Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 24, 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 17C/20/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812213479
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Robert Šorl PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812213479.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD. v právnej veci navrhovateľa: EOS

KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Údernícka 5, 852 05 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Údernícka 5, Bratislava proti odporkyni: U. C., narodená XX.X.XXXX, bytom
A. XX/XX, R., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: Združenie na ochranu spotrebiteľa
HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpený advokátom JUDr. Andrejom Cifrom
so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec o zaplatenie 356,88 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Návrh sa z a m i e t a.

Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne trovy konania vo
výške 279,99 eur, ktoré je povinný zaplatiť advokátovi vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, a to

do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporkyni sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 30.7.2012 domáhal proti odporkyni prostredníctvom
svojho advokáta zaplatenia 356,88 eur s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 9 % ročne od
14.9.2004 do zaplatenia a náhrady trov konania. Návrh navrhovateľ zdôvodnil tým, že jeho právny
predchodca, ktorý na neho pohľadávku proti odporkyni previedol na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky, s odporkyňou uzavrel zmluvu, na základe ktorej jej poskytol peňažné prostriedky, ktoré
odporkyňa dohodnutým spôsobom nevrátila, pričom tieto peniaze nevrátila ani navrhovateľovi, a to aj

napriek tomu, že navrhovateľovi v tomto konaní uplatnenú pohľadávku uznala.

Odporkyni bol návrh doručený dňa 22.2.2013, pričom odporkyňa sa následne vyjadrovala k návrhu
zhodne s vedľajším účastníkom na svojej strane, keďže za advokáta si zvolila toho istého advokáta ako
vedľajší účastník.

Vedľajší účastník na strane odporcu sa k návrhu vyjadril svojím podaním doručeným súdu dňa 7.11.2012
tak, že žiadal návrh zamietnuť namietajúc, že pohľadávka navrhovateľa proti odporkyni je premlčaná.

Proti nároku, ktorý si v konaní uplatnil navrhovateľ, vzniesol vedľajší účastník zastúpený advokátom
a následne odporkyňa zastúpená tým istým advokátom, námietku premlčania, pričom navrhovateľ

vo svojom právnom posúdení uvádzal, že vedľajší účastník nie je oprávnený vzniesť v konaní pred
súdom námietku premlčania, proti nároku uplatnenému navrhovateľom. Dospel k právnemu záveru,
že takéto právo patrí len odporkyni, ktorá je účastníčkou hmotnoprávneho vzťahu s navrhovateľom,
pričom námietka premlčania je hmotnoprávnym úkonom, a preto ju nemôže vzniesť vedľajší účastník,
ktorý účastníkom tohto vzťahu nie je. S takýmto názorom nemožno súhlasiť, keďže nie je v súlade s§ 93 ods. 4 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v konaní má vedľajší účastník
rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Z uvedeného výslovne vyplýva, že vedľajší účastník má
rovnaké práva ako účastník, na strane ktorého vystupuje. Preto ak námietku premlčania môže vzniesť

účastník, na strane ktorého vystupuje vedľajší účastník, môže takýto úkon urobiť aj vedľajší účastník.
Neobstojí tvrdenie, podľa ktorého je námietka premlčania úkonom hmotnoprávnym a z toho vyvodiť, že
na takýto úkon je oprávnený len účastník. Námietka premlčania ako úkon upravený v hmotnom práve, no
nadobúda význam len v súdnom konaní, keďže na tento úkon prihliada len súd pri svojom rozhodovaní,
a inak je vo vzťahoch účastníkov nepodstatný, keďže i prípadné konštatovanie premlčania vo vzájomnej

komunikácii účastníkov pred začatím súdneho konania, nemá žiaden význam pre vznik, zmenu, či
zánik ich hmotnoprávnych vzťahov. Týmto sa líši námietka premlčania od iných procesných úkonov,
ako napríklad zmieru uzavretého v priebehu súdneho konania, keďže zmier uzavretý v súdnom konaní
má za následok i zmenu hmotnoprávneho vzťahu. Preto je námietka premlčania úkonom procesným,
ktorým sa nedisponuje s predmetom konania a na jej vznesenie je oprávnený nielen účastník, ale aj
vedľajší účastník.

