Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 27, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/21/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114215264
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114215264.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov

JUDr. Martina Fiľakovského a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu Pohotovosť, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti
žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 01.12.2014 č.k. 7C/222/2014 - 67 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e
p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom návrh na žalobcu na prerušenie konania zamietol a rovnako
zamietol i žalobu žalobcu. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej predmetom konania je náhrada
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu prvého stupňa pri
rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Z exekučného

spisuOkresnéhosúduHumennévedenéhopodsp.zn.6Er/662/09zistil,žežiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie bola doručená dňa 06.08.2009. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola zamietnutá uznesením zo dňa 29.07.2011 č.k. 6Er/662/09 - 38. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 19.11.2011.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v

porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodol o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti,

ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ohľadne prípadného prieťahu v konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť
na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Otázku, či vkonkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov
garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR.

V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či
priebeh samotného rozhodcovského konania. Exekučný poriadok určuje lehotu na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, nie na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti na udelenie poverenia vykonanie
exekúcie. V prípade, ak má súd za to, že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne, pričom takéto rozhodnutie
nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15-dňová lehota. Pre rozhodnutie súdu
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje, teda
nemožno konštatovať, že v prejednávanej veci nebola dodržaná lehota na vydanie rozhodnutia, nakoľko
zákon takúto lehotu neurčoval. Zo skutkových okolností týkajúcich sa rozhodovania o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonane exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si

vyžaduje osobitnú právnu úpravu, najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv.

Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, aby počas trvania exekučného konania bol v neistote a hrozila
mu akákoľvek škoda. Rovnako nepreukázal, aby doba od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej zamietnutí viedla k strate legitímnych očakávaní žalobcu, že
nastane zákonom predpokladaný stav a vyvoláva riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky.

S prihliadnutím na vyššie uvedené súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Ďalej zamietol i návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci vedenej na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/10. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv.
fakultatívne prerušenie konania, ktoré znamená, že súd môže ale nemusí konanie prerušiť. Prerušenie
konania je na úvahe konajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť, nie však ako povinnosť.
Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť.

Výber vhodného opatrenia slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného
konania má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom
konaní (§ 6 O.s.p.) a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana práv účastníkom
konania zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania,
s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

Rozhodnutím o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania bol rešpektovaný účel konania v
zmysle ustanovenia § 6 O.s.p., t.j. aby ochrana práv všetkých účastníkov konania bola rýchla a účinná,
článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( právo na spravodlivé súdne konanie )
a článku 48 ods. 2 Ústavy SR (právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov).

Výrok o trovách bol odôvodnený ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť na nové prejednanie. Ako dôvod uviedol, že vo veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredenéhopostupu,ktorýmádôsledokvnesprávnosti

súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.
pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Stav právnej neistoty existuje vždy do času kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Súdu neprislúši polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Musí aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktoromnemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď. Je to
predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v
primeranej lehote. Žalobca takýto záväzok nemá.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku.
Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konania o prejudiciálnej otázke, ktorou

je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odvolacísúdvzmyslezásaduvedenýchvustanovení§212O.s.p.preskúmalnapadnutýrozsudokspolu

skonaním,ktorémupredchádzalo,vecprejednalbeznariadeniapojednávaniavsúladesustanovením§
214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, hoci so záverom o potrebe aplikácie
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013 sa stotožniť nedá.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny

právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré s výnimkou záveru o potrebe použitia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení účinnom od 1.1.2013 v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. podrobne upravujúceho podmienky pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu s
touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto právneho predpisu zákonom č. 412/2012 Z. z. s
účinnosťou od 1.1.2013 a preto je priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy vzniknuté

od 1.1.2013.

To však neznamená, aby súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti
uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí
vykonať aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v konaní

pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by prieťahy v konaní konštatovalo.

V danom prípade nesprávny úradný postup má spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty
stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Táto 15 - dňová zákonná lehota sa výslovne vzťahuje na prípady, ak súd po preskúmaní

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Pre zamietnutie žiadosti
Exekučný poriadok žiadnu zákonnú lehotu neurčuje.

Zákon č. 514/2003 Z. z. v ust. § 9 ods. 1 upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, za ktorý považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. V preskúmavanej veci k zamietnutiu žiadosti oudelenie poverenia došlo postupom vyplývajúcim z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po zistení,
že žalobcom predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým titulom pre vykonanie exekúcie. Bol
teda zistený rozpor exekučného titulu so zákonom, v dôsledku čoho k vydaniu poverenia na vykonanie

exekúcie ani objektívne dôjsť nemohlo.

Pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie žiadna zákonná
lehota porušená nebola a teda nie je naplnený jeden zo základných predpokladov pre priznanie náhrady
škodyanemajetkovejujmy,ktorýmjenesprávnyúradnýpostupspočívajúcivporušenípovinnostiorgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súde SR je potrebné dodať, že zo strany žalobcu takýto návrh v čase predchádzajúcom

nariadenému súdnemu pojednávaniu doručený nebol. Takéto návrhy žalobca podával len v tých
prípadoch, keď súdy nezohľadnili ním namietanú zaujatosť všetkých sudcov súdu rozhodujúceho
konkrétnu exekučnú vec, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zakladajúcemu podľa
tvrdení žalobcu nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci námietke zaujatosti
vyhovené bolo a vec prejednával iný súd než ten, ktorý konal v exekučnej veci. Žalobca podal iba návrh

na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. podaním zo dňa 27.11.2014
v súvislosti s prebiehajúcim konaním na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/10, o ktorom ale
prvostupňovým súdom rozhodnuté bolo.

S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.

napadnutý rozsudok potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešnému
žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.