Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 6, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoPr/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113208930
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113208930.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta ako sudcu spravodajcu v právnej veci žalobcu: K. J.,
nar.XX.X.XXXX, bytom K., N. XX, právne zastúpený JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom so sídlom
Hlavná 19, Prešov, proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou J.A.Reimana Prešov, Hollého
ul. 14, Prešov, právne zastúpenému JUDr. Tomášom Gogom, advokátom v Košiciach, Žriedlova 3, o
neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 17Cpr/6/2013 - 96 zo dňa 9. 6. 2014 zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa vo výroku o určenie neplatnosti výpovede.

O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výrokom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým vylúčil na
samostatné konanie nárok žalobcu na náhradu mzdy a rozhodol, že o trovách konania rozhodne v
konečnom rozhodnutí.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že výpoveď žalovanej zo dňa 22. 11. 2012 doručená
žalobcovi 22. 11. 2012 z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v spojení s ust. § 63
ods. 2 zák. 311/2001 Z. z. je neplatná. Zároveň prvostupňový súd vylúčil na samostatné konanie nárok
žalobcu na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou a vyslovil, že

o trovách konania súd rozhodne v konečnom rozhodnutí.

Prvostupňový súd vychádzal zo žaloby, kde sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede, ktorú
mu žalovaný doručil dňa 22. 11. 2012 vo forme doporučeného listu z dôvodu nadbytočnosti s tým,
že pracovný pomer skončí uplynutím 2-mesačnej výpovednej doby 31. 1. 2013. Prvostupňový súd vo
veci vykonal dokazovanie a zistil, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným vznikol 31. 1. 2011 s
dňom nástupu 1. 2. 2011, pôvodne na dobu určitú do 31.1.2012 v zaradení referent s náplňou práce

vykonávanou na ekonomickom odbore v oddelení evidencie majetku plánu a rozpočtu. Následne
dohodou o zmene dojednaného obsahu pracovnej zmluvy z 31. 1. 2011 bol pracovný pomer žalobcu
zmenený na dobu neurčitú od 2. 1. 2012. Riaditeľ žalovaného vydal rozhodnutie o nadbytočnosti žalobcu
referenta ekonomického odboru - oddelenia evidencie majetku plánu a rozpočtu žalovaného dňa 15.
11. 2012 za účelom zníženia stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce na ekonomickom
odbore. Žalobcovi ponúkol prácu vrátnik - informátor, s ktorou disponoval ako s voľným pracovným
miestom a v prípade, že túto prácu odmietne, bude postupovať podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce

a pristúpi k ukončeniu pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Žalobca túto prácu neprijal a následne žalovaný vydal rozhodnutie o skončení pracovného pomeru
žalobcu výpoveďou dňa 22. 11. 2012 žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) v spojení s § 63 ods. 2 zák.
č. 311/2001 Z.z., keďže sa žalobca stal nadbytočným v súvislosti s rozhodnutím riaditeľa žalovanéhozo dňa 15. 11. 2012 o znížení stavu zamestnancov a odmietol inú vhodnú prácu - vrátnik informátor a
žalovaný nemá v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce možnosť ho ďalej zamestnávať a to aj na kratší
pracovný čas, ako bolo dohodnuté a ani v inom pracovnom zaradení. Pracovný pomer žalobcu mal

skončiť uplynutím 2-mesačnej výpovednej doby dňom 31. 1. 2013. Výpoveď bola žalobcovi doručená
dňa 22.11.2012. Žalobca dňa 28. 3. 2013 doručil návrh o neplatnosť výpovede, keď lehota na podanie
takejto žaloby v zmysle § 77 Zákonníka práce bola zo strany žalobcu dodržaná. Žalovaný uzatvoril
pracovnú zmluvu s Mgr. F. K. dňa 27. 9. 2012 s nástupom práce 1. 10. 2012 na dobu určitú do 30.
9. 2013 s výkonom práce v zaradení referent ekonomického odboru - zabezpečovanie účtovníckej

agendy spojenej s evidenciou majetku a s miestom výkonu FNsP K. a popisom pracovnej činnosti
podľa pracovnej náplne. Z prehľadu zamestnancov v evidenčnom počte úseku ekonomicko-technického
námestníka za obdobie august 2012 - august 2013 podľa prvostupňového súdu vyplýva, že na oddelení
evidencie majetku, plánovania a rozpočtu v auguste - septembri 2012 pracovali štyria zamestnanci, od
októbra 2012 do januára 2013 piati zamestnanci, od februára do augusta 2013 štyria zamestnanci.
K 30. 11. 2012 mal žalovaný v rámci celej nemocnice voľné len pozície lekár odd. úrazovej chirurgie,

zdravotná sestra, zdravotnícky asistent, sanitár, vodič - sanitár a vrátnik - informátor.

