Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 5, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sž/11/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010081
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:9014010081.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Zemkovej PhD. a

zo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD. v právnej veci navrhovateľky MAC TV,
s.r.o., so sídlom Brečtanova 1, Bratislava, IČO: 00618322, právne zastúpená: Advokátska kancelária
Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, proti odporkyni Rada pre vysielanie
a retransmisiu Slovenskej republiky, so sídlom Dobrovičova ul. č. 8, Bratislava, v konaní o opravnom
prostriedku navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/023/2014 zo dňa 08.04.2014,

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/023/2014 zo dňa 8. apríla 2014 p o
t v r d z u j e .

Navrhovateľke u k l a d á zaplatiť súdny poplatok 500,- € do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,
na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v T..

Navrhovateľke právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Navrhovateľka sa včas podaným opravným prostriedkom, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dňa 6. júna 2014 domáhala postupom podľa ustanovení § 250l a nasl. Občianského súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/023/2014 zo dňa 8.
apríla 2014.

Odporkyňa, ako orgán príslušný podľa §4 ods. 1 až 3 a §5 ods. 1 písm g/, h/ zákona č. 308/2000 Z.z. o
vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení účinnom ku dňu
vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“), rozhodnutím

č. RP/023/2014 zo dňa 8. apríla 2014 vydaným v správnom konaní 30/SK0/2014 uložila navrhovateľke:
I. za porušenie povinnosti uvedenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že program Narnia:
Dobrodružstvá lode Ranný pútnik odvysielaný na programovej službe JOJ dňa 19.10.2013 o cca 20:28
hod. v trvaní cca 147 minút a 42 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušila zaradením reklamy
päťkrát;
II. za porušenie § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že dňa 19.10.2013:
1. odvysielala na programovej službe JOJ v čase od 21:00:00 hod. do 21:59:59 hod.

- reklamný blok od 21:20:51 hod. do cca 21.26.51 hod. v trvaní 6 minút,
- komunikát propagujúci film Turbo, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000
Z.z., v čase od cca 21:26:55 hod. do cca 21:27:15 hod. v trvaní 20 sekúnd,
- reklamný blok v čase od cca 21:53:38 hod. do cca 21:59:37 hod v trvaní 5 minút a 59 sekúnd,v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 19 sekúnd, teda o 19 sekúnd dlhšom ako 12 minút;
2. v čase od 22:00:00 hod. do 22:59:59 hod. odvysielal
- komunikát označujúci za sponzora programu Nakupuje vám to spoločnosť COOP Jednota Slovensko,

spotrebné družstvo, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., v čase
od cca 22:01:00 hod. do cca 22:01:10 hod v trvaní 10 sekúnd,
- reklamný blok v čase od cca 22:31:54 hod do cca 22:37:58 hod. v trvaní 6 minút a 4 sekundy,
- reklamný blok v čase od cca 22:45:59 hod. do 22:51:53 hod. v trvaní 5 minút a 54 sekúnd,
v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 8 sekúnd, teda o 8 sekúnd dlhšom ako 12 minút.

Za uvedené bola navrhovateľke uložená súhrnná sankcia - pokuta 5 000,- €, určená podľa § 67 ods. 5
písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.

II.

Proti predmetnému rozhodnutiu správneho orgánu podala navrhovateľka včas opravný prostriedok -
odvolanie z dôvodov, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie
skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na
posúdenie veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a
v konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žiadala,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
odporkyni na ďalšie konanie.

Navrhovateľka - argumentovala rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“ alebo aj „NS SR“) sp.zn. 6Sžo/31/2011, str. 12, podľa ktorého: „Výrok rozhodnutia o správnom

delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času, a spôsobu jeho spáchania, poprípade i
uvedenie iných skutočností. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia,
podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní“ - konštatuje, že vo výroku rozhodnutia jednoznačne
absentujú obsahové náležitosti výroku podľa vyššie uvedeného názoru najvyššieho súdu. Argumentuje
predovšetkým absenciou konkrétneho spôsobu spáchania skutku (presná identifikácia a popis častí

odvysielaného komunikátu), akým mal žalobca porušiť povinnosť. Uvedená skutočnosť spôsobila, že
napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť.

Navrhovateľka namietala existenciu takej vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia a zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov a je nepostačujúce na posúdenie

veci tým, že odporkyňa nevyhotovila zápisnicu zo zhliadnutia záznamu odvysielaného komunikátu, ktorá
by figurovala ako dôkazný prostriedok v správnom konaní. Má za to, že absencia zápisnice nasvedčuje
tomu, že záznam členovia odporkyne ani len nezhliadli, čoho následkom bolo arbitrárne rozhodnutie.
Navrhovateľka poukázala aj na Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR, sp.zn.:
7/As/57/2010-82 z 03.04.2012 ako podpornú judikatúru uznávanej inštitúcie v oblasti správneho práva.

