Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/414/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202267
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214202267.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov
Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35807598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 18.
septembra 2014 č. k. 10C/70/2014-68 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu (nesprávne uvedené návrh - viď ust. § 79
ods. 1 posledná veta O. s. p. zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho
súdneho poriadku) žalobkyne, ktorou sa táto domáhala určenia, že žalovaná je zodpovedná za škodu
vzniknutúnesprávnymúradnýmpostupomazaplateniajejnáhradyvovýške125eur atiežnemajetkovej
ujmyvovýške658,31eurvzniknutejžalobkyninesprávnymúradnýmpostupomOkresnéhosúduGalanta
ako exekučného súdu. Rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1

písm. a/, § 5, § 6, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 ZoZzŠ (zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších
zmien a doplnení), § 41 ods. 2 písm. i/, § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení - Exekučného poriadku) a vecne tým, že dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala,
že by činnosťou Okresného súdu Galanta v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázala, že by bola v neistote počas doby od doručenia žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej, nepreukázala hrozbu škody, nepreukázala riziko
ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky a ani nepreukázala, že v postupe Okresného súdu Galanta
boli zistené pochybenia a prieťahy v konaní. Nepreukázala žiadnym spôsobom vznik majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, ani ich výšku. Žalobkyni mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom
spočívajúcom v zamietnutí žiadosti o vydanie o poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote
stanovenej E. p. Okresný súd Galanta uznesením zo dňa 5. januára 2011 zamietol žiadosť o udelenie

poverenia z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom. Pre takýto spôsob rozhodnutia však E.
p. lehotu nestanovuje. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo možné
skúmať len z hľadiska jeho nezákonnosti. Žalobkyňa však nesplnila zákonné podmienky, podať riadny
opravný prostriedok, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 5. augusta 2011, nepredložila rozhodnutie
príslušného orgánu, ktorým by bolo rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a, ktorým by
bol súd viazaný. Preto súd ustálil, že rozhodnutie, ktorým exekučný súd zamietol žiadosť na vydanie

poverenia, je zákonným. Z týchto skutočností potom vyplýva, že žalobkyňa nesplnila prvú podmienku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím,keď nepreukázala nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie. Keďže všetky podmienky musia
byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a nehospodárne dokazovať
splnenie ďalších podmienok. Súd môže návrh zamietnuť nesplnením čo i len jednej podmienky. Pre

nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd preto v ďalšom nezdôvodňoval. Súd prvého stupňa ďalej
dôvodil, že žalobkyňa nepreukázala, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy
a neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. O trovách konania rozhodol súdu prvého stupňa podľa § 142

ods. 1 O. s. p., keď úspešnej žalovanej nepriznal ich náhradu, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala
ani, že jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa odvolanie
(obdobné ako v iných veciach totožných účastníkov) a žiadala, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že jej bola postupom súdu prvého

stupňa odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, tiež neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Žalobkyňa namietala skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe (a s

použitím) “inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods.2 zákona č. 514/2003
Z. z., pričom nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Namietala, že súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 ods. l ZoZzŠ

v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2002 Z: z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom § 9 ods. 2 ZoZzŠ v znení zákona č. 412/2002 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de
facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K jednotlivým právnym dôvodom odvolania
žalobkyňa uviedla, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty, keď len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré

by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd prvého stupňa tak
znemožnil žalobkyni objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku, súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd
prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,

teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

K odvolaniu žalobkyne sa žalovaná nevyjadrila, ani sama odvolanie nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podala včas

účastníčkakonania(§201,204O.s.p.),protirozhodnutiu,protiktorémujeopravnýprostriedokprípustný
(§ 202 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 214
ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je
dôvodné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa

24. februára 2015 (§ 156 ods. 1 O. s. p.), pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli
oznámené na úradnej tabuli v lehote najmenej 5 dní pred vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p.).

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/70/2014 je určenie, že žalovaná
je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v sume 125 eur

a nemajetkovej ujmy v sume 658,31 eur. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti
postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobkyne zamietnutá.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Odvolací súd nezistil dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu
ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia
napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvého stupňa dostatočne jasne a i objektívne

presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť
ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti
vysporiadaťsaistzv.odvolacíminámietkamiapreto,aleajprecelkovúúplnosťnadrámecužuvedeného
súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na

spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého
použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni
pre zjavne paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu
súdu známych druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, v ktorých žalobkyňa z
prejednávanej veci takmer identickými žalobami aj na ne nadväzujúcimi podaniami bez preháňania

zaplavuje súdy (čo sa inak týkalo prakticky celého odvolania) muselo uniknúť, že súd prvého stupňa v
tejto veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z. vôbec
neargumentoval. Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého
účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej
veci) nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené

i neskôr) a to isté platilo aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv.
znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii
žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne
postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky

osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci
tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni však pri zápalistom boji za jej
práva zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony
a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou
vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z.
a všetkých po ňom nasledujúcich novelizácií E. p.) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto
lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia je zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd prvého stupňa a
síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom
požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu 15 dní od
doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu so

zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia
zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí
(žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak

zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnomrozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i

jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít
lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod,
pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných
obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, bolo bez
právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na

rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora
o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto
účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne
vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.
Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme
predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá

zákonom predpokladaná možnosť (rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však
rozhodujúcim môže byť len to, či tzv. exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia
obsahoval podklady pre pozitívne aj negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so
žiadosťou naložil a či výsledok jeho postupu bol neskôr účinne spochybnený.

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 23Er/675/2010 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o
poverenie, došlú mu 15. júna 2010 síce zareagoval až uznesením z 5. januára 2011 č. k.
23Er 675/2010-23, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto rozhodnutie sa
však pre nedostatok odvolania oprávnenej (totožnej so žalobkyňou z prejednávanej veci) a teda i

zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku
stalo právoplatným a nasledované bolo zastavením exekučného konania (dnes už taktiež právoplatným
uznesením Okresného súdu Senica z 10. júna 2011 č. k. 23Er/675/2011-30).

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)

prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného ako po vecnej, tak i po
právnej stránke náležite.

V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, v dôsledku čoho jej podľa ustanovenia

§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania návrhom neuplatnila, preto jej
nebola odvolacím súdom priznaná.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona

č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.