Prvostupňový súd právne posúdil vec podľa § 77 v spojení s § 63 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm.
ab) citovaného ustanovenia a § 79 ods. 1, 2 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce. Aplikujúc vyššie
citované ustanovenia uzavrel, že žalovaný najprv dňa 15.11. 2012 rozhodol o nadbytočnosti žalobcu,

keď následne žalobcu ponúknuté voľné pracovné miesto vrátnik - informátor odmietol, rozhodol riaditeľ
žalobcu dňa 15. 11. 2012, že žalobca je nadbytočný a dňa 22. 11. 2012 žalovaný doručil žalobcovi
výpoveď z dôvodu nadbytočnosti podľa § ž3 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s tým, že jeho pracovný
pomer skončí uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, a to dňom 31. 1. 2013.

Žalovaný podľa pracovnej zmluvy 27. 9. 2012 prijal do pracovného pomeru na dobu určitú Mgr.. F. K.
na oddelenie ekonomický odbor evidencie majetku, plánu a
rozpočtu v pozícii referent na ekonomickom odbore s dňom nástupu 1. 10. 2012, pričom ako vyplynulo
z výpovede Ing. S., v tomto období dania výpovede žalobcovi znižovali aj počet zamestnancov na
personálnom oddelení o dvoch, ktorí odišli do dôchodku. Teda v tom období došlo k prepusteniu

troch zamestnancov. Predtým bola požiadavka na zvýšenie počtu zamestnancov na oddelení evidencie
majetku, v dôsledku čoho bola prijatá Mgr. K., ale následne o dva mesiace dostali pokyn z Ministerstva
zdravotníctva SR na zníženie počtu zamestnancov. Z uvedeného postupu žalovaného podľa súdu
prvého stupňa vyplýva, že dňa 15. 11. 2012 rozhodol, že žalobca je nadbytočný zamestnancom.
Na druhej strane dňa 27. 9. 2012 prijal Mgr. F. K. na rovnakú pozíciu ako vykonával žalobca. K

výpovedižalobcuprenadbytočnosťpristúpilžalovaný6týždňovpotom,akoprijaltútozamestnankyňuna
rovnakú pozíciu na ekonomickom odbore oddelenie evidencie majetku, plánu a rozpočtu. Z vykonaného
dokazovania podľa okresného súdu vyplynulo že táto novoprijatá zamestnankyňa potrebovala na
zaučenie aspoň 2 mesiace a teda v čase, keď žalovaný pristúpil k ukončeniu pracovného pomeru pre
nadbytočnosť so žalobcom, táto zamestnankyňa nebola plnohodnotne zaučená, nemala k dispozícii

počítač, ktorý bol nevyhnutný pre vykonávanie práce. Zo strany žalovaného nebola vznesená
požiadavka, aby túto novoprijatú zamestnankyňu žalobca zaučil do rozsahu práce, ktorú vykonával
výlučne sám. Mgr. F. K. bola teda prijatá na rovnakú pozíciu, akú vykonával žalobca s rovnakou
pracovnou náplňou, ktorá až neskoršie bola zmenená. Takýto postup žalovaného, podľa súdu prvého
stupňa,môževiesťlenkzáveružežalovanýumelovytvorilnadstav,abyžalobcuvypovedalzpracovného

pomeru ako nadbytočného, keďže išlo o výkon tej istej práce, ktorú aj pred výpoveďou žalobcu aj
po nej vykonávali vždy len dvaja zamestnanci. Skutočnosť, na ktorú poukazoval žalobca, že v čase
pred výpoveďou došlo k situácii, že starý monoblok sa sťahoval do nového, teda stará budova sa
zrušila, išlo o jednorázovú záležitosť, kedy boli potrebné naviac práce, teda práca sa nenavýšila bola
zo strany okresného súdu vyhodnotená, že išlo o zastierací úkon, ktorý predstieral organizačnú zmenu

z dôvodu efektívnosti práce a mesiac a pol predtým prijal novú zamestnankyňu na rovnakú pozíciu
ako žalobca. Prvostupňový súd uzavrel, že pokiaľ by aj bola na strane žalovaného celospoločenská
potreba na zníženie počtu zamestnancov, žalovaný mohol bez problémov ukončiť pracovný pomer s
Mgr. K., ktorá ho mala uzavretý na dobu určitú a bola aj v skúšobnej dobe. Žalovaný od počiatku
sledoval iný cieľ, než uvádza v rozhodnutí o nadbytočnosti, ktorý len predstieral, a preto sa na takéto

rozhodnutia o nadbytočnosti hľadí, ako keby nebolo prijaté (Rozhodnutie NS ČR 21Cdo 848/2005, 21
Cdo 2204/2003). Rovnako mal prvostupňový súd za to, že žalovaný si náležite nesplnil ani ponukovú
povinnosť, ktorá mu vyplýva z ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, v rámci ktorej bol povinný ponúknuť
všetkyvoľnépracovnéhopozície,ktorébyzodpovedalikvalifikačnýmpredpokladomžalobcu,pracovnýmschopnostiam a prípadne aj zohľadniť skutočnosť, že žalobca ukončoval bakalárske štúdium v odbore
sociálna práca, v odbore sociálne služby a poradenstvo. Na 2 pozície na personálnom a mzdovom
oddelenívoktóbri2012bolipreradené2zamestnankyne,pričomG.I.nespĺňalapožiadavkuukončeného

vysokoškolského vzdelania. Ďalej na oddelení technických činností došlo k novembri 2012 k zvýšeniu
počtu z 23 na 24 zamestnancov. Naviac svedkyňa Ing. S. S. zdôrazňovala, že zamestnancom nikdy
neponúkali viac pracovných pozícií, lebo nie sú povinní viac ponúkať. Takýto postup podľa súdu prvého
stupňa svedčí o tom, že žalovaný náležitým spôsobom nesplnil svoju ponukovú povinnosť, ktorá je
hmotnoprávnou podmienku platnosti výpovedi podľa § 63 Zákonníka práce a vyžaduje preukázanie

absolútnej nemožnosti ďalej zamestnávať nadbytočného zamestnanca. Z vyššie uvedených dôvodov
súd vyhovel žalobe a určil že výpoveď žalovaného je neplatná.