Ďalejnavrhovateľkanamietapopis/prepisskutkovéhostavu,ktorýoznačujelenzapopísanýpapier,ktorý
„nie je datovaný, podpísaný, opečiatkovaný a nie je z neho zrejmé, kto a akým spôsobom ho vyhotovil.“
Dodáva, že odporkyňa je vždy povinná zápisnicu vyhotoviť, nakoľko je táto povinnosť uvedená v § 21
ods.1zákona71/1967Zb.osprávnomkonaní(ďalejlen„Správnyporiadok“)atátopovinnosťjeodrazom
práva na spravodlivé konanie, na ktoré poukazuje aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vo svojej rozhodovacej činnosti vo veci Lisica v. Chorvátsko, kedy konštatoval, že „nestačí, aby bola
spravodlivosť len vykonaná, ale je potrebné aby bolo viditeľné, ako bola spravodlivosť vykonaná.“

Vo svojom odvolaní ďalej navrhovateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci,
nepreskúmateľnosť rozhodnutia, vadu konania a zistenie skutkového stavu nepostačujúceho na

posúdenie veci z dôvodu neporušenia §35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že jazykový výklad
§ 35 ods. 3 je nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť minimálne dve rôzne interpretácie, a to,
že „je povolené prerušenie programu len v prípade ak pôjde o dokončený 30-minútový úsek alebo je
povolené prerušenie programu aj v prípade ak dôjde o začatý, ale nedokončený 30-minútový úsek“ V
nadväznosti na túto skutočnosť navrhovateľka poukázala na smernicu 2007/65/ES a smernicu 2010/13/

EÚ. Argumentuje nesprávnymi závermi odporkyne, ktorá skutkový stav podradila pod prvú situáciu bez
akýchkoľvek relevantných dôvodov, len konštatovala, že musí ísť o „dokončený“ 30-minútový úsek.
Nejednoznačnosť vyššie uvedeného paragrafu považuje za nedostatok a „takýto nedostatok právnej
normy nie je možné odstrániť ani aplikačnou a interpretačnou praxou Rady, nakoľko nedostatok presnejšpecifikácie právnej povinnosti Vysielateľa v právnej norme nie je možné nahradiť správnou úvahou
orgánu výkonnej moci.“ Nejednoznačné ustanovenia podľa judikatúry ESD je potrebné vykladať v
prospech navrhovateľky a odporkyňa postupovala nelogicky a opomenula aplikovanie tejto skutočnosti

na prejednávanú vec.
Navrhovateľka následne žiadala konanie prerušiť a z dôvodu spornosti predmetného ustanovenia sa
obrátiť na Súdny dvor EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, pretože sa
domnieva, že článok 20 ods. 2 Smernice 2010/13/EÚ, ktorá bola transponovaná do zákona č. 308/2000
Z.z., nedáva jasnú odpoveď na otázku, či je možné prerušiť vysielaný program reklamným prerušením

aj v začatom, ale nedokončenom 30-minútovom časovom úseku.

Navrhovateľka ďalej konštatovala nedôsledné konanie odporkyne a jej nesprávnu aplikáciu ustanovení
zákona č. 308/2000 Z.z. týkajúcu sa reklamy a sponzoringu. Argumentuje judikatúrou Nejvyššího
správního soudu ČR sp.zn. 7/As/88/2010. Navrhovateľka zastáva právny názor, že odvysielané
komunikáty nenaplnili definičné znaky reklamy a teda sa ustanovenia zákona č. 308/2000 Z.z na

odvysielaný komunikát nemôžu vzťahovať. Tvrdí, že „zmienku o určitej vlastnosti výrobku samú o sebe
nemožno považovať ako zdôrazňovanie vlastností presviedčajúcej diváka ku kúpe výrobku ani ako
porovnanie s inými výrobkami na trhu“ Za jediné rozlišovacie kritérium medzi reklamou a sponzoringom
považuje účel sledovaný odvysielaným komunikátom. Tvrdí, že sponzorský odkaz „v zmysle zákonnej
definície môže obsahovať reklamné oznámenie v širšom slova zmysle, propagujúce obchodné meno,

služby, tovary alebo napr. slogan sponzora programu. Účelom sponzorského odkazu je vytváranie alebo
upevňovanie dobrej povesti alebo mena sponzora.“ Dodáva, že snaha o oslovenie nových zákazníkov
je legitímnym cieľom sponzorovania, čo podložila rozhodnutím Nejvyššího správního soudu České
republiky, sp.zn. 7/As/88/2010. Podľa navrhovateľky pôjde o reklamu vtedy, ak odvysielaná informácia je
natoľko agresívna, že jej účelom je podpora predaja a nákupu. Navrhovateľka argumentuje pravidlami,

podľa ktorých je potrebné predmetnú informáciu skúmať a až následne dôjsť k jednoznačnému záveru.
Medzi ne patrí komplexné hodnotenie komunikátu (odporkyňa vyhodnotila len určitú časť komunikátu
„najviac domácich výrobkov“), dĺžka spotu (dĺžka 10 sekúnd, zatiaľ čo reklamy sú najmenej 30
sekundové), objekt komunikátu (udržanie si mena u zákazníkov a divákov), dynamickosť komunikátu
(komunikát nemal výrazný príbeh, jednoduchá grafická a písomná informácia), zaradenie komunikátu

(komunikát nebol zaradený v inom časovom pásme, než je vyhradený sponzorskému odkazu),
označenie komunikátu (uvedenie sponzora programu COOP Jednota Slovensko, spotrebné družstvo),
presviedčavý charakter (nenútil ľudí do nákupu) a porovnávanie (komunikát neporovnával žiadnym
spôsobom siete a tovary).

