Uznesenie – Starostlivosť o maloletých ,
Zrušené Judgement was issued on Friday, May 31, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoP/58/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312203746
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1312203746.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: X.. Y. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. D.. Č..
X/A, X., toho času bytom X. D.. Č.. XA, X., zastúpená: Y.. J. W.Á., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. D..
Č.. XX, X., proti odporcovi: X.. G. T., narodený XX.XX.XXXX, bytom G. D.. Č.. XX, X., zastúpený
advokátkou: JUDr. Bronislava Pavelková, PhD., Dobrovičova ul. č. 6, Bratislava, o rozvod manželstva
a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu: B. T., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym

opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor sociálnych vecí a rodiny, P. D.. Č.. X/A, X.,
na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. februára 2013, č.
k. 37P/82/2012-123, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i
a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozviedol manželstvo účastníkov konania a maloletú B.
T., nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode zveril do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov tak,
že otec bude zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletú každý párny týždeň od pondelka po
poslednej vyučovacej hodine do nasledujúceho pondelka nepárneho týždňa do začiatku vyučovania,
počas prázdnin vyhlásených MŠ SR od pondelka od 14,00 hod. do nasledujúceho pondelka do 9,00
hod., každý párny rok počas Vianočných sviatkov v čase od 23.12. od 9,00 hod. do 25.12. do 9,00

hod., každý nepárny kalendárny rok počas Vianočných sviatkov v čase od 25.12. od 9,00 hod. do
27.12. do 9,00 hod., každý párny rok dňa 31.12. od 9,00 hod. do 02.01. nasledujúceho roku do 9,00
hod. a matka bude zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletú každý nepárny týždeň od pondelka
po poslednej vyučovacej hodine do nasledujúceho pondelka párneho týždňa do začiatku vyučovania,
počas prázdnin vyhlásených MŠ SR od pondelka od 14,00 hod. do nasledujúceho pondelka do 9,00
hod., každý nepárny rok počas Vianočných sviatkov v čase od 23.12. od 9,00 hod. do 25.12. do

9,00 hod., každý párny kalendárny rok počas Vianočných sviatkov v čase od 25.12. od 9,00 hod. do
27.12. do 9,00 hod., každý nepárny rok dňa 31.12. od 9,00 hod. do 02.01. nasledujúceho roku do
9,00 hod. s tým, že obaja rodičia budú maloletú zastupovať a spravovať jej majetok a vyživovaciu
povinnosť rodičom neurčil. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 88 ods. 1 písm. a) O.s.p., Čl.
I. základných zásad Zákona o rodine, § 18, § 19 ods. 1, § 23 ods. 1, 2, 3, § 24 ods. 1, 2, 4, § 62
ods. 6 Zákona o rodine a vecne splnením všetkých zákonných podmienok pre rozvod manželstva

účastníkov konania, nakoľko mal vykonaným dokazovaním preukázané, že vzťahy medzi manželmi sú
vážne narušené a trvalo rozvrátené tak, že ich manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel, nakoľko
ako manželia spolu nežijú, intímne sa nestýkajú a nehospodária a preto si ich manželstvo neplní ani
jednu z funkcií manželstva tak, ako to vyžaduje Zákon o rodine, pričom tento stav je dlhodobý. Ako
hlavnú príčinu rozvratu manželstva súd prvého stupňa ustálil rozpory manželov v základných otázkach
vzájomného spolunažívania, rozdielne názory na ekonomické fungovanie rodiny a následné vzájomné

citové odcudzenie sa manželov a rozdielne predstavy o vzájomnom manželskom spolužití, pre ktoré nie
je možné od nich spravodlivo požadovať alebo očakávať obnovenie manželského spolužitia. Zvereniemaloletej Nikoly do striedavej osobne starostlivosti oboch rodičov odôvodnil vecne prihliadnutím výlučne
na záujem maloletej s tým, že je povinnosťou oboch rodičov sa danej situácii prispôsobiť a zároveň
poukázal na povinnosť rodičov uvedomiť si, že sú najmä rodičmi dieťaťa a je nutné, aby dbali na jej

