukázal sám na príspevky uverejnené na portáloch dňa 07.
a 11.05.2014, ako aj na program televízie TA3 zo dňa 11.05.2014, a teda viac ako mesiac pred
vydaním rozhodcovského rozsudku, mal dostatočný čas na to, aby námietku predpojatosti rozhodcu

v rozhodcovskom konaní vzniesol. Dospel preto k záveru, že tento navrhovateľom uvedený dôvod na
zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je daný.

K ďalšiemu dôvodu, ktorým navrhovateľ argumentoval a ktorý sa týkal porušenia zásady rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania, ktorý navrhovateľ videl v tom, že rozhodcovský súd interpretoval a
aplikoval na vzťah medzi ním a odporcom zásady poctivého obchodného styku bez toho, aby sa mohol

navrhovateľ k veci relevantným spôsobom vyjadriť, čo mu neumožnil napriek tomu, že žiadal nariadiť vo
veci pojednávanie a pri rozhodovaní vychádzal zo zásad spravodlivosti, hoci v spore medzi účastníkmi
bol povinný rozhodovať výlučne na základe právneho poriadku Slovenskej republiky, okresný súd
uviedol, že aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR z 30.04.2013 sp.zn. II ÚS 168/2012-44 je možné
postup rozhodcovského súdu kvalifikovať ako postup, ktorým nedošlo k porušeniu žiadnych zásad

platných pre rozhodcovské konanie, keď pred vydaním rozhodcovského rozsudku doručil rozhodcovský
súd navrhovateľovi všetky podania odporcu, ktoré odporca v rozhodcovskom konaní v písomnej forme
urobil a ku ktorým sa mal možnosť navrhovateľ vyjadriť, čo aj využil.

S poukazom na čl. IX bod 9.2 Zmluvy zo dňa 28.02.2013, v ktorej sa zmluvné strany dohodli, že
všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú predložia na rozhodnutie Obchodnému súdu, ktorý

bude konať podľa jeho rokovacieho poriadku a štatútu, ak konanie bude písomné, čo korešponduje
s čl. 2 bod 2 rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, museli si byť zmluvné strany vedomé, že
sa pri prejednávaní a rozhodovaní ich veci podrobia rokovaciemu poriadku príslušného súdu, ktorý
vec prejednáva podľa svojho rokovacieho poriadku. Ak sa teda podľa svojej vlastnej úvahy rozhodca
rozhodol napriek tomu, že obaja účastníci vo veci navrhli prejednať vec na ústnom pojednávaní, že

jej ústne prejednanie nie je účelné a svoju úvahu v rozhodnutí zdôvodnil s prihliadnutím na dohodu
zmluvných strán v rozhodcovskej zmluve o písomnej forme konania, pokiaľ mal rozhodca k dispozícii
ich písomné stanoviská k prejednávanej veci a účastníci neoznačili ani nežiadali vykonať dôkazy, ktoré
by vyžadovali ústne pojednávanie, bol okresný súd toho názoru, že rozhodcovský súd neporušil zásadu
rovnosti účastníkov konania tým, že o veci nerozhodol na nariadenom ústnom pojednávaní. Neobstojí

preto podľa jeho názoru tvrdenie navrhovateľa, že rozhodcovský súd rozhodol a ust. § 265 Obch. zák.
interpretoval bez toho, že by bol mal navrhovateľ možnosť sa k relevantným skutočnostiam vyjadriť,
pretože táto možnosť mu počas rozhodcovského konania bola daná a navrhovateľ ju aj primeraným
spôsobom využil. V tejto súvislosti poukázal okresný súd aj na tú skutočnosť, že návrh zmluvy medzi
účastníkmi konania predložil navrhovateľ, z čoho vyplýva, že to bol on, kto mal záujem na tom, aby sa

spory medzi účastníkmi konania riešili práve v rozhodcovskom konaní.Nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že zásada rovnosti účastníkov bola porušená aj tým, že
rozhodcovský súd rozhodoval podľa zásad spravodlivosti, pretože táto skutočnosť nepredstavuje
posudzovanie procesných podmienok konania pred rozhodcovským súdom a nemôže byť preto

dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, rovnako ako ani forma rozhodnutia rozhodcovského
súdu, v dôsledku čoho návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi priznal právo na náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 320,80 Eur.

