Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/64/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112217453
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112217453.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr.
Milana Majerníka a JUDr. Gabriely Klenkovej PhD. v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: Y. O.,
nar. X. XX. XXXX, naposledy bytom O. XXX, XXX XX, štátna občianka SR, zastúpená ustanoveným

opatrovníkom pre konanie B. E., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Z., za účasti vedľajšieho
účastníka: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. legionárov 5, 080 01
Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom vo
Svidníku, Sov. hrdinov č. 163/66, o zaplatenie 873,37 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 8C/191/2012 - 91 zo dňa 14. 3. 2013, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu na uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 837,37 eur spolu s úrokom z omeškania 70,32 eur a ročným úrokom z omeškania 9 %
zo sumy 605,75 eur od 22. 10. 2010 do zaplatenia.

Po vykonanom dokazovaní vzal súd za preukázané, že dňa 12. 4. 2007 uzavrela žalovaná

so spoločnosťou GE Money a.s. Bratislava, právnym predchodcom žalobcu, Zmluvu o úvere č.
1080716010, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 32.000,- Sk (1.062,21 eur),
ktorý sa žalovaná zaviazala uhrádzať v pravidelných 48-mesačných splátkach vo výške 1.122,- Sk.
Žalovaná svoju povinnosť riadne a včas nedodržala. Vzhľadom na to, že bola v zmysle Obchodných
podmienok v omeškaní s platením viac ako troch splátok, došlo k zosplatneniu úveru, a to ku dňu, ktorý je
v platobnej histórii uvedený pod položkou s názvom „zrieknutie sa budúceho poplatku za vedenie účtu“,

čo bolo dňa 19. 2. 2009. Tým bola platnosť zmluvy v súlade so zmluvnými ustanoveniami ukončená.
Odo dňa postúpenia pohľadávky žalovaná uhradila dňa 27. 1. 2010 sumu 37,24 eur, dňa 26. 4. 2010
sumu 40,- eur, dňa 26. 5. 2010 sumu 40,- eur, dňa 23. 6. 2010 sumu 37,24 eur a dňa 21. 10. 2010
sumu 37,24 eur. Dlžná suma vo výške 873,37 eur pozostáva z istiny vo výške 605,75 eur (rozdiel medzi
poskytnutým úverom a súčtom všetkých platieb započítaných na istinu), z úroku vo výške 220,70 eur
(rozdiel medzi úrokmi a platbami započítanými na úroky) a zo zmluvnej pokuty a poplatkov vo výške

46,92 eur (sankčné poplatky, poplatky za služby, poplatky za výber v hotovosti a iné poplatky spolu).
Žalobca si tiež uplatňoval úrok z omeškania vo výške 9 %
ročne v kapitalizovanej výške od 24. 9. 2009 do 22. 10. 2010 v sume 70,32 eur. Nakoľko sa súdu
nepodarilo zistiť terajší pobyt žalovanej a ani osobu pôsobiacu v rodinnom, pracovnom, kultúrnom,
prípadne inom prostredí, ktoré je žalovanej blízke, súd jej ustanovil opatrovníak. Vedľajší účastník na
strane žalovanej namietal, že nárok žalobcu sa stal splatným 19. 2. 2009 a žalobu podal dňa 11. 6.

2012, v dôsledku čoho je celý jeho nárok premlčaný. Vzniesol preto námietku premlčania. Uznanie dlhu
zo dňa 26. 2. 2010 označil na absolútne neplatné. Prvostupňový súd vychádzajúc z platobnej históriedospel k záveru, že k zosplatneniu úveru došlo dňa 19. 2. 2009. Od uvedeného dňa začala plynúť
žalobcovi všeobecná 3-ročná premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 19. 2. 2012. Nakoľko žaloba bola
na súde podaná až dňa 11. 6. 2012, teda po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehoty, pričom

vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania, súd na túto námietku prihliadol a nemohol žalobcovi
premlčané právo priznať. Preto žalobu zamietol v celom rozsahu a ďalšími námietkami vedľajšieho
účastníka sa už nebolo potrebné zaoberať. Účastníci uzavreli Dohodu o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku zo dňa 21. 3. 2010, v ktorej žalovaná, okrem iného, uznala čo do právneho dôvodu
a výšky záväzok voči žalobcovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom

zo dňa 18. 4. 2007, pričom sa tam uvádza dlžná suma, ktorá pozostáva z istiny vo výške 760,23 eur
a náklady na inkasné konanie vo výške 150,- eur. Uvedené čiastky a žalovaná zaviazala splácať v
mesačných splátkach po 40,- eur s dátumom prvej splátky 26. 4. 2010. V čl. 3.1 Dohody je zároveň
uvedené, že účastníci dohody vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Išlo o
formulárovú dohodu, ktorý formulár vopred pripravil žalobca a žalovaná ako dlžníčka nemohla žiadnym
spôsobom ovplyvniť jej obsah. Uvedená dohoda predstavuje neprijateľné zmluvné podmienky, a to

konkrétne predlženie premlčacej lehoty formou uznania dlhu a tiež rozhodcovskú doložku. Súd sa
stotožňuje s tvrdením vedľajšieho účastníka, že právny význam predĺženia premlčacej lehoty formou
uznania dlhu, ako aj rozhodcovská doložka, sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Ide o
neprijateľné zmluvné podmienky, a preto ich súd považuje za absolútne neplatné. Prehlásením dlžníka
o vedomosti premlčania dlhu je totiž sofistikovane „skryté“ do dohody o splátkach v čl. 3. Podpisom

takejto formulárovej dohody si žalovaná ako spotrebiteľ zhoršila svoje zmluvné postavenie a uzatvorenie
takejto dohody jej privodilo ako spotrebiteľovi značnú ujmu. Navyše uznanie dlhu je jednostranným
právnym úkonom a v prípade, ak ide o formulárovú dohodu, kde dodávateľ „nadiktoval“ do dohody o
uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach takéto uznanie dlhu, ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku a nekalú obchodnú praktiku, ktorá podlieha súdnej kontrole. Takýto postup žalobcu pri