Predmetný komunikát považuje navrhovateľka za sponzorský odkaz a konanie odporkyne v
prejednávanej veci napáda tým, že „pri svojom právnom hodnotení sa nevyhla vlastným, nepodloženým
úvahám a subjektívnym, zo skutkového stavu vecí ničím nevyplývajúcim hodnoteniam.“ V závere
odkazuje na judikatúru českých súdov (napr. MS v Praze, č.k.: 7A/254/2011-42-46; MS v Praze, č.k.: 7A
124/2010-96-97; MS v Praze, č. k.: 9A 161/2010-92-97)

III.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k predmetnému opravnému prostriedku navrhla, aby
Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/023/2014 zo dňa 08.04.2014 potvrdil. K námietke

navrhovateľky týkajúcej sa nedostatočne uvedeného konkrétneho spôsobu spáchania správneho deliktu
trvá na svojom právnom názore vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí a dodáva, že vo výrokovej časti
je vymedzený čas (dňa 19.10.2013 v čase od 21:00:00 hod. do 21:59:59 hod. a v čase od 22:00:00
hod. do 22:59:59 hod.), spôsob (odvysielanie dvoch reklamných blokov a komunikátov napĺňajúcich
definíciu reklamy podľa zákona č. 308/2000 Z.z.), miesto (na televíznej programovej službe JOJ) a

samotný správny delikt (protiprávne konanie navrhovateľa podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z.
odvysielaním reklamných šotov v časovom rozsahu dlhšom ako 12 minút počas jednej celej hodiny).
Poukazuje tiež na to, že zo znenia § 47 ods. 2 a 3 zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva, že výrok rozhodnutia
má byť stručný, jasný a zrozumiteľný a samotné odôvodnenie rozhodnutia malo osem strán, na ktorých
sa odporkyňa detailne venovala jednotlivým aspektom výroku.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení ďalej uvádza, že navrhovateľka bola vyzvaná v oznámení o
začatí správneho konania, aby zaslala svoje stanovisko a navrhla dôkazy a zároveň bol oboznámený
s podkladmi pre rozhodnutie, nakoľko to bolo uvedené v samotnom oznámení o začatí správnehokonania, ktorým bol prepis/popis skutkového stavu a záznam vysielania programovej služby JOJ zo
dňa 19.10.2013 v čase od cca 19:55 hod. do 23:05 hod. Samotné spochybnenie sledovania záznamov
považuje za neracionálne, nepodložené tvrdenia, ktoré sú zavádzajúce.

Odporkyňa súhlasí s navrhovateľkou, že písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať
ani ho stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazu, nakoľko je tento prepis/popis len nevyhnutným
prejavom zásady písomnosti správneho konania. Zároveň dopĺňa, že navrhovateľka nenamieta rozpor
medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania,

iba polemizuje nad autenticitou zisteného skutkového stavu, ktorá podľa nej nemá racionálny základ a
neopiera sa o konkrétne skutočnosti. Uvádza tiež, že zo zápisnice o hlasovaní je evidentné, že rozhodujú
vždy iba členovia odporkyne a nie zamestnanci jej kancelárie.

K problematike vyhotovenia zápisnice poukazuje na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu (napr.
sp.zn. 6Sž/11/2013; 2Sž/3/2009; 5Sž/8/2010; 3Sž/22/2012; 6Sž/21/2012; 2Sž/15/2013), kde súd

konštatuje, že nevyhotovenie zápisnice o zhliadnutí záznamu odvysielaného komunikátu nie je takou
vadou konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia. Tvrdí, že zhliadnutie samotného
záznamu nie je možné podradiť pod ohliadku, nakoľko odporkyňa môže ohliadnuť len dátový nosič ako
taký a má teda za to, že nebol dôvod na vyhotovenie zápisnice o zhliadnutí záznamu vysielania. Uvádza
tiež, že iné, než zhliadnutie samotného záznamu nie je možné. Na základe vyššie uvedeného považuje

tvrdenie navrhovateľky, že sa odporkyňa neoboznámila s obsahom záznamu vysielania, za absolútne
nepodložené a nezakladá sa na pravde. Vo svojom písomnom vyjadrení ďalej uvádza, že navrhovateľka
nijakým spôsobom nespochybňuje zistený skutkový stav.

