Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 16, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/168/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111236372
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8111236372.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu H. D., nar. XX.X.XXXX, bytom P. A.
XX, XXX XX F., štátneho občana Slovenskej republiky, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Halajom,
so sídlom Námestie slobody 2, 050 01 Revúca, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o zaplatenie náhrady škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16C
289/2011 - 356 zo dňa 25.6.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e sa rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 12.667,03 Eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 12.667,03 Eur od 20.9.2011 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.000 Eur,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
tak, že o nich bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodnutie odôvodnil cit.: „Žalobným návrhom uplatnil žalobca dva nároky, a to nárok na náhradu
škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tvrdiac, že je to žalovaný, ktorý mu má

nahradiť škodu vzniknutú z nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu a zaplatiť aj nemajetkovú ujmu
v rozsahu, v akom tieto nároky kvantifikoval, a to preto, že bolo voči nemu začaté trestné stíhanie, bol
vzatý do väzby, čím došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody, utrpela jeho povesť, znemožnilo sa jeho
podnikanie, príjem, nebol pri tehotnej manželke.

Žalovaný prioritne namietal, že oslobodenie spod obžaloby automaticky neznamená, že orgány činné v
trestnom konaní rozhodovali nezákonne, čo sa týka nemajetkovej ujmy, nie je ani pasívne legitimovaným

a naviac, nárok na náhradu škody je premlčaný.

Rozsudok, ktorým súd žalobcu oslobodil spod obžaloby, z dôvodu, že nebolo dokázané, že by spáchal
skutok obžalobou kvalifikovaný ako trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. a), c) Trestného
zákona, nadobudol právoplatnosť 18.12.2009. Uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj uznesenie,
ktorým bol žalobca vzatý do väzby, boli vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., súd preto tvrdenú
nezákonnosť posudzoval podľa tohto zákona, zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v ďalšom aj len
„zákon č. 58/1969 Zb.“).Podľajudikatúry,zmyslomprávnejúpravyzodpovednostištátuzaškodujeto,abykaždámajetkováujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená.
Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu od obžaloby, treba s prihliadnutím na

konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu
nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (Najvyšší súd Slovenskej republiky 1Cdo
53/1993 z 28.6.1993, Najvyšší súd Slovenskej republiky 4Cdo 183/2009 z 30.11.2009, Najvyšší súd

Českej republiky 1Cz 6/90 z 23.2.1990).

Žalobca bol spod obžaloby oslobodený. V dôsledku toho, rozhodnutia vo veci jeho trestného stíhania,
aj pôvodne zákonná väzba, sa stali nezákonnými a bola tým založená zodpovednosť štátu, ktorý, ak
má byť považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich
orgánov, ktoré zasiahli do základných práv žalobcu.

Žalovaný bol preto vecne pasívne legitimovaným, nositeľom právnej povinnosti a to tak vo vzťahu k
nároku na náhradu škody ako aj k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj keď zákon č. 58/1969 Zb.
náhradu nemajetkovej ujmy ako súčasť náhrady škody neupravuje, pokiaľ ide o rozhodnutie o väzbe,
judikatúra(R13/2009)ustálila,ženároknanáhradunemajetkovejujmytrebaposudzovaťajvsúvislostis

čl.5,ods.1aods.5Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,ktorýjevprávnomporiadku
Slovenskej republiky bezprostredne aplikovateľnou normou s priamym účinkom na jej adresátov,
štát aj jednotlivcov, majúcou prednosť pred zákonom. Naviac nepripustením možnosti odškodnenia
nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a vzatia do
väzby podľa zákona č. 58/1969 Zb. by došlo k stavu, že osoby, ktorým vznikla škoda pred účinnosťou v

súčasnosti platného zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenou pri výkone verejnej
moci, rešpektujúceho princípy európskeho deliktného práva, by boli v neodôvodnenej nevýhode oproti
tým osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu, ale už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.

Žalovaný vzniesol námietku premlčania.

Zákon č. 58/1969 Zb. upravuje premlčanie, pokiaľ ide o jeho začiatok ako aj dĺžku premlčacej lehoty.
Podstata premlčania v zmysle nepriaznivého dôsledku vo vzťahu k subjektu, k neprospechu ktorého
bola uplatnená, je totožná so všeobecnou úpravou tohto inštitútu. Predpokladom počiatku plynutia tejto
lehoty nie je vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, ktorý konkrétny orgán štátu škodu

spôsobil, a to preto, že zodpovedným subjektom je vždy štát.

Poškodený sa v zmysle tohto zákonného ustanovenia dozvie o škode vtedy, keď zistí skutkové okolnosti,
z ktorých vznik škody vyvodzuje a jej rozsah.

Žalovaný mal za to, že premlčaciu námietku, ktorú vzniesol, treba posúdiť podľa § 23 zákona č. 58/1969
Zb. Podľa tohto zákonného ustanovenia sa právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy
premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo oslobodzujúce
rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

Z výkonu väzby pochádza spravidla škoda spočívajúca v strate na zárobku. Môže ňou byť aj
nemajetková ujma spočívajúca v bolesti alebo v sťažení spoločenského uplatnenia. Tieto nároky však
predmetom konania neboli. Žalobca nebol ani osobou, na ktorej bol vykonaný aspoň čiastočne trest,
ktorá však v neskoršom konaní bola spod obžaloby oslobodená, v konaní nebola preto posudzovaná
zodpovednosť za škodu upravenú v § 5 a § 6 druhej hlavy zákona č. 58/1969 Zb., pre včasné uplatnenie

ktorej bez hrozby námietky premlčania sa vyžaduje jej uplatnenie v jednoročnej lehote.