Súd vykonal všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, a to žiadosť o vydanie kreditnej karty s všeobecnými
podmienkami (čl. 3 - 4), dohoda o uzavretí splátkového kalendára (čl. 5), zmluva o postúpení pohľadávok
(čl. 6 - 20), pokusy o zmier (čl. 21 - 22), výpis z pôžičkovej karty (čl. 41 - 43), výpis z pôžičkovej karty
(čl. 86 - 98), výzva (čl. 99) a výsluch odporkyne. Z vykonaného dokazovania boli zistené nasledovné
skutočnosti:

Na žiadosť odporkyne zo dňa 17.3.2004 obchodná spoločnosť VÚB, a.s. dňa 26.3.2004 uzavrela s
odporkyňou akceptáciou jej žiadosti zmluvu č. 999678, pričom toto číslo bolo do zmluvy o úvere vpísané
zástupcom VÚB, a.s., obchodnou spoločnosťou Správa kreditných kariet, a.s. Na základe tejto zmluvy
VÚB, a.s. odporkyni vydala kreditnú platobnú kartu s úverovým rámcom 9.000,- Sk, pričom účastníci
uviedli, že zmluvu uzavierajú podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Z kreditnej karty odporkyňa

v priebehu mesiaca apríla 2004 čerpala celkom ôsmimi výbermi a platbami spolu čiastku 8.483,- Sk,
pričom následne jej boli vyúčtované poplatky vo výške 1.223,82 Sk a úrok vo výške 969,66 Sk, čo
je spolu 10.751,48 Sk, teda 356,88 eur. Odporkyňa nezaplatila ani jednu z dohodnutých splátok takto
poskytnutého úveru. Preto pôvodný veriteľ vyhlásil dňa 13.9.2004 predčasnú splatnosť dlhu odporkyne
a zástupca pôvodného veriteľa odporkyňu listom zo dňa 13.9.2004 vyzval na okamžité zaplatenie dlžnej

čiastky, a to do siedmych dní od doručenia výzvy.

Obchodná spoločnosť VÚB, a.s. dňa 1.3.2007 uzavrela s navrhovateľom zmluvu, na základe ktorej
previedla svoju pohľadávku voči odporkyni na navrhovateľa, ktorý odporkyňu listom z názvom pokus
o zmier zo dňa 28.4.2009 vyzval na zaplatenie čiastky celkom 802,47 eur, zloženej z postúpenej
pohľadávkyvovýške356,88eur,zúrokuzomeškaniazanešpecifikovanúdobu,znešpecifikovanejistiny

a v nešpecifikovanej sadzbe vo výške 392,15 eur a zo svojich nešpecifikovaných nákladov vo výške
53,44 eur, pričom prejavil svoj zámer uplatniť si tento nárok na súde a následne ho exekučne vymáhať,
upozorňujúc odporkyňu na vznik zbytočných nákladov. Následne sa osoba poverená navrhovateľom
dňa 5.5.2009 dostavila do domácnosti odporkyne tvrdiac, že jej dlh nie je splatený, pričom suma sa
môže až zdvojnásobiť, pričom pohľadávka môže byť vymáhaná exekučne. Výsledkom tejto krátkej

komunikácie bolo to, že odporkyňa podpísala navrhovateľom vo forme formuláru pripravenú a jeho
povereným zamestnancom vyplnenú listinu označenú ako dohoda o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku, v ktorej je sformulované uznanie záväzku odporkyne voči navrhovateľovi vo výške
356,88 eur, nešpecifikovaného príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie
vo výške 53,44 eur, pričom ako pôvodný veriteľ dlhu je označená obchodná spoločnosť Consumer