uzatváraní tejto formulárovej dohody je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníkazmluvnépodmienkyupravenéspotrebiteľskouzmluvousanemôžuodchýliťodtohtozákonav
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Naviac, ak je text o vedomosti premlčaného dlhu
umiestnený do tretieho bodu dohody, došlo zo strany žalobcu k porušeniu odbornej starostlivosti vo

vzťahu k spotrebiteľovi. Skutočným cieľom dohody je dosiahnutie arbitráže a aby sa zdanlivo vyvolal
pocit, že si to želá spotrebiteľ. Vyhlásenie o tom, že osoby uvedené v bode 1.2 alebo 1.3. dohody majú
vedomosť o tom, že ide o premlčaný dlh a rovnako aj o jeho následkoch, bolo dopredu - žalobcom
pripraveným textom v podobe formulára, vytlačené drobným písmom, podsunutým žalovanej na podpis,
ktorého obsah dlžník - žalovaná nemohla ovplyvniť. Text vyhlásenia o premlčanom dlhu splýva a stráca

sa v ďalšom texte dohody a umožňuje to, že si ho bežný spotrebiteľ nemusí všimnúť, prehliadne ho a
neprečíta si ho. Pokiaľ by k tomu aj došlo, ťažko možno
predpokladať, že spotrebiteľ, pokiaľ nemá právnické vzdelanie, by si mohol byť vedomý právnych
následkov uznania premlčaného dlhu. Z týchto dôvodov súd Dohodu o uznaní záväzku a úhrade
pohľadávky v splátkach zo dňa 21. 3. 2010 považuje za neplatnú. Neobstojí námietka žalobcu, že

vedľajší účastník nie je legitimovaný na vznesenie námietky premlčania. Takýto výklad by bol v rozpore
so zmyslom ochrany spotrebiteľa a so zmyslom účasti občianskych združení vystupujúcich na ochranu
spotrebiteľa v takýchto konaniach.

Ďalšími výrokmi rozsudku prvostupňový súd nepriznal náhradu trov konania žalovanej a žalobcovi uložil

povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo
výške 263,78 eur na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka.

Ako dôvod uviedol, že v konaní bola v celom rozsahu úspešná žalovaná, ktorej však žiadne trovy
nevznikli. Súd priznal náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na strane

žalovanej. Súd mal za to, že úkony vedľajšieho účastníka boli vzhľadom na postoj žalobcu produktívne
a účelné. Vedľajší účastník dôvodne namietal premlčanie, ktoré bolo aj dôvodom zamietnutia žaloby.
Súd mu priznal trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci, a to za prevzatie a prípravu
zastúpenia, vyjadrenie z 19. 2. 2013 a za zastupovanie na pojednávaní dňa 14. 3. 2013 po 51,45 eur a
režijný paušál a tiež cestovné vlastným motorovým vozidlom na pojednávanie na Okresný súd Prešov

zo Svidníku do Prešova a späť a náhradu za premeškaný čas za 4 polhodiny. Trovy konania po zvýšení
o 20 % DPH - 43,96 eur predstavujú spolu 263,78 eur.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť
a jeho žalobe vyhovieť v plnom rozsahu. Ako dôvod uviedol, že súd nesprávne právne posúdil vec a
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dňa 21. 3. 2010 odporca

podpísal Dohodu, prostredníctvom ktorej uznal svoj záväzok voči pôvodnému veriteľovi vo výške istiny
760,23 eur a príslušenstvo čo do dôvodu a výšky. Predmetná Dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré
zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka. Obsahom Dohody je aj uznanie dlhu zo
strany odporcu ako právny inštitút zakotvený v Občianskom zákonníka, pričom právnym následkom
uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby a začiatok

plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby, a to priamo zo zákona. Na to, aby nastali právne účinky
spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, zákon nevyžaduje,
aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá
veta Občianskeho zákonníka nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho
zákonníka. Uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 Občianskeho
zákonníka viazané na vedomosť dlžníka, že uznáva premlčané právo. Úprava obsiahnutá v ust. §

558 Občianskeho zákonníka spája vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh, o jeho premlčaní, so
vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval. To znamená, že ust. § 110 ods. 1
Občianskeho zákonníka nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a jeho účinky s nutnosťou vedomosti
toho, kto dlh uznal, o jeho premlčaní a jeho následkoch. Uplynutím premlčacej doby sa oslabuje súdna
vymáhateľnosť premlčaného práva, avšak veriteľovi premlčané právo zostáva naďalej zachované,

rovnakoakonezanikázáväzokdlžníkavočiveriteľovi.Niejenelogickéaanivylúčené,žeodporca,keďže
si je vedomý svojho záväzku voči veriteľovi, ho v súlade s dobrými mravmi a svojím vedomím chce
uhradiť, ak sa vzhľadom na to, že pre
svoju zlú finančnú situáciu ho nemôže uhradiť naraz v plnej výške, sa slobodne rozhodne uzavrieť
Dohodu, v zmysle ktorej je mu umožnené uhradiť existujúci záväzok postupne v splátkach. Tým, že

odporca podpísal Dohodu, prejavil svoju vôľu záväzok splniť, čo je zároveň v jeho záujme, pretože
po jeho splatení nebude figurovať v databázach neplatičov. Dohoda neobsahuje žiadne zložité ani
zavádzajúce právne formulácie. Odporca Dohodu podpisoval vo svojom bydlisku a mal možnosť si
ju v pokoji prečítať. Takúto formu dohody nie je možné hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku zo
strany veriteľa. Z vykonaného dokazovania nie je vôbec zrejmé, ako súd dospel k záveru, že Dohoda

medzi veriteľom a dlžníkom v čase, keď pohľadávka veriteľa nebola premlčaná, je nekalá obchodná
praktika. V tejto súvislosti neobstojí ani ničím neodôvodnená argumentácia súdu, že odporca ako
spotrebiteľ si zhoršil svoje zmluvné postavenie, resp. že predlženie premlčacej lehoty je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. V čase podpisu Dohody pohľadávka nebola premlčaná. Navrhovateľ mal
možnosť domáhať sa zaplatenia pohľadávky na súde, čím by sa pohľadávka značne navýšila o trovy

