Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 26, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/157/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110208917
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2110208917.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.BoženyHusárovejačlenovJUDr.Róberta

Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: E.. K., nar. XX.XX.XXXX, V. M. XX, V.,
zastúpený advokátom JUDr. Michalom Krutekom, Hlavná 11, Trnava proti žalovaným: 1/ Ing. C. L., nar.
XX.XX.XXXX, P. č. XXX/X, G. F., 2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, O. XX, V., obaja zastúpení advokátskou
kanceláriou In Medias Res s.r.o., Sladovnícka 13, Trnava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr.
Miloslav Kukučka, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 15Cb/87/2010-469
zo dňa 27.11.2013 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 15Cb/87/2010-496
zo dňa 05.05.2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Trnava č.k. 15Cb/97/2010-496 zo dňa 05.05.2014 p o t v
r d z u j e.

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 8.758,20 eur s 9 % úrokom z omeškania od splatnosti

čiastkových plnení do zaplatenia a nahradiť trovy konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 525,-
eur a trovy právneho zastúpenia v sume 1.308,75 eur, všetko do troch dní po právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodol na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal uložiť žalovaným 1/ a 2/
povinnosť uhradiť mu žalovanú istinu v sume 8.758,20 eur titulom neuhradenia kúpnej ceny za prevod
obchodného podielu spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK A ZAŤKO s.r.o., s ktorými uzatvoril zmluvu o
prevode obchodného podielu dňa 06.06.2008.

Žalovaný 1/ a 2/ nárok žalobcu nepopreli, ale žiadali na žalovanú istinu započítať ich pohľadávku do
výšky žalovanej istiny, ako náhradu škody, ktorú žalobca ako konateľ
spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK A ZAŤKO s.r.o. spôsobil od 09.01.2006 do 21.04.2008 a ktorá
pohľadávka bola zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou medzi spoločnosťou ako veriteľom
žalobcu a žalovanými 1/ a 2/ postúpená dňa 12.07.2010 na žalovaných 1/, 2/. Pohľadávku si žalovaní
voči žalovanej istine započítali podaním zo dňa 07.06.2011.

Súd vo veci vypočul účastníkov konania, právnych zástupcov, navrhnutých svedkov, oboznámil sa
s predloženými listinnými dokladmi a dospel k záveru, že návrh žalobcu je dôvodný, proti ktorému
žalovanými vznesená započítacia námietka je nedôvodná.Žalovaní namietali, že žalobca ako konateľ spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK A ZAŤKO s.r.o., ktorý z
tejto funkcie odstúpil dňa 06.06.2008, porušením povinností konateľa spôsobil predmetnej spoločnosti

škodutým,žepoužilfiktívnedokladyodH.V.-živnostníkazaúčelom,abymubolizpokladnespoločnosti
vyplatené peňažné prostriedky, k čomu podpísal i výdavkové listy a keďže konateľ spoločnosti - žalobca
objektívne zodpovedá za vzniknutú škodu, žalovaní sa jej ako veritelia na základe postúpenia tohto
nároku od spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK A ZAŤKO s.r.o. domáhali a ktorú žiadali započítať.

Súd prvého stupňa s poukazom na právnu úpravu uvedenú v § 135a ods. 1, 2 a § 358 Obchod. zák.
skonštatoval, že podľa dokladov - faktúr, ktoré boli súdu predložené mal preukázané, že tovar, ktorý
údajne nemal byť spoločnosti dodaný a na ktorý mali byť vyhotovené iba fiktívne doklady bol riadne
zaevidovaný v spoločnosti a ďalej fakturovaný konečnému spotrebiteľovi, ktorý je na faktúrach uvedený
ako objednávateľ zákazky, k čomu súd poukázal i na konkrétne účtovné doklady, ktorými bola táto
skutočnosť jednoznačne preukázaná. Žalovaní tvrdili, že o škode, ktorú si voči žalobcovi uplatňujú sa