Je síce pravdou, že trovy obhajoby, náhradu ktorých žalobca identifikoval ako náhradu vzniknutej škody
sa sčasti týkali, resp. sčasti boli realizované len v súvislosti s väzbou žalobcu, podľa názoru súdu
nie je však možné tieto úkony jednoducho oddeliť od ostatných úkonov obhajoby žalobcu. Pre účely

odškodnenia nie je možné posúdiť väzbu a samotné trestné stíhanie izolovane, nakoľko trestné stíhanie
je plynutým procesom zisťovania rozhodujúcich skutočností a ak je výsledkom trestného konania to, že
obžalovaný je spod obžaloby oslobodený, sú rozhodnutia, na základe ktorých bol stíhaný nezákonnými
a uvedené sa tým vzťahuje aj na úkony a inštitúty viažuce sa k trestnému konaniu.Pre včasnosť nároku žalobcu preto postačovala všeobecná trojročná lehota podľa citovaného
ustanovenia § 22 zákona č. 58/1969 Zb.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110).

Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno

premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, okolnosti ktorej

ako dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy žalobca v žalobe akcentoval, pre jej včasné uplatnenie
postačovalo uplatnenie vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, keďže, ako už bolo uvedené, zákon
č. 58/1969 Zb. tento nárok ako súčasť náhrady škody neupravuje a posúdiť ho je potrebné na základe
č. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5T 33/2006 z 13.5.2009 bol žalobcovi doručený
9.12.2009. Žalobu podal na súde 21.12.2011, t. j. včas.

Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu sú: 1.
existencia nezákonného rozhodnutia, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť, 4. zrušenie rozhodnutia pre

nezákonnosť príslušného orgánu.

Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že predpoklady zodpovednosti žalovaného danými
boli. V konaní nebola preukázané existencia okolností, za splnenia ktorých poškodenému nevznikne
právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 5 ods. 2 písm. a), b) zákona č. 58/1969
Zb.). Existenciu týchto okolností žalovaný ani netvrdil; potrebné bolo posúdiť, či žalobca má nárok na
náhradu ujmy v celom ním kvantifikovanom rozsahu.

Čo sa týka materiálnej ujmy, žalobca po späťvzatí žalobného návrhu v časti žiadal, aby súd uložil
žalovanému zaplatiť mu sumu 17 184,57 eura s 9,5 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od
20.9.2011 ako náhradu trov obhajoby.

Základ tejto časti nároku mal súd za dokázaný. Úkony obhajcov žalobcu realizované v priebehu
trestného konania boli realizované v záujme jeho ochrany, eliminácie alebo odvrátenia nepriaznivých
dôsledkov vedeného trestného konania a ich vykonanie bolo dôsledkom úkonov a rozhodnutí, ku ktorým
vtrestnomkonanídošlo.Toznamená,žebolivpríčinnejsúvislostisnezákonnýmirozhodnutiami,pretože
boli nimi vyvolané, za škodu takto žalobcovi vzniknutú zodpovedá štát podľa § 1 ods. 1 zákona č.

58/1969 Zb. Právom žalobcu bolo požiadať o pomoc aj viacerých, nie len jedného obhajcu, žiadať ich o
vykonanie aj iných ako nevyhnutných úkonov, čo však súčasne neznamená, že by dôsledky tohto jeho
oprávnenia znamenali rovnakú povinnosť k ich náhrade. Súd sa preto zaoberal účelnosťou jednotlivých
trov obhajoby, aj v záujme diferencovania toho, ako jednotlivé rozhodnutia orgánov činných v trestnom
konaní podmienili úkony obhajoby a ich rozsah.

Advokát JUDr. Ján Klimek faktúrou s variabilným symbolom XXXX, vystavenou 2.11.2010, opravenou
faktúrou s variabilným symbolom XXXX z 8.10.2012 vyúčtoval žalobcovi sumu 10 265,91 eura. Žalobca
mu túto sumu (časť preddavkovo) zaplatil. Je vecou žalobcu, v akom rozsahu tieto náklady hradil, nie
však povinnosťou žalovaného nahradiť mu aj tie náklady, vykonanie ktorých bolo nepreukázané alebo

ktoré, aj keď vykonanými boli, neboli účelné. Za nepreukázané a nie je vylúčené, že boli aj neúčelnými
mal súd úkony pod č. 13, 22, 34, 38, 40, 41, 46 až 48, 53, 59, 60, 64 - 65, 70, 71. Je málo pravdepodobná
potreba frekvencie porád advokáta so žalobcom v rozsahu ako bola účtovaná. Pokiaľ tieto porady
organizovala, ako žalobca uviedol telefonicky s JUDr. Klimekom, žalobcova manželka, mohlo sa takrealizovať z jej vôle, ale nie z dôvodu nevyhnutnosti. Za účelné a s vysokou pravdepodobnosťou aj
uskutočnené, čo sa týka porád JUDr. Klimeka so žalobcom, mal súd len porady pod č. 32 (porada
21.2.2003) a pod č. 54 (porada 22.7.2003), nakoľko časovo bezprostredne po týchto poradách JUDr.

