Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 13, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoP/37/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111216114
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2111216114.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o medzičasom plnoletého: P. U. B., nar. XX. R. XXXX,
bytom u matky a maloletého: U. B., nar. XX. F. XXXX, bytom u otca, zast. opatrovníkom: Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny Trnava, matky: C. Z., nar. XX. Y. XXXX, bytom O. XX/X, zast. advokátkou: JUDr.
Barbora Šruteková, Trnava, Hlavná 44 a otca: Mgr. U. B., nar. XX. D. XXXX, bytom B. D. XXX, zast.
advokátkou: JUDr. Mária Jezerská, Trnava, Hlavná 42, o zvýšenie výživného, o odvolaní matky proti

rozsudku Okresného súdu Trnava zo 6. októbra 2014 č. k. 21P/12/2011 - 171 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zmenil svoj rozsudok „č. k.“ (v skutočnosti len „sp.
zn.“ napriek tomu, že na rozdiely medzi číslom konania a spisovou značkou bol už upozornený
predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu v tejto veci, teda tzv. zrušujúcim uznesením Krajského

súdu v Trnave z 25. júla 2013 č. k. 10CoP/5/2013-108 - pozn. odvolacieho súdu) 27 C 6/2007 (správne
inak „27C/6/2007 - 49“ - opäť pozn. odvolacieho súdu) z 25. júna 2007 (ďalej tiež len „rozvodový
rozsudok“) spôsobom nasvedčujúcim tomu, že na ňom neuľpelo ani nič iné z toho, čo mu pri zrušení
jeho prvšieho rozsudku v tejto veci vytkol tunajší krajský súd. Aj tentoraz sa teda vo výroku rozsudku
1. naznačoval stav zmeny celého rozhodnutia o výživnom (hoci zmenenou mala byť len výška), 2.
opakovane reprodukovali platobné podmienky výživného, tvoriace už súčasť rozvodového rozsudku a

napadnutým rozsudkom ponechávané bezo zmeny, ako aj priezviská a dátumy narodení oboch detí,
majúce tradične miesto v úvodnej časti rozsudku (či za určitých okolností aj v odôvodnení, pokiaľ
samozrejme vznikne taká potreba) a 3. zopakovali chyby spočívajúce v ohraničení obdobia, za ktoré má
patriť už zročné výživné (tu v časti týkajúcej sa U.) k inému než poslednému dňu mesiaca, v „zaviazaní“
otca, resp. matky na zaplatenie nedoplatkov na zročnom výživnom (hoci odvolací súd opakovane a
v tomto prípade zjavne bezvýsledne prízvukuje, že záväzky sa prijímajú zmluvami, resp. vznikajú na

základeinýchprávnychskutočnostípredpokladanýchtzv.hmotnýmprávom,kýmsúdyzásadneukladajú
povinnosti) a v zvýšení u matky „vyživovacej povinnosti“ (na rozdiel od otca, ktorému bolo správne
zvýšené „výživné“); popri tom sa tam však ocitli i nesprávnosti nové, tieto reprezentované zvýšením
výživného matky na U. za jeden a ten istý deň (1. september 2012) dvoma rôznymi (z podstaty veci
sa vylučujúcimi sumami (80 aj 100 eur), uložením tentoraz matke povinnosti bežné výživné otcovi
„zasielať“ (oproti povinnosti otca matke výživné platiť bez vysvetlenia dôvodu takéhoto rozdielu, ktorý

sa v takpovediac inverznej podobe vyskytol už v prvšom rozsudku) a pomerne toporným sústredením
rozhodnutia až do štyroch čiastkových výrokov (hoci by tu navzdory zdanlivej komplikácii spôsobenej
stavom osobnej starostlivosti o jedno z detí na strane matky a o druhé na strane otca zjavne stačili
i dva). Tentoraz došlo k zvýšeniu výživného otca na medzičasom plnoletého P. U. za obdobie od 1.
septembra 2011 do 15. augusta 2012 na sumu 150 eur a za obdobie od 1. februára 2013 do 16.
augusta rovnakého roka na 200 eur mesačne, k zvýšeniu výživného matky na maloletého U. od 24.