dozvedeli až v roku 2010, keď účtovníctvo v spoločnosti prevzala nová ekonómka pani Z.. Súd ju vypočul
ako svedkyňu, ale z jej výpovede v konaní nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali konanie žalobcu ,
následkom ktorého mal byť vznik škody. Dokazovaním žalovaný 1/ a 2/ splnenie predpokladu pre
vznik zodpovednosti žalobcu ako konateľa za škodu nepreukázali, neuviedli, ktorú konkrétnu povinnosť
konateľa mal žalobca porušiť. Súd za protiprávny úkon, ktorého sa mal dopustiť žalobca a ktorým

mala byť spôsobená spoločnosti škoda nepovažoval predloženie dokladov z registračnej pokladnice,
v ktorých je ako dodávateľ označený podnikateľ H. V.. Uvedený svedok uviedol, že v rozhodnom
obdobísospoločnosťouAUTOSLUŽBYREHÁKAZAŤKOs.r.o.neobchodovalažiadneúčtovnédoklady
nevystavil, bloky z registračných pokladní vystavovali zamestnanci H. V., registračné pokladnice sa
menili a poprel, že by súdu predložené doklady boli z jeho registračnej pokladni a poukázal tiež na to,

že vo svojom účtovníctve takéto pokladničné a účtovné doklady neeviduje.

Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania zhodnotil zistené skutočnosti a dospel k záveru, že
dokazovanie nepreukázalo, že by žalobca ako konateľ svojim konaním spôsobil spoločnosti škodu,
svedecké výpovede iba preukázali, že bol vykonaný výdaj finančnej hotovosti v prospech žalobcu, ale

nebolo preukázané jeho protiprávne konanie, pretože uvedené sumy zodpovedali výdavkovým listom
a v konaní vypočuté svedkyne potvrdili, že sa uvedeným spôsobom finančné prostriedky z pokladne
spoločnosti vydávali aj iným konateľom spoločnosti, nie iba žalobcovi, pričom konateľmi spoločnosti boli
v rozhodnom období i iné osoby. Súd ani výpoveď H. V. a jeho čestné prehlásenie o tom, že bloky,
ktoré mali byť vydané z jeho registračnej pokladni a ktoré má účtované spoločnosť AUTOSLUŽBY

REHÁK A ZAŤKO s.r.o. neboli ním vystavené nepovažoval za relevantný dôkaz o konaní žalobcu
spôsobujúcom škodu spoločnosti a v závere skonštatoval, že pre opodstatnenosť priznania započítacej
námietky neboli súdu predložené dôkazy, žalovaní tak ku svojim skutkovým tvrdeniam neuniesli dôkazné
bremeno a nepreukázali porušenie povinnosti žalobcu ani vznik škody, pri ktorom konaní mal žalobca
porušiť povinnosti konateľa pri výkone jeho pôsobnosti v obchodnej spoločnosti postupovať s odbornou

starostlivosťou. Pre nedostatok dôkazov k takémuto tvrdeniu neboli splnené zákonné predpoklady pre
vznik nároku na náhradu škody a tým ani dôvodnosť na započítanie pohľadávky, ktorú si uplatňovali
žalovaní 1/ a 2/ voči žalovanej istine.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešných žalovaných zaviazal

k povinnosti uhradiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom
poplatku a trovách právneho zastúpenia.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote žalovaní odvolanie a žiadali, aby odvolací
súd rozhodnutie zmenil a návrh zamietol. Odvolanie odôvodňovali tým, že odôvodnenie rozhodnutia je

založené na vyvrátiteľných domnienkach, ktoré nevychádzajú z relevantne vykonaného dokazovania,
na základe čoho je rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ako i pre nezrozumiteľnosť,
čo sú dôvody pre zmenu takéhoto rozsudku. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn.
II ÚS 6/2000 z 13.03.2003 nie je rozhodnutie riadne odôvodnené, čím bolo porušené základné
právo účastníka konania, ktoré mu vyplýva z Ústavy SR ako i Dohovoru a žalobca neprodukoval