S rozhodnutím okresného súdu sa neuspokojil navrhovateľ a podal proti nemu odvolanie. Uviedol v
ňom, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď okresný

súd síce dostatočným spôsobom zistil skutkový stav, avšak z neho vyvodil nesprávny právny záver.
Poukázal opakovane na to, že nestrannosť rozhodcu je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo
subjektívneho hľadiska, t.j. tak, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho
prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti tak, že je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné
záruky pre vylúčenie akejkoľvek jeho pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska
nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku, preto nie je možné

sa uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom, ale je treba skúmať, či sudca poskytol záruku nestrannosti
aj z objektívneho hľadiska. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Piersach v. Belgicko z 01.10.1982, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn.
II.ÚS 26/96, z obsahu ktorých vyplýva, že obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v
konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec

prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne. Aj na vydanie
rozhodnutia rozhodcovského súdu sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR a z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1
Dohovoru, a teda musí mať zákonný podklad a nemôže byť prejavom svojvôle. V prejednávanej veci
mal rozhodca evidentne informácie o veci z mediálneho prostredia, kde na adresu navrhovateľa, ale aj

rozhodcovského súdu odznela zo strany predstaviteľa slovenskej exekutívy negatívna kritika ohľadom
prejednávaných obchodných vecí navrhovateľa a vyhrážky o likvidácii jeho spoločnosti, ako aj hrozba
vysokou pokutou zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, ako aj negatívne
vyjadrenia na adresu Obchodného súdu s.r.o. ako rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý si
mal vybrať navrhovateľ. Poukázal na konkrétne vyjadrenia ministra pôdohospodárstva a relácie na TA3,

z ktorých jednoznačne vyplývajú útoky na Obchodný súd len z toho titulu, že si ho na prejednanie
veci sporové strany zvolili, čo je v právnom štáte absolútne neprijateľné. Takýmto postupom došlo k
spochybneniukompetencie,nestrannostianepredpojatostisamotnéhosúdu,kvyhrážaniusakontrolnou
činnosťou ministra pôdohospodárstva a k explicitnému navádzaniu, ako má Obchodný súd vo veciach
rozhodnúť. Takéto konanie tak predstavovalo pre Obchodný súd, ktorý vec prejednával bezprostrednú

hrozbu, že pokiaľ nerozhodne tak, ako anticipuje minister pôdohospodárstva, bude táto skutočnosť
jednak medializovaná a zároveň sa to bude považovať za dôkaz o neserióznosti Obchodného súdu.
Podľa názoru navrhovateľa tak ktorýkoľvek z rozhodcov tohto súdu bol ovplyvnený vyššie uvedenými
skutočnosťami, napriek tomu vec prejednal, pričom rozhodnutie neoprel o žiaden prijateľný a udržateľný
právny názor pri použití § 265 Obch. zák.

Navrhovateľ tvrdil, že riadne a včas namietal predpojatosť všetkých rozhodcov Obchodného súdu,
ktorí rozhodovali vo viacerých veciach navrhovateľa, pričom všetky ich rozhodnutia sú čo do štruktúry
odôvodnenia právnych úvah sumarizácie zistení a často krát aj použitých výrazových prostriedkov
nadmieru podobné, čo len teóriu navrhovateľa o ich predpojatosti potvrdzuje. Navrhovateľ sa preto
nestotožnil s právnym záverom súdu, že nekonkretizoval, na základe akých objektívnych skutočností

považoval rozhodcu za predpojatého a z konania navrhovateľa jednoznačne vyplýva, že nemohol
dosiahnuť vylúčenie rozhodcu, ktorý jeho vec prejednával pred vydaním rozhodcovského rozsudku.