V otázke porušenia zákona č. 308/2000 Z.z odporkyňa argumentuje gramatickým výkladom § 35 ods. 3,

z ktorého jasne vyplýva, že časový úsek vysielania audiovizuálneho diela musí trvať minimálne 30 minút,
aby ho bolo možné prerušiť reklamou alebo telenákupom, čo podporila znením smernice 2010/13/EÚ,
ktorá ustanovuje, že audiovizuálne diela „môžu byť prerušené televíznou reklamou a/alebo telenákupom
jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút“. Takýto výklad je podľa odporkyne v
súlade s čl. 86 smernice 2010/13/EÚ, ktorej cieľom je chrániť špecifický charakter európskych televízií,

chrániťdivákovprednadmernýmreklamnýmtlakomatiežchrániťintegrituaudiovizuálnychdiel.Dodáva,
že k rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd vo veci sp.zn. 3Sž/12/2013, sp.zn. 3Sž/2/2013, sp.zn.
5Sž/11/2013 a sp.zn. 6Sž/14/2013.

Odporkyňa za nejednoznačné považuje ustanovenie zákona č. 308/2000 Z.z. len z toho hľadiska,

či sa má jednať o čistý čas (teda čas trvania diela bez reklamných prerušení) alebo hrubý čas (s
reklamnýmiprerušeniami),nozároveňuvádza,žetátoproblematikabolavyriešenájudikatúoruSúdneho
dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) rozhodnutím vo veci ARD v. PRO Sieben Media AG,
sp. Zn. C-6/98 a predmetné ustanovenia vyložila spôsobom menej obmedzujúcim navrhovateľku. K
aplikovaní zásady in dubio mitius sa vyjadrila negatívne, nakoľko predmetná povinnosť je formulovaná

jednoznačne, preto zároveň považuje požiadavku obrátenia sa Najvyššieho súdu na Súdny dvor s
výkladom článku 20 ods. 2 smernice 2010/13/EÚ za neopodstatnenú.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení ďalej uvádza, že aj samotná navrhovateľka tvrdí, že sa
odporkyňa v napadnutom rozhodnutí detailne zaoberala vymedzením definičných znakov a reklamy

a rozdielom medzi reklamou a sponzorskými odkazmi, preto jej nie je zrejmé, z akého dôvodu
podľa navrhovateľa je toto vymedzenie neúmerné a neodôvodnene rozsiahle ani akým subjektívnym
záverom sa podľa nej odporkyňa nevyhla. Sponzorovanie nie je podľa odporkyne na rozdiel od reklamy
definované prostredníctvom odvysielaného obsahu, ale ako činnosť s konkrétnym účelom, ktorý má
byť poskytnutie plnenia na financovanie programov a propagovanie sponzora na strane druhej. Uvádza

však, že nakoľko sponzorský odkaz nemá legálnu definíciu, v praxi vyvstáva otázka jeho možného
obsahu.

Za definičné kritérium reklamy považuje zámer, ktorým musí byť podpora predaja, nákupu alebo nájmu
tovaru alebo služieb, vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný

objednávateľom reklamy alebo vysielateľom, teda podpora odbytu tovarov alebo služieb. Reklama
tak môže obsahovať špecifické propagačné prvky. Toto kritérium, naopak nesmie spĺňať sponzorský
odkaz, čo vyplýva aj z výkladovej správy k Protokolu pozmeňujúcemu Európsky dohovor o cezhraničnej
televízii (1998), článok 58: „Komisia súhlasí s doplnením definície sponzorstva uvedením, že zahŕňaaj propagáciu aktivít sponzora. Bolo dohodnuté, že sponzor by mal mať možnosť vybrať najvhodnejšiu
formu propagácie aby mohol byť ľahko identifikovaný verejnosťou (odkazom na názov spoločnosti alebo
názov jej najznámejšieho produktu atď.) Avšak za žiadnych okolností by identifikácia sponzora nemala

obsahovať špecifické propagačné prvky (vyzývanie na nákup, zmienky o kvalite alebo účinnosti produktu
atď.)“ Podľa odporkyne má teda sponzorský odkaz obsahovať také informácie o skutočnosti, že daný
program je sponzorovaný a tiež kto je jeho sponzorom, no bez uvedenia akýchkoľvek špecifických
propagačných prvkov, ktoré by vyzdvihovali kvalitatívne vlastnosti sponzora alebo jeho produktov.
Dodáva, že akceptovaním skutočností, aby sa v sponzorskom odkaze mohli používať špecifické

propagačné prvky, by došlo k stieraniu rozdielov medzi reklamou a sponzorským odkazom a v konečnom
dôsledku k obchádzaniu zákona tým, žeby navrhovateľka mohla vysielať reklamu nad rámec stanovený
zákonom.

