Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, October 20, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/386/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112220285
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112220285.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: EOS KSI

Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava,IČO: 35 724 803, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava proti žalovaným: 1. J. J., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX V. XX,
a 2. J. H., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX K. X. Y. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných:
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176
778, právne zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, Nám. SNP 7, 091 02 Stropkov, o zaplatenie
777,12 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobca n e m á právo na náhradu trov konania.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov

právneho zastúpenia vo výške 639,40 € a to k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku
do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou súdu dňa 4.7.2012 sa žalobca na žalovaných v 1. a 2. rade pôvodne domáhal zaplatenia
sumy vo výške 2.106,56 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 69,34 € a ďalej úrokom z omeškania
vo výške 9 % zo sumy 1.372,11 € od 17.1.2012 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania.

Svoj nárok odvodzoval z toho, že pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, od ktorej žalobca nadobudol
pohľadávku na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok, uzatvorila s odporcami v 1. a 2. rade dňa
30.6.2005 Zmluvu č. 503439517. Vzhľadom na to, že odporcovia v 1. a 2. rade neplnili v stanovených

termínoch splátky, čím porušili svoju povinnosť podľa zmluvy, postupca odstúpil od zmluvy a vyzval
odporcu na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka navrhovateľa ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky
predstavovala sumu 2.126,56 €, ktorá pozostávala z istiny 1.392,11 €, riadneho úroku 375,26 €, úroku
z omeškania 359,19 €.

Súd vo veci vykonal dokazovanie obsahom listín tvoriacich súdny spis, výsluchom účastníkov konania
a prihliadajúc na tvrdenia účastníkov konania zistil nasledujúce:

Pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s. uzatvorila s odporcami dňa 30.6.2005 Zmluvu o splátkovom
úvere, na základe ktorej im poskytla úver vo výške 72.000,-Sk, pričom bola dojednaná výška úrokovejsadzby 12,10 % ročne, poplatok za poskytnutie úveru 1.440,-Sk, poplatok za správu úveru 50,-Sk
mesačne, výška splátky 1.951,- Sk, periodicita splátky - mesačne, splatnosť prvej splátky 20.7.2005,
konečná splatnosť úveru 20.6.2009, splatnosť úrokov v posledný deň kalendárneho mesiaca.

Dňa 14.12.2001 došlo medzi novým veriteľom, teda žalobcom a odporcami ako dlžníkom a ako osobou
pristupujúcou k záväzku, k uzavretiu dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Ide o
formulár, ktorý je súdu známy z iných konaní, kde žalobcom je taktiež spoločnosť EOS KSI. Na základe
tejto dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, malo dôjsť k uznaniu záväzku vo výške
1.392,11 € a nákladov na inkasné konanie vo výške 150 €. Pokiaľ ide o časť týkajúcu sa formy splatenia

záväzku, výška splátky nebola uvedená, dátum splátky bol uvedený 17. deň v mesiaci s prvým dňom
splátky 17.1.2012.

K Dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súd uvádza:

Z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej dňa 14.12.2011 so žalovanou
2. (pričom prvá splátka úveru bola splatná dňa 20.07.2005 a konečná splatnosť úveru bola dňa
20.06.2009, teda väčšia časť pohľadávky už bola premlčaná) vyplýva, že táto mala uznať záväzok zo

zmluvy o úvere. V čl. 3 bode 3.1 posledná veta sa zároveň deklaruje, že žalovaná 2. má vedomosť o
premlčaní dlhu a jeho následkoch.

Z množstva obdobných konaní, v ktorých procesný súd rozhodoval, je mu známe, že osoby konajúce
v mene žalobcu sa bez podnetu dlžníkov dostavia do miesta ich bydliska a dlžníkovi predložia vopred
pripravenú listinu na podpis s odôvodnením potreby jej podpísania, aby sa vyhli súdnemu konaniu a

exekučnému konaniu. O tom, že vlastne okrem dohody o splátkach podpisujú aj uznanie premlčaného
dlhu oboznamovaní nie sú. To, že tomu tak nebolo aj v prejednávanej veci žalobca neprukázal.

Žalobca ako nový veriteľ teda nechal žalovanému podpísať Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade
pohľadávky v splátkach.

Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov treba pre platnosť tohto úkonu vo vzťahu k žalovanému použiť

§ 558 Občianskeho zákonníka a § 110 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka - Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu
aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Podľa § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka - Ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo
dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo;
ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Pre súkromné právo je charakteristická rovnosť subjektov právnych vzťahov, teda i rovnosť zmluvných
strán. Tento jeho rys je niekedy považovaný priamo za pojmový znak súkromného práva. Preto sa zdá,

že každá zvláštna ochrana, poskytovaná iba jednému zo subjektov právneho vzťahu, je čímsi, čo sa
prieči povahe súkromného práva, pretože je nutne spojené s právnym zvýhodnením. Preto bol dlho
pripisovaný všetkým zásahom do zmluvnej autonómie verejnoprávny charakter a pokiaľ jeho rozsah bol
značný, bola právna oblasť, kde k nim dochádzalo, chápaná ako samostatné právne odvetvie stojace
medzi právom súkromným a verejným (právo pracovné, právo hospodárske apod.). Ide teda o to, či toto

ponímanie zodpovedá vývojovým trendom práva, najmä moderným koncepciám práva súkromného.Klasické poňatie rovnosti subjektov v súkromnoprávnych vzťahoch sa zakladá na rovnosti formálnej. Tá
spočíva v tom, že zákon neposkytuje žiadnemu subjektu (či ich skupine) právne výhody, ako i v tom že v
súkromnoprávnej sfére nie je žiadna zo strán voči druhej v pozícii nadriadenosti či naopak podriadenosti.

Táto formálna rovnosť je proťajškom občianskej rovnosti pred zákonom v demokratických ústavách a
spolu s ňou vznikla k prekonaniu stavovským rozdielov predchádzajúcej doby. Formálna rovnosť je však
rovnosťou nerovných; ich nerovnosť vyplýva nielen z prirodzených i inak vzniknutých rozdielov medzi
ľuďmi, ale aj z rôznej hospodárskej a spoločenskej pozície právnych subjektov, ktorá podmieňuje ich
faktické možnosti, prístup k informáciám a pod.

Pôvodným zámerom právnych úprav bolo zrušenie formálnych nerovností (oprávnení), takže formálna
rovnosť bola skôr prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa ako cieľ sám. Je preto dôležité, že
charakteristická vlastnosť súkromného práva nie je formálna rovnosť, ale rovnosť ako taká. Spočiatku,
však nebolo možné poňať ju inak, než ako prekonanie formálnych nerovností a to o to viac, že faktická
nerovnosť medzi subjektmi bola pre svoju jedinečnosť právnou normou nepostihnuteľná. Preto klasické
občianske kódexy sú založené na rovnosti všetkých ľudí, vyplývajúcej z vrodených ľudských práv.

Avšak, bolo vždy jasné, že zavedenie formálnej rovnosti nezabezpečuje všetkým subjektom rovnakú
možnosť toto postavenie využívať. Preto už priamo v klasických kódexoch boli zriadené výhody
pre určité osoby; tieto osoby boli postavené pod zvláštnu ochranu zákona (išlo o osoby neplnoleté,
nesvojprávne, osoby neprítomné, nenarodené deti a obce - § 21 a § 22 ABGB). Rozsah týchto výnimiek
nebol rozsiahly a ich dôvodnosť nevyvolávala pochybnosti. Napriek tomu ich treba považovať za prvé

odchýlky od formálnej rovnosti.

Osoby pod zvláštnou ochranou zákona dlho zostali jedinou odchýlka zo zásady rovnosti. Ingerencie v
prospech slabších subjektov sa uskutočňovali už spomínanou verejnoprávnou cestou. Jej možnosti sú
však obmedzené. Činnosť verejnej správy sa zameriava na dohľad nad správaním jej nepodriadených
subjektov, na jeho hodnotenie ako prípustné či žiaduce a na ukladanie sankcií pri jeho negatívnom

hodnotení. Verejnoprávna ingerencia je až následná; pri zistení nedostatkov bráni ich opakovaniu
v budúcnosti a tak zabezpečuje riadny chod spoločenských a hospodárskych inštitúcii vo verejnom
záujme. Pre účastníkov zmluvných vzťahov, v ktorých boli zistené nedostatky, však má obmedzený
význam; netýka sa reparácie škody alebo ujmy, ktorú utrpeli ale chráni tieto subjekty rovnako ako ostatné
len do budúcna.