Klimek aj realizoval konkrétne úkony obhajoby žalobcu - 27.2.2003 žiadosť o prepustenie z väzby,
14.8.2003 - obhajoba na verejnom zasadnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave.
Neúčelnosť ostatných porád hodnotil súd aj v kontexte s tým, že následne, keď došlo k zmene obhajcu
a advokáta JUDr. Klimeka nahradil JUDr. F. C., tento porady vôbec neúčtoval. Ak ich aj realizoval, ich
hodnotu mal za postačujúco vyjadrenú v účtovaných úkonoch právnej pomoci, preto súd z trov obhajoby

poskytnutej žalobcovi JUDr. Jánom Klimekom priznal len náhradu sumy 7 384,14 eura /5.977,50 eura
účtované úkony vrátane náhrady času a cestovného; 225,98 eura režijný paušál; 1.178,66 eura DPH/.

Čo sa týka náhrady trov advokáta JUDr. Petra Filipa, je potrebné uviesť, že bola právom žalobcu
zmena obhajcu, nie však povinnosťou žalovaného dôsledky tejto zmeny znášať. Objektívna potreba
zmeny nebola nijako preukázaná. Za takú nie je možné považovať nespokojnosť žalobcu s obhajobou

realizovanou JUDr. Jánom Klimekom. Za neúčelný dôsledok zmeny mal súd preto prípravu a prevzatie
obhajoby vrátane prvej porady, preštudovanie spisov 1.2.2007 a 24.4.2007 a za neoprávnene účtovaný
úkon z hľadiska účtovaného rozsahu 3 hodinovú účasť na pojednávaní 30.10.2008, termín ktorého bol
však, ako zo spisu vyplýva, zrušený. Neúčelnosť, resp. neoprávnenosť sa týka aj účtovanej náhrady
hotových, cestovných výdavkov a ubytovania. Ostatné úkony mal súd za účelné a žalobcom bola

dôvodne žiadaná náhrada trov obhajoby poskytnutá JUDr. Petrom Filipom v rozsahu 5.282,89 eura /
935,29 eura úkony s DPH; 68,77 eura režijný paušál; 1.507,53 eura náhrada straty času; 2.624,92 eura
cestovné výdavky; 146,38 eura ubytovanie/.

Spolu bola žalobcom dôvodne žiadaná náhrada škody titulom zaplatených trov obhajoby vo výške

12.667,03 eura, nie v sume vyššej, čo je dôvodom zamietnutia návrhu v prevyšujúcej časti tohto nároku.

Čo sa týka námietky žalovaného, že advokát JUDr. Klimek nesprávne účtoval poskytnuté trovy právneho
zastúpenia pri obhajobe žalobcu, keď vyúčtoval aj sumu DPH z celej sumy trov, nie len z odmeny, je
potrebné uviesť, že táto námietka žalovaného bola neopodstatnená.

To, že sa DPH vypočíta z celkovej fakturovanej čiastky, teda z odmeny advokáta, náhrady nákladov ako
aj z premeškaného času, je logickým dôsledkom toho, že nákladové položky, ktoré si advokát vyúčtuje
vedie vo svojom účtovníctve bez DPH (v nákladoch) a DPH má viesť na samostatnom účte ako daň na
výstupe (teda odčíta si DPH). Keď poskytne službu a aktivuje hodnotu získanú za náklad, bude musieť

účtovať o DPH ako o dani na výstupe.

T. j. správne bola účtovaná DPH z celej sumy účtovanej právnej pomoci a taktiež v správnej výške,
nakoľko podľa § 19 ods. 2, 3 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby
a ak sa dodanie služby uskutoční čiastkovo, považuje sa služba za dodanú najneskôr posledným dňom

obdobia, na ktoré sa platba vzťahuje. Trovy obhajoby boli JUDr. Klimekom vyúčtované po skončení
trestného stíhania. V tomto, rozhodnom čase, bola sadzba DPH 19 %, t. j. účtovaná bola DPH v správnej
výške a aj z položiek, z ktorých mala, resp. mohla byť tiež uplatnená.

Súd preto výšku náhrady škody titulom trov obhajoby vyčíslil na sumu 12.518,68 eura a v tejto výške

má ju žalobcovi žalovaný zaplatiť.

Žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu aj úrok z omeškania.

Žalovaný nárok žalobcu titulom náhrady škody neuspokojil, so zaplatením tejto náhrady mešká, preto

súd uložil žalovanému zaplatiť aj úrok z omeškania od času a vo výške úrokovej sadzby ako bola
žiadaná. Táto úroková sadzba je v súlade s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Zb.
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu ju vo
výške 200 000 Eur.

Osobnú slobodu garantuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 17, ods. 1. obmedziť či porušiť právo na
rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života možno s ohľadom na čl. 19, ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky.Ďalej uviedol cit.: „Vychádzajúc z citovaných ustanovení právnych predpisov a zo zhodnotenia v konaní
vykonaných dôkazov mal súd za to, že žalobca nie nedôvodne uplatnil aj nárok na nemajetkovú ujmu.
Základ tohto nároku bol daným, výška odškodnenia, ktorú mal za dôvodne žiadanú bola však zjavne

neprimeraná.