konania a pohľadávku by odporca musel uhradiť naraz. Odporca sa však rozhodol Dohodu podpísať
a uhrádzať pohľadávku v splátkach. Z toho nepochybne vyplýva, že odporca si svoje postavenie v
čase podpisu Dohody nijako nezhoršil. K trovám konania navrhovateľ namietal, že podľa údaja v
registrácii Ministerstva vnútra SR samotné Združenie má v radoch členov, ktorí majú právnické vzdelanie
a má preto možnosť aj využívať podporu ministerstva. Preto trovy konania vedľajšieho účastníka nie

sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva. Združenie odporcu v konaní
nezastupuje.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení poukázal na svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k žalobe
zo dňa 19. 2. 2013. Nemožno poskytnúť súdnu ochranu právu, ktoré je uplatňované po použití nekalej
obchodnej praktiky a je v rozpore s dobrými mravmi. Považuje za absurdné, ak žalobca ako účastník
konania zastúpený advokátom, upiera právo na zastupovanie advokátom inému účastníkovi.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a teda bez
zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214
ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.).

Takouto vadou je aj neopodstatnené ustanovenie opatrovníka pre súdne konanie odporkyni.Podľa § 29 ods. 2 O.s.p. môže súd, pokiaľ neurobí iné opatrenia, ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi,
ktorého pobyt nie je známy.

Jedná sa o tzv. procesného opatrovníka, ktorého súd ustanovuje v prípade upravenom v zákone.
Okolnosť neznámeho pobytu účastníka konania sa musí vždy hodnoverne preukázať a táto povinnosť
zaťažuje súd, ktorý musí vyčerpať všetky možnosti na zistenie, či
je pobyt účastníka skutočne neznámy. Každý má totiž právo, aby jeho vec bola prejednaná na súde
v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 38 ods. 2 Listiny

základných ľudských práv a slobôd). Dostatočným prešetrením nie je len vyžiadanie si správy z Registra
obyvateľstva SR, prípadne z obce, kde mal účastník naposledy bydlisko, ale treba vychádzať aj zo
skutočností,ktorévyšlinajavovpriebehukonaniaopobyteúčastníka.Konajúcisúdmusívtejtosúvislosti
taktiež využiť možnosť zisťovania pobytu aj prostredníctvom evidencie Sociálnej poisťovne, evidencie
Zboru väzenskej a justičnej stráže, ako aj prostredníctvom príslušných oddelení Policajného zboru.

Výber osoby opatrovníka ponecháva zákon na súd. Umožňuje mu podľa povahy veci vybrať
najvhodnejšiu osobu, pričom okruh prostredia výberu neuzatvára.

Nie sú splnené podmienky pre ustanovenie opatrovníka pre konanie podľa § 29 ods. 2 O.s.p. pokiaľ
takýmto šetrením je zistené, že účastník sa zdržuje v konkrétnej obci, len nebola zistená konkrétna

adresa jeho pobytu.

V preskúmavanej veci odporkyňa uzatvorila Zmluvu o úvere dňa 12. 4. 2007, ako aj Dohodu o
splátkovom kalendári a uznaní záväzku zo dňa 21. 3. 2010 z adresy O.. XXX. Pritom podľa oznámenia
Registra obyvateľov SR menovaná sa z tejto adresy odsťahovala už 2. 1. 2007. Šetrením vykonaným

Obvodným oddelením PZ Chminianskej Novej Vsi bolo zistené, že v skutočnosti sa mala odsťahovať
z obce O. v auguste 2011, pričom sa presťahovala do F.. E. O. oznámila súdu, že odporkyňa má síce
naďalejtrvalýpobytvobci,aleuždlhšiudobusatamnezdržiava.SociálnapoisťovňaBratislavapotvrdila,
že odporkyňa je od 3. 10. 1997 poberateľkou starobného dôchodku, ktorý je jej poukazovaný na účet
v banke. Prvostupňový súd zistil adresy bydliska troch synov odporkyne, ktorí však na výzvu súdu

na oznámenie miesta jej pobytu nereagovali. Miesto pobytu odporkyne v meste F. zisťované nebolo.
Vyplácanie starobného dôchodku odporkyni je dôkazom toho, že bolo možné miesto jej pobytu zisťovať
aj touto cestou.

Za tohto stavu považuje odvolací súd ustanovenie opatrovníka pre súdne konanie odporkyni za

predčasné. Jedná sa o vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
samej, a to v súvislosti s posudzovaním platnosti uznávacieho prejavu vôle odporkyne zo dňa 21. 3.
2010 a s pokračujúcimi platbami odporkyne aj po tomto dni. Odvolací súd je pritom povinný prihliadať
na vady konania aj bez toho, že by to bolo odvolacím dôvodom. Samotná táto vada konania je dôvodom
pre zrušenie rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. pre odňatie práva odporkyni na súdnu ochranu.

Odvolací súd považuje napadnutý rozsudok za predčasný aj z dôvodu, že súd sa náležite nevyporiadal
s tým, či v preskúmavanej veci došlo skutočne k zosplatneniu úveru a kedy sa tak stalo a ani s
tým, či záväzok žalovanej vzniknutý po zosplatnení má naďalej spotrebiteľský charakter. Podobne pri
posudzovaní platnosti uznania záväzku zo dňa 21. 3. 2010 neboli zohľadnené platby od žalovanej

uskutočnené v období po 21. 3. 2010. Odvolací súd nesúhlasí ani s právnymi závermi napadnutého
rozsudku týkajúceho sa neplatnosti uznania nepremlčaného záväzku. Podobne je toho názoru, že
prvostupňový súd sa nevyporiadal s tým, že Zmluva o úvere zo dňa 12. 4. 2007 bola síce zmluvou
spotrebiteľskou, ale súčasne aj zmluvou úverovou, pričom v prípade zosplatnenia táto zmluva zanikla
a bola

nahradená mimozmluvným záväzkom. Nedostatočne bolo zdôvodnené aj právo vedľajšieho účastníka
vzniesť námietku premlčania napriek chýbajúcemu súhlasu žalovanej. Naviac prvostupňový
súd sa nevyporiadal náležite s tým, aké právne normy a v akom znení majú byť v preskúmavanej veci
aplikované.

Viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa ýnevylučuje, aby
odvolací súd vec inak právne posúdil ako to urobil súd prvého stupňa. Pod nesprávnym právnym
posúdením je treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretovalnesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval. V preskúmavanej veci prvostupňový súd jednak nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu, pričom naviac nezistil náležite skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci samej. Okrem

toho na zistený skutkový stav čiastočne aplikoval aj správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval
nesprávne.

Podľa ust. § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 14.6.2014
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,

ktorých účastníkmi je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je
spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Vzhľadom
k prechodnému ust. § 879p Občianskeho zákonníka je toto ustanovenie aplikovateľné len na právne
vzťahy vzniknuté od 13. 6. 2014. Novelizované ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je totiž
vymenované v prechodnom ustanovení medzi normami účinnými pred 14. 6. 2014.

Časová pôsobnosť právnych noriem vymedzuje časový úsek, v ktorom právna norma v spoločnosti
pôsobí, pričom určuje, odkedy a dokedy má právna norma v spoločnosti upravovať spoločenské vzťahy.
Časová pôsobnosť právnej normy znamená vymedzenie jej rozsahu z hľadiska platnosti právnych
noriem, účinnosti právnych noriem, spätného pôsobenia (retroaktivity) a intertemporality.

Retroaktivita je spätným pôsobením práva, pôsobením neskoršej právnej normy do minulosti. Rozlišuje
sa medzi retroaktivitou pravou a nepravou. Pravá retroaktivita vyvoláva právne účinky na vzťahy už
existujúce pred tým, ako daný retroaktívny prameň nadobudol platnosť a od adresáta vyžaduje, aby
svoje správanie usmernil v zmysle budúcej, v tom čase ešte neexistujúcej úpravy. V Slovenskej republike

je pravá retroaktivita zakázaná.

Pri nepravej retroaktivite sa obsah právneho vzťahu od účinnosti novej právnej úpravy posudzuje
podľa tento novej právnej úpravy, ale forma vzniku a obsah právneho vzťahu, ktorého účinky nastali
pred účinnosťou novej právnej úpravy, sa posudzuje podľa pôvodnej právnej úpravy. Úlohou a cieľom

nepravejretroaktivityjezabezpečiťrešpektovanieaochranunadobudnutýchpráv,ktorénesmieneskorší
právny predpis zrušiť. Ustanovenia v § 854, §
868, ale aj v § 879r sú realizáciou zásad tzv. nepravej spätnej retroaktivity. To isté platí aj
pre paragrafy vymenované v ust. § 879p. V tomto ustanovení nie je spomenuté ust. § 52 ods.
3 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo zákazu pravej retroaktivity je potom toto ustanovenie

Občianskeho zákonníka účinné len pre právne vzťahy, ktoré vznikli následne po dni 13. 6. 2014.

Z toho však možno súčasne vyvodiť ďalší záver, a to že až do 12. 6. 2014 sa majú právne vzťahy zo
spotrebiteľských zmlúv posudzovať podľa právnych ustanovení platných do tohto dňa.

Výnimku nemožno vyvodiť ani z ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. platného
od 23. 4. 2014 a účinného od 1. 5. 2014. Jedná sa o procesné ustanovenie upravujúce postup
orgánov rozhodujúcich o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy vzniklých podľa tohto osobitného zákona.
Z prechodného ustanovenia § 29b nevyplýva, že by sa na § 5b vzťahovala čo aj len nepravá retroaktivita.

Prvostupňový súd správne skonštatoval, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanou dňa 12.
4. 2007 spotrebiteľskú úverovú zmluvu. Jej platnosť sa prvom rade musí posudzovať podľa Zákona o
spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy ( lex specialis),
ktorý definuje pojem spotrebiteľská zmluva v § 1 a § 2 písm. a). Ust. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa taktiež obsahovalo definíciu spotrebiteľskej zmluvy. Bola v ňom stanovená zásada,

že na spotrebiteľské zmluvy sa majú primerane použiť ustanovenia osobitného predpisu, konkrétne
Občianskehozákonníka.Totoustanovenievčítanedefiníciespotrebiteľskejzmluvyuvedenejv§23aods.
1 sa však vzťahovalo predovšetkým na právne vzťahy riešené týmto zákonom, ktorý je verejnoprávnou
normou a ktorý upravuje práva a povinnosti osobitných orgánov verejnej správy pri rozhodovaní o
právach spotrebiteľa (§ 21 a § 22 zák. č. 634/1992 Zb.).

Občiansky zákonník v tom čase v ust. § 52 ods. 1 definoval spotrebiteľskú zmluvu inak, výrazne užšie,
než aká bola definícia tejto zmluvy v ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa. Pritom úverová zmluva
podľa vtedajšieho znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka nebola zahrnutá medzi spotrebiteľskézmluvy až do 31. 12. 2007. To má za dôsledok, že Zákon o spotrebiteľských úveroch bolo lex
specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku upravujúcemu úverovú zmluvu, v dôsledku čoho sa
Obchodným zákonníkom spravujú takto vzniklé vzťahy bez ohľadu na povahu účastníkov (§ 261

ods. 6 písm. b) Obchodného zákonníka). Dôkazom toho, že Obchodný zákonník sa naďalej mal
aplikovať aj pri rozhodovaní o spotrebiteľských úverových zmluvách, sú ustanovenia Obchodného
zákonníka upravujúce konkrétne práva a povinností účastníkov takýchto spotrebiteľských úverových
zmlúv (napr. § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka). V dôsledku toho by sa aj uznanie záväzku,
premlčanie pohľadávky, či právne dôsledky zosplatnenia úveru mali posudzovať podľa úpravy uvedenej

v Obchodnom zákonníka. Zásada odchýlenia sa od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa
sa týka len tých spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa vzťahuje definícia ust. § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníkavzneníúčinnomdo31.12.2007,nopredovšetkýmsatýkazmluvnýchpodmienokupravených
v samotnej spotrebiteľskej zmluve (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pritom treba pripomenúť,
že Obchodný zákonník sa môže aplikovať len na právne posúdenie tých skutočností, ktoré neboli
osobitne upravené v spotrebiteľskej úverovej zmluve zodpovedajúcej definícii § 52 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, no predovšetkým i definícii v Zákone o spotrebiteľských úveroch, ktorého právna úprava
je pre posudzovanie platnosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy primárna. Nie je možné vykladať pojem
spotrebiteľská zmluva inak (napr. podľa § 23a) ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa), ako bol uvedený
vo vtedy platnom znení § 52 ods. 1.