zdravý psychický a emocionálny vývoj, a to i za cenu potlačenia svojich vlastných pohnútok, predstáv
a prípadnej antipatie voči druhému rodičovi. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť,
že rozdielnosť názorov oboch rodičov na otázku úpravy ich práv a povinností k maloletej na čas po
rozvode do značnej miery odráža ich nedoriešené vzťahy s tým, že navrhovateľka je tou, ktorá nedokáže
v potrebnom rozsahu tlmiť svoje negatívne postoje voči odporcovi a tieto, či už vedome alebo nevedome

prenáša na maloletú Nikolu a jej vzťahy k obom rodičom. Súd prvého stupňa uviedol, že maloletá je
na režim striedavej osobnej starostlivosti zvyknutá a tento jej nielenže nespôsobuje žiadne problémy,
ale považuje ho za najlepší spôsob starostlivosti zo strany svojich rodičov, keďže oboch má rovnako
rada a s oboma chce tráviť rovnaký čas, pričom obaja rodičia jej bezpochyby poskytujú stimuly pre jej
všestranný zdravý vývoj s tým, že maloleté dieťa potrebuje vo svojom živote tak vzor matky (ženy),
ako i vzor otca (muža) a je len na prospech maloletej, že obaja rodičia sú rodičmi aktívnymi, ktorí

majú záujem poskytovať maloletej plnohodnotnú osobnú starostlivosť, ktorá postihuje nielen jej voľný
čas, ale taktiež i jej školskú dochádzku, povinnosti z nej vyplývajúce ako i mimoškolské aktivity, kde
pri podieľaní sa na uvedených činnostiach maloletého dieťaťa sa medzi ním a jeho rodičmi vytvára
širokospektrálny a plnohodnotný vzťah, v ktorom rodič môže a mal by predávať dieťaťu príslušné
vzorce správania tak, aby bolo v budúcnosti schopné orientovať sa v rôznych životných situáciách.

Súd prvého stupňa sa nestotožnil s názorom matky žiadajúcej v konaní podrobiť maloletú vyšetreniu
súdnym znalcom z odboru psychológie za účelom posúdenia, či maloletá otca nerešpektuje iba zo
strachu, keď mal za to, že odporca bol vždy aktívnym otcom, čo preukázal aj pohovor s maloletou,
ako i výpovede oboch účastníkov konania s tým, že v priebehu konania súd prvého stupňa nezistil
žiadne anomálie v ich vzájomnom vzťahu a zároveň ani dôvod, pre ktorý by sa z ničoho nič mal

začať vzťah odporcu k maloletej Nikole považovať za nesprávny, resp. taký, ktorý vykazuje známky
manipulácie, či negatívneho ovplyvňovania či dokonca strachu maloletej z odporcu ako svojho otca.
Poukázal na skutočnosť, že znalecké dokazovanie je iba jedným z dôkazných prostriedkov a samotná
skutočnosť, že sa rodičia maloletého dieťaťa nedokážu vo veci úpravy výkonu ich rodičovských práv
a povinností dohodnúť, nie je automatickým dôvodom k tomu, aby súd jeho vykonanie nariadil, keď

vykonanie takéhoto znaleckého dokazovania je pre všetkých zúčastnených, ale najmä pre maloleté
dieťa zaťažujúcou skutočnosťou a pristúpiť k jeho nariadeniu je možné iba v takom prípade, ak sa
skutočnosti potrebné pre rozhodnutie nedajú verifikovať, či ozrejmiť inými dôkaznými prostriedkami.
Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že v danom konaní pristúpil aj k uloženiu výchovného opatrenia
obom rodičom, ktoré stále prebieha a navrhovateľkine tvrdenie zhoršeného psychického stavu maloletej