Finance Holding, a.s. a je uvedené číslo zmluvy 0000999678. Ďalej je v dohode uvedené, že odporkyňa
dlh splatí v mesačných splátkach vo výške 20,- eur splatných vždy do 15. dňa mesiaca, pričom prvá
splátka bude splatná dňa 15.5.2009. Na konci článku 3.1. tejto listiny, ktorý obsahuje dojednanie o
splátkach, sa nachádza predformulovaná veta, podľa ktorej odporkyňa má vedomosť o premlčaní
a jeho následkoch. Navrhovateľ práve použitím tohto spojenia dospel ku skutkovému záveru, ktorý

poprela odporkyňa a vedľajší účastník na jej strane o tom, že odporkyňa mala vedomosť o premlčaní
navrhovateľom uplatňovaného práva. Mať vedomosť o premlčaní znamená mať vedomosť o následkoch
aplikácie inštitútu premlčania, ktoré spočívajú v tom, že určitá povinná osoba si je vedomá toho, že v
prípade uplatnenia práva na súde oprávnenou osobou má právo úspešne vzniesť námietku premlčania,
teda má vedomosť o tom, že ak takúto námietku ako povinná osoba vznesie, súd oprávnenej osobe

právoneprizná,apretoanioprávnenáosobanebudemôcťsvojdlhvymáhaťexekučne.Súdnepovažovalpoužitievyššieuvedenejpredformulovanejabstraktnejvetyvdohodezodňa5.5.2009zadôkazotom,že
odporkyňa si bola vedomá konkrétnych následkov plynutia času na možnú úspešnosť uplatnenia práva
navrhovateľa voči nej v súdnom konaní. Túto vedomosť nemala nielen z dôvodu, že bežný spotrebiteľ

nepozná obsah abstraktného, čisto právnického pojmu premlčanie, ale i z toho dôvodu, že navrhovateľ
jej viacerými komunikačnými spôsobmi, a to výhražným spôsobom v liste nezodpovedajúcom svojmu
názvu - pokus o zmier a podomovou komunikáciou svojho zamestnanca, ako nepochybnú skutočnosť
podsúval to, že by bol nepochybne úspešný pri uplatnení svojho práva na súde a v následnom
exekučnom konaní. To, že odporkyňa nemala vedomosť o premlčaní práva navrhovateľa, dosvedčuje aj

to, že okrem svojej nevedomosti nemala žiaden osobitný dôvod na to, aby svoj dlh voči navrhovateľovi
uznala. Inak povedané odporkyňa si pri uzavretí dohody bola vedomá presného opaku ako premlčania
práva navrhovateľa, teda toho, že prípadné uplatnenie práva navrhovateľom bude mať za následok
súdne a následne exekučné konania.

Podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý
nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej
zákonom.

Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany
nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí
premlčacej doby.

Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť
premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.

Podľa§407ods.1Obchodnéhozákonníkaakdlžníkpísomneuznásvojzáväzok,plynienováštvorročná
premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba
ohľadne tejto časti.

Podľa § 407 ods. 4 Obchodného zákonníka účinky uznania záväzku spôsobom uvedeným v odseku 1
nastávajú aj v prípade, keď jemu zodpovedajúce právo bolo v čase uznania už premlčané.

Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá
sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonní ak právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, nepožíva právnu ochranu.

Právny predchodca navrhovateľa s odporkyňou uzavrel zmluvu, v ktorej bolo uvedené, že sa uzaviera

podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, teda že sa uzaviera osobitná v zákone nepomenovaná
zmluva. Okrem tohto právneho posúdenia právneho úkonu medzi účastníkmi, ktorým súd zásadne
viazaný nie je, je z tohto dojednania účastníkov zrejmá ich vôľa podriadiť svoj právny vzťah podľa § 262
ods. 1 Obchodného zákonníka pod ustanovenia Obchodného zákonníka. Súd uvedené dojednanie o
voľbeObchodnéhozákonníkanaprávnyvzťahúčastníkovposúdilakoplatné,keďženebolovrozporeso