Všetky tieto závery sa však stávajú druhoradými v prípade, že vo veci došlo v dôsledku zosplatnenia
úveru k zániku spotrebiteľskej úverovej zmluvy zo dňa 12.4.2007. V takom prípade sa uznanie záväzku
zo dňa 21.3.2010 týkalo nového, mimozmluvného záväzku vzniklého priamo zo zákona, bez ohľadu na
vôľu účastníkov. Len tento mimozmluvný záväzok pozmenený dohodou zo dňa 21.3.2010 je predmetom
tohoto konania.

Doposiaľ vykonaným dokazovaním nebolo zistené, či a kedy Zmluva o úvere zo dňa 12. 4. 2007
zanikla odstúpením veriteľa podľa § 506 Obchodného zákonníka, resp. dokedy táto zmluva pretrvávala,
prípadne pretrváva. Jedná sa o dôsledok skutočnosti, že žalobca v doterajšom priebehu konania
nekonkretizoval a nepreukázal, či a kedy došlo k účinnému odstúpeniu - zosplatneniu úverovej zmluvy.

Preukázanie tejto skutočnosti môže mať pritom zásadný význam pre posúdenie dôvodnosti a rozsahu
účinnosti námietky premlčania.

Veriteľ môže a nemusí využiť svoje právo odstúpiť od zmluvy, resp. urobiť prejav vôle požadujúci
zaplatenie všetkých nezaplatených splátok úveru včítane úrokov. Pokiaľ tak veriteľ neurobí, zmluva

zostáva naďalej v platnosti. V takom prípade u každej z nezaplatených splátok úveru beží samostatná
premlčacia doba.

Žalobca ako dôkaz zosplatnenia úveru označil položku z platobnej histórie úveru označenú ako
„zrieknutie sa budúceho poplatku za vedenie účtu“. Z takejto formulácie nie je možné vyvodiť

jednoznačné záver, že jeho účelom a obsahom malo byť odstúpenie od zmluvy spojené so zosplatnením
úveru. To vyvoláva pochybnosti o skutočnom dátume zosplatnenia úveru, keďže podľa údajov zo spisu
žalobca po prvýkrát vyzval na zaplatenie zostatku úveru s príslušenstvom žalovanú až pri spisovaní
Dohody zo dňa 21. 3. 2010. Pokiaľ by k zániku úverovej zmluvy došlo skutočne až týmto dňom, mohla
by sa námietka premlčania týkať len jednotlivých mesačných splátok úveru, ktoré žalovaná nezaplatila.

Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak uzná niekto písomne svoj určitý záväzok, má sa za to,
že v uznanom rozsahu tento záväzok trval v dobe uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v dobe uznania už premlčaná.

V tomto ustanovení je upravená vyvrátiteľná právna domnienka trvania uznaného záväzku v okamžiku
jeho uznania. Platné uznanie záväzku vylučuje možnosť dlžníka uplatniť námietku premlčania, pretože v
súlade s § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak uzná dlžník písomne svoj záväzok, beží nová 4-ročná
premlčacia doba od tohto uznania. Na rozdiel od úpravy uznania záväzku podľa § 558 Občianskeho
zákonníka, nie je podmienkou pre vznik právneho následku - predpokladu, že dlh v čase uznania trval

- vedomosť dlžníka o premlčaní jeho dlhu. K platnému uznaniu záväzku podľa § 323 Obchodného
zákonníka preto postačuje dodržanie písomnej formy a konkretizácia záväzku - jeho jednoznačná
identifikácia.Ani z ust. § 323 Obchodného zákonníka a ani z ust. § 558 Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť,
že by podmienkou platného uznania záväzku bolo poučenie dlžníka o právnych dôsledkoch uznania.
Za predpokladu, že Zmluvou o úvere zo dňa 12. 4. 2007 vznikol medzi účastníkmi obchodno-právny

vzťah, došlo v prípade odstúpenia od tejto zmluvy vo forme jej zosplatnenia k právnym dôsledkom
upraveným v ust. § 506 Obchodného zákonníka.

Vychádzajúc z podanej žaloby, Dohody zo dňa 21. 3. 2010, ako aj z listiny označenej ako Pokus o zmier
zo dňa 4. 7. 2011, je možné mať za pravdepodobné, že žalobca odstúpil od tejto úverovej zmluvy, a

to najneskôr dňa 21. 3. 2010, keď si svoje nároky spojené s odstúpením od zmluvy uplatnil voči
žalovanej. Vzhľadom k nedostatočne zistenému
skutkovému stavu nie je teda možné dať jednoznačnú odpoveď ani na to, či a kedy došlo k odstúpeniu
od zmluvy právnym predchodcom žalobcu, resp. samotným žalobcom, ani na to, či sa námietka
premlčania účinnej vzťahuje na jednotlivé nezaplatené splátky úveru, či na celú nezaplatenú istinu úveru
s príslušenstvom.

Pokiaľ v preskúmavanej veci došlo odstúpením právneho predchodcu žalobcu, resp. žalobcu od zmluvy
k zániku tejto zmluvy, vznikol medzi účastníkmi nový záväzkový vzťah zo zodpovednostného právneho
vzťahu. Záväzkový vzťah, ktorý vznikol na základe protiprávneho konania, je záväzkovým vzťahom
vznikajúcim priamo zo zákona, a to bez ohľadu na vôľu zmluvných strán. Tento záväzok obsahuje

povinnosť dlžníka vrátiť zostatok dlžnej sumy aj s úrokmi zročnými ku dňu zosplatnenia pôvodného,
vtedy už zaniklého úveru.