Navrhovateľ v súvislosti s porušením zásady rovnosti účastníkov, ktorá je vyjadrená v § 17 ZoRK, v
nadväznosti na § 51 ods.3 ZoRK, poukázal na tú skutočnosť, že rovnaké postavenie účastníkov sa musí
prejavovať v procesnom postupe súdu od podania žaloby až po vydanie rozhodcovského rozsudku,

ktorýobomstranámumožnípredkladaťnávrhynavykonaniedôkazov,podanievzájomnejžaloby,návrhy
na doplnenie a najmä právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom druhej strany. Rozhodcovský súd v
prejednávanej veci vo vzťahu k postupu navrhovateľa pojem zásad poctivého obchodného styku vyložil
a aplikoval bez toho, že by bol navrhovateľa, hoci o to explicitne žiadal, vypočul. Urobil tak napriektomu, že všetky dovtedajšie zistenia a závery rozhodcovského súdu potvrdili pravdivosť a správnosť
tvrdení navrhovateľa, ako aj napriek tomu, že odporcom tvrdená nepoctivosť navrhovateľa bola masívne
mediálne penetrovaná, k čomu sa nemal možnosť vyjadriť. Bol toho názoru, že námietku porušenia

zásady rovnosti môže účastník v súvislosti s dokazovaním vzniesť, ak mu v konaní rozhodcovský súd
neumožní navrhnúť vykonanie dôkazov alebo navrhnutý dôkaz nevykoná. Nesúhlasil preto s názorom
súdu prvého stupňa, že Obchodný súd neporušil zásadu rovnosti účastníkov tým, že nerozhodol o
nariadení ústneho pojednávania, a to napriek tomu, že otázku formy rozhodcovského konania upravuje
rokovací poriadok rozhodcovského súdu. Z dikcie § 26 ZoRK vyplýva, že rozhodcovský súd je povinný

nariadiť ústne pojednávanie vo veci, ak to účastník konania navrhne. Z dôvodu, že sa navrhovateľ
nemal možnosť vôbec vyjadriť k aplikácii § 265 Obch. zák. rozhodcovský súdom, došlo podľa jeho
názoru k porušeniu čl. 2 ods.5 posledná veta rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, keď zásadu
hospodárnosti a efektívnosti konania nadradil rozhodcovský súd v zásade rovnosti a v zásade riadneho
zistenia skutkového stavu pri rešpektovaní práv účastníkov rozhodcovského konania.

Navrhovateľ nesúhlasil ani s tým, že by bol rozhodcovský súd oprávnený okrem § 265 Obch. zák.

aplikovať na prejednávanú vec aj zásady spravodlivosti, pretože takáto aplikácia nemá oporu v
rozhodcovskej doložke uzavretej medzi účastníkmi sporu. V prejednávanej veci mal rozhodcovský súd
na základe rozhodcovskej doložky postupovať podľa Slovenského právneho poriadku a len v prípade,
ak by táto neprichádzala do úvahy a ak by to zákon nevylučoval, bolo by možné použiť zásady
spravodlivosti. V spore medzi účastníkmi bol preto Obchodný súd povinný rozhodovať výlučne na

základe právneho poriadku Slovenskej republiky, a to nielen pokiaľ ide o aplikáciu hmotného, ale aj
procesného práva. Navrhol preto rozhodnutie okresného súdu zmeniť tak, že rozsudok Obchodného
súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s.r.o. sp.zn. OS 41/2014
zo dňa 04.06.2014 sa zrušuje a odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania za súdny
poplatok z návrhu a z odvolania, ako aj trovy právneho zastúpenia, ktoré navrhovateľ vyčísli v priebehu

odvolacieho konania.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods.2 O.s.p., pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané
prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods.2 a §

156 ods.1 a 3 O.s.p., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici, pričom
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zospisovéhomateriáluodvolacísúdzistil,žežalobouozrušenierozhodcovskéhorozsudku podanouna
okresný súd dňa 18.06.2014 v spojení s podaním zo dňa 02.07.2014 sa navrhovateľ domáhal zrušenia
rozhodcovského rozsudku Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou

