Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 24, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/14/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200076
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7015200076.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov

Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa:
O. D., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom D., štátna príslušnosť Alžírska, národnosť berberská, bez
cestovných dokladov, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková
14, 078 01 Sečovce, zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina,
proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce, ul. Ľudovíta Štúra 1,
071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-008/2015 zo dňa
12.01.2015, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2. februára

2015 č. k. 3Sp/4/2015-52, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/4/2015-52 zo dňa 2.
februára 2015 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie pred správnym orgánom

Napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-008/2015 zo dňa 12.01.2015 odporca podľa § 88
ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalejlen„zákonopobytecudzincov")zaistilnavrhovateľadňom12.01.2015o12:30hod.naúčelvýkonu
trestu vyhostenia a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, teda na

čas pre výkon trestu vyhostenia na 110 dní do 01.04.2015. Lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti
rozhodnutia o zaistení, rozhodnutie je vykonateľné doručením. V zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte
cudzincov ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC
Sečovce") v čase o 14:30 hod. dňa 12.01.2015.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca poukázal na skutočnosť, že dňa 09.09.2014 v čase o
19:40 hod. bol účastník konania kontrolovaný hliadkou Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné
na ulici Mierovej v Humennom, kde počas kontroly nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju

totožnosť. Príslušným informačným systémom v MV SR bolo zistené, že na územie SR ma zakázaný
vstup do 11.06.2019 rozhodnutím o administratívnom vyhostení z územia SR, vydaným Oddelením
cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-3-092/2014-AV zo dňa 30.01.2014,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.06.2014. Dňa 10.09.2014 bolo Oddelením cudzineckej políciePolicajného zboru Michalovce (ďalej len „OCP PZ Michalovce") vznesené obvinenie za prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona, pre ktorý bol dňa
12.09.2014 trestným rozkazom Okresného súdu Humenné sp. zn. OT/68/2014 odsúdený na trest

odňatia v trvaní 6 mesiacov, s určením skúšobnej doby v trvaní dvoch rokov a zároveň podľa § 65 ods.
1, 3 Trestného zákona mu bol uložený trest vyhostenia na tri roky.

Po spísaní zápisnice o podaní vyjadrenia, za prítomnosti tlmočníka, bolo vydané rozhodnutie o zaistení
účastníka konania č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov a navrhovateľ bol umiestnený v ÚPZC Sečovce. Dňa 22.09.2014 podal navrhovateľ žiadosť

o udelenie azylu na území SR. Nakoľko vo veci žiadosti o udelenie azylu účastníka konania nebolo
rozhodnuté v lehote do 60 dní, správny orgán postupoval v zmysle III. časti článok 4 odsek 11 písmeno
a/ rozkazu RÚHCP-V-PZ č. 24/2014 a vydal príkaz na prepustenie účastníka konania, nakoľko odpadol
účel zaistenia.

Dňa 20.11.2014 bol účastník konania predvedený na OCP PZ Michalovce v súvislosti s výkonom trestu
vyhostenia a za prítomnosti tlmočníka sa vyjadril v Zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-PO7-

ZVC-57-025/2014 zo dňa 22.11.2014. Toho istého dňa bolo vydané rozhodnutie o zaistení účastníka
konania podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-028/2014
a bol umiestnený v ÚPZC Sečovce na čas potrebný na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na 60
dní - do 18.01.2015.

Dňa 12.01.2015 bola správnemu orgánu prostredníctvom faxovej komunikácie doručená informácia, že

účastníkovi konania bolo toho istého dňa vyhlásené rozhodnutie Migračného úradu ČAS: MU-274-17/
PO-Ž-2014 zo dňa 15.12.2014, ktorým bolo konanie o udelenie azylu zastavené podľa § 19 ods. 1 písm.
i/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. Tým odpadol účel zaistenia účastníka konania a preto bol spracovaný
príkaz na prepustenie účastníka konania. Po prepustení bol predvedený hliadkou OCP PZ Michalovce
v súvislosti s výkonom trestu vyhostenia, ktorý mu bol uložený dňa 12.09.2014 a ktorého výkon bol

pozastavený z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu účastníkom konania. Za prítomnosti tlmočníka
sa vyjadril v zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-P07-ZVC-1 -004/2015.

Odporca sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal podmienkami ustanovenia § 89 zákona o pobyte
cudzincov a zistil, že účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné
finančné prostriedky, rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a tak dospel k záveru,

že vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné mu uložiť peňažnú záruku.
Ďalšou skutočnosťou bol fakt, že sa účastník konania dopustil trestného činu marenia výkonu úradného
rozhodnutia, keďže nerešpektoval uložený zákaz vstupu na územie SR.