V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky predstavuje Dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a judikatúra z neho vychádzajúca pre vnútroštátne orgány aplikácie
práva záväzné pravidlá pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd.

Žalobca bol trestne stíhaný, 132 dní bol vo väzbe, je nepochybné, že trauma z obvinenia a vzatia do
väzby, obmedzenie osobnej slobody predstavovala významný zásah do jeho práv, ktorý vnímal ako
ujmu, ktorá by mu mala byť nahradená.
Každé trestné stíhanie je spôsobilé negatívne ovplyvniť osobný život trestne stíhanej osoby, zasiahnuť
do jej života.

Čo sa týka výšky náhrady ujmy, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ani iný právny
predpis platný v rozhodnom období, kritériá pre jej stanovenie neupravoval. Vychádza sa z toho, že
nemajetková ujma by mala byť primeraná, rozhodujúcou je závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých
k ujme došlo. Zadosťučinenie nemá charakter sankcie s možným budúcim odradzujúcim účinkom vo

vzťahu k štátnemu orgánu. Zmyslom zadosťučinenia nie je ani byť zdrojom náhrady príjmu, zdrojom
obživy, logicky nemôže viesť ani k vzniku nespravodlivej výhody v zmysle získania neúmernej kvantity
majetkových aktív. Tento dôsledok by sa vymykal z mantinelov spravodlivosti.

Pri obdobnej právnej úprave ako je v Slovenskej republike sa definovaním kritérií pri otázke výšky

náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej tým, že proti poškodenému bolo vedené trestné konanie, ktoré
neskončilo odsúdením obvinenej osoby, zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky a v zjednocujúcom
stanovisku v októbri 2012 ako kritériá indikujúce rozsah spôsobenej nemajetkovej ujmy definoval:
povahu trestnej veci, dĺžku trestného konania, následky spôsobené v osobnostnej sfére poškodenej
osoby a okolnosti predchádzajúce začatiu trestného stíhania v zmysle podielu poškodeného na tom, že

k začatiu došlo a sa v ňom pokračovalo, zohľadniť je potrebné aj dôvody, pre ktoré došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo zbaveniu spod obžaloby. Použiteľnými kritériami, aj keď vychádzajú z právnej
úpravy, ktorá nie je na daný prípad aplikovateľná, lebo zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci platí až od 1.1.2004, sú tam uvedené kritériá, podľa ktorých sa má
prihliadnuť na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť

vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote a závažnosť následkov v spoločenskom uplatnení.

Na žalobcovi bolo, aby preukázal existenciu okolností odôvodňujúcich výšku náhrady, ktorú uplatnil.
Potrebné je pritom uviesť, že podstatným bolo preukázanie iba tých okolností, ktoré uviedol v žalobe.

Žaloba je totiž rozhodujúcim procesným úkonom, ktorým žalobca vymedzuje nielen subjekty, predmet,
ale predovšetkým obsah súdneho konania, ktoré ňou začína. Aby mohol byť žalobca úspešný, je
potrebné, aby sa logická štruktúra príčin a následkov, ktoré on sám pokladá za skutkový dôvod svojho
nároku zhodovala so štruktúrou príčin a následkov upravených právnym predpisom.

Žalobca uviedol, že začatím trestného stíhania a následným vzatím do väzby utrpela jeho povesť,
dôstojnosť, znemožnilo sa mu možné súkromné podnikanie, rekonštrukciu bytu, ktorú začal, nedokončil,
nebol pri manželke, ktorá bola tehotná, manželka nemala prostriedky na úhradu nájmu.

Podľa názoru súdu žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť týchto svojich tvrdení ako okolností natoľko

významných, aby odôvodňovali náhradu vo výške ako žiadal.

Včasezatknutiabolnezamestnaným,sámtouviedolauvedenéjetoajvpísomnostiachorgánovčinných
v trestnom konaní. Nie je preto pravdivým jeho tvrdenie, že jeho príjem bol príjmom zabezpečujúcim
potreby rodiny. Je však tiež málo pravdepodobné, že by v tom čase nedisponoval inými majetkovými

aktívami, z ktorých mohla jeho manželka nájomné uhrádzať. Svedok B. totiž uviedol, že on síce
zabezpečil prenájom nebytových priestorov, ale prostriedky na spoločné podnikanie, o čom údajne
so žalobcom uvažovali, mal poskytnúť práve žalobca. Je otázne, či táto úvaha o spolupodnikaní
organizovanímšípkarskýchaktivít,ktorésapodľatvrdeniažalobcunerealizovaliprejehotrestnéstíhaniea väzbu by sa aj naplnila a či bola rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý svedok B. nebytové priestory
prenajal a následne ich, ako uviedol, vrátil. V zmluve o nájme sú ako účel nájmu totiž uvedené
reštauračné a kaviarenské služby a naviac tento svedok ju uzavrel v čase, keď bol už žalobca vo väzbe,

15.3.2003. Pre existenciu majetkových aktív žalobcu svedčí aj to, že v čase začatia trestného stíhania
rekonštruoval byt a ako svedkyňa D. D. uviedla, rekonštrukciu riadil aj z väzby.