Ďalším výrokom súd vylúčil nárok žalobcu na náhradu mzdy výplatného (zrejme malo byť neplatného)
skončenia pracovného pomeru, keďže je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie pokiaľ ide o zistenie
výšky náhrady mzdy výplatného (zrejme malo byť neplatného) skončenia pracovného pomeru. Napokon

vyslovil, že o trovách rozhodne v konečnom rozhodnutí.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, a to ako celku, opierajúc
sa o ust. § 205 ods. 2 písm. c), d), e) a f) O.s.p.. Mal za to, že pri rozväzovaní pracovného pomeru
so žalobcom konal v celom jeho priebehu v súlade so zákonom a príslušnou kolektívnou zmluvou.

Prijatie Mgr. F. K. vyplynulo z dlhodobo preťažovaného oddelenia, na ktorom žalobca pracoval, keď
dovtedajší objem práce rezonoval aj vo výpovedi žalobcu, ako aj všetkých vypočúvaných svedkov.
Táto permanentná situácia logicky vyústila do prijatia nového zamestnanca, ktorý mal do určitej miery
situáciu na oddelení uspokojovať, obzvlášť v situácii, keď sa mal dať do prevádzky novovybudovaný
internistický monoblok. Novovybudovaná budova niesla ďalší objem prác, ktorý sa týkal aj oddelenia

evidencie majetku, plánu a rozpočtu žalovaného, pričom nárast práce mal mať dlhodobý charakter.
Žalovaný pri prijímaní Mgr. F. K. do pracovného pomeru vychádzal aj z predpokladu, že konkrétnu
mieru nárastu prác bude možné ustáliť až po určitom čase. Z uvedeného dôvodu bola Mgr. F. K. prijatá
len na dobu určitú, len na dobu jedného roka. Ak by mala byť naplnená úvaha súdu o predstieraní
nadbytočnosti a umelom vytvorení pracovného miesta pre Mgr. K., žalovanému nič nebránilo v tom,

aby novoprijatú zamestnankyňu prijal do pracovného pomeru na dobu neurčitú. Podotkol, že Mgr. F.
K. bola prijatá na základe svojich kvalifikačných predpokladov, pričom mala u žalovaného evidovanú
žiadosť o prijatie do zamestnania po dobu viac ako 6 mesiacov, pričom v prípade zamýšľaného umelého
vytvorenia pracovného miesta mohlo k jej prijatiu dôjsť dávno pred časom reálneho nástupu. Podľa
odvolateľa od prijatia Mgr. F. K. do rozhodnutia riaditeľa žalovaného o nadbytočnosti žalobcu uplynulo

6 týždňov, čo žalovaný považuje za dostatočne dlhú dobu na to, aby objektívne vyšlo najavo, že
menovaná zamestnankyňa je spôsobilá samostatne zabezpečiť celý rozsah prác pôvodne pridelený
jej a žalobcovi, čo žalobca nedokázal, v dôsledku čoho žalovaný pristúpil práve k prijatiu Mgr. F. K..
Menovaná novoprijatá zamestnankyňa bola podľa žalovaného od svojho nástupu riadne zaškoľovaná,
pričom, aj keď je pravdou, že sledované obdobie sa vyznačuje pravidelnou inventarizáciou majetku

žalovaného, čo malo za následok výkon práce žalobcu a M. L. mimo kancelárie, avšak ako vyplýva z
vykonaného dokazovania, Mgr. F. K. bola od počiatku v čase ich neprítomnosti pripravovaná a zaúčaná
prostredníctvom Ing. M. H. a v čase prítomnosti na oddelení aj kolegyňou M. L.. Súd prvého stupňa
si osvojil argumenty žalobcu o nedostatočnej zaučenosti a pripravenosti Mgr. F. K.. Napriek tomu, že
pri zisťovaní skutkového stavu veci nezameral svoju pozornosť na to, či oddelenie evidencie majetku,

plánu a rozpočtu po skončení pracovného pomeru so žalobcom vykazovalo negatívne výsledky oproti
doterajšiemu priemeru, pričom ako žalovaný uvádzal, k takýmto negatívnym dôsledkom nedošlo. Pokiaľ
sa pripustili argumenty žalobcu o neadekvátnej spôsobilosti Mgr. F. K. na výkon práce, ktoré si bez
ďalšieho osvojil súd prvého stupňa, tento nedostatok sa podľa odvolateľa musel zákonite negatívne
prejaviť vo fungovaní dotknutého oddelenia. Obzvlášť v prípade, pokiaľ fungovanie oddelenia nie je