Kritériá, ktoré navrhovateľka uvádza na posúdenie určitého komunikátu ako reklamy podľa odporkyne
nevychádzajú z definície reklamy uvedenej v § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., z ktorej vychádzala

odporkyňa a ani z relevantnej judikatúry, preto jej nie je zrejmé, na základe čoho dospel navrhovateľ
k daným kritériám. Následne rozoberá jednotlivé kritériá - komplexné hodnotenie komunikátu (celkové
vyznenie vyplýva z jeho častí a preto je potrebné prihliadnuť na jednotlivé zložky, nie každá zložka musí
byť propagačná, aby išlo o reklamu, postačuje len určitá časť), dĺžka spotu (odporkyňa nevidí súvislosť
medzi dĺžkou spotu, nakoľko je na objednávateľovi reklamy, akú dĺžku zvolí), objekt komunikátu,

dynamickosť komunikátu (zákon dynamickú formu sponzorského odkazu nezakazuje, svoje tvrdenie
dopĺňa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2S 125/2011, ktorého obsahom
je tvrdenie, že sponzorský odkaz môže byť ako dynamický, tak aj statický, rovnako tak reklama),
zaradenie komunikátu (sponzorský odkaz, ktorý by spĺňal kritériá reklamy, by mohol byť zneužívaný za
účelom rozšírenia zákonom povoleného časového rámca vyhradeného reklame), označenie komunikátu

(dôležitý je obsah, nie pomenovanie - to, že navrhovateľka určitý komunikát označí za sponzorský odkaz
ešte neznamená, že ním je, ak nespĺňa jeho zákonné kritériá), presviedčací charakter (aj keď nebol
výrazný, neznamená to, že pôsobil „nenápadne“, keď namiesto priamej výzvy, napr. na kúpu, obsahuje
len nepriame presvedčovanie). Predmetnú analýzu podporuje aj rozsudkom Najvyššieho súdu vo veci
sp.zn. 6Sžo/38/2013, rozsudku vo veci sp.zn. 6Sž/2/2012 a tiež v rozsudku vo veci sp.zn. 8Sž/11/2012.

Vo svojom písomnom vyjadrení poukazuje na použitie slovného spojenia „najlepšie domáce potraviny“
ako pozitívne hodnotenie COOP Jednota Slovensko, spotrebné družstvo, avšak tento slogan má
COOP Jednota Slovensko, spotrebné družstvo riadne zaregistrované ako ochrannú známku. Problém
odporkyňa vidí v slovnom spojení „najviac slovenských výrobkov“ nakoľko žiadnym spôsobom

neprispieva k identifikácii sponzora programu a je pritom pozitívnym hodnotením sponzora programu.
Argument navrhovateľky týkajúci sa preukázania tejto skutočnosti prieskumom trhu agentúry GfK
Slovakia však nie je výnimkou, nakoľko aj samotné fakty môžu mať propagačný charakter. Zároveň
dodáva, že samotný výskum bol robený len na vzorke predajní a táto skutočnosť nie je objektívne
preukázaná.

K námietke navrhovateľky, že predmetný komunikát bol sponzorským odkazom odporkyňa opätovne
uvádza, že túto skutočnosť nepopiera, avšak vo svetle vyššie uvedenej judikatúry poukazuje na to, že
určitý komunikát môže byť aj sponzorským odkazom a zároveň aj reklamou. Dodáva, že kritériá testu,
ktorý navrhovateľka uplatnila na predmetný komunikát sa neopiera o definíciu reklamy uvedenej v § 32

ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. a ani z relevantnej judikatúry.

V závere odporkyňa konštatuje, že svoje rozhodnutie považuje za riadne odôvodnené, vydané na
základe správnych skutkových a právnych záverov, rovnako za plne odôvodnenú považuje aj výšku
sankcie, ktorá bola navrhovateľke uložená.

IV.

Najvyšší súd ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne na základe
podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods. 2 písm.

a/ v spojení s § 250l ods. 1 O.s.p. a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. a na pojednávaní súdu
dňa 1. apríla 2015 a 5. mája 2015, po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a
po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu, ako aj s obsahom rozhodnutiaodporkyne č. RP/023/2014 zo dňa 08.04.2014, ako aj s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, dospel
k záveru, že rozhodnutie odporkyne potvrdí.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.

(§ 250l ods. 1 O.s.p.) Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia
(§ 250q ods. 1 druhá vera O.s.p.).

Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

V rámci prieskumu zákonnosti rozhodnutí, súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v opravnom prostriedku, najmä či procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou
konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§
250i ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho
diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje
jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek a to aj v
prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje
30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy

alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.

Podľa čl. 20 ods. 2 smernice č. 2010/13/EÚ vysielanie filmov vyrobených pre televíziu (okrem
viacdielnych sérií, seriálov a dokumentárnych programov), kinematografických diel a spravodajských
programov možno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované

obdobie v dĺžke najmenej 30 minút. Vysielanie detských programov možno prerušovať televíznou
reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút v
prípade, že plánovaná dĺžka trvania tohto programu je viac ako 30 minút. Počas bohoslužieb nie je
možné zaraďovať do vysielania televíznu reklamu ani telenákup.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielací čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným
šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20% (12 min). Vysielací čas vyhradený reklame v
čase od 19.00 hod. do 22.00 hod. nesmie presiahnuť u vysielateľa na základe zákona osem minút počas
jednej celej hodiny.