Čo sa týka povesti žalobcu, tvrdenej straty priateľov, tieto skutkové okolnosti zostali nepreukázané.
Svedok B. uviedol, že sú kamaráti, matka žalobcu tiež neuviedla, že by okruh priateľov na neho zanevrel.

Čo sa týka tvrdenej medializácie, je potrebné uviesť, že je síce pravdou, že krstné meno žalobcu je
málo frekventované a že pri uvedení jeho mena H. L., osoby, ktoré tieto informácie v tlači čítali, mohli
identifikovať, že ide o neho. Na druhej strane nie je nemožné si nevšimnúť, že všetky články aj televízny
záznam sa sústreďovali na osobu exriaditeľa policajného orgánu, nie na žalobcu, t. j. tieto okolnosti
zostali podľa názoru súdu nepreukázané v zmysle významu a zásadného negatívneho dosahu na osobu
žalobcu a informácie v nich uvedené tým neboli spôsobilé objektívneho pozorovateľa a presvedčiť o

tom, že práve žalobca a nie iná osoba v nich opisovaná je páchateľom trestnej činnosti.

Nepodloženým bolo tiež tvrdenie, že žalobca je osobou v F. osobitne známou v dôsledku jeho
predchádzajúceho pracovného pôsobenia krupiera. Voľnočasovým aktivitám spojených s týmto druhom
zábavy sa predsa, a to je všeobecne známe, nevenuje väčšina, skôr len úzky okruh osôb.

Inou okolnosťou, a podľa názoru súdu vážnou, bola eliminácia možnosti žalobcu byť v priamom kontakte
s manželkou v čase očakávania narodenia ich detí, osobitne v situácii rizikového tehotenstva manželky,
ktorá mala porodiť, a aj počas jeho väzby porodila, dvojčatá, pretože v tom čase bol vo väzbe.
Súd nepochyboval o pravdivosti a úprimnosti žalobcom aj svedkyňou - jeho manželkou opísaných

pocitov úzkosti, obáv, absencie bezprostredných kontaktov s manželským partnerom pred pôrodom
a v čase pôrodu, ktorý bol zaiste nielen potrebným, ale aj neopakovateľným faktorom spôsobilým
stmeliť manželské spolužitie. Každá osoba na mieste žalobcu by túto citovú traumu považovala za
traumu závažnú, spôsobilú poznamenať manželské a rodinné putá. Išlo o zjavný zásah do osobnostnej
súkromnej sféry žalobcu, význam ktorej je zdôraznený aj v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské

práva aplikujúceho čl. 8 ods. 1 Dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených aspektov a ich vzájomnej súvislosti súd voľnou úvahou (§ 136 O. s. p.),
vychádzajúc zo zásady spravodlivosti, primeranosti, významu jednotlivých chránených práv, so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu, z ktorých pri určení výšky primeraného zadosťučinenia vychádza

Európsky súd pre ľudské práva, mal za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy sumu 12 000 Eur,
nievyššiu.Priznanievyššejakotejtosumybyznamenalopriznaťväčšívýznamochranetohozákladného
ľudského práva, ktoré je bezpochyby menej významné ako významnejšie právo chránené Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd - práva na život. V tomto kontexte je potrebné uviesť, že v
medializovanej sťažnosti O. / Slovenská republika č. Sť. 7510/04 z 31.5.2007 priznal Európsky súd pre

ľudské práva sťažovateľke za porušenie čl. 2 sumu 25 000 Eur.

Pre úplnosť žiada sa uviesť, z dôvodu, že žalobca už v žalobe, zrejme v záujme očakávania zhmotnenia
uplatneného nároku, poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Co 7/2006 z 24.10.2006,
ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C 216/02 zo 7.12.2005, kde bola priznaná

náhrada vo výške 4 000 000 Sk, že neprináleží súdu hodnotiť dôvody a okolnosti, ktoré viedli
prvostupňový aj odvolací súd k záveru, ku ktorému dospeli. Taktiež neprináleží súdu hodnotiť dôvody a
okolnosti, ktoré viedli súd k záveru, keď, ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co
126/05-312 z 18.10.2005, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov 17C 8/03 z 15.12.2004,
ktorý bol súdu taktiež predložený, Okresný súd Prešov aj Krajský súd v Prešove zo skutkových okolností

z toho istého dňa ako v rozsudku 9C 216/02 zo 7.12.2005 v spojení s rozsudkom 2Co 7/2006 z
24.10.2006 priznali náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 500 000 Sk. Je totiž vecou posúdenia
individuálnych skutkových zistení každej veci, aký nárok je primeraným a aký nie, aj s ohľadom na
kritériá, z ktorých súd vychádza.

Pre úplnosť žiada sa uviesť, že úlohou civilného konania je byť nástrojom k riešeniu sporov. Táto
úloha zahŕňa funkciu procesného práva spočívajúcu v umožnení presadiť oprávnené nároky plynúce z
hmotného práva. Dôraz sa pritom kladie na slovo „oprávnené“. Sudca musí pri rozhodovaní vychádzať
z objektívne overiteľných poznatkov s ohľadom na konkrétny prípad, základom a prostriedkom tvorbyjeho presvedčenia sú objektívne úvahy o pravdepodobnosti rešpektujúce pravidlá logického myslenia,
skúseností a ich kontrola. Rozhodnutie, ktoré by vychádzalo z toho, čo je viac-menej vierohodné, je
neprípustné (L. Tichý et. al: Prokazování příčinné souvislosti multikauzálnych škod, vyd. Univerzita

Karlova v Prahe, 2010).