Práve obmedzené možnosti verejnoprávnej ochrany slabších subjektov vedú k tomu, že požiadavka
ich ochrany preniká ako aktuálne spoločenská ochrana do práva súkromného. Týka sa tak jednotlivých
inštitútov, ktorých okruh sa sústavne rozširuje, takže ochranu slabšej zmluvnej strany možno dnes
ponímať ako vývojový trend súkromného práva. Sú pre ňu charakteristické dve základné skutočnosti.
Tou prvou je okolnosť, že na rozdiel od verejnoprávnej ochrany modifikuje priamo zmluvný vzťah - jeho

vznik, obsah, a zodpovednosť z neho vyplývajúcu, pričom novo vytyčuje hranice zmluvnej autonómie
(bez toho aby ich popieral); subjektom, ktorý je oprávnený domáhať sa tejto ochrany je priamo zmluvná
strana. Druhým komponentom tohto trendu je okolnosť, že princíp rovnosti strán ako charakteristiku
súkromného práva sa ním neruší ale naopak prehlbuje sa a to tým, že touto ochranou sa kompenzujú
niektoré nerovnosti, ku ktorým dochádza pri presadení formálnej rovnosti. Spôsob, ktorým sa to deje,

spočíva v poskytnutí dielčich právnych výhod subjektov s horšími možnosťami, teda spôsobom, ktorý
nie je nepodobný tomu, čo sa v oblasti ústavného práva nazýva pozitívna alebo obrátená diskriminácia.

Tak súkromné právo dospelo až k potrebe ochrany slabšej strany v bežných spotrebiteľských vzťahoch.
Pokiaľ ide o vymedzenie slabšej strany, treba vychádzať z toho, čo je pre túto slabšiu stranu
charakteristické. Ide teda o fyzickú osobu, ktorá je voči druhej strane záväzkového vzťahu v nevýhode

spočívajúcej predovšetkým v nedostatku profesionality, v obmedzenej informovanosti, v konaní pod
určitým hospodárskym tlakom, z dôvodu finančnej nedostatočnosti v obmedzenom prístupe k právnej
pomoci a pod. Na základe uvedenej charakteristiky tak možno uzavrieť, že v rámci dodávateľsko-
spotrebiteľských vzťahov je slabšou zmluvnou stranou jednoznačne spotrebiteľ.Čo sa týka možnosti ochrany spotrebiteľov, tak okrem ochrany prostredníctvom spotrebiteľského práva,
mu možno ochranu poskytnúť aj všeobecnými prostriedkami. Takýmto prostriedkom je napr. „laesio
enormis“ či nadmerné poškodenie. Základom dnešného poňatia „laesio enormis“ je skutočnosť, že pri

úplatných zmluvách jedna zo strán využíva (resp. zneužíva) pozície tej druhej, aby dosiahla výraznej
disproporcie medzi vzájomnými plneniami. Pritom už existencia tejto disproporcie zakladá domnienku,
že ide o využitie alebo zneužitie výhodného postavenia, čo je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi.

Súdu je z úradnej činnosti známe, že žalobca skupuje veľké množstvo často už premlčaných
pohľadávok, ktoré potom uplatňuje na súde. Takáto samotná kúpa nezákonná nie je, spoločným

menovateľom je to, že ide o pohľadávky voči fyzickým osobám. Súd sa ešte nestretol s uplatnením
pohľadávky voči právnickej osobe, pričom kúpa takejto pohľadávky z dôvodu, že u právnickej osoby
možno predpokladať odborný aparát (s vedomosťou o následkoch premlčania) asi tak zaujímavá nie je.

Súd má ďalej za to, že uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a zákonom
aprobovaným. Ide o jednostranný úkon, ktorý tento charakter nestráca ani keď je súčasťou iného
dvojstranného úkonu.

V prejednávanej veci však ide predovšetkým o otázku akým spôsobom tento úkon dlžníka - spotrebiteľa
vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľa (napr. aj z dôvodu aby spotrebiteľ nebol vedený
ako neplatič a mohol sa uchádzať o iný úver), tak napriek jeho nevýhodnosti pre spotrebiteľa by súd
voči jeho platnosti namietať nemohol.