Obchodný súd s.r.o. sp.zn. OS 41/2014 zo dňa 04.06.2014, ktorým bol navrhovateľ, v procesnom
postavení odporcu pred rozhodcovskom súdom, zaviazaný na splnenie povinnosti, a teda na zaplatenie
sumy 55.659,70 Eur s úrokom z omeškania vo výške 0,01% denne. Vyššie uvedený rozhodcovský súd
si zvolili zmluvné strany na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v Zmluve o kúpe a predaji tovaru
zo dňa 28.02.2013 upravenej v čl. IX, bod 9.2 zmluvy, od ktorej odvodil svoju právomoc prejednať a

rozhodnúť vec rozhodcovský súd. Dohodli sa tiež, že Obchodný súd bude konať podľa slovenského
právneho poriadku, podľa zásad spravodlivosti, pokiaľ to zákon nevylučuje, podľa rokovacieho poriadku
a štatútu Obchodného súdu zverejneného v čase začatia konania v Obchodnom vestníku, že konanie
bude písomné a že rozhodcu vymenuje Obchodný súd. Rozhodcovský súd doručil navrhovateľovi v tejto
veci, ktorý bol odporcom v konaní pred rozhodcovským súdom, žiadosť o zaslanie žalobnej odpovede

spolu s listinami a vyzval ho na vyjadrenie do 7 dní od doručenia písomnosti. Zároveň mu oznámil,
že rokovací poriadok, ktorým sa konanie spravuje, ako aj štatút rozhodcovského súdu je možné si
prečítať a vytlačiť zo stránky www.obchodnysud.sk , prípadne, že mu je
možné ich doručiť vo vytlačenej podobe priamo rozhodcovským súdom. Zároveň bol navrhovateľ v
prejednávanej veci upozornený, že vec bude rozhodovať rozhodca JUDr. Jakub Kajba. Podaním zo dňa

15.04.2014 zaslal navrhovateľ rozhodcovskému súdu odpoveď a započítaciu námietku spolu s návrhom
nanariadeniepojednávania.Podanímzodňa29.04.2014savyjadrilajodporcakodpovedi navrhovateľaa žiadal, aby rozhodcovský súd nariadil pred rozhodnutím veci pojednávanie. Navrhovateľ sa vyjadroval
aj ďalšími podaniami zo dňa 15.05. a 28.05.2014, ktoré doručil rozhodcovskému súdu.

Návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku odôvodnil navrhovateľ tým, že v rozhodcovskom konaní

rozhodoval rozhodca, ktorý bol predpojatý a ktorého vylúčenie nemohol pred vydaním rozhodcovského
rozsudku nie zo svojej viny dosiahnuť, ako aj tú skutočnosť, že rozhodcovský súd porušil pri rozhodovaní
zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, keď nenariadil ústne pojednávanie navrhnuté
nielen ním, ale aj odporcom za účelom vyjadrenia sa k aplikácii § 265 Obch. zák., ktorý rozhodcovský
súd v prejednávanej veci aplikoval.

Podľa § 40 ods.1 písm. f) a g) zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom ku dňu

28.02.2013 sa účastník rozhodcovského konania môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať
zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak sa na vydaní rozhodcovského rozsudku
zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie
účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol
dosiahnuť a ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zák. osoba ustanovená za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu
informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania a
rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať
pochybnosť o jej nepredpojatosti. Rovnakú povinnosť má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie
počas rozhodcovského konania okrem prípadu, ak zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr

informoval.

Podľa ods. 4 cit. ust., ak sa zmluvné strany nedohodnú o postupe podávania námietok voči rozhodcovi,
zmluvná strana, ktorá chce podať námietku voči rozhodcovi, zašle do 15 dní odo dňa, keď sa dozvedela
o okolnostiach podľa odseku 1 alebo o nesplnení podmienok podľa § 6 ods. 1, písomné oznámenie
dôvodov námietky vybranej osobe. Ak vybraná osoba nebola určená podľa § 6 ods. 3, zašle písomné

oznámenie súdu. Ak sa rozhodca, voči ktorému bola námietka vznesená, funkcie nevzdá alebo ak druhá
zmluvná strana nebude s námietkou súhlasiť, o námietke rozhodne na žiadosť zmluvnej strany vybraná
osoba alebo súd.