schopná zabezpečiť jedna osoba, v danom prípade M. L.. Žalovaný v tejto súvislosti mal za to, že
vykonaným dokazovaním bola jednoznačne preukázaná skutočnosť, že bezprostredne
od nástupu Mgr. F. K. došlo k jej riadnemu zaškoleniu do pracovného procesu. Pokiaľ žalobca v
konaní poukazoval na chýbajúci počítač pre Mgr. F. K., toto je síce pravdou, avšak len do času,
kým sa vybavila požiadavka na dodanie nového, nakoľko žalovaný nemal na sklade žiaden vhodný

počítač. Podľa žalovaného absencia tejto pracovnej pomôcky však nebola prekážkou, ktorá by
novoprijatej zamestnankyni bránila v riadnej činnosti, keď dotknuté obdobie sa vyznačovalo pravidelnou
inventarizáciou majetku mimo priestorov kancelárie, pričom naviac Mgr. K. bol v tom čase k dispozícii
aj počítač jej bezprostredne nadriadenej Ing. M. H.. Rovnako je skresľujúci záver súdu prvého stupňa,podľa ktorého Mgr. F. K. bola prijatá na rovnakú pracovnú pozíciu ako žalobca s rovnakou pracovnou
náplňou, ktorá až neskoršie bola zmenená. Mgr. K. bola od počiatku prijatá s úmyslom zabezpečenia
rozšírenej agendy oproti žalobcovi, ktorú aj reálne vykonávala, pričom keď Ing. S. S., ako osoba

zodpovedázariadenieceléhoekonomicko-technickéhoúsekuužalovanéhobezodkladnepotom,akopo
predložení osobného spisu novoprijatej zamestnankyne (Mgr. F. K.) zistila nekorešpondujúcu pracovnú
náplň zabezpečila, aby sa právny stav v osobnom spise zosúladil so stavom reálnym nahradením
pracovnej náplne k termínu prijatia zamestnankyne. Pôvodná pracovná náplň mala byť skartovaná.
Mgr. F. K. bola tiež odovzdaná nová pracovná náplň. Keďže pracovná náplň, ktorá sa vyhotovuje

len v dvoch rovnopisoch (jeden o osobného spisu, jeden zamestnancovi) nie je voľne dostupná
pre tretie osoby, bolo namieste prijať záver o jej nekalom nadobudnutí zo strany žalobcu, nakoľko
zisťovanímnapríslušnomoddelení,akoajudotknutejzamestnankyne,kodovzdaniuinformáciínedošlo.
Poukazujúc na toto uvedené žalovaný uzavrel, že Mgr. K. bola prijatá z potreby rozložiť pracovné
zaťaženie zamestnancov na oddelení evidencie majetku, plánu a rozpočtu bola riadne zaúčaná v
celom rozsahu potrebných činností, s ktorými mohla na danom oddelení prísť do styku. Kvalifikačné,

praktické a iné osobné predpoklady menovanej zamestnankyne umožňovali žalovanému prideľovať
jej nielen prácu žalobcu, ale aj iných zamestnancov na danom oddelení. K týmto činnostiam bola
vedená kolegyňou z oddelenia a svojou nadriadenou z odboru, ktorá bola zároveň zodpovedná za
jej adaptačný proces. V dôsledku opísaných skutočností bola Mgr. F. K. v primeranej dobe schopná
plne zabezpečiť aj práce pôvodne prideľované žalobcovi. Zo strany Ministerstva zdravotníctva, ako

jej zriaďovateľa, bola koncom roku 2012 zadefinovaná požiadavka efektívnejšieho hospodárenia a
znižovania nákladov, čo viedlo k úsporným opatreniam žalovaného majúceho za následok aj skončenie
pracovného pomeru s niektorými zamestnancami, medzi inými aj so žalobcom. Skončenie pracovného
pomeru na danom oddelení sa najviac týkalo novoprijatej zamestnankyne a žalobcu, pričom žalovaná
pri výbere nadbytočného zamestnanca vychádzala z kritérií, ktorými bola hlavne kvalifikácia, flexibilita

v rámci oddelenia, pracovné skúsenosti v danej oblasti a v neposlednom rade aj hospodárnosť
a efektívnosť využívania finančných prostriedkov pri vynakladaní s majetkom štátu. V súvislosti s
efektivitou využívania finančných prostriedkov zdôraznil, že mzdové náklady na žalobcu boli podstatne
vyššie ako u Mgr. F. K., nakoľko jej príjem bol tabuľkový, zatiaľ čo mzda žalobcu bola určená individuálne.