Žalobca nepreukázal, že scénar uznania záväzku známy súdu z jeho úradnej činnosti výlučne vo forme,

že žalobca (zjavne práva znalý) si vynútil u žalovanej osoby návštevu a dal jej podpísať ním vopred
pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý
dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre ňu zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku,
ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne neinterpretoval, bol v prejednávanej veci
iný.Vuvedenýchsúvislostiach,taknejdeoničinéakolaesioenormis,pretožedlžníkpodpísanímdohody

nič nezískal ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršil.

Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym
dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej
námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína dlžníkov
sa nezlepšila) ale naopak žalobca napriek vedomosti účinkov, ktoré dosahuje (resp. sa snaží dosiahnuť)

v podobe obnoviteľnosti nároku neposkytol žalovanému žiadny benefit (napr. v podobe odpustenia
úrokov z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.) ale naopak do dôsledkov vylúčil aj dispozitívne
ustanovenie (toto vylúčenie je však v rozpore s § 54 ods.1 OZ) § 521 Občianskeho zákonníka - ak dôjde
k dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach, a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach plnil
aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť (NS ČR sp. zn. 32 Odo 860/2005 - treba rozlišovať

medzi úrokmi z omeškania od pôvodnej splatnosti do účinnosti dohody, úrokmi z omeškania od účinnosti
dohody do splatnosti dohodnutých splátok a úrokmi z omeškania za omeškanie po splatnosti splátok. Na
úroky z omeškania za omeškanie od účinnosti dohody podľa § 521 OZ do splatnosti jednotlivých splátok
má veriteľ voči dlžníkovi nárok iba vtedy, ak je to medzi veriteľom a dlžníkom výslovne dohodnuté) tým,
že v čl. 3 bode 3.1 svojho formulára uviedol, že dlžník sa zaväzuje k úhrade príslušenstva pohľadávky

a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania.

Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka - Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka - Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť
právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.

Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských,

kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné
historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem
základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt
zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený
aspektzmluvnejslobody,takakozmluvnáslobodasama,másvojelimityustanovenéprávnyminormami,

ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej
slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže
byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.

Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je
tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to i v prípade, že samotný obsah tohto
právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.

Podľa § 4 ods.8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - predávajúci nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä
konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo
vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,

lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 7 ods.2 zákona o ochrane spotrebiteľa - obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je
v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika

orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 8 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa - obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak
zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak
neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom
uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.

Podľa § 8 ods.4 zákona o ochrane spotrebiteľa - za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci
skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom
podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je
zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa názoru súdu postup žalobcu v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou
a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.

Konanie žalovaného by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z jeho strany
alebo síce zo strany žalobcu ale s poučením o následkoch uznania premlčaného dlhu. Súd nevylučuje,
že v prípade, ak by zo strany žalobcu bolo dlžníkovi riadne vysvetlené, že splnenie jeho premlčaného

dlhu resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku formou vynaloženia peňažných
prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra neplatičov), mohlo by k platnému
uznaniu záväzku zo strany dlžníka dôjsť.Prejednávaný prípad je však prípadom iným, kde k takémuto dobrovoľnému rozhodnutiu zo znalosťou
veci zo strany dlžníka nedošlo (žalobca to nepreukázal). Naopak, žalobca v snahe reparovať pochybenie
svoje resp. pochybenie svojho právneho predchodcu spočívajúce v nepodaní žaloby včas (pred

uplynutím premlčacej doby) a vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby,
sofistikovane a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára ako listiny, ktorá ma
dlžníka uchrániť pred problémami, do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní dlhu dlžníkom
(samozrejme bez podania vysvetlenia dlžníkovi).

Súdu je známe rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1845/11, podľa ktorého: „Podle ustanovení

§ 55 odst. 1 občanského zákoníku se smluvní ujednání spotřebitelských smluv nemohou odchýlit od
zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se nesmí vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo
jinak zhoršit své postavení. To znamená, že postavení spotřebitele nesmí být zhoršeno a to ani s
jeho souhlasem, naopak odchylky v neprospěch dodavatele možné jsou. S ohledem k citovaným
zákonným ustanovením je nutno prohlášení o prodloužení promlčecí lhůty ve prospěch žalobce jako
podnikatelského subjektu považovat za absolutně neplatné, neboť tím mé postavení bylo značně

zhoršeno.“

Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ
z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a
skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu ktorý zvolil
žalobca poskytnúť ochranu.