februára 2010 do 1. septembra 2012 na 80 eur mesačne a od 1. septembra 2012 na 100 eur mesačne
a k povoleniu obom rodičom im vzniknuté nedoplatky (otcovi za obdobie od 1. septembra 2011 do16. augusta 2013 v sume 1.366 eur a matke za obdobie od 24. februára 2010 do 6. októbra 2014 v
sume 3.488 eur) zaplatiť v splátkach po 150, resp. 100 eur mesačne (bez uvedenia počiatku takejto
povinnosti, pri uvedení následku v podobe straty výhody splátok len u matky a neodôvodnení ani rozdielu

vo výške splátok, pri ktorých by otec mal výživné už zročné zaplatiť za 9 mesiacov a matka až za 35
mesiacov, čo napokon boli ďalšie vady už prvšieho rozsudku, ktorých opätovný výskyt vzbudzoval dojem
príslovečného „hádzania“ - tu rozumej odvolacím súdom - „hrachu na stenu“ - ktorú stenu tu logicky
stelesňoval súd prvého stupňa či pri záujme na absolútnej presnosti sudkyňa majúca na svedomí oba
rozsudky). Takéto rozhodnutie bolo odôvodnené právne výlučne ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine (zákona

č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom nad rámec opisu genézy vzťahov
účastníkov a skutkových zistení v časti bežného výživného len všeobecnými závermi o primeranosti
zhora uvádzaných súm zvýšeného výživného predovšetkým nákladom, ktoré s P. U. má matka a s
maloletým U. otec i s prihliadnutím k možnostiam a schopnostiam oboch rodičov, prechodu P. U. zo
základnej školy na strednú (Arcibiskupské gymnázium v Trnave), pravidelnému kontaktu otca s P. U.,
pobývajúcim určitý čas v domácnosti tohto rodiča (hradiaceho v príslušnom období aj všetky náklady)

a naopak len nepravidelnému styku matky s maloletým U. (podieľajúcej sa taktiež iba sporadicky na
úhrade jeho potrieb) a napokon i k zvýšeniu zárobku matky (o 139 eur mesačne), pribudnutiu jej ďalšej
vyživovacej povinnosti a napokon nereálnosti jej požiadavky, vyjadrenej sumou výživného 560 eur
mesačne (vzhľadom k ňou uvádzaným nákladom na dieťa v jej osobnej starostlivosti). Rozhodnutie o
zročnom výživnom potom súd prvého stupňa neodôvodnil (keďže za odôvodnenie tu nešlo považovať

púhe zopakovanie spôsobu rozhodnutia o takejto otázke, urobeného už súčasťou výroku rozsudku, v
jeho odôvodnení).

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie matka a navrhla ho zmeniť prakticky zhodne s jej návrhmi
z konania v prvom stupni, teda zvýšením výživného na P. U. na 560 eur mesačne a naopak zvýšením

jej výživného (matky) na maloletého U. iba na 37 eur mesačne, v oboch prípadoch so zodpovedajúcou
zmenou i rozhodnutí o zročnom výživnom. Namietala opätovným nesplnením povinnosti súdu prvého
stupňariadneodôvodniťvýsledoksvojejrozhodovacejčinnosti,neúplnýmzistenímskutkovéhostavupre
nevykonanie všetkých potrebných dôkazov, vyvodením z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových
zistení aj nesprávnym právnym posúdením veci okresným súdom (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2

písm. a/, c/, d/ a f/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej tiež len „O. s. p.“), keď nebola rešpektovanou požiadavka odvolateľky na diferenciáciu výšky
výživného podľa jednotlivých období a im zodpovedajúcich príjmov; nie je zrejmým kľúč, na základe
ktorého sa dospelo k záveru o primeranosti zvýšeného výživného matky v sume 80 eur (hoci to stav
jej zaťaženia troma vyživovacími povinnosťami, príjmu v podstatnej časti sledovaného obdobia len 230

eur mesačne i dlhodobej práceneschopnosti tejto účastníčky neumožňoval); okresný súd sa ani pri
svojom druhom rozhodovaní v tejto veci nevysporiadal dostatočne s faktormi vyššieho príjmu otca i
potrieb staršieho syna (P. U.) a bolo tu i bližšie nezdôvodnené opomenutie vyslúchnuť na rozhodujúce
skutočnosti aj P. U. potom, čo tento dovŕšil plnoletosť.

