Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/99/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200054
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8514200054.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovejujmy,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduStaráĽubovňač.k.6C/5/2014-49
zo dňa 28.08.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovanej náhradu trov konania

nepriznáva.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa čl. 46 ods. 1 až 3; čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; § 3
ods. 1; § 4 ods. 1 písm. a) bod 1.; § 9 ods. 1, 2; § 15 ods. 1; § 16 ods. 1, 2; § 17 ods. 1 až 3; § 19 ods. 1
až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; § 44 ods.
6, § 44 ods. 7 a 8, § 238 ods. 1 a 2, § 44 ods. 8 a 9, § 240 ods. 1 až 4 Exekučného poriadku.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Vranov nad Topľou v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 8Er/9/2004, ktorý spočíval v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho

exekútora v zákonom stanovenom čase.

Konštatoval, že exekučné konanie vo veci vedenej Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn.
8Er/9/2004 začalo pred 1.9.2005, teda ani po zmene zákona č. 233/1995 Z.z. zákonom č. 341/2005 Z.z.
nebol exekučný súd pri rozhodovaní o návrhu žalobcu ako oprávneného v tomto exekučnom konaní
výslovne povinný rozhodnúť o ňom v 30-dňovej lehote. Z obsahu exekučného spisu nevyplynuli žiadne
skutočnosti, pre ktoré by bolo možné prijať záver o tom, že v danom konaní exekučný súd nerozhodol
o dotknutom návrhu v primeranej lehote.

Uviedol, že žalobca nijako nepreukázal, že mu skutočne vznikla majetková škoda a v akej skutočnej
výške. Na tom nič nemení ani žalobcom v priebehu konania predložený znalecký posudok č. 1/2014

vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislava. Z posudku vyplynulo, že
vypočítaná bola priemerná výška škody. Z úradnej činnosti bolo súdu pritom známe, že žalobca simajetkovú škodu ako v tomto konaní vyčíslil paušálne v mnohých obdobných konaniach a v rovnakej
výške, teda bez zohľadnenia okolností toho ktorého jednotlivého prípadu. Naviac túto škodu si uplatnil vo
viac ako 4-násobku minimálnej škody určenej ním predloženým znaleckým posudkom. Z akého dôvodu

požadovanú škodu takto navýšil, žiadnym spôsobom nevysvetlil.

Z exekučného spisu žiadne informácie o stave konania, urgencie alebo sťažnosti zo strany žalobcu
nezistil a ten ich žiadnym spôsobom nepreukázal.

Žalobca nijako nepreukázal, že by mu v súvislosti s rozhodovaním exekučného súdu vznikla nejaká
nemajetková ujma. Zároveň ani nijako obsahovo nešpecifikoval ani jeden z faktorov, na ktoré
treba prihliadať pri prípadnom určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa vyššie

citovaného § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z..

Žalobca teda v konaní nepreukázal nielen vznik majetkovej škody, ako ani vznik nemajetkovej ujmy na
jeho strane, nepreukázal ani len to, že zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o nesprávny
úradný postup spočívajúci v ním uvádzaných zbytočných prieťahoch, nepreukázal taktiež ani príčinnú
súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadne žalobcovi

vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal v tomto konaní ani
jednu z podmienok zakladajúcich v dotknutých prípadoch zodpovednosť žalovanej podľa zákona č.
514/2003 Z.z., preto súd jeho žalobu zamietol.

Žalobca vôbec nepreukázal splnenie postupu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pred podaním
tejto konkrétnej žaloby a splnenie podmienok v čase podania žaloby v zmysle vyššie cit. § 16 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z., teda že v čase podania žaloby bol už v zmysle zákona oprávnený uplatniť
príslušné nároky na súde, resp. že došlo počas konania skutočne k márnemu uplynutiu lehoty podľa §
16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaná si náhradu trov konania uplatnila
avšak ich nevyčíslila a z obsahu spisu nevyplývalo, žeby jej nejaké trovy vznikli, preto súd vyslovil, že

jej právo na náhradu trov konania nepriznáva.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a

založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní
jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím

zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru

tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú

a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako nárast
ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej súdnej agendy. Nemožno pochopiť, ako môže

mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného
titulu so zákonom. Poznamenal, že ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj
také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu

negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému

súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ),

vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v
súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na
úradnej tabuli súdu dňa 21.04.2015 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím,

b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebod/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá

bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak

1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,

2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa

osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.Podľa § 44 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného
vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne

postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena
pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté

pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno
usúdiť na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého

stupňa je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento
odvolací dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

Keďže žalobca sa v predmetnej veci domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Vranov nad Topľou vo veci vedenej pod sp. zn.

8Er/9/2004, odvolací súd k tomuto uvádza, že exekučné konania začaté do 31.08.2005 sa v zmysle
prechodných ustanovení Exekučného poriadku (§ 238 ods. 1 a 2) dokončia podľa práva platného
do 31.08.2005, a teda nie je možné na ne aplikovať ustanovenie § 44 ods. 8 Exekučného poriadku,
ktoré stanovuje lehotu 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Odvolací súd
sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v predmetnom exekučnom konaní exekučný súd postupoval

nesprávne, ak o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v 30-dňovej zákonnej lehote. Pre
rozhodnutie súdu o tomto návrhu nebola v tom čase zákonom stanovená žiadna lehota.

Taktiež žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť spôsobená tým, že súd
prvého stupňa nerozhodol v exekučnom konaní o zmene súdneho exekútora v 30-dňovej lehote.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde

relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto
priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného,

k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že
táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia
a preukázania.

Nepreukázanienesprávnehoúradnéhopostupuzostranyexekučnéhosúduvylučujedôvodnosťpodanej

žaloby, a preto znalecké dokazovanie smerujúce k preukázaniu výšky škody, prípadne nemajetkovej
ujmy by bolo evidentne nehospodárnym. Zároveň je nutné poznamenať, že dôkazné bremeno
preukázania základných predpokladov zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (nesprávnyúradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou)
má poškodený (žalobca), ktorý ho v tomto prípade neuniesol.

K námietke žalobcu ohľadne znaleckého posudku o výške škody odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia

rozhodnutiasúduprvéhostupňajezrejmé,žesúdprvéhostupňasaspredmetnýmznaleckýmposudkom
oboznámil. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu (základ nároku),
preto má odvolací súd za to, že znaleckým posudkom o výške škody sa ani nebolo potrebné zaoberať.
Z uvedených dôvodov námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.

Návrh na prerušenie konania, na ktorý žalobca v odvolaní poukazuje, nebol v predmetnom konaní
predložený, odvolací súd sa odvolacou námietkou týkajúcou sa návrhu na prerušenie konania

nezaoberal.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.