žiadnym ustanovením zákona, či skôr deklarovalo právny stav, podľa ktorého treba zmluvu účastníkom
posúdiť ako absolútny obchod.Okrem toho bolo nevyhnutné posúdenie toho, či v prípade účastníkov konania ide skutočne o osobitný, v
zákone nepomenovaný zmluvný typ alebo takú zmluvu, ktorá je v zákone výslovne upravená. Zo zmluvy
uzavretej medzi účastníkmi bolo zrejmé, že voľou právneho predchodcu navrhovateľa bolo poskytnúť

za odplatu peňažné prostriedky odporkyni, pričom voľou odporkyne bolo takto poskytnuté peňažné
prostriedky prijať a zaplatiť za ne dohodnutú odplatu vo forme úroku. Preto je zrejmé, že dojednania
účastníkov obsahovali všetky nevyhnutné prvky zmluvy o úvere, podľa ktorej sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Preto v prípade účastníkov bola nepochybne

uzavretá zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka s jediným osobitým prvkom, ktorý sa
týkal určenia záväzku právneho predchodcu navrhovateľa, keď určitá suma poskytovaných peňažných
prostriedkov nebola určená jednorazovo, ale vo forme úverového rámca, ktorého podstatou bolo to,
že úverový rámec podlieha zmenám vyplývajúcim z priebežného poskytovania peňažných prostriedkov
prostredníctvom kreditnej karty a ich následného splácania vo forme splátok. Bolo vylúčené posúdenie
zmluvy medzi účastníkmi ako zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže peňažné

prostriedky boli právnym predchodcom navrhovateľa odporkyni poskytnuté na základe predchádzajúcej
predzmluvnej žiadosti odporkyne so zrejmou vôľou oboch zmluvných strán, ktorá spočívala v tom,
že odporkyňa navrhovateľovi za poskytnutie peňazí zaplatí úrok. Zmluva medzi účastníkmi konania
mala zrejmý konsenzuálny a nie reálny charakter, ako tomu je v prípade uzavretia zmluvy o pôžičke.
Inak povedané zmluvný vzťah medzi účastníkmi nebol založený tým, že navrhovateľ reálne odovzdal

peniaze,resp.kreditnúkartuodporkyni,aletým,žesastretlavôľaúčastníkovuzavrieťzmluvuzaurčitých
podmienok. Posúdenie zmluvy ako zmluvy o úvere, na ktorú sa vzťahuje Obchodný zákonník vyplýva
aj z nepochybného úmyslu zákonodarcu posudzovať zmluvy týkajúce sa úverových vzťahov podľa
Obchodného zákonníka, ktorý v § 261 ods. 3 písm. d) a e) Obchodného zákonníka konštruuje zmluvy
týkajúce sa úverov a rôznych iných peňažných vzťahov ako absolútne obchody.

Okrem Obchodného zákonníka sa na vzťah účastníkov vzťahujú aj ustanovenia zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom spotrebiteľský úver nemožno považovať za samostatný zmluvný
typ, čo vyplýva z § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého
spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Z toho

ustanovenia je zrejmé, že zákon o spotrebiteľských úveroch nekonštituuje vo svojich ustanoveniach
osobitný zmluvný typ spotrebiteľského úveru, ale vytvára právny rámec pre všetky zmluvné typy, či už
podľaObčianskehoaleboObchodnéhozákonníka,ktorýchpodstatoujedočasnéposkytnutiepeňažných
prostriedkov v akejkoľvek právnej forme. Pod právnou formou podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch možno rozumieť len niektorý, či už v zákone výslovne upravený zmluvný

typ alebo medzi účastníkmi nepomenovanou zmluvou vytvorený vzťah, ktorého podstatou je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov.

Z obsahu zmluvy uzavretej medzi účastníkmi je zrejmé, že sa netýka podnikateľskej činnosti odporkyne.
Preto sa na zmluvu použijú okrem ustanovení Obchodného zákonníka aj ustanovenia §§ 52 - 54
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, a to aj napriek tomu, že tieto ustanovenia

nadobudli účinnosť až 1.4.2004, teda potom, ako došlo k uzavretiu zmluvy, keďže podľa § 879e
ods. 3 Občianskeho zákonníka mali byť spotrebiteľské zmluvy dané byť do súladu s novoprijatým §
53 a 54 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na to, že navrhovateľ ako aj vedľajší účastník na
strane odporkyne posudzovali právny vzťah tak, akoby išlo o nie vzťah podľa Obchodného zákonníka,
ale podľa Občianskeho zákonníka, bolo nevyhnutné vyporiadať sa s otázkou, z akého dôvodu a či