Podľa§71ods.1zákonač.308/2000Z.z.nakonaniepodľatohtozákonasavzťahujevšeobecnýpredpis
o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny poriadok) okrem ustanovení §
23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.
Podľa § 3 ods. 1, § 36 ods. 2, § 71 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny poriadok
(ďalej len „Správny poriadok“) správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi

predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických
osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o
vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny

orgán spíše zápisnicu.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známealebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa§33ods.1Správnehoporiadkuúčastníkkonaniaazúčastnenáosobamáprávonavrhovaťdôkazy
a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku je správny orgán povinný dať účastníkom konania a zúčastneným
osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho

zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

ÚlohousenátuNajvyššiehosúduvposudzovanejvecibolopostupompodľaustanovenítretejhlavypiatej
časti O.s.p. preskúmať zákonnosť postupu a zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporkyne, ktorým
bola navrhovateľke uložená úhrnná sankcia - pokuta 5 000,- € podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č.
308/2000 Z.z. za porušenie povinností podľa § 35 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.

Zobsahuspisovéhomateriálu,ktorýbolpredloženýnajvyššiemusúduvyplýva,ževpredmetnejvecibolo
začatésprávnekonanieoznámenímozačatísprávnehokonaniazodňa14.01.2014,ktorébolodoručené
navrhovateľke dňa 29.01.2014 spolu s prílohou - prepisom audiovizuálneho záznamu predmetného
programu. V administratívnom spise je pripojený obrazovo-zvukový záznam vysielania s programom
Narnia: Dobrodružstvá lode ranný pútnik vysielaného v relevantnom čase.

Navrhovateľka spochybnila proces zisťovania skutkového stavu samotnou odporkyňou ako kolektívnym
orgánom, z dôvodu nevyhotovenia zápisnice zo zhliadnutia predmetného audiovizuálneho záznamu a
zároveň absentovalo uvedenie konkrétnej skutočnosti, ktorá by nasvedčovala rozpor skutkového stavu
zisteného odporkyňou. Z tohto dôvodu Najvyšší súd hodnotí predmetnú námietku ako nedôvodnú.

Navrhovateľka napádala rozhodnutie odporkyne argumentáciou čerpanou z uznesenia rozšíreného
senátu Nejvyššího správního soudu ČR sp.zn. 7/As/57/2010-82 zo dňa 3. apríla 2012.

Pokiaľ navrhovateľka argumentuje judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci podľa názoru
senátu najvyššieho súdu treba uviesť, že odkaz na rozhodnutie súdu Českej republiky, nijako súdy

Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1 O.s.p.), a teda nemôže byť dôvodom vedúcim k zmene
napadnutého rozhodnutia. Zodpovedá len skutočnosti, že slovenský právny systém a český právny
systém sú navzájom veľmi blízke, nie sú však totožné a preto bez ďalšieho podrobného poznania
právneho systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemožno v praxi súdov Slovenskej
republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Je potrebné uviesť, že právne závery

Nejvyššího správního soudu ČR, na ktoré navrhovateľka poukazuje, vychádzajú z prísnejšej právnej
úpravy Správního řádu (§ 18 ods. 1 zákona č. 500/2004 Sb.) účinného v českom právnom poriadku,
podľa ktorého má správny orgán povinnosť spísať „protokol o úkone dokazovania“ v správnom konaní
vykonanom „mimo ústního jednání“. Najvyšší súd zastáva názor, že vzhľadom na vyššie uvedené, nie
je možné automaticky prijať názor českého súdu, ktorý je dokonca kreovaný z právnej úpravy platnej a

účinnej na inom území, než je územie Slovenskej republiky, keďže v správnom poriadku takáto právna
úprava absentuje.

Podľa okolností prípadu je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní vyhodnotí ako podstatné
(§ 22 ods. 1 Správneho poriadku). Zápisnica je písomným záznamom o vykonanom procesnom úkone,

resp. konaní o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice
spočíva v tom, že má dôkaznú silu verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných
dôkazov v správnom konaní (§ 34 ods. 2) a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a
správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5 Správneho poriadku.

Zuvedenýchdôvodovnajvyššísúddospelkzáveru,ževpredmetnomprípadenamietanénevyhotovenie
zápisnice, resp. iného záznamu odporkyňou o oboznámení sa s obsahom audiovizuálneho záznamu
predmetného vysielania, nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorej následkom by
bolo nezákonné rozhodnutie odporkyne v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. Táto skutočnosť jeaj predmetom viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (napr. sp.zn. 6Sž/21/2012, 2Sž/3/2009,
3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010).

Najvyšší súd sa ďalej nestotožňuje ani s názorom navrhovateľky ohľadne nejasného právneho výkladu
ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a čl. 20 ods. 2 smernice 2010/13/EÚ. Najvyšší
súd zastáva názor, že právna úprava obmedzenia, resp. regulácie prerušovania audiovizuálnych diel,
je stanovená jasným a zrozumiteľným spôsobom a nedovoľuje viacstranný výklad. Navrhovateľka
argumentuje tým, že vysielateľ je oprávnený prerušiť vysielaný program reklamným prerušením aj v

začatom, ale nedokončenom
30-minútovom časovom úseku, s poukazom na druhú časť vety „a to aj v prípade, ak plánované trvanie
tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút“.