Efektívnosť a účelnosť zaistenia považoval odporca za jednoznačne preukázanú vzhľadom na situáciu
účastníka konania po uložení trestu vyhostenia s tým, že v ÚPZC Sečovce má zabezpečenú zdravotnú

starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jeho
protiprávna činnosť, ktorej sa v minulosti dopustil.

Po čiastočnej citácii ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca uviedol, že pri dĺžke
zaistenia účastníka konania vychádzal zo skutočností, že doteraz bol zaistený na dobu 70 dní a zo
stanoviska ÚPZC Medveďov, týkajúceho sa dĺžky návratovej procedúry štátnych príslušníkov Alžírskej

ľudovej republiky zo dňa 04.12.2014 č. PPZ-HCP-ME-2014/012778-005, v obdobných prípadoch je na
vybavenie náhradných cestovných dokladov pre štátnych príslušníkov Alžírska potrebná doba zaistenia
až 6 mesiacov a z toho dôvodu správny orgán pristúpil ku dobe zaistenia na 110 dní, nakoľko je potrebná
na overovanie totožností štátneho príslušníka tretej krajiny, zaslanie žiadosti o vystavenie náhradného
cestovnéhodokladunapríslušnýzastupiteľskýúrad,prostredníctvomKonzulárnehoodboruMinisterstva

zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia.

Na záver správny orgán poukázal tiež na povinnosť správneho orgánu v zmysle § 90 ods. 1 písm. d/
zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel
zaistenia.

II.

Konanie pred krajským súdomKrajský súd v Bratislave konajúc o opravnom prostriedku navrhovateľa svojím rozsudkom napadnuté
rozhodnutie o zaistení navrhovateľa potvrdil ako správne a zákonné.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ako sa vysporiadal s námietkami vznesenými v odvolaní.

Neprihliadol na námietku nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia z dôvodu, že odporca uviedol, že „lehota
začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. Rozhodnutie je vykonateľné doručením." a
i keď súhlasil s tým, že ide o citáciu z predchádzajúceho znenia plynutia lehoty a zaistenia podľa už
neúčinnéhopredpisu,nemalpochybnosti,žesámodvolateľvedel,žepodľaplatnéhoznenieustanovenia
§ 88 ods. 4 štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení, na čo sám

poukázal. Túto skutočnosť krajský súd označil za formálne pochybenie, ktoré nemá vplyv na účelnosť a
zákonnosť zaistenia v zmysle platného zákona. Je nepochybné, že v predmetnom prípade rozhodnutie
bolo vydané dňa 12.01.2015, ktorým v zmysle výroku rozhodnutia odporcu bol navrhovateľ zaistený na
účel výkonu trestu vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný. Súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu
námietku, že v čase podania opravného prostriedku rozhodnutie nebolo doručené právnemu zástupcovi
navrhovateľa a poukázal na to, že z návratky vyplýva, že rozhodnutie bolo právnemu zástupcovi

navrhovateľa doručené dňa 16.01.2015 a napriek tomu opravný prostriedok bol odporcovi doručený dňa
15.01.2015 a preto považuje krajský súd za pravdivé, že rozhodnutie bolo splnomocnenému zástupcovi
navrhovateľa doručené emailovou poštou a následne písomnou formou. Čakanie na doručovanie
rozhodnutia zástupcovi navrhovateľa by znamenalo zmarenie samotného zaistenia a možnosti zaistenia
účastníka konania.

Navyšekrajskýsúdzdôraznil,žeesenciálnounáležitosťouvýrokurozhodnutiaozaisteníjeokremúdajov
o osobe zaisteného uvedenie účelu zaistenia (v danom prípade podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
b/ zákona o pobyte cudzincov), stanovenie začiatku plynutia lehoty zaistenia a stanovenie dňa, ktorým
dôjde ku skončenia zaistenia. V danom prípade vo výroku rozhodnutia odporca stanovil začiatok plynutia
lehoty zaistenia dňom 12.01.2015 (ktorým bol zároveň navrhovateľ umiestnený v ÚPZC Sečovce), a to

od 12:30 hod. a stanovil tiež deň, ktorým dôjde k skončeniu zaistenia - do 01.04.2015.

V súvislosti s odvolacou námietkou ohľadne dĺžky lehoty zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny
(bod a), respektíve žiadateľa o azyl (písm. b) krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ bol v priebehu
minulého roka niekoľkokrát zaistený, prepustený zo zaistenia po skončení účelu zaistenia a opätovne
zaistený pre iný účel zaistenia. Z dôvodu, pre ktorý je navrhovateľ zaistený v predmetnej veci, bol

zaistený rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa 12.09.2014, a to z dôvodu § 88
ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, v ktorom doba zaistenia bola stanovená na 180 dní.
V dôsledku podania žiadosti o azyl bol navrhovateľ z tohto zaistenia prepustený a znova zaistený
rozhodnutímodporcuč.PPZ-HCP-P07-ZVC-57-028/2014zodňa20.11.2014,ktorýmbolzaistenýnačas
potrebný na rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie o azyl do 18.01.2015. Ako to vyplýva z napadnutého

