Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie, Zrušujúce Judgement was issued on Friday, November 29, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/224/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511213923
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7511213923.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa U. U.O., A.. XX.X.XXXX, W. Q. P., T. XXX/XX proti
odporcom: X. P. U., A.. XX.X.XXXX, W. Q. P. A. W. Ľ., Š. Č.. X Y. X. U. U., A. XX.X.XXXX, W. Q. P. A.
W. Ľ., Š. Č.. X, S..Č.. Q. F., A. J.. Č.. X, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Illeš, Šimčák, Bröstl, s.r.o.,
so sídlom v Košiciach, Kováčska 6, IČO: 36 861 472, o zaplatenie 5.434,63 eura s príslušenstvom, o
odvolaní navrhovateľa a odporkyne v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 19.

februára 2013 č.k. 10C/5/2012-103 v spojení s uznesením zo dňa 14. júna 2013 č.k. 10C/5/2012-132
takto

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie odporkyne v 2. rade proti výroku o zastavení konania.

Vo zvyšujúcej časti z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s uznesením zo dňa 14. júna
2013 č.k. 10C/5/2012-132 a v rozsahu zrušenia mu vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom:

1/ uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 5.434,63 eura bezúročne, v
mesačných splátkach po 150 eur, počnúc mesiacom Y. XXXX, vždy do 20. toho - ktorého mesiaca pod
stratou výhody splátok,

2/ vyslovil, že odporcovia sú povinní zaplatiť dlh solidárne s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhého odporcu,

3/ uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume 294 eur, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia

povinnosť druhého odporcu a

4/ konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania zastavil.

V odôvodnení uviedol, že pri rozhodovaní o návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal
odporcovzaplatiťmucelkom5.434,63euraspolus9%úrokomzomeškaniaročnezjednotlivýchdlžných

splátok od ich zročnosti až do zaplatenia a náhrady trov konania, z titulu vrátenia pôžičky, ktorú mu
odporcovia doposiaľ nevrátili napriek jeho výzve i napriek dohode o jej splácaní uzavretej s odporcom
v 1. rade, vychádzal zo skutkového zistenia, že na základe požiadavky odporcu v 1. rade navrhovateľ
poskytol odporcom pôžičku:

- vo výške 1.950 eur, z ktorej boli uhrádzané mesačné úhrady, splátky W. T. X. W. I., Ľ. Š. Č.. X (dňa

15.11.2011 v sume 300 eur, dňa 14.12.2011 v sume 150 eur, dňa 23.2.2012 v sume 300 eur, dňa
21.3.2012 v sume 150 eur, dňa 12.4.2012 v sume 150 eur, dňa 5.5.2012 v sume 150 eur, dňa 12.6.2012v sume 150 eur, dňa 21.7.2012 v sume 150 eur, dňa 28.9.2012 v sume 150 eur, dňa 5.1.2013 v sume
150 eur a dňa 3.2.2013 v sume 150 eur) a pretože dňa 23.5.2012 bytové družstvo zaslalo preplatok v
sume 264,16 eura, dlžná čiastka činí 1.685,84 eura,

- vo výške 3.005,85 eura na úhradu pôžičky na byt na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXX/XX M.
N. T. XX.X.XXXX, pričom platby boli realizované prevodom z účtu navrhovateľa na účet OTP banky a
niektoré aj priamo v hotovosti v pokladni OTP banky (dňa 15.11.2011 suma 600 eur, dňa 14.12.2011
platba v hotovosti sume 148,09 eura, dňa 14.12.2011 suma 151,91 eura, dňa 29.3.2012 suma 613 eur,

dňa 13.4.2012 suma 202 eur, dňa 29.3.2012 suma 613 eur, dňa 15.5.2012 suma 200 eur, dňa 12.6.2012
suma 200 eur, dňa 16.7.2012 suma 200 eur, dňa 20.9.2012 suma 180 eur, dňa 19.10.2012 suma 200
eur, dňa 10.12.2012 suma 6 eur, dňa 18.1.2013 suma 166,40 eura, a dňa 30.1.2013 suma 138,45 eura),

- vo výške 174,76 eura na zaplatenie šiestich platieb v hodnote 29,10 eura v prospech spoločnosti F.
C. X..H..E.., P. A., W.,

- na zaplatenie výživného pre P. S. U., Y. S. T. XX.X.XXXX v sume 120 eur, dňa X.X.XXXX v sume 60
eur a dňa X.XX.XXXX v sume 45,26 eura,

-vovýške568,34eurazaodpojenieodprívoduelektrickejenergieanáslednespätnézapojenie,zmluvnú

pokutu a nezaplatené mesačné splátky.