Podľa § 17 cit. zák. účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie.
Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho

práv a na ich ochranu.

Podľa § 26 ods.1 cit. zák., ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského
konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné.
Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh
účastníka rozhodcovského konania.

Podľa ods.2 cit. ust. rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami
dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách, rozhodca
pripravuje a vedie konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a
hospodárne. Rozhodcovské konanie je neverejné, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli
inak.

Podľa ods.3 cit. ust. stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho
rokovacieho poriadku.

Podľa § 51 ods.3 cit. zák., ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie sa primerane
vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi.Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vec aj
právne správne posúdil, keď návrh navrhovateľa na zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol.

Krajský súd sa s ohľadom na charakter rozhodcovského konania bez toho, aby hodnotil obsahovú

stránku v rozhodcovskom konaní vydaného rozhodcovského rozsudku zaoberal len otázkou, či okresný
súd správne posúdil existenciu dôvodov uvádzaných navrhovateľom pre zrušenie rozhodcovského
rozsudku sp.zn. OS 41/2014 zo dňa 04.06.2014 v zmysle § 40 ods.1 písm. f) a g) ZoRK, v spojení s §
9 a § 17 cit. zák. Tvrdenia navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní skúmal preto len z hľadiska, či mu bola
poskytnutá možnosť bez jeho zavinenia vzniesť námietku predpojatosti rozhodcu, ktorý vec prejednal
a rozhodol a či došlo k porušeniu zásady rovnosti oboch účastníkov rozhodcovského konania v ich

prístupe k možnosti vec pred rozhodcom riadne prejednať. Po preskúmaní rozhodnutia okresného súdu
s prihliadnutím na rozsah dôvodov uvádzaných navrhovateľom v jeho odvolaní dospel k záveru, že pre
zrušenie rozhodcovského rozsudku neboli podľa § 40 písm. f) a g) ZoRK splnené zákonom stanovené
predpoklady, s ktorým záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Len s prihliadnutím na rozsah
dôvodov uvedených navrhovateľom v odvolaní dopĺňa odvolací súd nasledujúce skutočnosti.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné uzavretie rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu prejednať vec týkajúcu sa zaplatenia kúpnej ceny za tovar dodaný odporcom
navrhovateľovi podľa Zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 28.02.2013, súčasťou ktorej bola aj
rozhodcovská doložka upravená v čl. IX, bod 9.2. zmluvy. Z ust. § 40 ods.1 zák.č. 244/2002 Z.z.
jednoznačne vyplýva, že dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku sa týkajú len zákonnosti postupu

rozhodcovského súdu, preto žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je možné navrhovať jeho
zrušenie pre porušenie hmotnoprávnych predpisov, a teda napádať vecnú správnosť rozhodcovského
rozhodnutia.

Navrhovateľ sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že tento bol vydaný rozhodcom,
vylúčenie ktorého pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie z viny navrhovateľa nemohol dosiahnuť,

avšak túto skutočnosť žiadnym relevantným spôsobom nekonkretizoval a neuviedol.

Zásada rovnosti účastníkov pred rozhodcovským súdom, rovnako ako aj pred súdom všeobecným je
zaručená Ústavou SR. Rozhodcovský súd na základe zmluvnými stranami prejavenej vôle vedie a
prejednávavec,pričomdojehopostupuniesúostatníúčastníci oprávnenízasahovaťaprocesnýpostup
súdu v konaní riadiť a ani v ňom rozhodovať. Všetci účastníci, nech už je ich záujem na výsledku sporu

akýkoľvek, majú v rozhodcovskom konaní, priebeh ktorého riadi rozhodcovský súd, rovnaké práva a
povinnosti.