rozhodnutia odporcu, aj z administratívneho spisu odporcu, dňa 15.12.2014 bolo navrhovateľovi
vyhlásené rozhodnutie Migračného úradu ČAS:MU-274-17/PO-Ž-2014, ktorým bolo konanie o udelenie
azylu zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle. V súvislosti s tým považoval krajský súd
za nedôvodnú odvolaciu námietku, že navrhovateľ je naďalej žiadateľom o azyl, pretože jeho azylové
konanie nebolo ešte právoplatne skončené. Krajský súd pripomenul, že v zmysle § 22 ods. 1 zákona o

azyle žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak
tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Odporca preto v tomto smere postupoval správne, keď vzhľadom na vydané rozhodnutie Migračného
úradu preskúmaval účel zaistenia a po skončení dôvodnosti účelu zaistenia navrhovateľa ako žiadateľa
o azyl, opätovne rozhodol o zaistení navrhovateľa pre pokračovanie výkonu trestu vyhostenia, pre ktorý

bol prvýkrát zaistený 12.09.2014.

Na základe uvedených skutočností v predmetnom prípade, vzhľadom na účel zaistenia z dôvodu §
88 ods. 1 písm. b/ zákona o azyle, po zohľadnení doby predchádzajúceho zaistenia z tohto dôvodu
v rozmedzí 70 dní (na predmetný prípad sa nevzťahuje ustanovenie § 88a ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov, ale § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov v plnom znení).

Krajský súd sa stotožnil s názorom odporcu, že stanovená doba zaistenia, so zohľadnením
predchádzajúcej doby zaistenia, nepresahuje stanovenú zákonnú lehotu na zaistenie. Súd námietku
navrhovateľa, že celková dĺžka lehoty jeho zaistenia dosahuje 240 dní označil za nepreskúmateľnú,
keďže to nezodpovedalo jednotlivým dobám zaistenia a navrhovateľ túto lehotu bližšie nešpecifikoval.K odvolacej námietke, že dĺžka zaistenia navrhovateľa nikdy nebola predĺžená z dôvodu, že navrhovateľ
dostatočne nespolupracuje alebo že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v
lehote, krajský súd uviedol, že v napadnutom rozhodnutí odporca sa zaoberal aj týmito skutočnosťami,

keď poukázal na stanovisko ÚPZC Medveďov, týkajúceho sa dĺžky návratovej procedúry štátnych
príslušníkov Alžírskej ľudovej demokratickej republiky zo dňa 04.12.2014, ktorá tvorí obsah spisového
materiálu s tým, že na vybavenie náhradných cestovných dokladov pre štátnych príslušníkov Alžírska
je potrebná doba zaistenia až 6 mesiacov, a to na overovanie totožnosti štátneho príslušníka tretej
krajiny, zaslanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušný zastupiteľský

úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí
Slovenskej republiky a samotný proces výkonu vyhostenia. Z administratívneho spisu odporcu
jednoznačne vyplýva, že odporca podnikol potrebné kroky k realizácii trestu vyhostenia, no svedčí to tiež
o ťažkostiach najmä s komunikáciou so zastupiteľským úradom Alžírska. Vzhľadom na tieto skutočnosti
jedôvodnétrvaniezaisteniavzákonnejlehotepodľa§88ods.4zákonaopobytecudzincov,ktoránebola
prekročená v posudzovanom prípade ani pri zohľadnení predchádzajúceho zaistenia navrhovateľa pre

rovnaký zákonný dôvod.

Napokon k odvolacej námietke v doplnení opravného prostriedku, že v osobe navrhovateľa sa jedná
o zraniteľnú osobu podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, vzhľadom na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. lSža/9/2014 zo dňa 09.04.2014, krajský súd uviedol, že o takejto odvolacej námietke už
krajský súd rozhodoval rozsudkom zo dňa 15.10.2014 sp. zn. 5Sp/50/2014, ktorým potvrdil rozhodnutie

odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa 12.09.2014. Uvedený rozsudok krajského súdu bol
potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 05.12.2014 sp. zn. 5Sp/50/2014 (správne malo byť
1Sža 45/2014), v ktorom i Najvyšší súd SR zaujal názor, že keď navrhovateľ v posudzovanom správnom
konaní neuviedol, ani nenaznačil, že má nejaké zdravotné problémy, nebolo možné mu vyčítať, že
sa nezaoberal otázkou jeho postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle zákona o pobyte cudzincov.