Pokiaľ by sa odvolací súd priklonil k tvrdeniam žalobcu, že úkon žalovanej smerujúci k ukončeniu
pracovného pomeru žalobcu je absolútne neplatný napriek uplynutiu primeranej doby (6 týždňov)
objektívne postačujúcej na vyhodnotenie zručnosti Mgr. F. K., viedlo by to podľa žalovaného prakticky
k dlhotrvajúcemu obdobiu narušenia právnej istoty všetkých zamestnávateľov pri ukončovaní
pracovnoprávnych vzťahov. V tomto kontexte

žalovaný poukazuje na základné zásady v pracovnoprávnych vzťahoch, podľa ktorých nikto nesmie
svoje práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Preto záver
o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu by neprípustným spôsobom zasiahol do zákonom
garantovaných práv žalovaného ako zamestnávateľa a ich reálneho uplatňovania. Žalovaný zároveň dal
do pozornosti, že ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce vyslovene neprípušťa opätovne otvoriť pracovné

miesta v priebehu doby dvoch mesiacov po jeho zrušení, na druhej strane však neurčil dobu, po ktorú
nesmie zamestnávateľ rozhodnúť o nadbytočnosti zamestnanca po prijatí ďalšieho zamestnanca do
pracovného pomeru na rovnakú pracovnú pozíciu. Aj keď analógia legis je podľa žalovanej absolútne
neprípustná, je eventuálne pripustením aj využitím výkladového pravidla argumentum a maiori ad
minus by bolo možné dospieť k záveru, že pokiaľ zákon v prvom prípade výslovne a určito stanovuje

zakazujúcu dobu dvoch mesiacov neutvoriť zrušené pracovné miesto, potom v druhom prípade (stále
platí čl. 2 ods. 3 Ústavy SR), teda v prípade právnym predpisom neupravenej zakazujúcej doby
musí postačovať aj primerane kratšia lehota (ak sa má vôbec legitímne požadovať) na posúdenie a
následné rozhodnutie zamestnávateľa rozhodnúť o nadbytočnosti zamestnanca po predchádzajúcom
prijatí iného zamestnanca bez toho, aby to mohlo byť vnímané ako zastierací úkon, obchádzanie

zákona alebo rozpor s dobrými mravmi. Na základe zhrnutia vyššie uvedených skutočností je podľa
žalovaného zrejmé, že s odstupom času sa z dôvodov mimo sféry vplyvu žalovaného zmenili okolnosti
celospoločenskej klímy, predovšetkým v oblasti zdravotníctva, ktoré predstavuje prioritné zameranie
žalovaného, čo do značnej miery ovplyvnilo aj hospodárske správanie sa. V týchto intenciách žalovaný
prijal opatrenia týkajúce sa aj nezdravotníckeho personálu a v prejednávanom prípade po vyhodnotení

všetkých relevantných kritérií prijal ako najefektívnejšiu pokračujúcu pracovnú spoluprácu s iným
zamestnancom ako žalobcom, čo za danej situácie nemôže byť vyhodnotené ako protiprávne konanie.
Ohľadom inej vhodnej práce žalovaný uviedol, že v čase skončenia pracovného pomeru evidoval 6
voľných pracovných pozícií, z čoho 5 bolo zo zdravotníckej oblasti a 1 z oblasti nezdravotníckej. Dňa20. 11. 2012 doručil žalobcovi ponuku jediného voľného pracovného miesta, ktoré prichádzalo do
úvahy vzhľadom k žalobcovým kvalifikačným predpokladom, pričom žalovaný aj napriek dopĺňanému
vzdelaniu žalobcu inou vhodnou prácou nedisponoval. Pokiaľ konajúci súd poukazoval na dve pracovné

pozície na personálno-mzdovom oddelení žalovaného, na ktorom boli prijaté dve zamestnankyne, medzi
inými aj osoba bez vysokoškolského vzdelania, k tomuto odvolateľ uviedol, že k obsadeniu týchto
pracovných pozícií došlo v čase prijatia Mgr. F. K., nie v čase rozhodnutia o nadbytočnosti, teda v
čase,keďžalovanémuakozamestnávateľovipovinnosťponúknuťvoľnépracovnémiestoeštenevznikla.
Rovnako nebola vhodná pozícia v súlade s kvalifikačnými predpokladmi žalobcu ani na oddelení

technických činností, kde rovnako vyvstala potreba prijatia zamestnanca. Vo vzťahu ku konštatovaniu
súdu prvého stupňa ohľadom nedostatočnej kvalifikácie zamestnancov na referáte sociálnej práce,
žalovaný doplnil, že okrem praktických niekoľkoročných skúseností zamestnancov dotknutého referátu
sú všetci dostatočne kvalifikačne spôsobilí, keď o kvalifikácii osoby nemalo výpovednú hodnotu len
vysokoškolské vzdelanie, ale aj stredoškolské s odborným zameraním. Zhrňujúc uvedené žalovaný
uviedol, že pracovná pozícia vrátnika ponúknutá žalobcovi predstavovala jedinú vhodnú prácu, ktorú

žalobca neprijal. Konštatovanie súdu prvého stupňa ohľadom nesplnenia si ponukovej povinnosti v
zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce je neopodstatnené a vychádza z nesprávne zisteného skutkového
stavu a následne nesprávneho právneho posúdenia veci. Záverom vo svojom odvolaní žalovaný
zdôraznil iné vady konania, keď v spise je založený
celý rad listinných dôkazov, pričom s poukazom na ust. § 129 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého dôkaz

listinou sa vykoná čítaním predsedu senátu alebo samosudcu na pojednávaní s tým, že obsah listiny
súd účastníkom konania oznámi, ak by obsiahlosť údajov zachytených v listine vyžadovala neprimerane
dlhý čas na vykonanie dôkazu prečítaním listiny, resp. ak to vo vzťahu k dokazovaným skutočnostiam
postačuje. Spôsob ako súd vykoná dôkaz listinou musí vyplývať zo zápisnice o pojednávaní, v ktorej
musia byť presne označené listiny, ktoré boli prečítané, či predseda senátu prečítal celú listinu alebo jej