žiadne dôkazy, ktoré by hodnoverným spôsobom preukázali jeho tvrdenia, alebo rozporovali tvrdenia
a nárok uplatnený žalovanými. Súd prvého stupňa konanie žalobcu nevyhodnotil ako protiprávne, hoci
dokazovanie jednoznačne preukázalo opak. Žalobca ako konateľ porušil povinnosti vyplývajúce mu z
ust. § 135a Obchod. zák., keď na základe predložených fiktívnych dokladov z registračne pokladneschválil výdavkové listy spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK A ZAŤKO s.r.o. vystavené za účelom
vyplatenia finančnej hotovosti pre dodávateľa tovaru H. V., vybral z pokladne spoločnosti finančné
prostriedky za účelom nákupu tovaru, ale tovar nebol nikdy reálne spoločnosti dodaný, pretože H. V. ako

podnikateľ, z registračnej pokladne ktorého boli bloky predložené uviedol, že do obchodného vzťahu so
spoločnosťou AUTOSLUŽBY REHÁK A ZAŤKO s.r.o. v období, keď bol žalobca konateľom nevstúpil,
čo žalovaní súdu preukázali a preto doklady, ktoré predložil žalobca na svoju obranu sú jednoznačne
falošné. Takýmto protiprávnym konaním získal žalobca zo spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK A ZAŤKO
s.r.o.značnúfinančnúhotovosťvosvojprospech,ktorúdospoločnostinikdynevrátila dôkaznébremeno

k tvrdeniu ako s prijatými finančnými prostriedkami naložil neuniesol. Súd prvého stupňa nesprávne
vyhodnotil i zistenia a čestné prehlásenie, ktoré podal k veci H. V. ktorý uviedol, že bločky z elektronickej
registračnej pokladnice, ktoré tvoria prílohu vyjadrenia žalovaných v žalobe on vystavil, inak by ich mal
riadne archivované. Predložené fiktívne doklady z elektronickej registračnej pokladne preukazujú také
konaniežalobcu,ktoréjevrozporespríslušnouprávnouúpravou,žalobcanevykonávalsvojupôsobnosť
konateľa s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a vedome uprednostňoval na

úkor spoločnosti vlastné záujmy, čím bol naplnený základný predpoklad protiprávneho konania. Súdu
prvého stupňa bolo žalovanými predložených v kópii 118 výdavkových listov schválených žalobcom,
na základe ktorých vybral zo spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK A ZAŤKO s.r.o. finančnú hotovosť a
tiež kópie fiktívnych dokladov z elektronickej registračnej pokladnice, ktoré založil do účtovnej evidencie
spoločnosti, podľa ktorých mala spoločnosť nadobudnúť tovar od H. V.. Uvedenými dôkazmi bolo

preukázané, že žalobca vážne poškodil záujmy spoločnosti a spôsobil jej škodu vo výške 76.276,27
eur, ktorá bola „odhalená" v konaní vypočutou svedkyňou H.. Z. až v roku 2010, kedy boli žalovaní
upozornení na závažné nezrovnalosti v účtovníctve. Výkazy ziskov a strát za rok 2006, 2007 a 2008 nie
súdôkazompreustálenieobjektívnehostavuveci,ikeď nanepoukázalsúdprvéhostupňavodôvodnení
svojho rozhodnutia, podľa ktorého samotná existencia pohľadávky spoločnosti je spochybnená tým,

že nebola účtovne zaevidovaná v účtovníctve a ak by spoločnosť mala takúto pohľadávku, bola by ju
bezodplatne postúpila na žalovaných 1/ a 2/ pred začatím konkurzného konania, ktoré bolo vedené
voči spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK A ZAŤKO s.r.o., takýto právny úkon by správca konkurznej
podstaty musel vyhodnotiť ako odporovateľný bez primeraného plnenia, čo sa však nestalo. Takýto
skutkový a právny záver považujú odvolatelia za nesprávny neprípustný, nakoľko konajúci súd tak

vyhodnocoval postup správcu úpadcu v príslušnom konkurznom konaní. Okrem toho spis vedený pod
spis. zn. 25K/1/2001 nebol ani predmetom záverečného zhrnutia dôkazov zo strany súdu, ešte pred
vyhlásením dokazovania za skončené, čím bola takisto odňatá žalovaným možnosť konať pred súdom
a oboznámiť sa s týmto dôkazom a zaujať k nemu príslušné stanovisko. Odvolatelia namietali, že
súd nevzal do úvahy ani čestné prehlásenia v konaní vypočutých svedkov, ktorých obsah potvrdili vo