Po právnom posúdení veci podľa ust. § 657, § 658 ods. 1 a § 145 Občianskeho zákonníka dospel
k záveru, že navrhovateľ požičal odporcom počas trvania ich manželstva finančné prostriedky tak,
ako je vyššie uvedené, s pôžičkou súhlasili obaja manželia, doposiaľ sa ani jeden z nich nedomáhal

neplatnosti týchto právnych úkonov a pretože ide o spoločné úkony manželov, zaviazal oboch odporcov
na zaplatenie pôžičky spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného z manželov zaniká v rozsahu
plnenia „povinnosť druhého manžela“.

Výrok o povolení splácať dlh v splátkach odôvodnil použitím ustanovenia § 160 O.s.p..

Výrok o zastavení konania v časti o zaplatenie úrokov z omeškania odôvodnil aplikáciou ust. § 96 ods.
1 O.s.p. a účinným späťvzatím návrhu v tejto časti navrhovateľom.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý mal v konaní plný

úspech, priznal ich náhradu vo výške ním zaplateného súdneho poplatku v sume 294 eur za podaný
návrh na začatie konania.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie odporkyňa z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.

a), b), d) a f) O.s.p.. Navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť v celom rozsahu a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania.

V odvolaní namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, nevysporiadanie sa s jej zásadnými

námietkami, predovšetkým s jej námietkou relatívnej neplatnosti navrhovateľom tvrdených zmlúv o
pôžičke a ani s jej námietkou, že peňažné prostriedky (o poskytnutí ktorých mala vedomosť) boli darom
navrhovateľa pre odporcov. Za neprípustný zásah do jej práv označila konštatovanie súdu v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, že doposiaľ sa ani jeden z nich (manželov) nedomáhal neplatnosti týchto
právnych úkonov napriek tomu, že námietku relatívnej neplatnosti vzniesla už v odpore proti platobnému

rozkazu, v ktorom zároveň tvrdila, že o existencii pôžičky sa prvý krát dozvedela až po obdržaní
platobného rozkazu spolu s jeho prílohami. Namietla tiež záver súdu o jej konkludentnom súhlase s
pôžičkou, pretože je v rozpore s jej vyjadrením na čl. 101, kedy na pojednávaní výslovne odmietla, že
by s pôžičkami súhlasila a bol to len odporca v 1. rade, ktorý podpísal listiny predložené navrhovateľom
na osvedčenie existencie zmluvy o pôžičke.

Namietala i jeho skutkový záver, že označené peňažné prostriedky boli poskytnuté na jej účet. Ten
označila za rozporný tak s tvrdením navrhovateľa, ako i ním predloženými listinnými dôkazmi, z ktorýchvyplýva, že na jej účet bola uhradená len suma 450,- eur a ostatné platby zo strany navrhovateľa boli
uhrádzané tretím osobám (bytovému družstvu, OTP banke a ostatným). Zároveň vyslovila pochybnosť
o správnosti právneho záveru súdu prvého stupňa o právnom vzťahu založenom zmluvou o pôžičke v

situácii, ak navrhovateľ plnil tretím osobám na ich účet.

Uviedla tiež, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, z ktorých čiastok pozostáva suma, ktorá bola
navrhovateľovi priznaná, keďže súčet čiastok v odôvodnení rozsudku je nižší o 66,- eur ako suma
priznaná navrhovateľovi napadnutým rozsudkom, jednotlivé položky sú v odôvodnení uvedené len veľmi

všeobecne, bez možnosti preskúmania na aký účel mala byť pôžička poskytnutá a navyše je medzi
nimi i výživné zo strany odporcu na P. T. alebo súdny poplatok za podanie návrhu na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 29 Odo/162/2005 zo dňa 30.8.2005 i judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky i
Európskeho súdu pre ľudské práva (IV. ÚS 115/03, Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994).
Nakoniec vytýkala súdu prvého stupňa i jeho (ne)rozhodovanie o jednotlivých zmenách návrhu a o jej

návrhu na prerušenie konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie (označené ako „Vyjadrenie k rozsudku v mene Slovenskej
republiky“) i navrhovateľ. Podľa jeho obsahu napadol ním výrok o trovách konania ako i výrok o uložení

povinnosti zaplatiť mu 5.435,63 eura, keď za „správnu“ označil sumu 5.045,03 eura v prvej časti návrhu
a v druhej časti jeho návrhu sumu 5.435,63 eura, čo predstavuje spolu sumu 10.480,66 eura. Uviedol, že
za návrh na začatie konania doposiaľ zaplatil 302,50 eura (vo výške 294,- eur a dňa 19.4.2012 doplatok
súdneho poplatku v sume 8,50 eura), súdny poplatok za zvyšnú časť návrhu (o zaplatenie 5.435,63
eura) doposiaľ nezaplatil, hoci sa o tomto nároku konalo na pojednávaní dňa 19.2.2013.