správne obaja účastníci vychádzajú z toho, že medzi navrhovateľom a odporcom ide o občianskoprávny
a nie obchodnoprávny vzťah, a z toho dôvodu treba posudzovať prípadné premlčanie nároku a
uznanie záväzku podľa ustanovení Občianskeho a nie Obchodného zákonníka. Je zrejmé, že právny
predchodca navrhovateľa a odporca pri uzavretí zmluvy vychádzali z toho, že si na svoj vzťah, hoci
to pre absolútny obchodnoprávny charakter zmluvy o úvere ani urobiť nemuseli, zvolili Obchodný

zákonník. Preto ako jediný dôvod toho, že svoje vzťahy vo svojich vyjadreniach ďalej posudzovali podľa
Občianskeho zákonníka, sa javí to, že vychádzali z toho, že dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka
je neplatné, keďže ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka. S
takýmto právnym názorom nemožno súhlasiť, keďže osobitné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
dojednanie Obchodného zákonníka na určitý právny vzťah výslovne nevylučujú, pričom samotný

Obchodný zákonník konštruuje výslovne spotrebiteľské vzťahy, a to nielen zmluvu o úvere, ale napr.
aj zmluvy o bežnom a vkladovom účte, resp. vzťahy z cestovného šeku, ako absolútne obchody. To,že i spotrebiteľskú zmluvu možno uzavrieť aj podľa Obchodného zákonníka, je zrejmé z nedávno
novelizovaného znenia § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak záväzok vznikol zo
spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do

výšky stanovenej podľa predpisov občianskeho práva. V tomto ustanovení zákonodarca jednoznačne
akceptuje vznik spotrebiteľských vzťahov i v rámci Obchodného zákonníka. Nielen preto vôbec
neobstoja názory o údajnej nevýhodnosti Obchodného zákonníka pre spotrebiteľa, ktoré vychádzajú z
eklektívnehoaizolovanéhoporovnávanianiektorýchprávnychinštitútovvichúpravepodľaObčianskeho
a Obchodného zákonníka. Nepochybne niekedy je Obchodný zákonník pre spotrebiteľa ako dlžníka

nevýhodný (napr. na prvý pohľad, no nie v každom prípade, v určení premlčacej doby štyroch rokov,
na rozdiel od trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka), no inokedy je pre dlžníka
spotrebiteľa výhodnejšia aplikácia Obchodného zákonníka namiesto Občianskeho zákonníka (napr. pri
určení dĺžky premlčacej doby po uznaní záväzku, keď Obchodný zákonníka určuje premlčaciu dobu v
trvaní štyroch rokov a Občiansky zákonník v trvaní desiatich rokov).

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pôvodný veriteľ v súlade s dojednaním v zmluve vyhlásil

13.9.2004 predčasnú splatnosť dlhu odporkyne, čím sa celý dlh odporkyne stal splatným. Preto už dňa
14.9.2004 mohol právny predchodca navrhovateľa podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka uplatniť
dlh proti odporkyni na súde, a preto v tento deň začala plynúť štvorročná premlčacia doba podľa §
397 Obchodného zákonníka, ktorá uplynula dňa 14.9.2008, keďže navrhovateľ vo vzťahu k odporkyni
neurobil žiaden úkon, ktorý by mal za následok prerušenie premlčacej doby.

Navrhovateľ odporkyňu v súvislosti s výkonom svojho práva kontaktoval až listom zo dňa 28.4.2009,
pričom odporkyňa v tomto čase nemala vedomosť o premlčaní práva navrhovateľa. Odporkyňa v dohode
o splátkach a uznaní záväzku svoj dlh uznala tak, že v dohode bolo uvedené, že uznáva záväzok vo
výške istiny 356,88 eur, príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie vo výške
53,44 eur, pričom ako pôvodný veriteľ je označená obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding,

a.s. a je uvedené číslo zmluvy XXXXXXXXXX.