Najvyšší súd už viackrát dospel k záveru, že takéto tvrdenie je účelové a zavádzajúce, nakoľko je
v rozpore s účelom a zmyslom predmetnej právnej úpravy, ktorá má ochraňovať recipientov pred

nadmerným reklamným zaťažením a na druhej strane ochraňovať integritu audiovizuálnych diel.

Poukázanie navrhovateľky na dokonavosť/nedokonavosť 30-minútového časového úseku v ustanovení
§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je z hľadiska výkladu celého ustanovenia irelevantné, nakoľko
v spojení s druhou časťou vety pred bodkočiarkou: „a to aj v prípade, ak plánované trvanie

tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút“ predstavuje
upresnenie prvej časti vety - a teda že sa povoľuje jedno prerušenie spravodajského programu alebo
audiovizuálneho diela na každý 30-minútový úsek ako aj vtedy, ak plánované trvanie spravodajského
programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút. Zároveň sa najvyšší súd stotožňuje so
svojim skorším rozhodnutím - sp.zn. 3Sž/12/2013 zo dňa 10. októbra 2013, ktorého obsahom je výklad:

„Ak by zákonodarca mienil povoliť prerušenie programu reklamou alebo telenákupom aj kratší časový
úsek, vyjadril by to jednoznačným spôsobom, napr. pri vysielaní programu sa povoľuje jedno prerušenie
zaradením reklamy alebo telenákupu na každý začatý 30-minútový úsek.“ Najvyšší súd dospel k záveru,
že správny orgán v napadnutom rozhodnutí správne aplikoval aj úniové právo, konkrétne smernicu
č. 2010/13/EÚ, čím splnil povinnosť orgánov aplikácie práva usilovať sa o eurokonformný výklad

vnútroštátneho práva.

Na základe vyššie uvedeného najvyšší súd požiadavku navrhovateľky o obrátenie sa na Súdny
dvor s prejudiciálnou otázkou ohľadom výkladu článku 20 ods. 2 smernice 2010/13/EÚ nepovažuje
za relevantnú, keďže právnu úpravu obsiahnutú v predmetnom článku považuje za dostatočne

zrozumiteľnú a tým pádom aj jednoznačnú.

Navrhovateľka ďalej namietala, že v predmetnom rozhodnutí absentoval konkrétny spôsob spáchania
skutku (presná identifikácia a popis častí odvysielaného komunikátu), na základe ktorého sa
navrhovateľka dopustila správneho deliktu. Najvyšší súd dospel k záveru, že výrok rozhodnutia spĺňa

všetky obsahové náležitosti (miesto, čas, spôsob a samotný správny delikt). Vo výroku predmetného
rozhodnutia je pod I. a II. uvedené, že posudzované programy boli odvysielané na programovej službe
JOJ. V prvom prípade je uvedené, že program Narnia: Dobrodružstvá lode Ranný pútnik bol vysielaný
od cca 20:28 hod. v trvaní 147 minút a 42 sekúnd (vrátane reklamných prerušení), bol prerušený
zaradením reklamy päťkrát. V časti výroku II. je podrobne rozpísaný čas spáchania správneho deliktu

(dňa 19.10.2013 v čase od 21:00:00 hod. do 21:59:59 hod. a v čase od 22:00:00 hod. do 22:59:59 hod.),
spôsob jeho spáchania (odvysielanie reklamného bloku v čase od cca 21:20:51 hod. do cca 21:26:51
hod. v trvaní 6 minút, komunikát propagujúci film Turbo, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1
zákona č. 308/2000 Z.z., v čase od cca 21:26:55 hod. do cca 21:27:15 hod. v trvaní 20 sekúnd, reklamný
blok v čase od cca 21:53:38 hod. do cca 21:59:37 hod. v trvaní 5 minút a 59 sekúnd, v celkovom časovom

rozsahu 12 minút a 19 sekúnd, teda o 19 sekúnd dlhšom ako 12 minút. V čase od 22:00:00 hod. do
22:59:59 hod odvysielal komunikát označujúci za sponzora programu Nakupuje vám to spoločnosť Coop
Jednota Slovensko, spotrebné družstvo, ktorý naplnil definúciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č.
308/2000 Z.z. v čase od cca 22:01:00 hod. do cca 22:01:10 hod. v trvaní 10 sekúnd, reklamný blok v
čase od cca 22:31:54 hod. do cca 22:37:58 hod. v trvaní 6 minút a 4 sekundy, reklamný blok v čase

od cca 22:45:59 hod. do cca 22:51:53 hod. v trvaní 5 minút a 54 sekúnd v celkovom časovom rozsahu
12 minút a 8 sekúnd, teda o 8 sekúnd dlhšom ako 12 minút), miesto jeho spáchania (na televíznej
programovej službe JOJ), a samotný správny delikt (konanie navrhovateľky v rozpore s objektívnym
právom vyjadreným v ustanovení § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z.).Najvyšší súd má za to, že tvrdenie navrhovateľky je neopodstatnené, zavádzajúce a účelové. Ak by
najvyšší súd bral do úvahy právny výklad navrhovateľky ohľadom predmetného výroku, v konečnom

dôsledku by sa potierali rozdiely medzi výrokom a odôvodnením. Výrok v predmetnom prípade (s
prihliadnutím na špecifikovanie miesta, času, spôsobu a správneho deliktu) by mal byť vecný, a aj
stručný.Naopaknásledneodôvodneniesamotnéhovýrokubymalobyťrozsiahlejšieajednotlivéaspekty
rozhodnutia náležite analyzované. Na základe vyššie uvedeného má najvyšší súd za to, že predmetný
výrok naplnil všetky potrebné kritériá a bol náležite zdôvodnený.