časť.Vtakomprípadesamusízaprotokolovaťpresnéoznačenieprečítanejčastilistiny.Podľaodvolateľa
v prejednávanej veci prvostupňový súd vo vzťahu k listinám, ktoré sa nachádzajú v spise, takýmto
spôsobom vôbec nepostupoval a nevykonal žiaden dôkaz listinou. Len samotné predloženie listiny a
jej doloženie do spisu nie je vykonaním dôkazu. Z obsahu zápisníc nevyplýva vykonanie dokazovania
inými listinami ako z č.l. 63 - 66 súdneho spisu, pričom z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa

jasne vyplýva, že prvostupňový súd vyvodzoval skutkové zistenia, na ktorých založil právne posúdenie
veci aj z ostatných listín. Skutočnosť, že listinné dôkazy predkladal zväčša sám žalovaný neoprávňuje
súd prvého stupňa pri vykonávaní dokazovania nerešpektovať procesný postup stanovený zákonom.
Predloženielistiny(tzv.edičnáčinnosť)jelennevyhnutnýmpredpokladomnavykonaniedôkazu,ktorýsa
vykonáva na pojednávaní, nie mimo neho. Účastníci konania boli z takto (ne)uskutočnených procesných

úkonov dokazovania vylúčení, čo predstavuje zásadný zásah do práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý proces. Poukazujúc na všetko vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa alebo aby ho zmenil tak, že žalobu zamietne.
Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

V doplnení svojho odvolania poukázal žalovaný na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cz
215/67 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu pod R 57/1698 (zrejme malo
byť R 57/1968), podľa ktorého „nie je rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou pre nadbytočnosť
pracovníka podmienené absolútnym znížením počtu pracovníkov, naopak môže k nemu dôjsť aj pri
zvyšovaní počtu pracovníkov; organizácii nezáleží totiž len na počte pracovníkov, ale tiež na ich zložení

z hľadiska profesie a kvalifikácie“. Vo vyššie uvedených intenciách konal podľa vyjadrenia aj žalovaný,
keď sa za opísaného stavu v odvolaní rozhodol, že pracovný pomer skončí so žalobcom, pričom
vychádzal z kritérií, ktorými bola hlavne kvalifikácia, flexibilita v rámci oddelenie, pracovné skúsenosti v
danej oblasti a v neposlednom rade aj hospodárnosť a efektívnosť využívania finančných prostriedkov
pri nakladaní s majetkom štátu. Aj vyššie uvedený právny názor podľa žalovaného podporuje jeho

stanovisko, ktoré v celom priebehu ukončovania pracovného pomeru so žalobcom postupoval v súlade
s právnymi predpismi.

Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212
O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo v súlade s ust. § 214 ods.1, 2 O.s.p., vo veci nariadil
verejné vyhlásenie rozsudku.Odvolací súd zistil, že prvostupňový súd zákonným spôsobom a správne zistil skutkový stav, v danom
prípade správnym spôsobom aplikoval právne predpisy, na základe čoho vyvodil aj správne právne

závery. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s dôvodmi, ktoré v preskúmavanom rozsudku uviedol súd prvého stupňa. Na tieto dôvody v celom
rozsahu poukazuje. Prvostupňový súd sa vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného, ktoré
duplicitne namietal aj v podanom odvolaní proti uvedenému rozsudku. Ani v priebehu odvolacieho
konanie nedošlo k žiadnym zmenám vo vzťahu ku skutkovému stavu a ani k zmene dôvodov právneho

posúdenia veci. Odvolací súd si osvojuje právne zdôvodnenie preskúmavaného rozsudku a len v
súvislosti s dôvodmi odvolania, tieto dôvody dopĺňa. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako správny potvrdil.

Úvodom je potrebné uviesť, že podmienkou použitia výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm.
b), zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce je organizačná zmena u zamestnávateľa, nadbytočnosť

zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Na
rozdiel od právneho stavu platného do 31. marca 2002, rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku
ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ urobiť písomne. Zákon nevyžaduje,
aby sa organizačná zmena realizovala v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď. Musí však byť o nej
určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku

jej realizácie stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so
zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami,
alebo musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktoré má zabezpečiť efektívnosť
práce. Výpovedný dôvod by nebol daný, ak by u zamestnávateľa na určitom pracovisku síce prebiehali
vnútorné organizačné zmeny, avšak zamestnávateľ by pracovný pomer chcel skončiť so zamestnancom

na úplne odlišnom pracovisku alebo so zamestnancom vykonávajúcim práce, ktoré s týmito zmenami
nesúvisia. Zamestnávateľ nemôže tento výpovedný dôvod použiť ani v takom prípade, ak nadbytočnosť
nevznikla v dôsledku vnútorných organizačných zmien u zamestnávateľa, ale v príčinnej súvislosti
s uzavieraním pracovných pomerov s novými zamestnancami. Prvostupňový súd náležite zdôvodnil,
kedy, za akých podmienok sa zamestnanec môže sať nadbytočným, ako aj čo treba rozumieť pod tzv.

ponukovou povinnosťou. Ním vykonané dokazovanie bolo natoľko rozsiahle, že s týkalo aj skutočností,
ktoré pre rozhodnutie v tejto veci nie sú právne významné.