výpovediach na pojednávaní. Zodpovednosť konateľa za spôsobenú škodu spoločnosti je objektívna
bez ohľadu na jeho zavinenie a ako štatutárny orgán má i deliktuálnu spôsobilosť a konateľ nebude
zodpovedať za škodu iba za predpokladu, že konal nielen s odbornou starostlivosťou, ale aj v dobrej
viere, že koná v záujme spoločnosti, k čomu obe tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Žalobca s
odbornou starostlivosťou a v dobrej viere nekonal, k čomu neuniesol dôkazné bremeno. Zodpovednosť

konateľov sa spravuje právnou úpravou uvedenou v ust. § 757 Obchod. zák. a žalobca ktorého
odvolatelia opakovane v odvolaní označujú za žalovaného) neoprávnene konal a vedome a úmyselne
porušovalpovinnosti,čímjepreukázanáexistenciapríčinnejsúvislostimedzijehoprotiprávnymkonaním
a vznikom škody, za ktorú v plnej výške nesie zodpovednosť. Súd prvého stupňa sa snažil v odôvodnení
rozhodnutia spochybniť vznik škody s poukazom na 3 faktúry, ktoré žalobca predložil ako dôkaz oproti

118 predloženým výdavkovým dokladom žalovanými je treba vziať do úvahy, že čísla tovarov na doklade
z elektronickej registračnej pokladne sú odlišné od čísiel tovaru, ktoré sú označené na faktúre vystavenej
odberateľom, čo preukazuje, že tovar nebol dodaný od H. V. a to konkrétne výdavkový pokladničný
doklad č. V 0700403 zo dňa 23.03.2007, č. V 0700880 zo dňa 09.07.2007 a č. V 0701481 zo dňa
14.11.2007. Z praxe je zrejmé, že číslo, pod ktorým je doklad fakturovaný odberateľovi musí byť totožný

s číslom na doklade z elektronickej registračnej pokladne, preto súd prvého stupňa nemal prihliadať ani
na dôveryhodnosť svedeckej výpovede svedka Š. F. na pojednávaní, ktorú výpoveď mal vyhodnotiť ako
neobjektívnu a nezákonnú, keď sám žalobca priznal, že s menovaným svedkom sa ešte pred výsluchom
kontaktoval.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdiť,
súdprvéhostupňadostatočnevyporiadalsovšetkýmizistenýmiskutočnosťami,tietosprávnevyhodnotil,
pričom bolo v konaní preukázané, že bez toho, aby skladník neprevzal dodaný tovar a nezaložil skladovú
kartu a ekonómka nevystavila príjemku tovaru do účtovníctva, nemohli byť vydané peniaze z pokladne,finančná hotovosť nebola vyplácaná iba proti účtenke, inak by bez prijatia tovaru na sklad vzniklo manko,
ktoré nebolo preukázané. V súvislosti s tvrdeniami a prehlásením H. V. žalobca poukázal na to, že ak
sa s ním osobne nepozná neznamená, že s ním nemohol obchodovať.

Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach žalobcu i žalovaných rozhodol bez nariadenia
ústneho pojednávania rozsudkom podľa § 156 ods. 1,3 O.s.p., ktorý verejne vyhlásil, keď miesto a čas

verejného vyhlásenia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Trnave v lehote najmenej päť dní pred
jeho vyhlásením. Účastníkov konania ani ich právnych zástupcov o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozsudku osobitne elektronickými prostriedkami neupovedomoval, pretože o túto možnosť nepožiadali
(§ 45 ods. 4 O.s.p.).

V súvislosti s podanými opravnými prostriedkami odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah

prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako
i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II ÚS 78/2005 podľa ktorého
„odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní".

Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, v
ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými v konaní zistenými skutočnosťami, tieto
správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záveru, ku ktorému dospel a ktorý

vyjadril vo vyhlásenom výroku rozsudku je správny, dostatočne kvalifikovane odôvodnený a odvolací
súd sa s ním stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu a vzhľadom na potrebu vyporiadať sa
i s dôvodmi, na ktoré poukázali žalovaní odvolatelia v podanom odvolaní odvolací súd uvádza, že

právna úprava týkajúca sa postavenia štatutárnych orgánov spoločnosti kladie dôraz na výkon funkcie
s odbornou starostlivosťou. Ak nekoná štatutárny orgán s odbornou starostlivosťou, poruší tým svoje
povinnosti pri výkone pôsobnosti konateľa a je povinný nahradiť škodu. Konatelia zodpovedajú za
porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu a zodpovednosť za škodu im vzniká aj porušením
povinností ustanovených Obchodným zákonníkom (§ 757), kedy sa povinnosti konateľa v zákone

upravujú príkladným výpočtom uvedeným v ust. § 135a ods. 2 písm. a), b) Obchod. zák. Prvoradé pri
skúmaní zodpovednosti konateľa za škodu vzniknutú spoločnosti je posúdenie, či konateľ spoločnosti
porušil svojím konaním povinnosti, ktoré mu z ust. § 135a Obchod. zák. vyplývajú, pričom vo
všeobecnosti možno skonštatovať, že konateľ zodpovedá za vzniknutú škodu spoločnosti ak konal
neodborne, ak postupoval v rozpore s pokynmi spoločnosti a svojím nesprávnym postupom spôsobil

spoločnosti škodu. Okrem toho musí byť splnená podmienka, že jeho konanie nebolo v záujme
spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, pričom zodpovedá i za činnosť, pri ktorej uprednostňuje svoje
záujmy pred záujmami spoločnosti. Základnou podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody
je preukázanie nesprávnosti konania konateľa, ktorý nebude zodpovedať za škodu za predpokladu, že
konal nielen s odbornou starostlivosťou, ale v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Ak sú obe

podmienky, teda konanie s odbornou starostlivosťou a konanie v dobrej viere splnené súčasne, čo musí
preukázať konateľ, zodpovednosť konateľa za škodu nevznikne.Odvolací súd v súlade s názorom prvostupňového súdu má za to, že žalobca súdu preukázal konanie s
odbornou starostlivosťou, i konanie v dobrej viere, keď spoločnosť v priebehu troch rokov (2006 -2008)
svojho fungovania nezistila, že by žalobca ako konateľ svoju činnosť nevykonával v dobrej viere a až

v roku 2010 v spojení so Zmluvou o postúpení pohľadávky na žalovaných mal nastať stav, na základe
ktorého si začali v priebehu súdneho konania uplatňovať voči žalovanej istine žalovaní započítací
návrh. Uplatnenie započítacej námietky síce právny predpis umožňuje vykonať v akomkoľvek štádiu
konania, preto z tohto pohľadu toto právo žalovaným súvisiace so vznesením započítacej námietky
jednoznačne prislúcha, spojené je ale s posúdením, či pohľadávka uplatňovaná ako započítací návrh je

dôvodná. V konaní pred súdom prvého stupňa nebolo jednoznačne preukázané splnenie predpokladu
pre zodpovednosť konateľa za škodu spočívajúcu v porušení konkrétnej právnej povinnosti, pretože
nebolo preukázané, že by doklady, na základe ktorých bola z pokladne spoločnosti žalobcovi vydávaná
finančná hotovosť boli výsledkom neexistujúcich obchodov, a tak protiprávnym úkonom, ku ktorému mal
súd dospieť v súvislosti s tým, že podnikateľ H. V. ich vydanie zo svojej registračnej pokladnice poprel.
Je v tejto súvislosti potrebné vziať do úvahy i výpoveď uvedeného podnikateľa, ktorý má podľa svojho

vyjadrenia cca 500 zamestnancov, niektorí z nich vydávajú pokladničné bloky, ale pokladnice sa menia,
preto nevedel konkretizovať formu blokov, preto aj v prípade, ak neboli vydané ním osobne neznamená,
že boli fiktívne, a tak nebol predložený súdu dôkaz preukazujúci vznik škody (č.l. 465) a zodpovednosť
žalobcu. Súd prvého stupňa správne k uvedenému zisteniu vzal do úvahy i ďalšie súvisiace a podporné
zistenia na ktoré poukázal a podľa ktorých ak boli z pokladne vyberané finančné prostriedky bez

relevantných podkladov, museli sa tieto skutočnosti vykázať v zmenšení majetkového stavu spoločnosti,
ako aj v účtovných závierkach za jednotlivé ročné obdobia, ktoré spoločnosť vystavovala, čo sa nestalo.