Súd uvedený právny úkon uznania záväzku považoval za neplatný, a to pre jeho neurčitosť podľa
§ 37 Občianskeho zákonníka. Uznanie záväzku vyžaduje jasnú identifikáciu uznávaného záväzku
v jeho výške a v právnom dôvode. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pôvodným veriteľom
nebola v uznaní záväzku uvedená obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., ale

obchodná spoločnosť VÚB, a.s., pričom právny predchodca obchodnej spoločnosti Consumer Finance
Holding, a.s. obchodná spoločnosť Správa kreditných kariet, a.s. v tomto vzťahu vystupovala len ako
zástupca pôvodného veriteľa. Neurčitosť uznania záväzku spôsobuje aj nejednoznačný odkaz na bližšie
nešpecifikovanú na istinu vo výške 356,88 eur, hoci je zrejmé, že právnym dôvodom záväzku nebolo
len zaplatenie istiny, ale aj úroku a rôznych v uznaní záväzku bližšie nešpecifikovaných poplatkov. To,

čo je vlastne predmetom uznania záväzku, spochybňuje a robí neurčitým i odkaz na nešpecifikované
príslušenstvo záväzku a zjavne bez právneho dôvodu uznávané náklady na bližšie nešpecifikované
inkasné konanie.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ proti odporkyni vykonával svoje právo tak, že
si voči nej svojimi jednostrannými úkonmi vedome uplatňoval svoje premlčané právo vo vedomí, že

odporkyňa o premlčaní záväzku nemá vedomosť tak, aby od odporkyne dosiahol jej jednostranný
právny úkon s čisto formálnymi, neurčitými údajmi o uznaní záväzku. Navrhovateľ vedome postupoval
nepoctivo, keď odporkyni podsúval svoje nepravdivé tvrdenia o charaktere jej záväzku, čo do jeho
výšky a toho, že nie je premlčaný. Inak povedané postupoval voči nej vedome nepravdivo, ľsťou, a
preto je výkon jeho práva v rozpore zo zásadami poctivého obchodného styku v obchodnoprávnom,

osobitne v spotrebiteľskom vzťahu, v ktorom nemožno počítať s profesionalitou dlžníka tak, ako
s ňou na rozdiel od § 558 Občianskeho zákonníka počíta § 323 ods. 1 druhá veta Obchodného
zákonníka, ktorý pre platné uznanie záväzku zo strany dlžníka nevyžaduje jeho vedomosť o premlčaní
záväzku. Zásadne možno konštatovať, že v osobitných obchodnoprávnych vzťahoch, v ktorých na
strane dlžníka vystupuje spotrebiteľ, nemožno priznať právnu ochranu uznania záväzku podľa § 323

ods. 1 Obchodného zákonníka v takom prípade, ak dlžník - spotrebiteľ nemá vedomosť o premlčaní
tohto záväzku. Takýto právny úkon nenapĺňa požiadavku dodržiavania poctivého obchodného styku v
osobitných spotrebiteľských vzťahoch podľa § 265 Obchodného zákonníka a je v rozpore s dobrými
mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Preto tento právny úkon nespôsobil následky spočívajúce v
tom, že by začala plynúť nová štvorročná premlčacia doba podľa § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Už vôbec nezačala plynúť nová pre dlžníka spotrebiteľa zjavne nevýhodná desaťročná premlčaciadoba podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže aplikácia Občianskeho zákonníka v prípade
advokáta odporkyne a vedľajšieho účastníka vychádzala z nesprávnej prezumpcie v tomto prípade
eklektívnejvýhodnostiObčianskehozákonníkaprespotrebiteľadlžníka.Vprípadeargumentovadvokáta

navrhovateľa sa objavil okrem toho celkom nesprávny názor, ktorý využíval absenciu doslovného
spojenia inštitútu uznania „práva“ podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka s inštitútom
uznania „dlhu“ podľa § 558 Občianskeho zákonníka evokujúcom záver, že ide o dva samostatné
právne inštitúty. K tomu treba uviesť, že uznanie „práva“ podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho
zákonníka je ten istý úkon ako uznanie „dlhu“ podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ktorého obdobu