Z dôvodov, ktoré súd uviedol rozhodol preto o nárokoch žalobcu tak ako je uvedené vo výroku rozsudku
a v prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol.

Súd zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov advokáta JUDr. Jána
Klimeka a psychiatra MUDr. G. X. majúc tieto dôkazy za nie potrebné. JUDr. Ján Klimek mal byť
vypočúvaný k uskutočneniu a obsahu všetkých porád so žalobcom, ktoré mu vyúčtoval. Je málo
pravdepodobné, že by si tento svedok s odstupom 10 rokov mohol pamätať, čo bolo obsahom
konkrétnych porád, keď si to nepamätal žalobca a týkať sa mali, resp. mali byť realizované práve
v jeho záujme. Dôsledkom výsluchu by tak mohla byť len fabulácia, preto súd tento návrh zamietol.

Čo sa týka zamietnutia návrhu na výsluch psychiatra MUDr. X., súd tento návrh zamietol z dôvodu,
že obsahom žaloby nebolo tvrdenie žalobcu o nejakých jeho psychických problémoch ako následku
začatého trestného stíhania a vzatia do väzby. Súd sa v konaní, ako bolo už uvedené, zaoberal len tými
skutkovými okolnosťami, ktoré boli uvedené v žalobe a ktoré ako jediné boli právne podstatné.“

Žalobca v podanom odvolaní proti výroku v zamietavej časti namietal nepriznanie náhrady škody
spočívajúcej v trovách obhajoby, ktoré žalobca uhradil. Ide o uskutočnené porady žalobcu s právnym
zástupcom, ktoré nemal za preukázané. Rovnako namietal nepriznanie náhrady trov konania za
prevzatie a prípravu zastúpenia pri zmene obhajcu. Nenamietal nepriznanie náhrady trov právneho
zastúpenia za účasť na hlavnom pojednávaní dňa 30.10.2008, avšak vzhľadom k tomu, že nebol

včas upovedomený o odročení hlavného pojednávania. Dňa 29.10.2008 služobnú cestu uskutočnil a
vynaložil i náklady na ubytovanie. Podľa jeho názoru mal súd prvého stupňa vychádzať pri posúdení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy z týchto kritérií - povaha trestnej činnosti, ujma hroziaca žalobcovi
v prípade uznania viny, dôvodnosť trestného stíhania voči žalobcovi, dĺžka trestného stíhania voči
žalobcovi, nútené obmedzenie, ktoré žalobca musel v dôsledku trestného konania strpieť, následky

spôsobené trestným konaním v osobnostnej sfére žalobcu (následky vo sfére intímnej, manželskej,
rodinnej, zdravotnej, medziľudských vzťahov, profesnej), predchádzajúci život a postavenie žalobcu,
postoj a reakcie orgánov žalovaného po ukončení trestného konania, primeranosť odškodnenia z
pohľadu doterajšej judikatúry. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom
výroku zmenil a zaviazal žalovaného k náhrade škody vo výške 4 323,05 Eur s 9,5% úrokom z

omeškania zo sumy 4 323,05 Eur od 20.9.2011 do zaplatenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
188 000 Eur alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok v zamietavom výroku zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť

rozsudku vo vyhovujúcej časti. Poukázal na to, že nie je možné každé uznesenie o vznesení obvinenia,
ktoré nevyústi v právoplatný odsudzujúci rozsudok, paušálne považovať za nezákonné a vždy je treba
prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu. Nie je preukázané, že by orgány činné v trestnom konaní
v priebehu trestného stíhania nedovoleným spôsobom zasiahli do práv žalobcu. Aj keď bol žalobca
oslobodený spod obžaloby, nezakladá to jednoznačný záver o tom, že v čase vznesenia obvinenia

neboli splnené podmienky pre vydanie uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu závažného podozrenia
zo spáchania trestného činu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za použitia čl. 5 ods. 5 Dohovoru
je možné priznať len za splnenia podmienok obsiahnutých v zákone č. 58/1969 Zb. vzťahujúcich sa
k rozhodnutiu o väzbe/treste podľa druhej hlavy zákona (§ 5-8) a takejto náhrady sa nie je možné
dovolávať s súvislosti so vznesením obvinenia, resp. s následným vedením trestného stíhania, prípadne

iným rozhodnutím, ktoré bolo posúdené ako nezákonné podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. a súd prvého
stupňa nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy neposudzoval podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb.
Súd prvého stupňa ďalej nesprávne právne posúdil i vznesenú námietku premlčania nároku žalobcu na
náhraduškody-nemajetkovejujmyspôsobenejrozhodnutímoväzbe,keďnepoužilsprávneustanovenie
právneho predpisu, podľa ktorého túto námietku posudzoval. Pokiaľ teda súd prvého stupňa žalobcovi