Práva a povinnosti zo zmlúv zaniklých z dôvodu odstúpenia sú upravené priamo v zákone (§ 351
Obchodnéhozákonníka,prípadne§451anásl.Občianskehozákonníka).Saplikácioutýchtozákonných

ustanovení sa prvostupňový súd nevyporiadal, ako sa nevyporiadal ani s tým, či pretrváva spotrebiteľský
charakter takto vzniklého mimozmluvného záväzku žalovanej.

Podobne prvostupňový súd pochybil, keď sa nevyporiadal s právnym posúdením Dohody o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 21. 3. 2010 - ďalej len Dohoda. Touto Dohodou došlo

k zmene právneho vzťahu vzniklého už nie zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ale z mimozmluvnej
zodpovednosti žalovanej, ktorá nastala tvrdeným zosplatnením úveru. Dohoda zo dňa 21. 3. 2010 by
podľa svojho obsahu mohla byť dohodou o kumulatívnej novácii podľa § 516 Občianskeho zákonníka,
keďže dovtedy existujúci záväzok, vzniklý už z titulu mimozmluvnej zodpovednosti, síce pretrváva,
pričom tento záväzok je Dohodou pozmenený v časti týkajúcej sa splatnosti a výšky splátok. Tento nový

záväzok by podľa svojej povahy, obsahu a účelu mohol obstáť vedľa pôvodného záväzku vzniklého z
titulu mimozmluvnej zodpovednosti po zosplatnení úveru.

Preďalšierozhodnutievovecimávýznamajzásada,ženiečoiného,akojenapísanévlistinepodpísanej
účastníkmi, môže súd akceptovať len za podmienky, že podpísaný účastník preukáže, že skutočnosť

uvedená v listine nenastala. Listina zo dňa 21. 3. 2010 obsahuje jednoznačnú informáciu o tom, že
žalovaná uznáva čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči žalobcovi, ktorý jej vznikol na základe
Zmluvy o úvere zo dňa 12. 4. 2007, pričom dlžná suma mala pozostávať zo zostatku istiny 760,23 eur a
príslušenstva pohľadávky a nákladov na inkasné konanie vo výške 150,- eur. Ani Obchodný zákonník,
ani Občiansky zákonník neobsahujú povinnosť veriteľa informovať dlžníka o právnych dôsledkoch

uznania záväzku. Pretože uznanie záväzku je jednostranným právnym úkonom, ktorým dlžník dáva na
vedomie veriteľovi svoju vôľu, nemožno od veriteľa požadovať, aby pred uskutočnením takéhoto prejavu
vôle dlžníka ho najprv poinformoval o jeho právnych dôsledkoch.

Uznanie záväzku ako jednostranný prejav vôle sa spravidla uskutočňuje v súvislosti s uplatňovaním

takéhoto záväzku zo strany veriteľa a preto účel uznania sa dosiahne obvykle tým, že dlžník už svoje
uznanie urobí ako súčasť iného právneho úkonu, napr. aj dohody o kumulatívnej novácii podľa § 516
Občianskeho zákonníka.

Uznanie záväzku slúži predovšetkým na posilnenie postavenia veriteľa. Jeho účinky nastávajú bez

ohľadunato,čidlžníkvieaképrávnedôsledkyzákonsuznanímprejavuspája.Dôkazomtohosúajformy
uznania upravené v § 407 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka. Podstatné v tejto súvislosti je, že dlžník
nespochybňuje pohľadávku veriteľa vzniklú z ním uvedeného právneho dôvodu a v prípade uznania
záväzku podľa Občianskeho zákonníka uvedie aj výšku nezaplateného záväzku.V tejto súvislosti nadobúdajú zásadný význam platby odporkyne uskutočnené dňa 26. 4. 2010, 24. 5.
2010 a 23. 6. 2010, ako aj 21. 10. 2010, teda po tom, čo došlo k podpisu Dohody účastníkov zo dňa 21. 3.

2010, a teda aj potom, čo podľa doterajšieho tvrdenia žalobcu malo dôjsť dňa 25. 1. 2009 k zosplatneniu
úveru. Pokiaľ odporkyňa tieto platby nespojila s nejakou výhradou týkajúcou sa zostatku záväzku, jedná
sa z jej strany o uznanie svojho záväzku vzniklého zosplatnením úveru a uznaného dňa 21. 3. 2010 v
zmysle § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka.

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého nie je možné
uznanie záväzku (ako jednostranného prejavu vôle) platne zapracovať do iného dvojstranného úkonu.
Platnosť uznania záväzku tak podľa Obchodného zákonníka, ako aj podľa Občianskeho zákonníka je
podmienená jednak písomnou formou uznania, ako aj tým, že dlžník jednoznačným spôsobom vymedzí
záväzok (napr. odkazom na zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol) - § 323 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Naviac Občiansky zákonník v ust. § 558 požaduje k platnému uznávaciemu prejavu aj

uvedenie výšky uznávaného záväzku a dôvody jeho vzniku.

Zapracovanie takéhoto jednostranného právneho úkonu do „Dohody o splátkovom kalendári“, resp.
Dohody o zmene vzájomných práv a povinností podľa § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je možné
považovať za podmienku uzavretia takejto dohody v prípade, že záväzok bol už premlčaný. Nielenže bez

uznania premlčaného záväzku by uzavretie takejto dohody mohlo mať za následok jej nevykonateľnosť,
ale v konečnom dôsledku by ani takáto dohoda nemohla byť uzavretá. Nie je pritom právne významné,
či je takýto prejav vôle v dohode označený ako uznanie záväzku.