Je nemysliteľné, aby správny orgán sám domýšľal a zaoberal sa dohadmi, prečo navrhovateľ takéto
námietky neuplatnil. Takúto námietku mal možnosť uplatniť i splnomocnený zástupca navrhovateľa,
ktorý bol upovedomený o termíne vypočutia navrhovateľa pred rozhodnutím o jeho zaistení, a to už
aj v predchádzajúcich konaniach. Je potrebné tiež zdôrazniť, že v prípade navrhovateľa sa jednalo o
deviatu žiadosť o udelenie azylu a jedná sa o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene

zdržiava na území SR napriek tomu, že bol minulého roku jednak administratívne vyhostený, ale tiež
právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia s uložením trestu
vyhostenia na tri roky. Z toho pohľadu považoval krajský súd, s prihliadnutím na článok 5 ods. 1 písm.
f/ Dohovoru, zaistenie za zákonné, keďže ho považoval za efektívne a účelné. Pochybenie, na ktoré
poukázal navrhovateľ v opravnom prostriedku a ktorým sa zaoberal krajský súd v tomto rozhodnutí,

považovalkrajskýsúdzaformálnepochybenie,ktorénemôžemaťvplyvnazákonnosťzaisteniavzmysle
zákona o pobyte cudzincov, ani s prihliadnutím na znenie článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd zdôraznil, že štáty majú nepopierateľné suverénne
právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je
oprávnenie štátov zadržať potenciálnych migrantov, zlučiteľné s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.

Pokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle článku 5 ods. 1 písm.
f/ Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť, pričom potrebuje na to príslušné
povolenie, ktoré nemá, môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo nepovolenému
vstupu na územie štátu".

V závere súd poukázal na to, že z predmetného rozhodnutia odporcu o zaistení, ako aj z

predchádzajúcich rozhodnutí o zaisteniach navrhovateľa v priebehu predchádzajúceho roku z rôznych
dôvodov, jednoznačne vyplýva, že odporca si plnil povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho
priebehu v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.

Krajský súd z uvedených dôvodov považoval všetky uvedené odvolacie námietky za nedôvodné a
rozhodnutie odporcu označil za vecne a právne správne a zákonné.

III.

Odvolanie a vyjadrenie k odvolaniuProti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie namietajúc, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie je nezrozumiteľné a pripomenul, že už v opravnom
prostriedku podanom proti rozhodnutiu odporcu sp. zn.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-I-008/2015 zo dňa
12.1.2015, navrhovateľ navrhoval zrušiť napadnuté rozhodnutie z dôvodu, že výrok napadnutého
rozhodnutia je nezrozumiteľný, nakoľko v ňom odporca uvádza, že: „lehota začína plynúť dňom
vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. Rozhodnutie je vykonateľné doručením."

So závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení rozhodnutia nesúhlasil a poukázal na to, že

v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa uvádza, že esenciálnou náležitosťou výroku rozhodnutia
o zaistení je stanovenie začiatku plynutia lehoty.

Nie je možné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že vety: „Lehota začína plynúť dňom
vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. Rozhodnutie je vykonateľné doručením." (ďalej aj ako „predmetný
text")označujúlenakýsi„spôsobzačatiaplynutialehotyzaistenia".Tentotextjenepochybnestanovením

začiatku plynutia lehoty zaistenia, nakoľko z neho vyplýva, kedy začína lehota zaistenia plynúť.

Podľa § 25 ods. 5 Správneho poriadku ak má účastník konania zástupcu s plnomocenstvom na celé
konanie, písomnosť určená do vlastných rúk sa doručuje iba tomu zástupcovi. Ustanovenia odsekov 1
až 3 sa vzťahujú na toto doručovanie. Ak však účastník konania má osobne v konaní niečo vykonať,
doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu.

Navrhovateľ súhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že vyššie uvedený predmetný text je v rozhodnutí
o zaistení nadbytočný, avšak aj napriek tomu, že tento text je nadbytočný, stále je súčasťou výroku
rozhodnutia o zaistení navrhovateľa a spôsobuje jeho nezrozumiteľnosť. Výrok rozhodnutia odporcu
o zaistení navrhovateľa obsahuje dve absolútne protichodné informácie ohľadom stanovenia začiatku
lehoty zaistenia. Navrhovateľ mal právneho zástupcu už pri vydaní rozhodnutia o zaistení. Ak bolo

vo výroku rozhodnutia o zaistení uvedené, že lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti
rozhodnutia, ktoré je vykonateľné doručením, nemohla táto lehota začať plynúť dňom 12.1.20I5 o 12:30,
pretože toto rozhodnutie nebolo doručené v súlade s § 25 ods. g/ Správneho poriadku právnemu
zástupcovi navrhovateľa.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že právny názor súdu prvého stupňa nie je správny.