priznal peňažnú čiastku 12 000 Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, nesprávne vec právne posúdil,
nakoľko žalobcovi tento nárok nevznikol a bola dôvodne vznesená námietka premlčania vo vzťahu k
nárokomuplatnenýmzrozhodnutiaoväzbe,podľaktoréhobyvznikarozsahnárokužalobcubolomožné
posúdiť a priznať. Za úkony právnej služby do 31.5.2009 nebolo dôvodné priznať DPH aj z náhrad,nakoľko to právna úprava neumožňovala. Naviac poukázal na to, že keďže neexistuje nezákonné
rozhodnutie, nie je splnená základná podmienka vzniku nároku na náhradu škody, preto nemožno túto
náhradu priznať ani v časti. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcom

výroku zmenil a žalobu zamietol, alternatívne v tejto časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Žalobca s podaným odvolaním žalovaného nesúhlasil.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich
z ust. § 212 O.s.p., s nariadením pojednávania (§ 214 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok
je správny.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci účinného od 1.7.2004, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení platnom do 30.6.2004 (ďalej len zákona č. 58/69
Zb.), právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba
vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred
prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v
konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo
spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však

ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci,
je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je
týmto orgánom,
a,akideovecpatriacudopôsobnostiČeskoslovenskejsocialistickejrepubliky,federálnyústrednýorgán,
do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,

b, ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán
republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď
nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody
zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. c/, ods. 3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikohonemožnopozbaviťslobodyokremnasledujúcichprípadov,pokiaľsatakstanevsúladeskonaním
ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
predpríslušnýsúdnyorgánpredôvodnépodozreniezospáchaniatrestnéhočinu,aleboaksúoprávnené
dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho

spáchaní.

Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto
článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na
výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na
odškodnenie.Podľa § článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných predpisov, ďalej len Ústavy Slovenskej republiky), štátne orgány môžu konať iba na základe

ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 17 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, osobná sloboda sa zaručuje.

Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Prvostupňový súd vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach prvostupňového súdu sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho

konania.

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu. Vyplýva to aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruistoriace. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, str. 12, § 29;
Hirobalanice, Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-D;, Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnenie nárokov a
obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého
stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel; jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomfortné.

V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného, že nie je daný základ nároku na náhradu škody
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:
„Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej
len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a
logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo

k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990sp.zn. 1Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1Cdo 53/93 publikovaný
pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim

meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej
úpravy stále použiteľné. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 8. 2010, sp. zn. 4MCdo
15/2009)
Majúc na zreteli uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobcu, že v prípade zásahu do

osobnosti človeka ide o objektívnu zodpovednosť a štát musí niesť následky neoprávneného trestného
stíhania vrátane väzby osoby, ktorá bola spod obžaloby oslobodená.

Odvolacísúdsiuvedomuje,ženahradiťstratuslobodysaabsolútnenedá.Čomusízažívaťneoprávnene
zatknutá osoba je nepredstaviteľné.

V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola
vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym
orgánomvzmyslezákonač.58/1969Zb.Rozhodovaniesúdovpodľatohtozákonasaustálilomedziiným
na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod

obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo

194/2010 zo dňa 30.3.2011).

Je nepochybné, že vo vzťahu k žalobcovi bol vykonaný nesprávny zásah štátu, ktorý musí byť odčinený,
keďže za takýto zásah v súlade s vyššie uvedeným zodpovedá štát.

Pokiaľ ide o namietanú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukazuje na to, že si
uvedomuje balancujúcu judikatúru vo vzťahu k rozsahu nemajetkovej ujmy v súvislosti s väzbou
dotknutej osoby a trestným konaním.

Práve z toho dôvodu považuje odvolací súd za dôležité kriticky vyjadriť názor na priznané odškodnenie,

ktoré je zjavné v prípadoch politicky činných osôb a verejných činiteľov. Práve tieto osoby evidentne
prispeli k viacerým rozhodnutiam, na ktoré poukazuje žalobca, ktoré vybalancovali relutárne satisfakcie
do kontroverznej výšky.

Za dôležité považuje odvolací súd poznamenať, že ani zďaleka nie je možné porovnať ujmu spôsobenú

stratou povesti a na druhej strane stratou slobody alebo dokonca stratou života. Preto odvolací súd
musel pristupovať k judikatúre súdov aj z pohľadu právneho dôvodu na ochranu osobnosti človeka.

Odvolaciemu súdu sa zdá, že v súvislosti s trestným konaním a väzbou osoby je celkom dôvodné
zastabilizovať judikatúru dolnou a hornou hranicou tak, aby súd v rámci diskrečnej právomoci mohol

spravodlivo zohľadniť všetky okolnosti prípadu a priznať adekvátnu náhradu ujmy (porov. rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2357/2010).

Podľa odvolacieho súdu je primerané odškodniť dotknutú osobu v rámci relutárnej satisfakcie za väzbu
v rámci rozpätia 20 Eur až 60 Eur za deň väzby so zreteľom na všetky okolnosti prípadu.

Zároveň odvolací súd v prípade výnimočných okolností konkrétnej právnej veci pripúšťa aj vyššiu
relutárnu satisfakciu.

Priznaná náhrada zo strany súdu prvého stupňa zapadá do úvah primeranosti relutárnej satisfakcie.