v Obchodnom zákonníku je uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a podľa §
407 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom základným rozdielom medzi Obchodným zákonníkom a
Občianskym zákonníkom je to, že Občiansky zákonník tento právny inštitút na rozdiel od Obchodného
zákonníka nepomenúva jednotným pojmom uznanie záväzku, ale dvoma pojmami uznanie práva a
uznanie dlhu. Tento stav je len výsledkom toho, že Občiansky zákonník nie je výsledkom ucelenej
kodifikácie ako Obchodný zákonník, a preto v roku 1964 zákon ten istý právny inštitút v § 110 ods. 1

druhá veta Občianskeho zákonníka pomenúva ako uznanie práva a v roku 1991 v § 558 Občianskeho
zákonníka ako uznanie dlhu. Navrhovateľom podsúvaný názor, že v § 110 ods. 1 druhá veta a v § 558
Občianskeho zákonníka ide o dva právne inštitúty, je výsledkom obmedzeného použitia slovičkárenia
gramatickej metódy výkladu právnych predpisov, celkom ignorujúc metódu historickú (uvedená vyššie),
komparatívnu (stačí porovnanie s Obchodným zákonníkom) a teleologickú (aký by bol účel dvoch

inštitútov?).

Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že vznesená námietka premlčania je dôvodná, keďže
premlčacia doba uplatneného práva uplynula 14.9.2008, pričom návrh bol podaný až dňa 30.7.2012,
pričom úkon odporkyne zo dňa zo dňa 5.5.2009 nespôsobil začatie plynutia novej premlčacej doby,
keďže bol neplatný pre svoju neurčitosť a rozpor s dobrými mravmi - zásadami poctivého obchodného

styku. Preto súd návrh navrhovateľa z dôvodu premlčania jeho práva podľa § 388 ods. 1 Obchodného
zákonníka zamietol.

Vzhľadom na zamietnutie návrhu súd o náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku tak, že náhradu trov konania priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane
odporkyne, ktorému vznikli trovy konania jeho právnym zastúpením vo výške 314,09 eur určené podľa

vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to (i) tarifná odmena za úkon právnej služby - príprava a
prevzatie zastúpenia podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 26,56 eur a náhrada podľa § 16 ods.
3 vyhlášky vo výške 7,63 eur; (ii) tarifná odmena za úkon právnej služby písomné podanie vo veci samej
- vyjadrenie k návrhu podľa § 14 ods. 1 písm. b) vo výške 26,56 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky

vo výške 7,63 eur; (iii) tarifná odmena za úkon účasť na pojednávaní dňa 24.4.2013 podľa § 14 ods. 1
písm. c) vo výške 26,56 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,81 eur, náhrada za stratu
času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky za osem začatých polhodín strávených cestou motorovým vozidlom
z Lučenca do Prievidze a späť vo výške 8 x 13,01 eur, čo je 104,08 eur, náhrada za cestu motorovým
vozidlom z Lučenca do Prievidze a späť vo výške 66,31 eur (náhrada za použitie motorového vozidla:

0,183 eur x 242 km = 44,286 eur a náhrada za pohonné hmoty pri priemernej spotrebe benzínu 6,5 l x
242km/100km x priemerná cena benzínu vo výške 1,40 eur = 22,022 eur), k čomu treba pripočítať daň z
pridanejhodnotyz204,76eur,čoje40,95eur.Vedľajšíúčastníksiuplatnilnáhradutrovkonaniavovýške
279,99 eur. Preto mu súd náhradu trov konania priznal v takto uplatnenej výške, pričom navrhovateľ je
povinný náhradu trov konania zaplatiť advokátovi vedľajšieho účastníka podľa § 149 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku.

Súd nepriznal náhradu trov konania odporkyni, keďže odporkyni vznikli trovy konania jej právnym
zastúpením, a to rovnakým advokátom, ktorým bol zastúpený aj vedľajší účastník. Takéto právne
zastúpenie považoval súd za neúčelné, keďže odporkyňa bola oprávnená vzniesť rovnaké námietky ako
vedľajší účastník, pričom námietky vznesené vedľajším účastníkom len zopakovala.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho
doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach.Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach
(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.