Otec odvolací návrh nepodal a opatrovník maloletého U. (v čase maloletosti P. U. zastupujúci i jeho)
navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť len s paušálnym odkazom na vykonané dokazovanie.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. celú vec (pretože odhliadnuc od
napadnutia rozsudku odvolaním matky ako celku konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti sa

mohlozačaťajbeznávrhuaodtakejtozásadyneboloprečo-izdôvodovpriblíženýchneskôr-ustupovať
ani v tejto konkrétnej veci napriek dovŕšeniu plnoletosti jednoho z detí, o ktorých je tu reč, ešte v priebehu
konania v prvom stupni) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, keď dospel k záveru, že ani
tentoraz napadnutý rozsudok nemožno považovať za správny pre zaťaženie jeho samotného, resp. tiež
jemu predchádzajúceho konania hneď dvoma variáciami na vadu konania v podobe odňatia účastníkom

konania (postupom súdu) možnosti konať pred súdom, opäť pre nesprávne právne posúdenie veci
(vykazujúce tu - vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozsudku - znaky posúdenia ešte menej úplného,
než tomu bolo u prvšieho rozsudku) a tým logicky spôsobené opodstatnene vytýkané neopatrenie si
súdom prvého stupňa ani dostatku skutkových zistení. Zaťaženie už v poradí druhého výsledku konania
v prvom stupni (za riadneho chodu vecí ašpirujúceho na „rolu“ rozhodnutia majúceho konanie skončiť)

súborom práve opísaných vád pritom činilo každé uvažovanie o prejednaní veci, v ktorej toto nastalo,
na pojednávaní odvolacieho súdu celkom bezpredmetným.Podľa § 221 ods. 1 písm. O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (písm. f/) a rovnako rozhodne, ak súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu

a nedostatočne zistil skutkový stav (písm. h/).

Podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb.
v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „ústava“) každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa § 115 ods. 1 O. s. p. ak tento zákon alebo osobitný predpis (odkaz poznámkou č. 13aa v O. s. p.
na tu do úvahy neprichádzajúce Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla
2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu) neustanovuje inak,
súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých

prítomnosť je potrebná.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa § 123 O. s. p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali.

Podľa § 20 O. s. p. každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť) v

tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

Podľa § 8 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti
(spôsobilosť na právne úkony) vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou; podľa odseku 2 tu citovaného

paragrafu i zákona plnoletosť sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku; pred dosiahnutím tohto
veku sa plnoletosť nadobúda len uzavretím manželstva a takto nadobudnutá plnoletosť sa nestráca
ani zánikom manželstva ani vyhlásením manželstva za neplatné a podľa § 9 O. z. maloletí majú
spôsobilosťlennataképrávneúkony,ktorésúsvojoupovahouprimeranérozumovejavôľovejvyspelosti
zodpovedajúcej ich veku.

Napokon podľa § 22 O. s. p. fyzická osoba, ktorá nemôže pred súdom konať samostatne, musí byť
zastúpená zákonným zástupcom, čo neplatí, ak tento zákon ustanovuje inak a podľa § 23 rovnakého
zákona ak to okolnosti prípadu vyžadujú, môže súd rozhodnúť, že ten, kto nemá spôsobilosť na právne
úkony v plnom rozsahu, musí byť v konaní zastúpený svojím zákonným zástupcom, i keď ide o vec, v

ktorej by inak mohol konať samostatne.