V podstate z totožných dôvodov navrhovateľ podal včas odvolanie i proti uzneseniu Okresného súdu
Košice - okolie zo dňa 14. júna 2013 č.k. 10C/5/2012-132, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa
na doplnenie rozsudku zamietol poukazom na ust. § 166 O.s.p.. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že
predmetom konania nebolo zaplatenie ďalšej istiny 5.045,06 eura, pretože súd pripustil úpravu návrhu

na sumu 5.434,63 eura.

Vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhovateľ žiadal zmeniť napadnutý rozsudok „v súlade s obsahom
jeho odvolania“, prípadne zrušiť rozsudok a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové prejednanie a

rozhodnutie, pretože sa s ním nemôže stotožniť pre jeho rozporuplnosť. Uviedol, že voči odporcovi v 1.
rade uplatňuje pohľadávku vo výške 1.300,- eur (880,10 eura + 420,60 eura) a voči odporcom v 1. a 2.
rade uplatňuje peňažnú pohľadávku vo výške 9.096,54 eura (4.082,51 eura + 5.014,03 eura), avšak súd
rozhodol na pojednávaní dňa 19.2.2013 tak, že mu priznal len sumu 5.434,63 eura, pričom v odôvodnení
napadnutého rozsudku neuviedol z akého dôvodu mu nebola priznaná suma 5.045,03 eura.

Odvolací súd skôr než pristúpil k vecnému prejednaniu podaného odvolania zaoberal sa oprávnením
odporkyne v 2. rade na podanie odvolania proti výroku o (čiastočnom) zastavení konania.

Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým,

kto na odvolanie nie je oprávnený.

Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
vyznelo v neprospech odvolateľa.

Nakoľko napadnutým výrokom o zastavení konania odporkyni nebola uložená žiadna povinnosť, a teda
jej ním nehrozí žiadna, ani len nepatrná ujma, odvolací súd podľa citovaného ust. § 218 ods. 1 písm. b)
O.s.p. v tejto časti odvolanie odporkyne odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Následne odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez

nariadenia pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo
(§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že v posudzovanej veci nie sú splnené podmienky ani pre
potvrdenie a ani pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ale rozsudok je vo zvyšujúcej
časti potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Súd prvého stupňa totiž zaťažil konanie anásledne rozhodnutie takou vadou konania, na ktorú odvolací súd v zmysle ust. § 212 ods. 3 O.s.p.
prihliada z úradnej povinnosti, keďže mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

O vadu konania, ktorá je významná z hľadiska § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ide najmä vtedy, ak súd v
konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi
a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Z práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť súdu vytvoriť pre účastníkov konania procesný priestor

k tomu, aby sa vyjadrili k tvrdeniam protistrany a náležite posúdiť nimi tvrdené a uplatňované skutočnosti.
To znamená jednak umožniť účastníkom účinné uplatňovanie námietok a argumentov ako i povinnosť
súdu sa s týmito námietkami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie (I. ÚS 46/05, I.
ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08), presvedčivo v odôvodnení vysporiadať. Účastník
konania má totiž právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV.

ÚS 115/03).

Táto povinnosť však nebola v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaného rozhodnutia,
rešpektovaná.

Z obsahu spisu ohľadne dispozitívnych úkonov navrhovateľa vyplýva, že sa návrhom doručeným súdu
prvého stupňa dňa 22.9.2011 domáhal, aby súd uložil odporcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť mu 880,10
eura s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Zároveň žiadal uložiť odporcom v 1. a 2. rade povinnosť
spoločne a nerozdielne mu zaplatiť 4.022,41 eura s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Návrhom
doručeným súdu prvého stupňa dňa 9.2.2012 uviedol, že súčet dlžnej čiastky činí 5.045,03 eura.