Rozhodnutím o zaistení navrhovateľa odporca podstatným spôsobom zasiahol do navrhovateľovho
práva na osobnú slobodu, a to tak, že ho osobnej slobody pozbavil. Vzhľadom na význam takéhoto
rozhodnutia a na jeho dopady vo vzťahu k základným ľudským právam a slobodám navrhovateľa,
nemožno dospieť k záveru, že by nadbytočné uvedenie predmetného textu v jeho výroku znamenalo
iba formálnu chybu bez vplyvu na zákonnosť takéhoto rozhodnutia. V dôsledku uvedenia predmetného

textu vo výroku rozhodnutia o zaistení navrhovateľa tento nemohol ako adresát rozhodnutia bezpečne
zistiť, kedy skutočne začína plynúť lehota jeho zaistenia.

Súd prvého stupňa teda nesprávne právne posúdil následky uvedenia predmetného textu vo výroku
rozhodnutia o zaistení navrhovateľa vo vzťahu k zákonnosti tohto rozhodnutia. Domnievame sa, že
rozhodnutie, z ktorého nemožno jednoznačne určiť počiatok plynutia lehoty zaistenia, nespĺňa základné

zákonom stanovené náležitosti správneho rozhodnutia, a tak nemôže spôsobovať žiadne právne
následky.

Záver súdu prvého stupňa je o to viac nezrozumiteľný, keď sám v napadnutom rozhodnutí uvádza, že
stanovenie začiatku plynutia lehoty zaistenia je esenciálnou náležitosťou výroku rozhodnutia o zaistení.
Pokiaľ je esenciálna náležitosť rozhodnutia v rozhodnutí uvedené nezrozumiteľne a odporujúcim

spôsobom, nemôže takéto rozhodnutie obstáť.

Právny zástupca navrhovateľa ďalej namietal, že v doplnení opravného prostriedku namietal, že správny
orgán postupoval v rozpore so zákonom, keď vôbec neskúmal, či je potrebné s navrhovateľom konať
ako so zraniteľnou osobou v dôsledku jeho psychických problémov, a to aj napriek skutočnosti, že o jeho
psychických problémoch mal preukázateľne vedomosť z predchádzajúcich konaní.Nesúhlasil so záverom krajského súdu, ktorý v napadnutom rozhodnutí k tejto námietke navrhovateľa
uviedol, že o nej už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.: 1Sža 45/2014 zo
dňa 5.12.2014, v ktorom uviedol, že keď navrhovateľ v posudzovanom správnom konaní neuviedol, ani

nenaznačil, že má nejaké zdravotné problémy, nebolo možné mu vyčítať, že sa nezaoberal otázkou
jeho postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Namietal, že rozsudok sp.
zn. 1Sža 45/2014 zo dňa 5.12.2014 vychádza z odlišného skutkového stavu a bolo ním rozhodované o
zákonnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 5Sp 50/2014 zo dňa 15.10.2014, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa 12.9.2014, pričom v čase

vydania tohto rozhodnutia o zaistení navrhovateľa odporca nemohol vedieť o psychických problémoch
navrhovateľa. Odporca nebol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sža 45/2014 a o psychických problémoch navrhovateľa sa preukázateľne
dozvedelažvkonaniach,ktorésatýkaliosobynavrhovateľaavktorýchbolodporcaúčastníkomkonania.

Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a

právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok ( ďalej len „SP") správny orgán je povinný
zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Odporcavčasevydaniarozhodnutiaozaistenísp.zn.:PPZ-HCP-PO7-ZVC-I-008/2015zodňa12.1.20I5

navrhovateľa preukázateľne vedel o jeho psychických problémoch na rozdiel od skutkového stavu, ktorý
existoval v čase vydania rozhodnutia o zaistení navrhovateľa PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa
12.9.2014.

Odporca tak konal v príkrom rozpore s § 3 ods. 1 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku, nakoľko neskúmal,
či je potrebné s navrhovateľom konať ako so zraniteľnou osobou v zmysle zákona o pobyte cudzincov

aj napriek tomu, že vedel o jeho vážnych psychických problémoch, čím si nesplnil povinnosť chrániť v
konaní záujmy navrhovateľa a zistiť skutočný stav veci, týkajúci sa jeho psychických problémov.

Právny zástupca zdôraznil, že už v doplnení opravného prostriedku namietal, že jeho právnemu
zástupcovi nebolo v rozpore s ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku umožnené vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia a predovšetkým k spôsobu jeho zistenia, kde by túto pre vec veľmi závažnú skutočnosť

uviedol, avšak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí s touto námietkou nijako nevysporiadal.

Aj keby dospel odvolací súd k záveru, že bolo povinnosťou navrhovateľa uviesť, že má psychické
problémy a bez tohto podnetu nie je povinnosťou správneho orgánu sa nimi zaoberať, aj keď o nich
preukázateľne vie, postupom správneho orgánu, ktorý bol v rozpore s § 33 ods. 2 Správneho poriadku
bol navrhovateľ zbavený možnosti tieto skutočnosti uviesť prostredníctvom jeho právneho zástupcu.

Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, napadnuté rozhodnutie odporcu
zrušiť a priznať náhradu trov konania a nariadiť bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.

Právny zástupca navrhovateľa dodatočne predložil odvolaciemu súdu prepúšťaciu správu z nemocnice
s poliklinikou Trebišov, kde bol navrhovateľ od 14.2. do 23.2.2015 hospitalizovaný na psychiatrickom
oddelení, z ktorej vyplýva, že navrhovateľovi bola diagnostikovaná „iná akútna psychotická porucha a

prechodná psychotická porucha", a taktiež „posttraumatická stresová porucha".

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s návrhom právneho zástupcu a navrhol
odvolaciemu súdu rozsudok krajského súdu potvrdiť a povinnosť správnemu orgánu na náhradu trov
konania nepriznať.

Nesúhlasil s námietkou nezrozumiteľnosti rozhodnutia a trval na tom, že správny orgán presne

uviedol dátum, od kedy sa účastník konania zaisťuje a taktiež uviedol deň, kedy zaistenie končí a
teda tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa nie je pravdivé. Za nepravdivé označil aj tvrdenie,
že rozhodnutie správneho orgánu o zaistení navrhovateľa mu nebolo doručené, keďže aj príloha
napadnutého rozhodnutia potvrdzuje že napadnuté rozhodnutie mu bolo zaslané prostredníctvom
mailovej komunikácie.V súvislosti s ďalšími námietkami odporca poukázať na celkový skutkový stav veci, nakoľko právny
zástupca účastníka konania neustále dáva do popredia len zásah správneho orgánu do práv účastníka
konania, no nepoukazuje na fakt, že účastník konania mal a má aj zákonom dané povinnosti, ktoré

v minulosti niekoľkokrát porušil a tým si sám privodil momentálnu situáciu, aj to že je toho času
umiestnený v Útvare policajného zaistenia Sečovce (ďalej len "ÚPZC Sečovce"), nakoľko mu bol súdom
uložený trest vyhostenia za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c)
Trestného zákona, ktorého sa dopustil tým, že sa aj napriek uloženému administratívnemu vyhosteniu
a zákazu vstupu zdržiaval na území Slovenskej republiky. Pripomenul, že navrhovateľ bol za uvedený

prečin právoplatne odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Humenné pod č. 01768/2014 zo dňa
12.09.2014 a bol mu uložený trest vyhostenia na dobu troch rokov. Následne bolo účastníkovi konania
vydané rozhodnutie o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a
bol umiestnený v ÚPZC Sečovce. Účastník konania prostredníctvom splnomocneného zástupcu podal
voči rozhodnutiu o zaistení opravný prostriedok, ktorý bol v zmysle § 88 ods. 7 zákona o pobyte
cudzincovpredloženýpríslušnémukrajskémusúdu,ktorývovecirozhodoltak,ževydalrozsudok,ktorým

potvrdil rozhodnutie správneho orgánu. Voči rozsudku krajského súdu podal právny zástupca účastníka
konania odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vydaným rozsudkom č. lSža/45/2014 zo
dňa 05.12.2014 potvrdil rozsudok Krajského súdu Košice č. 5Sp/50/2014-22 zo dňa 15.10.2014 a tým
bolo potvrdené napadnuté rozhodnutie vo veci zaistenia účastníka konania v predchádzajúcom prípade
podľa rovnakého dôvodu zaistenia ako v terajšom prípade.

K námietkam súvisiacim s doplnením žaloby odporca poukázal na to, že o týchto námietkach už Krajský
súd Košice rozhodol a jeho rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu, čiže rozhodnutie
Krajského súdu bolo plne v súlade so zákonom. Odporca zároveň poukázal na skutočnosť, že pri
umiestnení účastníka konania v ÚPZC je mu poskytovaná bezplatná zdravotná starostlivosť a strava,
pričom v prípade, že by nebol umiestnený v ÚPZC táto zdravotná starostlivosť by mu zabezpečená

nebola a vzhľadom na jeho ekonomickú situáciu by si sám nedokázal zabezpečiť lieky, ak nejaké
potrebuje. Aj napriek skutočnosti, že navrhovateľ nebol považovaný za zraniteľnú osobu, odporca
poukázal na § 88 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov, ktorá umožňuje zaistenie aj zraniteľnej osoby,
ak nejde o maloletú osobu, teda podľa jeho názoru zaistenie navrhovateľa je v súlade so zákonom aj
napriek tomu že právny zástupca účastníka konania poukazuje na skutočnosť, že jeho mandant trpí

psychickou poruchou.