Už súčasťou odôvodnenia uznesenia tunajšieho odvolacieho súdu z 25. júla 2013, vydaného pri
prejednaní ním skorších odvolaní oboch rodičov proti prvšiemu rozsudku (v čase vedenia veci Krajským
súdom v Trnave pod sp. zn. 10CoP/5/2013), bol výklad úpravy pojatej do ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

sozameranímsanaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanienenáležitým(požiadavkámvzákone
nezodpovedajúcim a preto nedostatočným) odôvodnením súdneho rozhodnutia. Odvolací súd pritom
už v takomto svojom skoršom rozhodnutí upozornil, že či už úplná absencia alebo nedostatok dôvodov
(majúcich podporiť zvolený spôsob rozhodnutia), teda tzv. nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu (v tejto
súv. pre prípad záujmu por. i samostatný zrušovací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v znení

platnom a účinnom do 31. augusta 2005 vrátane, čiže pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 341/2005
Z. z.) je iba jedným z postupov súdu, nedostatočne šetrným k procesným právam účastníkov súdnych
konaní.

Pominúc opakovaný výskyt raz už okresnému súdu vytknutého postupu však tentoraz napadnutým

rozsudkom v spojení s konaním mu predchádzajúcim došlo aj k inému zásahu do práva,
garantovaného účastníkom súdnych konaní už na úrovni základného zákona štátu (v ústave) a následne
konkretizovaného i v zákone, majúcom rámcovú úpravu v ústave vykonať.Jedným zo základných procesných práv účastníka je i právo na prejednanie každej veci účastníka v
jeho prítomnosti spolu s poskytnutím mu možnosti vyjadriť sa aj k navrhovaným dôkazom, možnosti
navrhovať dôkazy a napokon i možnosti vyjadrovať sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Platné

procesné právo síce zakotvuje aj prostriedky umožňujúce postup v konaní (jeho spriechodnenie) i v
prípadoch tzv. obštrukčných postupov účastníka (teda pri vyhýbaní sa účastníka súdnemu konaniu),
využitiu týchto prostriedkov však musí predchádzať starostlivé a dostatočne podrobné zisťovanie, či v
konkrétnej veci ide práve o takýto prípad.

Nemôže byť potom žiadnej pochybnosti o tom, že postupom odnímajúcim účastníkovi reálnu možnosť
konať pred súdom je najmä nepredvolanie účastníka na pojednávanie, ak na takéto opomenutie
neexistuje právom tolerovaný dôvod. Takýmto dôvodom je napr. doručovanie inak než účastníkovi pre
zvolenie si ním zástupcu pre doručovanie (tu por. § 49 ods. 2 a 5 O. s. p.), ale tiež doručovanie
iba zákonným či súdmi ustanoveným zástupcom tých účastníkov, u ktorých sa nedostatok plnej
procesnej spôsobilosti (odvodzovaný od rozsahu hmotnoprávnej spôsobilosti na právne úkony) rieši

za pomoci inštitútu zákonného zastúpenia (§ 22 O. s. p.) a to prípadne (za podmienky rozhodnutia
o tom súdom) i vo veciach, v ktorých je inak účastníkovi bez plnej procesnej spôsobilosti umožnené
konať samostatne (do tretice § 23 O. s. p.). Ak ale o žiadnu z tu spomínaných výnimiek z pravidla
(predvolávania priamo účastníka) nejde (čím treba mať na mysli aj nedostatok reakcie súdu na stav
zániku zastúpenia účastníka - tu inak bez významu toho, čo bolo dôvodom vzniku tzv. zastupovacieho

vzťahu), samo opomenutie predvolania so sebou nesie tiež zbavenie účastníka možnosti rozhodnúť sa,
či sa pojednávania zúčastní alebo nie (samozrejme len vtedy, ak si súd prítomnosť účastníka - spravidla
pre záujem prvého na zapojení druhého do procesu dokazovania - nevymienil). V prvom prípade so
zbavením možnosti zúčastniť sa pojednávania takpovediac ruku v ruke ide obvykle i upretie účastníkovi
možnosti navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k tým návrhom na dôkazy, ktoré boli podané niekým iným a

tiež k už vykonaným dôkazom, ako i pri neželanom výsledku konania (z pohľadu účastníka dotknutého
opomenutím predvolania) aj zbavenie účastníka ďalšej možnosti účinne brojiť proti rozhodnutiu súdu.

