Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, June 14, 2013

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 6C/99/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210550
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2013:5612210550.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš samosudkyňou JUDr. Gabrielou Briškovou v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, ul. Gr?sslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žaloba sa z a m i e t a.

Žalovanému sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou na tunajšom súde dňa 27. 9. 2012 domáhal uloženia povinnosti

žalovanému zaplatiť mu sumu 125 eur z titulu majetkovej škody a sumu 1.045 eur z titulu nemajetkovej
ujmy, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil
tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi na vymoženie pohľadávky priznanej
exekučným titulom, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu, z dôvodu nesplnenia záväzku
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere povinnou Q. A. (číslo exekučnej veci EX 10065/2009). Okresný
súd Liptovský Mikuláš v exekučnom konaní bol povinný rozhodnúť o následnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti. Exekučný

súd však rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 14. 12. 2009,
v dôsledku čoho došlo k omeškaniu po uplynutí zákonom stanovenej doby viac ako 19 mesiacov.
Prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.
Neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi. Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu
majetkovej škody, predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou

uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur,
na udržiavanie a správu informačného systému 40 eur, administratívne spracovanie textu urgencia
adresované exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania 15 eur, spolu 125 eur. Výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych

vecných nákladov z dôvodu, že škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Žalobca
si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže márnym uplynutím času došlo k vyvolaniu
nasledovných rizík: neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného. Neexistencia vnútroštátneho prostriedku nápravy vspojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolal u žalobcu, resp. u členov riadiacich
orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, zánik už vytvorených

podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Potreba
náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a
dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na judikatúru
ústavného súdu (vychádzajúc z doktríny ústavného súdu, teda 660 eur za rok : 12 mesiacov, t.j. 55 eur

mesačne). Žalobca podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný pozitívne nereagoval.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol ju zamietnuť. Žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na
odstránenieneželanéhostavu,čivyužilmožnosťsťažnostinazbytočnéprieťahyvpríslušnýchkonaniach
predsedovi súdu, možnosť podania ústavnej sťažnosti, t.j. či využil účinné prostriedky nápravy na

urýchlenie konania. Všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody boli doručené žalovanému 23. 4. 2012. Žaloba bola podaná pred uplynutím šesťmesačnej lehoty,
v dôsledku čoho ide o predčasne uplatnený nárok. Žalobca napriek výzve ministerstva spravodlivosti
pri predbežnom prerokovaní nároku neposkytol súčinnosť, čím zmaril možnosť predbežne prerokovať

nárok. Žalobca nepreukázal predpoklady pre priznanie náhrady škody pre nesprávny úradný postup
podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Prax ukázala, že lehota
na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Prejavilo sa to vo
veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočným vznikom trov exekučného konania. Žalovaný poukázal

na rozsudok Európskeho súdneho dvora Asturcom C-40/08, ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej
podmienky v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému
a nekvalitnému posúdeniu prípadu a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritériá
zákonnosti. V dôsledku legislatívnej zmeny účinnej od 1. 6. 2011, pätnásťdňová lehota na vydanie
poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. V dôvodovej správe k

novelizovanému ustanoveniu exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom
Národná rada SR ako zákonodarný zbor. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 pri
posúdení, či došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd prihliada síce
na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za

porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. Pojem zbytočné prieťahy je autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom
na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí sa vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 ústavy. Žalobca si nesplnil povinnosť

tvrdenia, ako ani dôkaznú povinnosť vo vzťahu k náležitostiam podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy
v konaní a priznať za ne náhradu. Žalobca nerozlíšil, či vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo
ušlý zisk. Žalobca ako spoločnosť zaoberajúca sa spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti potrebuje
a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel

využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj v období po ňom. Obdobne udržiavanie systému
predstavuje činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov.
Požadovať paušálne sumy je nesprávne a účelové. Škodu je potrebné preukázať, inak by dochádzalo
k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody. Žalobca nepreukázal vznik, ako ani výšku škody.
Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo

strany ústavného súdu. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto
súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a s tým spojených
okolností prípadu. V posledných rokoch zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu
spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila

najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z
titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval. Žalovaný
poukázal na list Európskej komisie Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť číslo JUST/A3/RM/kb
D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisiapoukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských
spotrebiteľov, ako aj slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Útvary Komisie sa o uvedenom
dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podaného Krajským súdom v