K námietkam vytýkajúcim nemožnosť vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia odporca uviedol, že
navrhovateľsapočasspisovaniazápisnicenevyjadriloskutočnosti,žetrpínejakoupsychickouporuchou
a taktiež počas spisovania zápisnice správny orgán nebadal na účastníkovi konania nejaké zvláštne
správanie, ktoré by nasvedčovalo tomu, že trpí nejakou poruchou. Zdôraznil, že navrhovateľovi bolo

pred spísaním zápisnice a vydaním rozhodnutia umožnené kontaktovať právneho zástupcu, ktorý sa
však na správny orgán nedostavil.

V závere svojho vyjadrenia odporca žiadal zohľadniť celkový stav týkajúci sa navrhovateľa pričom
pripomenul,ženavrhovateľmáneoprávnenýpobytnaúzemíSlovenskejrepubliky,resp.schengenského
priestoru.Vprípadejehoprepusteniazozaisteniabysaznovadopustilneoprávnenéhopobytuanakoľko

máprávoplatneuloženýtrestvyhosteniazúzemiaSlovenskejrepublikynatrirokyatrestodňatiaslobody
v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na dobu dvoch rokov, opakovane by došlo k mareniu
výkonu úradného rozhodnutia a tým by si privodil ďalšie trestné stíhanie, čo by s poukazom na uložený
trest vyhostenia na dobu troch rokov privodilo povinnosť vykonať uložený trest.

Z uvedených dôvodov odporca navrhol odvolanie zamietnuť a rozsudok krajského súdu potvrdiť.

V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.Podľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdodvolací(§10ods.2OSP)preskúmalnapadnutérozhodnutie
krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.

č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutiabolzverejnenýnaúradnejtabulisúduanainternetovejstránkeNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24. marca 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3
OSP).

V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutieodporcuozaistenínavrhovateľapodľa§88ods.1písm.b/zákonaopobytecudzincov,preto
primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj
napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa

v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený

načasnevyhnutnepotrebný,najviacnašesťmesiacov.Policajnýútvarjeoprávnenýpočastohtoobdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu

zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

Podľa § 2 ods. 7 zákona zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným

postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s
maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám
psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu
považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie o zaistení navrhovateľa na účel výkonu trestu

vyhostenia.

Odvolací súd sa obdobne ako súd prvého stupňa nestotožnil s námietkou navrhovateľa vytýkajúcou
nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia.

Trebapripomenúť,ženezrozumiteľnosťjezásadnouvadounapadnutéhorozhodnutiasprávnehoorgánu
spočívajúcou síce v dostatku dôvodov, avšak nezrozumiteľných vzhľadom k vyslovenému výroku.

Nezrozumiteľné rozhodnutie vytvára na jednej strane dojem na dôvody bohatého rozhodnutia, ale nadruhej strane absentujú najmä skutkové dôvody, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení
rozhodnutia samotného. Inak povedané, aj v takomto prípade možno hovoriť o nedostatku dôvodov
odôvodnenia, ktorý sa však vizuálne nedá zistiť ale ktorý sa dá zistiť len logickými metódami poznania.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa správne pripomenul, že je nadbytočné uvádzať spôsob začatia
plynutia lehoty a vykonateľnosti rozhodnutia /lebo tieto charakteristiky vyplývajú z platného zákona/ a
navyše, ako to namietal v danom prípade zástupca navrhovateľa, podľa neúčinného zákona, ale treba
zdôrazniť, že vzhľadom na podrobné a logické odôvodnenie zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88 ods.
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nemožno prisvedčiť námietke navrhovateľa, že takýto údaj by

spôsoboval nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu pre nezrozumiteľnosť. Treba prisvedčiť názoru
krajského súdu, že ide o formálne pochybenie, ktoré nemá vplyv na účelnosť a zákonnosť zaistenia
v zmysle platného zákona. Sám právny zástupca upozornil na relevantné /platné/ znenie ustanovenia
§ 88 ods. 4, v zmysle ktorého štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia
o zaistení. Aj keď odporcom použitá formulácia nevychádzala z platnej právnej úpravy, z faktického
stavu bolo zrejmé, že odporca stanovil začiatok plynutia lehoty zaistenia dňom 12.01.2015 (ktorým bol

zároveň navrhovateľ umiestnený v ÚPZC Sečovce), a to od 12:30 hod. a stanovil tiež deň, ktorým dôjde
k skončeniu zaistenia - do 01.04.2015. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť a ktorým
dňom dôjde k jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sza/2/2012 zo dňa 16.02.2012). V
tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že prípadné formálne zopakovanie administratívneho konania
(ktorého dôvodom by bolo len odstránenie vytýkaného nedostatku) nepredstavuje pre účastníka vo

vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech (pozri rozsudok
NS SR sp. zn. 8Sžh 1/2010 z 20.5.2010).