Práve o prípad nepostrehnutia (súdom prvého stupňa) potreby zapojenia do konania už aj plnoletého
P. U. šlo i v prejednávanej veci.

Okresný súd totiž zjavne prehliadol, že kým v čase jeho rozhodovania prvším rozsudkom (v decembri
2012) a aj v čase prvého rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci (v júli 2013) boli obe deti ešte
maloleté, toto sa zmenilo už pred doručovaním zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vo veci sp. zn.
10CoP/5/2013 (keďže síce až po vydaní uznesenia odvolacieho súdu, avšak ešte pred jeho doručením

a to XX. R. XXXX zaniklo - pre dovŕšenie P. U., narodeným v rovnaký deň roku XXXX, plnoletosti -
zastúpenie tohto pôvodne plne procesne nespôsobilého účastníka opatrovníkom). Pretože ani v ďalšom
konaní až do rozhodnutia tentoraz napadnutým rozsudkom nedošlo k žiadnej takej zmene, pre ktorú by
sa na komunikácii už priamo s plnoletým dieťaťom nemalo trvať (nakoľko obsah spisu nenasvedčuje
prevzatiu jeho zastúpenia či už advokátkou zastupujúcou matku, matkou ani žiadnou inou osobou), celé

konanie po zrušení prvšieho rozsudku súdu prvého stupňa prebehlo (právne i fakticky) bez jedného z
účastníkov konania a ako také samozrejme bolo zmätočným.

Už táto vada spôsobovala nutnosť zrušenia i tentoraz napadnutého rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm.
f/ O. s. p. a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p., tu inak

bez potreby zaoberania sa nedoručením P. U. ani rozhodnutia urobeného takto predmetom druhého
odvolacieho konania (keďže ani prípadné trvanie na doručení a uplynutí i tzv. odvolacej lehoty by na
stave zmätočnosti konania nebolo spôsobilé celkom nič zmeniť).

Odvolateľke ale bolo treba dať za pravdu i v tom, že aj tentoraz napadnutý rozsudok bol odôvodnený

v rozpore s úpravou z ust. § 157 ods. 2 O. s. p. len všeobecnými konštatovaniami bez akejkoľvek
vypovedacej hodnoty o konkrétnych úvahách, ktorými sa súd prvého stupňa (ak vôbec) pri svojom
rozhodovaní riadil.

Predovšetkým totiž z ustanovenia § 78 ods. 1 vety prvej Zák. o rodine (okresným súdom síce

citovaného, nie však aj vyloženého) vyplýva závislosť zmeny rozhodnutia o výživnom od zmeny
pomerov, ktorou vždy možno rozumieť len podstatnú zmenu okolností rozhodujúcich pre určenie
výživného. Pretože pre určenie výživného sú rozhodujúcimi schopnosti a možnosti výživou povinných
osôb (v prejednávanej veci obaja rodičia dnes už jednoho plnoletého a jednoho stále maloletého dieťaťai pre stav prinajmenšom nezanedbateľný čas trvajúcej osobnej starostlivosti jednoho rodiča o jedno a
druhého naopak o druhé dieťa) a odôvodnené potreby osôb výživou oprávnených (tu obe deti, o ktorých
je reč a okrem nich i ďalšie dieťa matky menom L. Z., nar. X. F. XXXX), k záveru o zmene pomerov

bolo možno dospieť len zistením rozhodujúcich okolností v čase pôvodného rozhodovania aj v čase
rozhodovania o potenciálnej zmene (a prípadne i v časovom úseku medzitým, či aspoň jeho časti),
ich vzájomným porovnaním a komplexným zhodnotením. Len výsledkom takéhoto procesu uvažovania
mohol byť dostatočne podložený záver o tom, ktoré z okolností tu prevažujú a či teda poskytujú aj
priestor pre zmenu skoršieho rozhodnutia o výživnom (ktorým tu mal byť rozvodový rozsudok vydaný