Procesná rovnosť strán sporu sa uplatňuje rovnako v súdnom, ako aj v rozhodcovskom konaní. Zákon
o rozhodcovskom konaní obsahuje v § 51 ods. 3 odkaz na Občiansky súdny poriadok, ktorý sa použije
primerane k Zákonu o rozhodcovskom konaní, preto sa primeranosť aplikácie jeho ustanovení vzťahuje

aj na otázku rovnosti strán v rozhodcovskom konaní. Obe strany v rozhodcovskom konaní majú preto
rovnaké procesné práva a musia mať aj rovnakú možnosť sa k veci vyjadriť, uvádzať tvrdenia a dôkazy
na ich preukázanie.

Okresný súd správne zistil, že pokiaľ navrhovateľ nenamietol predpojatosť rozhodcu, ktorý vec
prejednával v lehote stanovenej v § 9 ZoRK tak, aby bolo možné o jeho námietke rozhodnúť pred

vydaním rozhodcovského rozsudku, nie je možné na neskôr vznesenú námietku predpojatosti rozhodcu,
ktorá ani nie je založená na konkrétnych argumentoch odôvodňujúcich blízky vzťah rozhodcu k
niektorému z účastníkov konania, prípadne ich zástupcom či k prejednávanej veci, prihliadnuť.

Obsahom predpojatosti ako základného predpokladu je najmä objektívne, t.j. nezávislé a nestranné
rozhodovanie. Napriek tomu, že rozhodcovské konanie je inou činnosťou než činnosť súdu, svojimspoločenským účelom sa zhodujú. Preto je možné pre výklad pojmov súvisiacich s rozhodcovským
konaním použiť s poukazom na § 51 ZoRK výklad spojený so súdnou činnosťou.

Treba uviesť, že obsah základného práva na prejednávanie veci nestranným rozhodcovským súdom je

podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR rovnako garantované ako je tomu aj v občianskom súdnom konaní, a to
prostredníctvom vylúčenia rozhodcu z jeho ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre predpojatosť,
pričom z tohto dôvodu možno rozhodcu vylúčiť buď na návrh účastníka rozhodcovského konania alebo
na základe návrhu samotného rozhodcu.

Predpokladom skutočného uplatnenia zásady rovnosti účastníkov v rozhodcovskom konaní a
zabezpečenia záruk správneho a spravodlivého rozhodnutia je, aby v konaní konal a rozhodoval

rozhodca nezaujatý, ktorý nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom, k ich zástupcom, ktorý nie
je ani v žiadnom smere zainteresovaný na výsledku konania a ktorý nevzbudzuje žiadnu pochybnosť
o svojej nezaujatosti.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti rozhodcu je podobne ako pri sudcovi to,
či dôvod obavy je objektívny. Treba preto rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a

stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu. (Piersack v. Belgicko - rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 1.októbra 1982, III. ÚS 110/07).

Zákon zakladá vylúčenie sudcu na existencii určitého dôvodu vymedzeného takými konkrétne
označenými a zistenými skutočnosťami, vo svetle ktorých sa javí nezaujatosť rozhodcu pochybnou,
čím sa vylučuje subjektívny pohľad na jeho vylúčenie. K tomu, aby bol rozhodca vylúčený musí byť

zistený dôvod, z ktorého vyplýva, že je možné o jeho nezaujatosti pochybovať. Pri rozhodovaní o
tejto otázke sa subjektívne hľadisko samotného rozhodcu musí prezentovať a diať výlučne na základe
hľadiska objektívneho, pričom za objektívne nie je možné považovať to, ako sa nestrannosť rozhodcu
len subjektívne javí jemu samotnému, príp. aj účastníkovi konania, ale aj to, či reálne existujú objektívne
okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že rozhodca určitým, avšak nie

nezaujatým vzťahom k veci, reálne disponuje.