Súd prvého stupňa následne na návrh navrhovateľa, doručený súdu prvého stupňa dňa 26.7.2012,
platobným rozkazom zo dňa 3.9.2012 č.k. 10C/5/2012-59 uložil odporcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť
mu 880,10 eura s príslušenstvom a nahradiť trovy konania a odporcom v 1. a 2. rade povinnosť spoločne
a nerozdielne mu zaplatiť 4.082,51 eura s príslušenstvom a nahradiť trovy konania,

Proti tomuto platobnému rozkazu podala včas odôvodnený odpor odporkyňa v 2. rade.

Podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 18.2.2013 (č.l. 71) navrhovateľ uviedol, že odporca v
1. rade mu dlhuje spolu 5.434,63 eura.

Súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 19.2.2013 uznesením vyhláseným za prítomnosti účastníkov
konania pripustil „úpravu návrhu tak, ako je to uvedené v podaní zo dňa 18.2.2013 s tým, že navrhovateľ
požaduje od odporcov celkom 5.434,63 eura. Odporca uplatnený nárok uznal, odporkyňa žiadala jeho
návrh voči nej v celom rozsahu zamietnuť.

V posudzovanej veci je potrebné najprv sa zaoberať významom uznesenia súdu prvého stupňa o
pripustení zmeny žaloby pre ďalšie konanie.

Podľa § 95 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie

konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na
pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie

mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi
účastníkmi. Súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť,
že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (§ 153 ods.
2 a 3 O.s.p.).

Navrhovateľ ako dominus litis vymedzuje predmet konania svojou žalobnou naráciou (opisom
rozhodujúcich skutočností) a žalobným návrhom (petitom). Z dispozičného princípu (iudex ne eat ultra
petita partium) vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej iprávnej stránke a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Zmenou žalobného návrhu podľa
§ 95 O.s.p. žalobca prejavuje svoju vôľu, aby sa predmetom konania stal buď iný petit, alebo skutkový
stav vymedzený inými rozhodujúcimi skutočnosťami. Súdna prax je zároveň ustálená v závere, že o

zmenu žaloby nejde v prípade, kedy navrhovateľ (žalobca) okrem doterajšieho nároku, ktorý uplatňuje
aj naďalej, uplatní ďalší samostatný nárok a dôjde tak k objektívnej kumulácii nárokov.

V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobca by mohol vôľu (prejavenú podaním doručeným
prvostupňovému súdu dňa 18.2.2013) procesne prejaviť aj vo forme novej žaloby (§ 79 O.s.p.), ktorou by

začal nové konanie. Z tohto jeho podania sa totiž javí, že sumu 5.434,63 eura uplatňuje voči odporcovi
v 1. rade.

V tejto súvislosti potom výrok rozsudku nie je totožný s pripustenou zmenou návrhu, ak by v zmysle
uvedeného o zmenu návrhu v posudzovanej veci išlo.

Záver súdu prvého stupňa uvedený v napadnutom uznesení zo dňa 14. júna 2013 č.k. 10C/5/2012-132,
že súd pripustil „úpravu“ návrhu na čiastku 5.434,63 eura, preto predmetom konania nebolo zaplatenie
ďalšej istiny 5.045,06 eura, preto nie je správny.

Úloha súdu pri zmene žaloby sa obmedzuje totiž len na súhlas alebo nesúhlas (pripustenie alebo

nepripustenie) s takou zmenou. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by sa zmenený žalobný návrh
(petit) pri súhlase súdu so zmenou odpútal (osamostatnil) od príslušného procesného úkonu (prejavu
vôle) žalobcu a nanovo sa substantivizoval (zhmotnil) vo výroku uznesenia pripúšťajúceho zmenu.
Naopak, konajúci súd aj naďalej zostáva viazaný (§ 153 ods. 2 O.s.p.) len zmeneným návrhom v takej
podobe, ako ho procesne predniesol navrhovateľ svojím procesným úkonom (prejavom vôle), nie v tej

podobe, v akej ho súd (podľa okolností nesprávne alebo mylne) reprodukoval v uznesení, ktorým zmenu
návrhu pripustil, a len podľa prv uvedeného je súd povinný aj rozhodovať.

Je nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom (tzv. zásada ne ultra petitum) vyžaduje, aby súd
neprekročil návrhy účastníkov a neprisúdil viac, než čoho sa domáhajú a aby im ani neprisúdil iné

plnenie, než ktorého sa domáhajú.

Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa nerešpektoval predmet konania vymedzený žalobným
návrhom. V predmetnej právnej veci pritom nejde o žiaden z prípadov, ktoré pripúšťa zákon ako výnimku
zo zásady ne ultra petitum (§ 153 ods. 3 O.s.p.). Danú vec nemožno ani posúdiť ako formulačnú úpravu

petitu žaloby vo výrokovej časti rozhodnutia, čo by bolo v súlade so zákonom.