cca dva a pol roka pred začatím konania v prejednávanej veci) a ak áno, v akom smere (zvýšenie či
zníženie výživného, alebo dokonca i zrušenie povinnosti platiť výživné), rozsahu (kvantitatívna stránka
prípadného zvýšenia či zníženia výživného) a od ktorého času (časové hľadisko zohľadňujúce i prípadné
- tu aj odvolávajúcou sa matkou namietané - pohyby v okolnostiach rozhodujúcich pre určenie výživného
v rámci obdobia ohraničeného na jednej strane začatím konania o návrhu otca, doručenom 24. februára
2010 a na strane druhej časom pristúpenia súdu k rozhodovaniu o požiadavkách oboch rodičov).

Hoci zvýšenie výživného na maloletého U. od 24. februára 2010 nebolo vybočením z aktuálneho
zákonného pravidla upravovania výživného aj pre maloleté deti až od času začatia konania (pokiaľ tu
nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa na odchýlku od takéhoto pravidla postupom podľa § 77 ods.
1 vety tretej Zák. o rodine) a to isté by šlo konštatovať aj u prvotného zvýšenia výživného na dnes už

plnoletého P. U. od 1. septembra 2011 (ak v tomto prípade malo dôjsť k uplatneniu požiadavky matkou
už 12. mája 2010), aj pri nezistení dôvodov pre spätnú úpravu výživného za čas pred začatím konania
nevyhnutným je ustálenie (a patričné odôvodnenie) času, v ktorom jednotlivé čiastkové zmeny pomerov
u celého okruhu spoločne posudzovaných osôb dosiahli (v ich súhrne) kvalitu takej zmeny pomerov,
ktorú možno definovať za podstatnú (a teda aj za zmenu odôvodňujúcu zmenu skoršieho rozhodnutia

o výživnom). Takáto zmena tu pritom musí byť buď už v čase predchádzajúcom začatiu konania (pokiaľ
má k zmene výšky výživného dôjsť už odo dňa začatia konania) alebo najneskôr ku dňu nasledujúcemu
po dni začatia konania a určenému súdom (to v prípade, ak súd neakceptuje požiadavku na úpravu
výšky skôr určenej vyživovacej povinnosti už od začatia konania preto, že čas zmeny pomerov ustáli
k neskoršiemu, než návrhom tvrdenému času; pričom tu z pohľadu učinenia zadosť povinnosti riadne

odôvodniť príslušný čiastkový záver súdu samozrejme nemôže mať žiaden význam to, či takýto neskorší
časový údaj je len prevzatím požiadavky urobenej už súčasťou návrhu).

Už takejto požiadavke odôvodnenie napadnutého rozsudku v prejednávanej veci nebolo schopné
vyhovieť za stavu doloženého započatia stredoškolského štúdia P. U. až od 1. septembra 2012 (prečo

zvýšenie výživného už o rok skôr ?) i uspokojenia sa (okresným súdom) s údajmi o pomeroch matky
len v čase pôvodného rozhodovania a rozhodovania o zmene (bez zaujatia konkrétneho stanoviska
k tomu, ako to malo byť v rokoch 2010 - 2012) a podobne u pomerov otca sa súdu prvého stupňa
javilo postačujúcim len za pomernú časť (II. polrok) roka 2011 a ucelené roky potom, hoci uplatnenie
požiadavky matky na zvýšenie výživného na P. U. už v máji 2010 (tu por. č. l. 1 spisu v prejednávanej

veci aj č. l. 166 spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 21P/321/2009) by činilo potrebným vyhodnotenie
pomerov aj tohto rodiča detí aj za rok 2010. Obdobne súd prvého stupňa dostatočne jasne neodôvodnil,
akéboli(vtzv.absolútnychčíslachvčasepôvodnéhorozhodovaniairozhodovaniatentoraznapadnutým
rozsudkom) odôvodnené potreby oboch detí a prečo za aktuálne možnosti, schopnosti a majetkové
pomery otca bola vzatá suma 1.327 eur mesačne (majúca byť dosahovaná len v roku 2011 s následným