Spochybnenie predpojatosti rozhodcov môže vyplývať z rôznych vzťahov rozhodcu: môže sa jednať o
vzťah rozhodcu k niektorému z účastníkov konania, t.j., že rozhodca nie je nestranný, môže sa jednať o
jeho vzťah s právnym zástupcom strany alebo o iné nepriame osobné väzby medzi rozhodcom a môže
sa jednať aj o okruh vzťahov rozhodcu priamo k veci, ktorá je predmetom konania. Je preto nevyhnutné

vziať do úvahy, že dôvody, ktoré zakladajú pochybnosti o predpojatosti rozhodcu je nutné skúmať od
prípadu k prípadu v závislosti na rôznych okolnostiach.

Podľa názoru odvolacieho súdu netvrdí účastník v prejednávanej veci žiadne relevantné skutočnosti,
z ktorých by bolo možné vyvodiť, že je daný dôvod pochybovať o nezaujatosti rozhodcov. Podanie
námietky zaujatosti odporcom v rozhodcovskom konaní proti rozhodcovi potom, ako rozhodcovský súd

vo veci rozhodol, nemá na rozhodovanie v tejto veci žiaden vplyv, preto na tvrdenia navrhovateľa o tom,
že bez svojej viny nemohol jeho predpojatosť v rozhodcovskom konaní včas namietať nie sú pravdivé,
keďže mohol o ním vyslovených domnienkach, že mediálny tlak a vyjadrenia predstaviteľov exekutívy
mohli právny názor rozhodcovského súdu ovplyvniť v jeho neprospech objektívne vedieť už mesiac pred
rozhodovaním rozhodcu v tejto veci, nemohol odvolací súd prihliadnuť.

Je treba uviesť, že pri rozhodovaní o vylúčení rozhodcu nie je možné vychádzať len zo subjektívnych
pochybností účastníka konania, ale aj z hmotnoprávneho rozboru skutočností, ktoré k týmto
jeho pochybnostiam viedli. Navrhovateľom uvádzaný dôvod možného masmediálneho tlaku na
skonštatovanie predpojatosti rozhodcu v prejednávanej veci nestačí a sám o sebe nezakladá dôvod k
pochybnostiam o jeho zaujatosti v zmysle § 9 ods.4 ZoRK.Keďže v námietke predpojatosti neuviedol navrhovateľ žiadne také skutočnosti, z ktorých by vyplýval
akýkoľvek osobný vzťah rozhodcu k odporcovi, pre ktorý by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho
predpojatosti, napriek tomu, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva stačí,

ak účastník preukáže na jeho strane existenciu odôvodnenej obavy, táto vždy musí byť založená
na existujúcich objektívnych skutočnostiach a okolnostiach, na základe ktorých vzniká pochybnosť o
nezaujatosti sudcu, čo v prejednávanej veci zo strany navrhovateľa splnené nebolo. Tieto tvrdenia
považoval odvolací súd rovnako ako okresný súd len za ničím nepodložené závery vychádzajúce z jeho
jednostranne odôvodnených domnienok o predpojatosti rozhodcu.

Nie je možné prisvedčiť ani tvrdeniu navrhovateľa v ním podanom odvolaní, že by postupom
rozhodcovského súdu bolo došlo k porušeniu rovnosti účastníkov konania v neprospech navrhovateľa,
keď mu rozhodcovský súd neumožnil vyjadriť sa k aplikácii § 265 Obch. zák. na ústnom pojednávaní.

Okresný súd správne zistil, že obom účastníkom rozhodcovského konania bola poskytnutá rovnaká
možnosť vec pred rozhodcami prejednať a uplatniť ich procesné práva za primeraného použitia
Občianskeho súdneho poriadku, ktorého aplikáciu pripúšťa ZoRK v § 51 ods. 3. Z pojmu „primerane“

vyplýva, že rozhodcovské konanie nepodlieha Občianskemu súdnemu poriadku priamo a jeho jednotlivé
ustanovenia nie je možné použiť v rozhodcovskom konaní automaticky. Výraz „primerane“ vyžaduje
predovšetkýmzohľadnenievšeobecnýchzásad,naktorýchstojírozhodcovskékonanie.Zásadurovnosti
strán Zákon o rozhodcovskom konaní žiadnym spôsobom nekonkretizuje formou práv a povinností
účastníkov rozhodcovského konania, preto je k jej posúdeniu nutné podľa § 51 ods. 3 ZoRK použiť