Takúto dohodu by v konečnom dôsledku nebolo možné uzavrieť bez toho, aby jej súčasťou nebolo

prehlásenie dlžníka, že uznáva svoj záväzok voči veriteľovi, ako aj jeho výšku. Išlo by o uznanie záväzku
podľa § 323 Obchodného zákonníka bez ohľadu na to, ako by bol tento prejav vôle v listine označený,
samozrejme za podmienky dodržania písomnej formy takéhoto prejavu vôle.

O to viac je prípustnosť a opodstatnenosť takéhoto zapracovania uznania do podobnej dohody dôvodné

v prípade, keď sa jedná o uznanie ešte nepremlčaného záväzku. Uznanie má vtedy len preventívny účel,
ktorý by sa v konečnom dôsledku dosiahol aj tým, keď by dlžník zaplatil čo len jednu dohodnutú splátku,
resp. zaplatil úroky z takto vzniklého záväzku (§ 407 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka).

Za predpokladu, že zodpovednostný právny vzťah vzniklý tvrdeným zosplatnením úveru a z neho vzniklý

záväzok žalovanej zaplatiť celý zostatok úveru aj s úrokmi sa posudzuje podľa ustanovení Obchodného
zákonníka, musí sa podľa tohto zákona posudzovať
aj uznanie záväzku a jeho premlčanie. Prvostupňový súd správne konštatoval, že ku dňu 21. 3. 2010,
keď došlo k uznaniu záväzku, nebol by premlčaný tento záväzok ani podľa Občianskeho zákonníka.
Nič nebránilo v tom čase žalobcovi ako veriteľovi, aby požadoval od žalovanej ako dlžníčky okamžité

splatenie celého zostatku úveru aj s úrokmi, čo nebolo v súlade so záujmami žalovanej. V prípade
okamžitého vzniku súdneho sporu by úspešnému žalobcovi vzniklo aj právo na náhradu trov konania.
PokiaľzatohtostavužalobcadalprednosťuzavretiuDohodysožalovanouosplateníjejdlhuvsplátkach,
je jednoznačne uzavretie takejto dohody úkon urobený v prospech žalovanej a v súlade s jej záujmami,
aj keď potencionálny prospech - predlženie premlčacej doby - získal aj veriteľ.

Záver prvostupňového rozsudku, že sa jedná o predformulovanú dohodu, ktorá predstavuje neprijateľné
zmluvné podmienky, a to „predĺženie premlčacej lehoty ...“ je neúplný, keď sa nevyporiadava s tým, čo
si skutočne účastníci dohodli.

Skutočnosť, že žalobca pri uzatváraní Dohody zo dňa 21. 3. 2010 použil ním pripravený formulár, nemala
za následok, že by žalovaná mala len možnosť Dohodu v plnom rozsahu uzavrieť alebo odmietnuť
uzavretie. Ako totiž vyplýva z obsahu tejto listiny zmluvné strany si dohodli nielen výšku zostatku istiny
a jej príslušenstva, ale dohodli sa aj na výške mesačných splátok a dátumoch ich splatnosti. Keďže
platné dojednanie Dohody bolo zákonom podmienené nevyhnutnosťou označenia záväzku dlžníka voči

veriteľovi, a teda uznaním, že sa jedná o záväzok dlžníka v konkrétnej výške, je záver prvostupňového
súdu o neplatnosti tejto Dohody a uznania záväzku prinajmenšom predčasný. Takúto neplatnosť nie
je možné za existujúceho skutkového stavu vyvodiť ani z ustanovení Obchodného zákonníka a ani z
ustanovení Občianskeho zákonníka.Podľa Obchodných podmienok pre úver čl. 7.3 môže veriteľ požadovať okamžité predčasné splatenie
všetkých čiastok dlžného úveru aj v prípade, ak bol dlžník v omeškaní s platením viac ako troch splátok

zároveň. Podľa žaloby bola podaná práve z tohto dôvodu. Ani v žalobe a ani v ďalšom priebehu konania
žalobca netvrdil, že by jeho právny predchodca či on odstúpili od úverovej zmluvy. Vychádzajúc z
formulácie tohto oprávnenia veriteľa nie je vylúčené, že požiadavka veriteľa na okamžité predčasné
splatenie celého zostatku poskytnutého úveru je v konečnom dôsledku totožná s odstúpením od zmluvy
v zmysle § 506 Obchodného zákonníka.

Zo spisu však nie je zistiteľné, kedy právny predchodca žalobcu, resp. sám žalobca takýto prejav vôle
urobili vo vzťahu k žalovanej. Je to právne významné aj z dôvodu, že žalovaná aj po 25. 1. 2009,
od ktorého dňa žalobca odvodzuje zosplatnenie úveru, pokračovala v splácaní úveru, aj keď
nepravidelne, až do 21.10 2010. To vyvoláva
pochybnosti, či a kedy došlo k odstúpeniu právneho predchodcu žalobcu či žalobcu od úverovej zmluvy,

a teda kedy bolo žalovanej účinne oznámené, že k takémuto zosplatneniu úveru došlo. Jedná sa
totiž o skutočnosť, ktorá môže mať vplyv na konečné rozhodnutie súdu v súvislosti s počiatkom behu
premlčacej doby jednotlivých splátok.

Prvostupňový súd sa nedostatočne vyporiadal s tým, že námietku premlčania vzniesol len vedľajší

účastník. V tejto súvislosti možno poukázať na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 25Cdo 539/2008, podľa ktorého je vedľajší účastník
oprávnený vzniesť účinne námietku premlčania v prospech (hlavného) účastníka, na ktorého strane sa
konania zúčastní.

Akýkoľvek úkon, ktorý v konaní vedľajší účastník vykoná, nesmie byť v rozpore so záujmami hlavného
účastníka. Nie je úplne vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania zo strany vedľajšieho účastníka
bolo posúdené ako v rozpore so záujmami hlavného účastníka. Súd by mal preto skúmať názor hlavného
účastníka. Pokiaľ by ten so vznesenou námietkou premlčania nesúhlasil, súd by mal postupovať v
súlade s § 93 ods. 4 O.s.p.. Prioritné je však stanovisko hlavného účastníka, ktoré môže súd len celkom

výnimočne nerešpektovať, napr. ak to účastník vzhľadom k svojím osobnostným, vzdelanostným, či
zdravotným predpokladom (zistených súdom) nie je schopný posúdiť.