V tomto smere je relevantným rozhodnutie žalovaného o nadbytočnosti žalobcu datované ku dňu
15.11.2012, z ktorého nevyplývajú konkrétne okolnosti príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou

a nadbytočnosťou žalobcu. Z tohto rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, k akej konkrétnej organizačnej
zmene došlo u žalovaného, teda z akého počtu zamestnancov na oddelení evidencie majetku, plánu a
rozpočtu žalovaného sa znížil stav zamestnancov na aký konečný stav zamestnancov.

Samotná skutočnosť dĺžky evidencie žiadosti Mgr. F. K. o prijatie do zamestnania u žalovaného,

resp. to, či doba 6 týždňom bola dostatočná, aby žalovaný zistil či je táto zamestnankyňa spôsobilá
vykonávať ním pridelenú prácu, je vo vzťahu k rozviazaniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti
so žalobcom úplne irelevantná. V prípade opaku by tak mohol každý zamestnávateľ rozviazať so svojim
zamestnancom pracovný pomer pre uvedený výpovedný dôvod, ak by na jeho miesto prijatý nový
zamestnanec bol dostatočne dlhodobo evidovaný ako žiadateľ, resp. uchádzač o zamestnanie u tohto

zamestnávateľa a ak by bol spôsobilý samostatne zabezpečiť rozsah prác prideľovaných mu
zamestnávateľom.
Rovnako je bez právneho významu pre rozhodnutie v tejto veci dokazovanie vykonané za účelom
zistenia, či personálne zmeny spočívajúce v prijatí Mgr. F. K. do zamestnania a rozviazaní pracovného
pomerusožalobcom,negatívneneovplyvnilikvalitučikvantituvykonávanýchprácnaoddeleníevidencie

majetku, plánu a rozpočtu navonok či dovnútra, či oddelenie evidencie majetku, plánu a rozpočtu
po skončení pracovného pomeru so žalobcom vykazovalo negatívne výsledky oproti dovtedajšiemu
priemeru. Skutočnosť, či oddelenie, na ktorom bol predtým pracovne zaradený žalobca po skončení
pracovného pomeru s ním vykazovalo alebo nevykazovalo negatívne výsledky oproti dovtedajšiemu
priemeru, je podľa názoru odvolacieho súdu úplne irelevantná. Správne postupoval súd prvého stupňa,

ak v tomto smere nevykonal dokazovanie. V prípade, ak by súd túto skutočnosť bral v zreteľ, stačilo
by v tomto prípade iba zamestnávateľovi preukázať, že na oddelení, kde bol pracovne zaradený
zamestnanec, stúpla po skončení pracovného pomeru s ním výkonnosť. Táto skutočnosť by sama o
sebe stačila na preukázanie oprávnenosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou s ktorýmkoľvekzamestnancom z dôvodu jeho nadbytočnosti za predpokladu, že po ukončení pracovného pomeru s
týmto zamestnancom, keď na jeho miesto bude prijatý iný zamestnanec, stúpne výkon oddelenia, kde
bol pracovne zaradený. Podobne nemôže ovplyvniť rozhodnutie súdu v tejto veci dokazovanie týkajúce

sa pracovnej spôsobilosti Mgr. F. K..

Prvostupňový súd podobne nadbytočne vykonával dokazovanie týkajúce sa vybavenia Mgr. F. K.
počítačom a jej pripravenosťou pracovať s počítačom. Aj na túto okolnosť sa vzťahuje výlučná právomoc
zamestnávateľa, vybrať si, s kým rozviaže pracovný pomer.

Pokiaľžalovanývosvojomrozsiahlomodvolaní,konkrétnevbodeIII. akodôvoduskončeniapracovného
pomeru na jednej strane uvádza, že zo strany rezortu zdravotníctva ako zriaďovateľa žalovaného
koncom roku 2012 bola zadefinovaná požiadavka efektívnejšieho hospodárenia a znižovania nákladov,
čo viedlo k úsporným opatreniam žalovaného majúcim za následok aj skončenie pracovného pomeru s
niektorýmizamestnancami,medziinýmiajsožalobcom,nebolopreukázané,prečovtomistomčasovom

období žalovaný prijal na rovnaké pracovné zaradenie Mgr. F. K., s ktorou bol uzavretý pracovný pomer
dňa 27. 9. 2012 s nástupom práce ku dňu 1. 10. 2012, a to len na dobu určitú.