Podľa § 135 ods. 1 Obchod. zák. konatelia sú povinní zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie
a účtovníctva, pričom v zmysle osobitných predpisov sú tretie osoby, t.j. tie, ktoré vykonávali účtovné

závierky a viedli spoločnosti účtovníctvo zodpovedné za výkon tejto činnosti v zmysle osobitných
predpisov a v takom prípade zodpovednosť za vzniknutú škodu treba uplatňovať voči týmto osobám
pokiaľzanedbalisvojepovinnostiauvedenézisteniavúčtovnýchzávierkachneuviedli.Takémutonázoru
dosvedčuje i tvrdenie žalovaných ktorí uvádzali, že sa o škode dozvedeli až v roku 2010, keď účtovníctvo
prevzala iná ekonómka a v takom prípade zodpovednosť za prípadnú škodu znáša osoba, ktorá

účtovníctvo do toho obdobia vykonávala, keď pohľadávku spoločnosti žiadnym spôsobom neevidovala.
Žalobca ako konateľ konal s odbornou starostlivosťou, keď vykonávaním odborných činností, teda
účtovníctva poveril osobu spôsobilú a odborné znalú vykonávaním činností v tejto agende. Existencia
samotnej škody je spochybnená i zistením prvostupňového súdu, podľa ktorého v spoločnosti bolo
na zásobách viacej tovaru ako uvádzali účtovné doklady a tvrdenie žalovaných založené na tom, že

ak H. V. nemá vo svojom účtovníctve bločky z elektronickej registračnej pokladne nemôžu byť ním
vystavené i preto, že ich existenciu poprel, nemôže byť dôkazom o tom, že finančné prostriedky
od žalobcu neprijal. Skúmanie postupu a zúčtovanie takýchto príjmov dodávateľom tovaru v jeho
účtovníctve nie je úlohou tohto konania, ale problémom, ktorým sa zaoberá správca dane príslušného
subjektu. Žalovaní dôvodnosť započítacieho nároku odvodeného od postúpenia pohľadávky súvisiacej

so vznikom škody preukazovali i odkazom na čestné prehlásenia. K tomuto tvrdeniu odvolací súd
uvádza, že v konaní vypočutí svedkovia obsah čestných prehlásení pred súdom čiastočne modifikovali,
s ktorými výpoveďami sa v rozhodnutí prvostupňový súd dostatočným spôsobom vyporiadal a tak nebolo
v konaní preukázané porušenie povinnosti konateľa a v tejto súvislosti vznik nároku žalovaných na
započítanie v konaní uplatňovanej pohľadávky nadobudnutej postúpením nároku na náhradu škody.

Odvolací súd považuje za potrebné vzhľadom k názoru žalovaných, podľa ktorého žalobca v konaní
nepredložil žiadne hmatateľné dôkazy, ktoré by preukázali opak k ich tvrdeniam uviesť, že jednotlivé
finančnéoperáciebolipodloženéúčtovnýmidokladmiatak žalobcaksvojmutvrdeniudôkaznébremeno
uniesol. Žalovaní ale svoje tvrdenia o ich fiktívnosti v konaní nepreukázali, keď popretie vystavenia

blokov z registračnej pokladne ako i obchodovanie so žalobcom založili najmä na tvrdení H. V., ktorý ich
vystavenie a prijatie finančnej hotovosti za predaný tovar poprel, s ktorým dôkazom sa prvostupňový
súd vysporiadal a ku ktorému zaujal stanovisko i odvolací súd vo vyššie uvedenej časti tohto
rozhodnutia. Za nedostatok majúci za následok dôvodnosť odvolania žalovaných nepovažuje odvolací
súd ani postup prvostupňového súdu, ktorý v odôvodnení poukázal i na skutočnosť, že spoločnosť

AUTOSLUŽBY REHÁK A ZAŤKO s.r.o. bola v konkurze vedenom na spoločnosť v konaní vedenom pod
spis. zn. 25K/1/2001 a správca konkurznej podstaty pohľadávku, ktorú nadobudli žalovaní neviedol ako
pohľadávku úpadcu nie je dôkazom, na ktorom by prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie, je to ibakonštatovanie s odkazom na skutočnosť, ktorá nemá povahu dôkazu podľa § 132 O.s.p., ktorý by bolo
potrebné hodnotiť.