primerane príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd správne zistil, že s
ohľadom na rovnaké postavenie strán rozhodcovského konania bola jeho účastníkom poskytnutá
možnosť prejednať vec pred rozhodcami, čomu nasvedčuje aj to, že po formálnej stránke boli procesné
postupy rozhodcovským súdom dodržané napriek tomu, že vec nebola prejednaná ústne. Obom
účastníkom konania bolo umožnené vyjadriť sa k ich podaniam doručeným rozhodcovskému súdu k

prejednávanej veci a obe strany mali rovnakú a dostatočnú možnosť uplatniť ich tvrdenia, námietky,
navrhovať dôkazy a pod. Odvolací súd preto nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že nemohol dostatočne
uplatniť argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým relevantným skutočnostiam, keď o aplikácii § 265
Obch. zák. rozhodcovským súdom nemal vedomosť, a to najmä z toho dôvodu, že právne posúdenie
v prejednávanej veci je výlučne na orgáne, ktorý vec prejednáva, a nie na stranách sporu. Ak obe

strany mali možnosť dostatočne uplatňovať argumentáciu a vyjadriť sa k relevantným skutočnostiam a
k tvrdeniam druhej strany, hoc aj len písomne, je takáto forma nimi prejavených argumentov dostatočná
a na výsledok rozhodcovského konania, a teda na právne posúdenie veci, ktoré je výlučne v právomoci
rozhodcovského súdu len preto, že nebolo vo veci nariadené stranami navrhované ústne pojednávanie,
nemôže mať podstatnejší vplyv.

Písomná forma prejednania a rozhodnutia veci v rozhodcovskom konaní nemusí mať vždy za následok
ujmu na procesných právach navrhovateľa, a to aj z toho dôvodu, že písomné prejednanie veci vyplýva
priamo zo zákona o rozhodcovskom konaní, z jeho rokovacieho poriadku a štatútu, s obsahom ktorých
obaja účastníci pri podpise rozhodcovskej zmluvy súhlasili a netrvali na tom, že rozhodcovský súd
musí každú jednu vec ústne prejednať. Ústne prejednanie veci nebolo síce účastníkmi rozhodcovského

konania vylúčené, avšak je výlučne v dispozícii rozhodcu, či podľa svojej úvahy pojednávanie nariadi.
K nariadeniu pojednávania pristúpi spravidla vtedy, ak je to pre rozhodnutie veci potrebné. Vzhľadom
k tomu, ž v rozhodcovskej doložke zmluvné strany súhlasili, aby rozhodcovský súd prejednal vec
podľa rokovacieho poriadku a jeho štatútu, akceptovali tým taký spôsob konania súdu, ktorý sledoval
hospodárnosť a rýchlosť konania bez toho, že by bol na ujmu ich procesným právam. Vylúčenie

ústneho prejednania veci umožňuje § 26 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorého jedným
z cieľov je zrýchlenie konaní v majetkových sporoch, pričom je jedným z prostriedkov, ako tento cieľ
dosiahnúť. Pokiaľ nie je absencia ústneho prejednania veci nijako zneužitá a žiadne zneužitie nebolo
v prejednávanej veci zistené, nie je možné dospieť k záveru, že by vylúčenie ústného prejednania
veci samo o sebe spôsobovalo navrhovateľovi ujmu, a tým aj nerovnováhu v právach a povinnostiach

strán. Rozhodcovský súd sa v písomnom vyhotovení rozhodcovského rozsudku náležite vysporiadal so
všetkými, v konaní oboma stranami navrhnutými a vykonanými dôkazmi a dostatočne zdôvodnil, prečo
na prejednanie veci stačilo zvoliť len písomnú formu.Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku
vecne správne, preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 a § 142 ods.1 O.s.p. tak, že by ich náhradu

bol priznal odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný. Odporca si žiadne trovy odvolacieho
konania neuplatnil, preto mu ich odvolací súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.