Z tvrdenia navrhovateľa v tomto podaní je navyše zjavné, že navrhovateľ uplatnil viacero nárokov so
samostatným skutkovým základom, ktoré síce všetky spočívajú v jeho nároku na zaplatenie peňažnej
pohľadávky z titulu zmluvy o pôžičke, ale líšia sa skutkovým vymedzením

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

V tejto súvislosti je preto dôvodná i námietka odporkyne, týkajúca sa nepreskúmateľnosti napadnutého

rozsudku, pretože jednotlivé čiastkové nároky sú v odôvodnení uvedené všeobecne (navyše je medzi
nimi i výživné zo strany odporcu na P. T. alebo súdny poplatok za podanie návrhu na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého v

odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V citovanom zákonnom ustanovení sú uvedené základné náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku,
medzi ktoré patrí aj povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovejako i právnej stránky rozhodnutia. Nárok (čiastkové nároky) uplatňovaný v konaní je povinný právne
posúdiť, teda vykonať hmotnoprávnu kvalifikáciu nároku. Takáto právna kvalifikácia nároku je významná
predovšetkým pre potrebu posúdenia, či nárok navrhovateľa je v súlade s konkrétnym hmotnoprávnym

ustanovením, pod ktoré možno skutkové tvrdenia žalobcu podriadiť.

Súd prvého stupňa sa však touto zásadou dôsledne neriadil, pretože z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je zrejmé, ako (na základe akých konkrétnych dôkazov) dospel k záveru, že navrhovateľ
poskytol odporcom v 1. a 2. rade pôžičku v celkovej výške 5.434,63 eura, s prihliadnutím na námietky

a odlišné tvrdenia účastníkov i obsah ich výpovedí a predovšetkým skutočnosť, že navrhovateľ sa voči
odporcom v 1. a 2. rade domáhal uloženia povinnosti spoločne a nerozdielne mu zaplatiť 4.082,51 eura,
voči uloženiu ktorej podala včas odôvodnený odpor odporkyňa v 2. rade.

Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd hodnotil všetky vykonané dôkazy, či dodržal postup
hodnotenia dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., t.j. či hodnotil dôkazy každý jednotlivo, ako aj v ich

vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedla
odporkyňa (namietajúca okrem iného relatívnu neplatnosť zmlúv o pôžičke, o ktorých nemala vedomosť,
i skutočnosť, že pokiaľ prijala od navrhovateľa peňažné sumy, tieto od neho prijala spoločne s odporcom
ako dar).

Súd totiž v odôvodnení iba opisuje obsah účastníckych výpovedí, a to bez hodnotenia, ktoré právne
významné skutočnosti vzal z týchto dôkazov za preukázané.

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s takto nedostatočným odôvodnením znemožňuje
navrhovateľovi i odporcom právne relevantným spôsobom reagovať na právne závery súdu prvého

stupňa, preto takýmto postupom bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, čo je podľa ust.
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. vždy dôvod na zrušenie rozsudku odvolacím súdom.

Predovšetkým z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f)
O.s.p. zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa v intenciách uvedeného odstrániť vyššie označené
procesné vady, predovšetkým ustáliť predmet konania. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že žalobnej
konštrukcii nezodpovedá (jediná) požiadavka na zaplatenie peňažnej čiastky bude namieste, aby
postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p. vyzval navrhovateľa k upresneniu žaloby v smere rozlíšenia, akú

peňažnú pohľadávku vo vzťahu k jednotlivým žalobným nárokom požaduje a od koho (či len od odporcu
v 1. rade alebo od odporcov v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne). Následne pri rozhodovaní mať na
zreteli, že podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka je dohoda o
a) prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), b) druhovom určení veci, c) povinnosti vrátiť vec rovnakého
druhu, d) určení času vrátenia, prihliadnuť pritom na všetky rozhodné skutočnosti, ktoré vyplynuli zo

všetkých vykonaných, poprípade ďalších na základe návrhov účastníkov doplnených dôkazov, ako
aj na skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (§ 153 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 132
O.s.p.) a v nadväznosti na to sa vysporiadať dôsledne s relevantnými tvrdeniami navrhovateľa ako aj
s obranou odporcov a osobitne odporkyne v 2. rade. Až potom je potrebné znovu vo veci rozhodnúť
a rozhodnutie odôvodniť tak, aby malo všetky náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a mohlo byť

predmetom odvolacieho prieskumu.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.

č.757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.