V súdnom konaní tak nebola protiprávnosť konania žalobcu preukázaná a tým ani vznik škody a
dôvodnosť započítacej námietky vznesenej žalovanými, súd prvého stupňa správne posúdil právny
vzťah medzi účastníkmi a odvolací súd tak rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z
dôvodu jeho vecnej správnosti v celom rozsahu potvrdil.

Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu bolo Okresnému súdu Trnava doručené elektronicky podpísané
zaručeným elektronickým podpisom, za ktorý úkon Okresný súd Trnava uznesením č.k.
15Cb/87/2010-496 zo dňa 05.05.2014 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť za vyhotovenie rovnopisu
podania a to vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 04.03.2014 súdny poplatok vo výške 3,- eurá podľa položky
č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení.

Proti uzneseniu Okresného súdu Trnava, ktorým súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za
vyhotovenie rovnopisu vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 04.03.2014, ktoré bolo súdu doručené elektronicky
podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie a žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zrušil.

V dôvodoch odvolania uviedol, že podľa § 1 ods. 1 a 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a

poplatku za výpis z registra trestov položka 20a cit. zák. nehovorí o možnosti vybrať súdny poplatok
pri nenávrhových konaniach a úkonoch. V ust. § 2 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. je definovaný poplatník
súdneho poplatku a podľa neho odvolateľ nespĺňa definíciu poplatníka, nejedná sa ani o konanie, ktoré
by mohlo byť podriadené pod § 5 ods. 1 písm. b) až h) cit. zák., preto nemohla žalobcovi vzniknúť
žiadna poplatková povinnosť. V súvislosti s dôvodmi odvolania a elektronickým podaním vyjadrenia

odvolateľ vychádzal zo znenia ust. § 42 ods. 1 O.s.p. s tým, že ak by účastník v prípade elektronického
podania mal povinnosť predložiť podania v potrebných počtoch rovnopisov s prílohami, nemalo by
využitie elektronického podania pre neho praktický význam, k čomu poukázal na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 6MCdo/7/2011 zo dňa 23.06.2011.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že poplatok, ktorý bol žalobcovi za jeho podanie vyrubený
podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí Prílohu k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov je poplatok za úkon súdu, za ktorý sa príslušný
súdny poplatok uhrádza, pričom sa nejedná o náhradu vecných nákladov, ktoré sú predpokladané a
upravené v § 42 ods. 3 O.s.p. Odkaz na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo/7/2011 zo dňa 26.03.2011, na

ktoré odvolateľ poukázal je v tomto prípade neopodstatnené, pretože uvedené rozhodnutie rieši otázku
postavenie a oslobodenia od súdnych poplatkov správkyne konkurznej podstaty úpadcu ako účastníčky,
ktorá je od súdnych poplatkov oslobodená a na toto konanie je neaplikovateľné.

Oproti tomu odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR II ÚS 383/2014-24 zo dňa

09.07.2014 v zmysle ktorého „vzhľadom na pretrvávajúcu povinnú existenciu súdneho spisu v písomnej
podobe bolo vyhotovenie rovnopisu podania sťažovateľky v nepochybne v jej prospech, pretože bez
neho by (odvolacie) konanie nemohlo prebehnúť".

Na základe uvedeného je uznesenie prvostupňového súdu o uložení povinnosti zaplatiť poplatok vo

výške 3 eurá správne a odvolací súd ho podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil v celom rozsahu.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p. s
poukazom na to, že v konaní úspešný účastník v lehote do 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia
trovy odvolacieho konania nevyčíslil a okrem trov právneho zastúpenia mu iné trovy zo spisu nevyplývali,

preto mu súd náhradu trov konania nepriznal a v takom prípade ani nie je viazaný rozhodnutím o
prisúdení náhrady trov konania, ktoré vyhlásil.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.