V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim
výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich
strachu pred prípadným súdnym resp. následne exekučným konaním.

Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome)

nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“ ale v čl. 3 bode 3.1 poslednej
vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem
záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo
záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu.

Súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej žalobca odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považuje súd

podľa§3,§37a§39Občianskehozákonníkazaneplatnúatonielenknásledku-domnienkeoexistencii
dlhu ale aj k následku - uznanie dlhu ako dôvod novej premlčacej lehoty.

Napodporuodporcovvstúpildokonaniavedľajšíúčastník,ktorýsakžalobevyjadrilpodanímdoručeným
súdu dňa 5.12.2012, v ktorom vzniesol námietku premlčania (námietku premlčania samostatne na
pojednávaní vzniesli aj žalovaní) s tým, že konečná splatnosť úveru bola dojednaná ku dňu 20.6.2009

a žaloba bola podaná až po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty dňa 4.7.2012. Zároveň uviedol, že
dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 14.12.2011 je podľa neho neplatným
právnym úkonom a poukázal pritom na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove.

Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 17.6.2013 žalobca vzal návrh späť ohľadne uplatneného
úroku z omeškania vo výške 223,13 € a naďalej požadoval už len zaplatenie sumy 1.883,43 € spolu s

úrokom z omeškania vo výške 69,34 € a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.372,11
€ od 17.1.2012 až do zaplatenia.

Na základe tohto návrhu súd uznesením zo dňa 4.7.2013 konanie v časti o zaplatenie sumy 223,13 €
zastavil.Na pojednávaní konanom dňa 20.6.2013 žalobca na otázku súdu, že kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy
právnym predchodcom žalobcu, výslovne uviedol, že k odstúpeniu od zmluvy nedošlo.

Na pojednávaní konanom dňa 17.9.2013 žalovaní uviedli, že je pravdou, že si skutočne úver od

Slovenskej sporiteľne vzali, prestali ho však splácať kvôli nedostatku finančných prostriedkov a
vzhľadom na odstup doby, kedy mali úver splatiť, už ho nechcú splatiť, pretože tento je premlčaný.
Vzniesli teda námietku premlčania.

Z vyjadrenia Slovenskej sporiteľne doručeného súdu dňa 29.10.2013 vyplýva, že zo strany Slovenskej
sporiteľne ako pôvodného veriteľa k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru poskytnutého odporcom
nedošlo a že úver mal teda konečnú splatnosť dňa 20.6.2009.

Podaním doručeným súdu dňa 23.12.2013 žalobca čiastočne vzal návrh na začatie konania späť a to
tak, že naďalej požadoval už len zaplatenie 12 nepremlčaných splátok v celkovej výške 777,12 € spolu
s úrokmi z omeškania z každej splátky, pričom týchto 12 splátok bolo splatných v čase od 20.7.2008
do 20.6.2009. Týmto úkonom dal žalobca zároveň najavo, že uplatnené právo už neodvádza od vyššie
rozoberanej Dohody (ktorú súd aj tak považuje za neplatnú). Zároveň poukázal na rozhodnutie NS

SR sp. zn. 6Cdo/4/2012, podľa ktorého zmluva o úvere je absolútnym obchodom podľa Obchodného
zákonníka, a teda právny vzťah z tejto zmluvy sa bez ohľadu na účastníkov spravuje Obchodným
zákonníkom.

K späťvzatiu návrhu, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením sa vyjadril vedľajší účastník podaním
doručeným súdu dňa 10.7.2014, v ktorom uviedol, že v súlade s názorom Krajského súdu v Prešove

vyjadreného v rozsudku zo dňa 14.2.2013, č.k. 6Co/81/2012 má za to, že premlčacia doba sa v
rámci spotrebiteľských vzťahov má riadiť Občianskym zákonníkom. Vzhľadom na to zotrváva na svojej
námietke premlčania, žiada žalobu zamietnuť a priznať im náhradu trov konania.

Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:

Podľa § 2 písm.a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - na účely tohto zákona sa

rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm.b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - zmluvou o spotrebiteľskom
úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským

úverom,

Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka - Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka - Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 6 Co 81/2012 zo dňa 14. februára 2013, vyslovil právny názor, že aj
pri úverovej zmluve uzavretej podľa Obchodného zákonníka medzi podnikateľom a spotrebiteľom treba
použiť pri otázke premlčania (ale aj pri iných otázkach, napr. uznanie dlhu a pod.) prednostne úpravu
uvedenú v Občianskom zákonníku.Ústavný súd SR vo veci sp. zn. ÚS 402/2013-10 na základe ústavnej sťažnosti proti uvedenému
rozsudkuKSvPrešovesobdobnýmidôvodmiakouvádzažalobcauviedol,že:„Popreskúmanírozsudku
krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup
pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na
zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127
ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou

či nedostatočne odôvodnený.“

Na základe vyššie uvedeného aj senát 9C aplikuje pri svojom rozhodovaní na spotrebiteľský úver
vo forme úverovej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka úpravu premlčania uvedenú v občianskom
zákonníku.

Keďže a) úver mal byť splatný dňa 20.06.2009, b) Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku zo strany žalovanej 2. je neplatná, c) bola vznesená námietka premlčania a d) žaloba bola

podaná až dňa 04.07.2012, uzatvára súd, že bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty a preto súd
podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka uplatnené právo priznať nemohol.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania, na túto v konaní neúspešný žalobca právo nemá.

Žalovaní v konaní úspešní si náhradu trov konania neuplatnili, preto o nej súd nerozhodoval (§ 151
ods.1 O.s.p.).

Náhradu trov konania súd priznal vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu na strane úspešných
žalovaných. Trovy konania spočívali v trovách právneho zastúpenia podľa Vyhlášky MS Sr č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Tarifná hodnota veci - 2.106,56 € (§ 10 ods. 2 AT)

Jeden úkon právnej služby - 91,29 € ( § 10 ods. 1 AT)

Tarifná hodnota veci od 17.06.2013 - 1883,43 €

Jeden úkon právnej služby - 81,33 €

Tarifná hodnota veci od 23.12.2013 - 777,12 €

Jeden úkon právnej služby - 51,45 €

a) úkony

- prevzatie a príprava zastúpenia - 91,29 € + režijný paušál 7,63 €

- vyjadrenie zo dňa 4.12.2012 - 91,29 € + režijný paušál 7,63 €

- účasť na pojednávaní OS Prešov dňa 17.9.2013 - 81,33 € + režijný paušál 7,81 €

- podanie zo dňa 10.7.2014 - 81,33 € + režijný paušál 8 ,04 €

- účasť na pojednávaní OS Prešov dňa 17.7.2014 - 12,86 € (1/4 z 51,45 € ) + r. paušál 8,04 €

- účasť na pojednávaní OS Prešov dňa 20.10.2014 - 51,45 € + režijný paušál 8,04 €b) cestovné Stropkov-Prešov a späť (50 km x 2) motorovým vozidlom TOYOTA RAV4 EČ: SP- 111 AH:

- 17.7.2014 (sadzba 0,29 €/km) 0,29 x 100 km - 29,00 €

- 20.10.2014 (sadzba 0,29 €/km) 0,29 x 100 km - 29,00 €

Špecifikácia výpočtu cestovného - TOYOTA RAV4:

spotreba paliva: 8,6 litra/100 km (0,086 l/km)

cena pohonných hmôt:

17.7.2014 (nákup PHM 14.7.2014)

1,267 €/l x 0,086 ? 0,11 €/km + 0,18 €/km sadzba základnej náhrady ? 0,29 €/km

20.10.2014 (nákup PHM dňa 17.10.2014)

1,225 €/l x 0,086 ? 0,11 €/km + 0,18 €/km sadzba základnej náhrady ? 0,29 €/km

d) Náhrada za stratu času (NSČ): (§ 17 ods. 1 AT)

- 17.7.2014 Stropkov - Prešov - 4 začaté polhodiny - 53,60 €

- 20.10.2014 Stropkov - Prešov - 4 začaté polhodiny - 53,60 €

Odmena advokáta spolu (bez DPH) 532,80 €

DPH 20 % 106,60 €

Odmena advokáta spolu (s DPH) 639,40 €

Náhradu trov konania možno zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku v SLSP
Stropkov č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXXX.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa

jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať
náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.