Súd prvého stupňa tiež citlivo zohľadnil aj narodenie detí počas výkonu väzby. Žalobca stratil z dôvodu z
dôvodu výkonu väzby nenahraditeľnú príležitosť byť s manželkou a deťmi po ich narodení v najútlejšom
veku.Náhrada ujmy sa práve so zreteľom na narodenie detí počas väzby a z tohto dôvodu ukrátenie
navrhovateľa v citovej oblasti v najútlejšom veku detí priznala nad rámec uvažovaného limitu (primeraný

limit in abstracto 20 - 60 Eur/deň väzby, 132 dní väzby x 60 Eur = 7.920 Eur, priznaná náhrada vo výške
12.000 Eur.

Nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy bol uplatnený včas, keďže žalobca bol rozsudkom
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5Tn 33/2006 z 13.5.2009 spod obžaloby oslobodený a

predmetný rozsudok mu bol doručený dňa 9.12.2009. Pokiaľ žalobu podal dňa 21.12.2011, podal ju v
zákonnej trojročnej premlčacej dobe. Nárok žalobcu preto nie je premlčaný.

Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je
možnosť každého na základe vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní pred súdom, vyjmúc prípady
obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným) právom účastníka rozhodnúť, koho ustanoví

za svojho zástupcu v konaní pred súdom. Možnosť tejto voľby (úvahy) neobmedzuje ani iným spôsobom
nevymedzuje. Jej kritériá sú autonómnou vecou účastníka konania.

Pokiaľ žalobca namieta nepriznanie náhrady škody za porady s klientom, odvolací súd poukazuje na
to, že z obsahu spisu je nepochybné, že uskutočnenie týchto porád nebolo žalobcom preukázané. V

tomto smere nemožno vytknúť súdu prvého stupňa, že v tejto časti skonštatoval, že si žalobca neuniesol
dôkazné bremeno (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Žalobca nepreukázal uskutočnenie týchto porád potvrdením
z ústavu na výkon väzby, ktorý si jeho obhajca mohol a mal uchovať. Keďže porady s klientom neboli
preukázané, nebolo možné, tak ako správne konštatoval prvostupňový súd, posúdiť i ich jednotlivú
účelnosť. Správne preto náhradu škody v rozsahu vynaložených trov právneho zastúpenia za porady s

klientom v rozsahu uvedenom súdom prvého stupňa nebolo možné priznať.

Napokon postupoval súd prvého stupňa správne, ak nepriznal náhradu škody vo výške trov právneho
zastúpenia za prevzatie a prípravu nového obhajcu JUDr. F. C.. Takýto úkon nemožno považovať za
účelný. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju

opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné
rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu
pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na
účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník
má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať

samostatne. Nemožno spochybniť právo účastníka na výmenu advokáta. V danej súvislosti je potrebné
skúmať dôvod výmeny advokáta. Zmena advokáta z dôvodu, že poskytovaná právna pomoc JUDr.
Jána Klimeka nezodpovedá jeho očakávaniam, nie je vážnym dôvodom a aj v súlade rozhodnutím
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1MObdoV21/2007zodňa30.11.2009.Nebolodôvodným
priznať ani náhradu hotových výdavkov spojených s pojednávaním, ktorého termín bol zrušený. Aj v

danom prípade absentuje vlastnosť účelnosti vynaložených výdavkov.

Vo vzťahu k odvolacej námietke ohľadom priznanie DPH z uplatnených trov konania odvolací súd
poukazuje na to, že pohľadávka na náhradu trov konania musí byť účastníkovi priznaná v celom
zákonom upravenom rozsahu vrátane dane z pridanej hodnoty, ak účastník zo sumy priznanej náhrady

je povinný podľa platného zákona o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto daň. Z tohto dôvodu je potrebné,
aby všeobecný súd ústavne súladným spôsobom interpretoval zákonom ustanovené predpoklady
na priznanie náhrady trov konania, čo je osobitne dôležité v prípadoch, v ktorých nejednoznačné
znenie navzájom súvisiacich zákonov (Občiansky súdny poriadok, Exekučný poriadok, zákon o dani
z pridanej hodnoty) pripúšťajú viaceré výklady a výsledky interpretácie. Pri tomto výklade je potrebné

venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie
obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl.
1 Dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom
je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon náhradu tých
trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne

zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.
Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľagarantovaného v Ústave Slovenskej republiky. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý
by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci II. ÚS 31/04). Medzeru v zákone je potrebné vykladať tak, že pokiaľ obhajca musel

uhradiť DPH z prijatého plnenia (trov právneho zastúpenia), má žalobca, ktorý o DPH zvýšené trovy
právneho zastúpenia uhradil, právo na ich náhradu vo forme náhrady škody.

Na potvrdenie správnosti tohto záveru odvolací súd poukazuje na stanovisko Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky v súvislosti s obdobnou situáciou pri súdnych exekútoroch: „Ústavný súd pri riešení

podstaty podanej sťažnosti požiadal o vyjadrenie aj Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktoré vo
svojom stanovisku uviedlo, že v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty účinnom do 30. apríla 2004 (od
1. mája 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty) „Paušálna náhrada
za úkony, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času podliehala u súdneho exekútora dani z
pridanej hodnoty, ak nešlo o náklady (výdavky), ktoré súdny exekútor platil v mene a na účet právnickej
osoby alebo fyzickej osoby, pre ktorú sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo“.

Vo zvyšku sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Za tohto stavu
odvolací súd napadnutý rozsudok ako správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o

trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd
prvého stupňa.

Poučenie:

Proti rozsudku nie je prípustné odvolanie.