Prešove podľa článku 267 zmluvy. Problémy s uvedenými praktikami sa týkajú skutočnosti, že zmluvné
podmienky boli stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili
veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľa veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov
práv, ktoré vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického

využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.
r. o. obsahuje podmienky, ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení noriem na ochranu spotrebiteľa.
Celkové náklady úverov poskytovaných žalobcom boli neprimerane vysoké, v niektorých prípadoch
takmer 100% ročne zo sumy získanej od spoločnosti. Náklady na spracovanie zmluvy o úvere sa
javili mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré účtujú banky. Dlžník je povinný zaplatiť v prípade

nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške 91,25% ročne. Možnosť splatiť veriteľovi dlžnú sumu
pred termínom splatnosti, nemala zbavovať dlžníka povinnosti zaplatiť poplatok vo výške 95,6% z
úveru. Okresný súd Prešov, podľa článku v denníku SME zo dňa 16. 7. 2012, označil konanie žalobcu
v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť. Z článku vyplýva aj skutočnosť, že
Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov. Žalobca a jeho praktiky

sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie. Žalobca je vnímaný
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. V takýchto prípadoch súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie
žalobcu, najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva
zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené

má vplyv aj na otázku posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy museli obzvlášť opatrne
zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na charakteristiku správania sa žalobcu, je jeho nárok na
náhradu škody voči štátu v rozpore s dobrými mravmi, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť
pri spornej a negatívne posudzovanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Žalobca nepreukázal atribúty

zodpovednostného vzťahu, vrátane príčinnej súvislosti, a to priameho a bezprostredného vzťahu príčiny
a následku vo vzťahu k vzniknutej škode žalobcovi. Žalobca si stav, v ktorom sa ocitol zavinil sám,
spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pričom v súčasnosti je zrejmé, že žalobca si uplatňuje
ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej
ujmy.

Súd vykonal dokazovanie listinami: sprievodným listom k žiadostiam o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, písomnosťou Európskej komisie, správou denníka SME, pripojeným exekútorským
spisom sp. zn. 6Er/874/2009, zistiac nasledovné:

Zo sprievodného listu k žiadostiam o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol zistený
dátum doručenia listu na Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 23. 4. 2012. Z listu Európskej komisie
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod číslom JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 bolo zistené, že
Útvary Komisie dostali v súvislosti s podnikateľskými praktikami spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. a
ďalších nebankových inštitúcií pôsobiacich na trhu spotrebiteľských úverov sťažnosti od slovenských

spotrebiteľov, ako aj slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Útvary sa o týchto praktikách
dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného Krajským súdom
v Prešove. Zdá sa, že týmito praktikami je postihnutá veľká časť obyvateľov Slovenska, pričom ide
najmä o občanov s nízkymi príjmami. Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým
skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok,

ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným
cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa.
Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného
prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a
v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. V písomnosti

označenejakoEkonomikaSMEbolouvedené:vymáhaniedlhovsúdnebankovkestopol,tázákazobišla.
Bolo zistené, že súd rozhodol, že POHOTOVOSŤ nesmie vymáhať dlžoby exekúciou, pre iné firmy,
to neplatí. Nebanková spoločnosť obišla súdny zákaz exekúcie tým, že postúpila pohľadávky na inú
firmu. Tá zase hrozí exekúciami. Žalobu proti POHOTOVOSTI, na ktorej praktiky upozorňovala v roku2010 aj Európska komisia, podala Asociácia užívateľov služieb. Odôvodnila to stovkami klientov, ktorých
nebankovka poškodila a dohnala k psychickým problémom. Za sankčný úrok POHOTOVOSŤ žiada úrok
91,25% ročne.