Navrhovateľka tiež namietala nesprávne právne posúdenie veci odvysielaného sponzorského odkazu
COOP Jednota Slovensko, spotrebné družstvo, ktorý podľa odporkyne naplnil definičné znaky
reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Najvyšší súd má za to, že sponzorský
odkaz odvysielaný navrhovateľkou naplnil definíciu reklamy, pretože odvysielaný komunikát obsahoval
špecificképropagačnéprvky.TakétotvrdenievyplývaajzvýkladovejsprávykProtokolupozmeňujúcemu

Európsky dohovor o cezhraničnej televízii (1988) č. 171, článok 58: „Komisia súhlasí s doplnením
definície sponzorstva uvedením, že zahŕňa aj propagáciu aktivít sponzora. Bolo dohodnuté, že sponzor
by mal mať možnosť vybrať najvhodnejšiu formu propagácie, aby mohol byť ľahko identifikovaný
verejnosťou (odkazom na názov spoločnosti, alebo názov jej najznámejšieho produktu, atď.). Avšak za
žiadnych okolností by identifikácia sponzora nemala obsahovať špecifické propagačné prvky (vyzývanie

na nákup, zmienky o kvalite alebo účinnosti produktu atď.)“

Za špecifický prvok v predmetnom odvysielanom komunikáte najvyšší súd nepovažuje časť „najlepšie
domáce potraviny“, vzhľadom k tomu, že tento slogan má COOP Jednota Slovensko, spotrebné
družstvo registrované, avšak časť „najviac slovenských výrobkov vám prináša ...“ obsahuje špecifický

propagačný prvok, ktorý v recipientoch môže vyvolať presvedčenie, na základe ktorého navštívia
predajné miesta COOP Jednota Slovensko, spotrebné družstvo práve z dôvodu, že obchodník ponúka
najviac slovenských produktov na trhu. Navrhovateľka uvádza, že táto skutočnosť je preukázateľná
prieskumomagentúryGfKSlovakia.Najvyššísúdmávšakzato,žezpohľadu,čidanýkomunikátnapĺňa/
nenapĺňa definíciu reklamy, je irelevantné, či je daná informácia faktom alebo nie, ak je jej účelom vyvolať

u recipientov presvedčenie, následkom ktorého bude uzatvorenie kúpnej zmluvy, nájomnej zmluvy alebo
iného právneho úkonu v prospech objednávateľa reklamy.

Navrhovateľka poukázala na rozhodnutie Nejvyššího správního soudu ČR 7/As/88/2010. Rozhodnutie
sa venuje aj rozdielu medzi reklamou a sponzorským odkazom. Najvyšší súd v tejto veci dospel zhodne k

názoru, že: „základným účelom sponzorovania je vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej či fyzickej
osoby, či ich výrobkov (tzv. goodwill). Tento účel musí slúžiť ako odlišujúce kritérium pre reklamu a
sponzorovanie, pretože tam, kde by sponzorský odkaz nabádal ku kúpe určitého výrobku, by už nešlo
o sponzorský odkaz, ale o reklamu.“ Aj napriek tomu, že objednávateľ priamo nevyzýval recipientov na
kúpuichtovarov,dávaldopozornostiinformáciuonajväčšommnožstveslovenskýchvýrobkovvosvojich

predajných miestach, čo možno podľa názoru najvyššieho súdu jednoznačne považovať za propagačný
prvok, nabádajúci ku kúpe produktu. Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že táto
časť odvysielaného komunikátu: „Najviac slovenských výrobkov“ naplnil už definíciu reklamy.

Ak by najvyšší súd pripustil možnosť, ktorou by mohli byť prostredníctvom sponzorského odkazu

odvysielané pozitívne informácie propagujúce tovary alebo služby objednávateľov, v konečnom
dôsledku by došlo k stieraniu rozdielov medzi reklamou a sponzorským odkazom.

Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených dôvodov nebolo zistené pochybenie pri aplikovaní
relevantných zákonných ustanovení odporkyňou najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené,

napadnuté rozhodnutie Rady č. RP/023/2014 zo dňa 08.04.2014 podľa §250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5
ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému

zákonu v znení účinnom od 01. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľka povinná zaplatiť na účet
súdu súdny poplatok v sume 500 €. Účet najvyššieho súdu je vedený v T. pod č. XXX XXX XXXX/XXXX.O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
tak, že navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemala úspech.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.