Stanovenú lehotu zaistenia odôvodnil odporca existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru
odvolaciehosúduodôvodňujútakýto„časnevyhnutnepotrebný“nazaisteniecudzinca,pričompovinnosť
skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm.

d/ zákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že rozhodnutie správneho orgánu nikdy neprevzal a že správny orgán
mu na jeho žiadosť o dodatočné zaslanie rozhodnutia ani nereagoval, je nutné poukázať na zistenia
krajského súdu vyplývajúce z obsahu administratívneho spisu, a to, že rozhodnutie o zaistení
navrhovateľ prevzal dňa 12.1.2015 o 14.30 hod po pretlmočení prítomným tlmočníkom, no odmietol

podpísať jeho prevzatie.

Odvolací súd nemal dôvod spochybňovať správnosť takéhoto záznamu odporcu (na strane 4
napadnutého rozhodnutia) vykonaného pracovníkom odporcu za prítomnosti tlmočníka, naviac za
situácie, keď je zrejmé, že právny zástupca navrhovateľa takýmto rozhodnutím odporcu disponoval,
o čom svedčí jednak zoznam osôb, ktoré rozhodnutie dostanú podľa rozdeľovníka, záznam (v spise

odporcu č. l. 29) o elektronickom doručovaní rozhodnutia o zaistení ako aj skutočnosti, že opravný
prostriedok bol podaný už 15.1.2015. Naviac z pripojeného spisu nie je zrejmé či resp. kedy právny
zástupca prevzal zastupovanie navrhovateľa.

Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že takáto námietka navrhovateľa nebola
dôvodná.

K námietke navrhovateľa, že odporca nedostatočne skúmal zdravotný stav navrhovateľa sa odvolací
súd stotožnil s názorom krajského súdu, ktorý uvedenú námietku vyhodnotil za nedôvodnú a v
podrobnostiach na jeho záver odkazuje. Odvolací súd verifikáciou obsahom administratívneho spisu
zistil, že navrhovateľ v správnom konaní neuviedol ani nenaznačil, že má zdravotné problémy a tieto
skutočnosti neuvádzal ani jeho právny zástupca a to ani v opravnom prostriedku, ale až v jeho doplnení

(28.1.2015 a 30.1.2015) po vyjadrení odporcu a preto odporcovi nebolo možné vyčítať, že sa nezaoberal
otázkou jeho postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Súd prvého stupňa
dôvodne poukázal na to, že nemožno vyžadovať od správneho orgánu, aby sám domýšľal a zaoberal
sa dohadmi, prečo navrhovateľ a to ani prostredníctvom splnomocneného zástupcu takéto námietky
pred vydaním rozhodnutia neuplatnil, pričom neobstojí argumentácia, že by takúto námietku bolo možnéuplatniť len v štádiu vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia, najmä ak právny zástupca dodatočne
poukazuje na rozsudok NS SR 1Sža 9/2014 z 9.4.2014 (v ktorom je zmienka o znaleckom posudku zo
7.7.2013).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
preskúmavajúci súd vychádza predovšetkým zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania
napadnutého rozhodnutia (§ 250i OSP) a pokiaľ právny zástupca vytýkal odporcovi, že napriek
vedomosti o pravdepodobnom postavení navrhovateľa ako zraniteľnej osoby túto vedomosť nezohľadnil
pri rozhodovaní o zaistení navrhovateľa, z takto všeobecne formulovanej námietky nie je zrejmé v čom

videl nezohľadnenie / resp. opomenutie/ takéhoto postavenia navrhovateľa pri faktickom zaobchádzaní
s ním v konaní vzhľadom na jeho zdravotný stav v porovnaní s postupom voči osobe s deklarovaným
statusom zraniteľnej osoby. S prihliadnutím na skutočnosť, že v zmysle zákona (§ 88 ods. 9 zákona
o pobyte cudzincov) nie je vylúčené ani zaistenie osoby považovanej za zraniteľnú, podľa vyjadrenia
odporcu po umiestnení navrhovateľa je mu poskytovaná bezplatná zdravotná starostlivosť, lieky a
strava, čo by si inak vzhľadom na jeho ekonomickú situáciu sám zabezpečiť zrejme nedokázal. V tomto

smere bez významu nie je ani záver vyplývajúci z prepúšťacej správy z hospitalizácie navrhovateľa
od 14.2. do 23.2.2015 na psychiatrickom oddelení nemocnice v Trebišove predloženej jeho právnym
zástupcom, z ktorej vyplýva, že psychický stav navrhovateľa sa zlepšil, tenzia sa zmiernila, stravuje sa,
spánok sa upravil, je bez manifestných psychotických prejavov, bez porúch správania, usmerniteľný a v
stabilizovanom psychickom stave bol prepustený do ambulantnej starostlivosti.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že námietky navrhovateľa uvedené v odvolacom
konaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto pokiaľ krajský súd
napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom, odvolací súd
považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v

spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý v konaní nemal úspech, trovy
odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.