Z obsahu pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/874/2009 bolo zistené, že žalobca spísal pred
súdnym exekútorom dňa 6. 10. 2009 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej Q. A., na základe
exekučného titulu Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 30. 7. 2009, sp. zn. SR 11769/09 na
vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 268,95 eur, úrok z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy

112,20 eur, od 11. 3. 2009 do zaplatenia a trov konania 122,18 eur. Žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola doručená súdnym exekútorom Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 28. 10.
2009. Exekučný súd písomnou výzvou zo dňa 13. 11. 2009 vyzval súdneho exekútora na predloženie
zmluvy o úvere. Súdny exekútor písomnosťou doručenou súdu 1. 12. 2009 oznámil nesplnenie edičnej
povinnosti. Dňa 14. 12. 2009 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.
Následne uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 6. 12. 2010, súd zastavil exekúciu.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. 2. 2011. Dôvodom bola skutočnosť, že exekúcia sa vykonávala
na základe exekučného titulu, ktorý priznával zákonom nedovolené plnenie.

V súlade s ustanovením § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd rozhodol aj v neprítomnosti
účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu, ktorí boli na súdne pojednávanie riadne predvolaní.

Žalovaný požiadal o ospravedlnenie neúčasti, z dôvodu zachovania hospodárnosti konania. Žalobca
a jeho právny zástupca napriek nezrušeniu súdneho pojednávania sa na súdne pojednávanie bez
ospravedlnenia nedostavili. Súd rozhodol prihliadajúc na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy,
keďže preukázaný skutkový stav umožňoval vydať meritórne rozhodnutie a nebol zistený vážny
dôvod odročenia súdneho pojednávania. Podanie návrhu na prerušenie konania neospravedlňuje

neúčasť účastníka konania, ako ani žiadosť o odročenie súdneho pojednávania. O odročení súdneho
pojednávania alebo zrušení termínu súdneho pojednávania vždy rozhoduje súd, nie účastník konania.
V opačnom prípade u účastníka konania nasledujú sankcie.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení do 31. 12. 2012):

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní

alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov (v znení do 31. 5. 2010):

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uznesenie je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov (v znení do 31. 5. 2011):

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uznesenie je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov (v znení od 1. 6. 2011):

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka:

Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd žalobu zamietol, keď
vykonaným dokazovaním nebola preukázaná jej dôvodnosť. Žalobca nepreukázal naplnenie atribútov
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučným súdom.
Žalobca predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to

nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobcu o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným
súdom po dobu viac ako 19 mesiacov nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisového materiálu
bolo jednoznačne preukázané, že k vydaniu poverenia došlo po uplynutí 47 dní. Dôvodom bola potreba
predloženia zmluvy o úvere. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty (v danom prípade nevydanie poverenia v lehote 15 dní od doručenia žiadosti

súdneho exekútora) sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania,
keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom
aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu samo o sebe nemusí znamenať
porušenie článku 6 odsek 1 Dohovoru. Môže byť významné pri hodnotení, či sa celé konanie skončilo v
primeranej lehote (Wiesinger v. Rakúsko, séria A č. 213). Je potrebné uviesť, že poverenie na vykonanie

exekúcie nepredstavuje skončenie konania a uplynutie času v trvaní 47 dní mohlo byť právne významné
pri hodnotení primeranosti celého konania. Žalobca však ani minimálnym spôsobom neodôvodnil zásah
do jeho práva prekročením lehoty na vydanie poverenia o 47 dní, keďže v žalobe tvrdil nevydanie
poverenia po dobu dlhšiu ako 19 mesiacov. Rozdiel medzi tvrdeným oneskorením súdu s vydaním
poverenia o 19 mesiacov a skutočným uplynutím doby 47 dní, je výrazný a podstatný. Vyvracia už

samotný skutkový základ primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho preukazuje
bezúspešnosť žaloby.

Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie
exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané

nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej
nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Uvedená lehota predstavovala ideálnu
predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Pre záver o
zbytočných prieťahoch exekučného súdu však nestačí len samotné prekročenie pätnásťdňovej lehoty,
ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí správanie sa

oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky, vrátane ďalšieho priebehu konania, postupu
exekútora a exekučného súdu. Novelizovaná práva úprava ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (od 1. 1. 2013) explicitne zakotvila
už aj požiadavku posúdenia nesprávneho úradného postupu v závislosti od výsledkov právoplatných
rozhodnutí označených súdov (Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu alebo Ústavného súdu

SR) alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na
prieťahy.