V preskúmavanej veci tak prvostupňový súd nepostupoval, čo je ďalší dôvod pre záver o predčasnosti
jeho rozhodovania vo veci samej.

O neplatnosti Dohody o splátkovom kalendári a uznaní záväzku zo dňa 21. 3. 2010 by bolo možné
hovoriť len v prípade, že by išlo o zakázanú obchodnú praktiku v zmysle zák. č. 250/2007 Z. z. platného
ku dňu uznania, ktorej použitie by bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
§ 4 ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa). V takom prípade by však vzniklo žalovanej ako spotrebiteľovi

právo domáhať sa na súde práva z porušenia práv či povinností, vrátane práva na primerané finančné
zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Z takéhoto práva spotrebiteľa, ktoré
v tejto veci nebolo ním využité, nemožno bez ďalšieho vyvodiť právo súdu určiť takýto postup veriteľa za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ platí, že nič podobne ani Obchodný, ani Občiansky zákonník
nevyžadujú.

Podľa prvostupňového súdu v rozpore s dobrými mravmi bolo to, že žalobca preukázateľne neinformoval
žalovanú o právnych dôsledkoch uznania záväzku, pričom sa má jednať o informáciu, ktorá u
priemerného spotrebiteľa podmieňuje platnosť jeho prejavu vôle o uznaní záväzku. Dôkazné bremeno
je formálne na žalovanej, ktorá takúto skutočnosť (prostredníctvom vedľajšieho účastníka) tvrdila. Nie

je však možné v súdnom konaní preukázať tvrdenie, že sa určitá skutočnosť nestala. Preto dôkazné
bremeno prechádza na toho z účastníkov, kto tvrdí, že takúto skutočnosť zrealizoval. Ako však bolo
skonštatované, ani
Občiansky zákonník, ani Obchodný zákonník neukladajú veriteľovi povinnosť akokoľvek poučovať
dlžníka o právnych dôsledkoch uznania záväzku.

Nie je nekalou obchodnou praktikou v zmysle § 9 ods. 4 zák. č. 250!2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
pokiaľ dlžník urobí prejav vôle o uznaní nepremlčaného záväzku súčasne s dohodou s veriteľom,
ktorá mu umožňuje splácanie dlhu v splátkach, namiestodovtedy existujúcej jednorazovej a okamžitej povinnosti zaplatiť celý dlh a ktorá predchádza aj vzniku
súdnych trov.

Tak, ako už bolo konštatované, nič nebránilo veriteľovi v tom, aby aj bez takéhoto uznania záväzku si
uplatnil svoje práva priamo na súde, pričom by mu vzniklo právo aj na náhradu súdnych trov. Pokiaľ
tak veriteľ neurobil a dal prednosť dohode s dlžníkom o splácaní záväzku, jednoznačne tým zvýhodnil
dlžníka. Je neopodstatnené pripisovať na ťarchu veriteľa dôsledky, ktoré vznikli z dôvodu následného
opätovného nedodržania aj tejto dohody žalovanou dlžníčkou a teda, že si už žalobca podanou žalobou

v rámci predlženej premlčacej doby uplatňuje aj úroky z omeškania a náhradu trov konania.

Neuvedenie účelu uznania záväzku do listiny obsahujúcej tento prejav vôle, ani jeho právnych dôsledkov
by bolo možné považovať za klamlivé opomenutie len v prípade, že by takýto postup požadovala prax
a zvyklosti, aj to za predpokladu, že by dlžník uznával už premlčaný dlh. Aj v takom prípade bolo by
však povinnosťou súdu vyporiadať sa s tým, či sa jedná o uznanie zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy

alebo uznanie iného záväzku vzniklého z porušenia práva priamo zo zákona a či takáto informácia je pre
priemerného spotrebiteľa nevyhnutná pre jeho správne rozhodnutie a či preukázateľne (a teda nielen
pravdepodobne) šlo zo strany žalobcu o zakázanú obchodnú praktiku (§ 7 ods. 1, 2 Zákona o ochrane
spotrebiteľa).

Pokiaľ uznanie záväzku obsahuje informáciu len o účele uznania, t.j. o tom, že sa uznáva už premlčaný
záväzok (a teda nie informáciu o právnych dôsledkoch uznania premlčaného záväzku), môže ísť
o zakázanú obchodnú praktiku len za podmienky, že takáto neúplná informácia zo strany veriteľa
v podstate narušuje alebo môže narušiť ekonomické správanie sa priemerného spotrebiteľa, ako
aj za podmienky, že neuvedenie právnych dôsledkov uznania premlčaného záväzku je v rozpore s

požiadavkami odbornej starostlivosti (§ 7 ods. 2 písm. a), b) Zákona o ochrane spotrebiteľa). V tejto
súvislosti by sa muselo posudzovať správanie a vedomosti priemerného spotrebiteľa s priemerným
právnym vedomím. Len v prípade záveru, že priemerný spotrebiteľ nepozná základné právne dôsledky
uznania premlčaného nároku, resp. že to nemožno od neho dôvodne očakávať, bolo by možné od
veriteľa požadovať dôkaz o tom, že skutočne poučil žalovaného pri podpise uznania záväzku o právnych

dôsledkoch uznania.

Splnenie tejto požiadavky v preskúmavanej veci nie je dôvodné skúmať vzhľadom k tomu, že žalovaná
urobila prejav vôle o uznaní ešte nepremlčaného ale už splatného záväzku.

Vzhľadom na všetky tieto pochybnosti spojené s nevyporiadaním sa s právnymi dôsledku zosplatnenia
dlhu podľa § 506 Obchodného zákonníka, ako aj s ďalšími skôr konštatovanými skutočnosťami majúcimi
vplyv na konečné rozhodnutie vo veci samej a konštatovaným nedostatočne zisteným skutkovým
stavom, po zohľadnení skôr uvedenej vady konania, musel byť napadnutý rozsudok v súlade s § 221
ods. 1 písm. f), h) zrušený a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0
(§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.