bližšie neobjasneným trendom poklesu príjmu v ďalších rokoch). U matky chýbali tiež argumenty
presviedčajúce, že došlo k vyriešeniu predbežnej otázky miery jej vyživovacej povinnosti k jej ďalšiemu
dieťaťu (k maloletému L.) a napokon súd prvého stupňa (tu podľa všetkého opäť najmä pre zjavné
neuvedomenie si potreby zapojenia do konania po dovŕšení plnoletosti P. U. aj tohto účastníka) vôbec
neposkytol korektnú odpoveď na otázku, ako by to malo byť pri pretrvaní vyživovacej povinnosti rodičov k

tomuto dieťaťu aj po dosiahnutí 18. roku veku (čo možno skôr predpokladať, než vylúčiť) s nárokmi tohto
dieťaťa za obdobie odo dňa nasledujúceho po 16. auguste 2013 až do času, v ktorom by sa už plnoleté
dieťa na súd prípadne obrátilo s vlastným návrhom (ktorých úspešnému uplatneniu v samostatnom
konaní iniciovanom až po získaní vedomosti o potrebe tak urobiť by evidentne bránila nemožnosť
spätného priznania výživného na plnoleté dieťa, tu por. i ust. § 77 ods. 1 vety druhej a vety tretej a

contrario Zák. o rodine).

Súdu prvého stupňa sa tak logicky ani náhodou nemohlo podariť obhájiť ten jeho záver, podľa ktorého
primeraným by tu malo byť (a prečo) u výživného otca na P. U. zvýšenie výživného práve na 150, resp.200 eur mesačne a u matky na maloletého U. na sumy 80, resp. 100 eur mesačne, pričom (ako bolo
uvedené vyššie), na odôvodnenie výšky nedoplatkov jedného i druhého rodiča na zročnom výživnom aj
splátok im povolených už okresný súd rezignoval celkom.

Šlo tu tak o pomerne ukážkový prípad vypravenia napadnutého rozsudku odôvodnením
nepreskúmateľným pre nedostatok, resp. prílišnú všeobecnosť poskytnutých dôvodov spôsobujúcich
objektívnu nezrozumiteľnosť odôvodnenia, akýkoľvek pokus o nápravu takéhoto pochybenia v
odvolacom konaní bol pre zmätočnosť konania spôsobenú jeho vykonaním bez už plnoletého P. U.

vylúčeným a aj keby tu takéhoto pochybenia nebolo, šlo by tu o úplné nahrádzanie povinností súdu
prvého stupňa na príslušnom poli súdom odvolacím.

Odvolaciemu súdu preto neostalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1
písm. f/ aj h/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, napraviť vytknuté procesné pochybenia vrátane urobenia dotazu na P.
U., či na požiadavkách pôvodne uplatnených jeho matkou trvá a hodlá ich uplatňovať i on sám (v tomto
prípade samozrejme s poskytnutím mu aj príslušného poučenia, čo pre neho ustúpenie od takýchto
požiadaviek, resp. záujem na ich uplatnení v samostatnom konaní môže znamenať), v potrebnom

rozsahu doplniť dokazovanie (bez ohľadu na aktivitu účastníkov), výsledky celého konania podľa §
132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom opätovne rozhodnúť o veci a v časti týkajúcej sa vzťahu
P. U. po dovŕšení ním plnoletosti a rodiča volaného k plneniu vyživovacej povinnosti k tomuto dieťaťu
vo vyššom rozsahu (otca) aj o trovách konania. Len do dovŕšenia jeho plnoletosti malo totiž konanie
charakter takého, ktoré možno začať i bez návrhu (čo u U. platí i naďalej) a v ktorom sa o trovách konania

pre nedostatok akejkoľvek alternatívy k zákonom ustanovenému pravidlu (podľa § 146 ods. 1 písm. a/
O. s. p.) nerozhoduje (§ 155 ods. 1 O. s. p. a contrario). Samozrejmou povinnosťou okresného súdu
bude napraviť tiež pochybenie vedúce k už opakovanému zrušeniu jeho rozsudku a nové rozhodnutie
i konkrétne a dostatočne presvedčivo odôvodniť.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.