Rovnako neobstojí odvolací dôvod spočívajúci vo vyšších mzdových nákladoch na žalobcu ako na Mgr.
K., ktorý nemá na skutkové posúdenie veci žiaden vplyv, lebo v prípade opaku by v prípade, ak by mal

možnosť zamestnávateľ prijať na obsadenú pracovnú pozíciu iného zamestnanca s nižšími mzdovými
nákladmi, by u zamestnanca s vyššími mzdovými nákladmi, v prípade ak by s ním skončil
pracovný pomer z dôvodu jeho
nadbytočnosti, stačilo pre platnosť takého skončenia pracovného pomeru následne len preukázať, že u
novoprijatého zamestnanca sú mzdové náklady nižšie, ako na jeho predchodcu.

Vkontextepovedanéhojetrebazdôrazniť,žejepodstatné,čiprivýpovedižalobcovibolanaplnenádikcia
ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t.j. či v čase podania výpovede žalobca ako zamestnanec bol
alebo nebol nadbytočným a nie to, či je zručnejší ako iný zamestnanec na rovnakej pracovnej pozícii,
čo s namietanou právnou istotou všetkých zamestnávateľov nijako nesúvisí.

Pokiaľ zamestnávateľ rozhodne opodstatnene o organizačnej zmene vo forme znižovania počtu
pracovníkov za účelom zvyšovania efektívnosti práce, je výlučne v jeho právomoci vybrať si spomedzi
zamestnancov toho, s kým pracovný pomer ukončí.

Právne významné môže byť v tejto súvislosti len druh pracovného pomeru (na dobu určitú, či neurčitú),

avšak len za podmienky, že k vzniku pracovného pomeru na dobu určitú s iným pracovníkom došlo v
tom istom časovom období za okolností vedúcich k záveru, že zamestnávateľovi nešlo o efektívnosť
práce, ale o zbavenie sa nepohodlných zamestnancov.

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že žalovaným podávaný výklad ust. § 63 ods. 3 Zákonníka

práce, je podľa odvolacieho súdu zneužitím práva, keď v prípade osvojenia si tohto výkladu by stačilo,
aby pred zamýšľaným rozviazaním pracovného pomeru so zamestnancom pre nadbytočnosť prijal
zamestnávateľ na jeho pracovnú pozíciu iného zamestnanca a až následne s týmto predchádzajúcim
zamestnancom rozviazal pracovný pomer, teda neporušil by doslovný výklad ust. § 61 ods. 2 Zákonníka
prácežalovaným,t.j.neutvorilbyzrušenépracovnémiestoaneprijalbyposkončenípracovnéhopomeru

na toto pracovné miesto iného zamestnanca, ale toto pracovné miesto by utvoril ešte pred rozviazaním
pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti s predchádzajúcim zamestnancom a na toto miesto by
prijal ďalšieho zamestnanca a až následne by dal tomu zamestnancovi, s ktorým má uzatvorený
predchádzajúci pracovný pomer výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Odvolací súd si osvojil aj zdôvodnenie napadnutého rozsudku ohľadom ponuky inej vhodnej práce pre
žalobcu a v tomto smere je potrebné konštatovať, že aj dokazovanie súdu prvého stupňa, pokiaľ bolo
zamerané na preukázanie vhodnosti ponuky inej vhodnej práce pre žalobcu zo strany žalovaného bolo
nadbytočné, nakoľko ponuka inej vhodnej práce je irelevantná, keď v konaní bolo preukázané, že nebola
splnená podmienka nadbytočnosti žalobcu, ktorý tak nemusel prijať žiadnu pracovnú ponuku na zmenu

svojej pracovnej náplne.

Záverom, pokiaľ odvolateľ poukazoval na iné vady konania spočívajúce v tom, že prvostupňový súd
nesprávne vykonal dokazovanie, keď samosudca na pojednávaní neprečítal všetky listinné dôkazy,v tomto smere je potrebné poukázať, že žiadna taká skutočnosť zo zápisníc o pojednávaní pred
súdom prvého stupňa nevyplýva. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ako aj
prostredníctvom svojho štatutárneho zástupcu, spôsob

vykonávania dôkazov nijako nenamietal, a to ani v záverečnej reči s tým, že prvýkrát tieto námietky
uplatnil až v písomnom odvolaní voči rozsudku. Odvolateľ nijako nekonkretizuje vykonanie ktorých
listinných dôkazov sa tento nedostatok týka, preto na tento odvolací dôvod súd druhého stupňa
nemohol prihliadať a považoval ho za účelový, naviac, keď sám žalovaný uvádza, že tieto listinné
dôkazy predložil on sám. Preto nie je namieste namietať nedostatok postupu súdu prvého stupňa

dôsledným oboznámením s obsahom predložených listín u toho účastníka, ktorý ich sám predložil za
účel preukázania svojich tvrdení v predmetnom sporovom konaní, a ktorý spôsob vykonania dôkazu
týmto listinami nijako nenamietal až do podania odvolania.

Žalovaný v úvode svojho odvolania uvádza, že odvolanie podal proti rozsudku ako celku, avšak svoje
odvolanie voči druhej a tretej časti výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa

nijako bližšie nekonkretizuje.

V oboch prípadoch sa jedná o rozhodnutia o vedení konania, voči ktorým nie je odvolanie prípustné (§
202 ods. 3 písm. a) O.s.p.). Preto bolo odvolanie týkajúce sa týchto výrokov odmietnuté (§ 218 ods. 1
písm. a) O.s.p.).

Uvedené rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.