Nemožno však opomenúť správanie sa samotného žalobcu, vzhľadom na potrebu prihliadania
na konkrétne okolnosti prípadu v zmysle vyššie označenej judikatúry súdov. Predovšetkým štát

nezodpovedá za správanie sa účastníka konania ako poškodeného. Primeraná rýchlosť konania je
jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho
účinnosť, pričom pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však
neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita.Rýchlosť nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných
princípov konania (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v.
Rakúsko zo dňa 27. 12. 1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko zo dňa 22. 10. 1992

Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu uviedol, že článok 6 predpisuje rýchlosť súdneho
konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti. Dohovor taktiež
ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť. S poukazom na tzv. „interpretačnú právoplatnosť“
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu bolo elementárnou povinnosťou exekučného
súdu náležite skúmať podmienky vydania poverenia, s čím je spojené plynutie času. Je všeobecne

známe, že aplikácia komunitárneho práva v oblasti noriem na ochranu spotrebiteľa predstavovala
prelomenie predchádzajúcej súdnej praxe aj v oblasti exekučného konania. Osobitne v období pred
legislatívnymi zmenami exekučného poriadku, smerujúcimi k úplnej transpozícii smerníc európskeho
práva. Žalobca, ktorý poukazoval na zásah do svojich podnikateľských aktivít, práve v ich dôsledku
sa stal centrom pozornosti ochrany spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných
orgánov Európskej únie. Podmienky poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné

tituly predstavujúce rozhodcovské rozsudky, boli kvalifikované ako neprijateľné podmienky. V tomto
smere je potrebné poukázať na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý vo
svojom rozhodnutí Asturcom Telecomunicaciones C-40/08 zdôrazňuje povinnosť súdu ex offo skúmať
neprijateľné podmienky aj bez námietky účastníka konania. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú
chce smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom

a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo
vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudky Oceano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98
až C-244/98, Mostaza Claro, C-165/05). Možnosť skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky
predstavuje prostriedok vhodný na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13,
teda na zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň

na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Osobitne je potrebné poukázať na Uznesenie
Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu zo dňa 16. 11. 2010, POHOTOVOSŤ, s. r. o., proti Iveta
Kočkovská, C-76/10, ktorý práve vo vzťahu k žalobcovi rozhodol, že Smernica Rady 93/13/EHS z

5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti
spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na
tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych

procesnýchpravidielmôžeuvedenýsúdvykonaťtakétoposúdenievrámciobdobnýchkonanínazáklade
vnútroštátneho práva. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere, upravujúca sankciu v neprimerane vysokej výške považovať za nekalú v zmysle článkov
smernice. V prípade kladnej odpovede je úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný

touto podmienkou.

V kontexte vyššie uvedeného bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s právnou
úpravou na ochranu spotrebiteľa a v súlade s judikatúrou komunitárneho práva, v dôsledku
čoho objektívne nemohlo dôjsť k dodržaniu zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia.

Nedodržanie uvedenej zákonom stanovenej lehoty nemohlo byť na úrok riadneho výkonu spravodlivosti,
rešpektovania základných princípov konania, najmä kompenzovania nerovného stavu medzi
spotrebiteľom a dodávateľom služby (posudzovaním nekalých podmienok zmluvy). V predmetnom
exekučnom konaní aj došlo k zastaveniu exekúcie v plnom rozsahu. Finálna legislatívna úprava
ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení

neskorších predpisov vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej
pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Práve v dôsledku
správania sa podnikateľských subjektov, teda aj žalobcu, vo vzťahu k nerešpektovaniu noriem na
ochranu spotrebiteľa.

S poukazom na uvedené výkon práva žalobcu bol aj v rozpore s dobrými mravmi, predstavujúci
účelovovykonštruovanýnárok,obsahujúcinepravdivétvrdenia.Nemožnoprehliadaťanimnožstvožalôb
rovnakého typu podaných žalobcom na súdoch SR, bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového
výkladu práva.Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti žalovaného za vznik škody nebol daný
žiaden dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ďalším atribútom

zodpovednostného vzťahu. Nebol taktiež dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje
opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo k
uplynutiu zákonom stanovenej lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,

podľa ktorého ustanovenia žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, vznikol nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi v konaní neúspešnému. Z dôvodu, že žalovaný náhradu trov konania nevyčíslil
a z obsahu spisu nevyplývala, súd rozhodol tak, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Žiline v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.