posúdil ako chybu oboch rodičov, ktorí maloletú do rozvodového konania a vecí s ním súvisiacich od
počiatku zaťahujú a riešia s ňou a najmä prostredníctvom nej rôzne skutočnosti, ktoré by si mali vyriešiť
medzi sebou bez toho, aby tým bola maloletá zaťažovaná a vystavovaná rozhodovaniu o situáciách,
ktoré jej veku a psychickému a emocionálnemu prežívaniu vôbec neprináležia, nakoľko rozvod rodičov
je pre každé dieťa mimoriadne traumatizujúcou životnou situáciou a je úlohou rodičov, aby dieťa v

čo možno najväčšej miere od tejto traumy ochránili. Výrok napadnutého rozsudku, ktorým rodičom
neurčil vyživovaciu povinnosť odôvodnil súd prvého stupňa tým, že striedavá osobná starostlivosť oboch
rodičov sa realizuje v rovnako dlhých časových intervaloch, pričom životná úroveň oboch rodičov je v
zásade rovnaká, keď ani jeden z nich nemá vlastné bývanie, nedisponuje majetkom väčšej hodnoty
a ich finančné zaťaženie je v podstate taktiež rovnaké, nakoľko ich finančné záväzky sú spoločnými

manželskými záväzkami. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 144 O.s.p. a vecne
citáciou aplikovaného zákonného ustanovenia.
Proti tomuto rozsudku, okrem výroku, ktorým bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené, podala
navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), ďalej z dôvodu, že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 psím. f/ O.s.p.), neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz, potrebný na zistenie rozhodujúcich
skutočností a napokon z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 a navrhla
rozhodnutie v napadnutej časti zmeniť tak, že maloleté dieťa bude zverené do jej osobnej starostlivosti
a odporcovi bude uložená povinnosť prispievať na výživu dieťaťa sumou 180,- eur mesačne, vždy do 10

- teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky, zároveň navrhla, aby odvolací súd vykonal navrhnutý dôkaz
sám, alebo prostredníctvom prvostupňového súdu, alternatívne navrhla navrhovateľka rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a vec vrátilprvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť v časti o
výživnom a pri striedavej osobnej starostlivosti odporcu uložiť mu povinnosť platiť na výživu maloletej
k rukám matky sumu 180,- eur mesačne, vždy do 10 - teho dňa v mesiaci vopred. Vo svojom odvolaní

uviedla, že striedavá osobná starostlivosť sa realizuje asi jeden rok, za dobu ktorú spozorovala zmeny v
správaní maloletej, z ktorých nie je možné vylúčiť, že sú spôsobené negatívnym vplyvom otca, ktorý sa
na ňu nezdravo naviazal, izoluje ju od spolužiakov, neumožňuje jej mať kamarátky, nemôže sa slobodne
hrať s deťmi, športovať a žiť veselý detský život, zodpovedajúci jej veku. Vo svojom odvolaní uviedla,
že odporca dieťaťu diktuje, čo má kedy a kde povedať, ako má odpovedať, učí ju mlčať a byť závislou

na ňom, čím stráca schopnosť samostatne sa rozhodovať, myslieť, vyjadrovať svoje myšlienky a názor,
začína byť nesústredená a v jeho neprítomnosti sa prejavujú u dieťaťa obavy, že niečo povie ináč, ako
by si otec želal. Navrhovateľka uviedla, že za 1. polrok tohto školského roku bola maloletá často chorá,
pričom podľa jej názoru chorobnosť maloletej je zapríčinená negatívnym vplyvom odporcu a zmiernenie,
respektíve odstránenie silného negatívneho vplyvu otca na psychický a fyzický vývoj maloletej, je možné
dosiahnuť zmenou doterajšieho stavu a to tak, že maloletá bude tráviť viac času s matkou, ktorá žije

sama a má všetky predpoklady pre stabilné, zdravé rodinné prostredie a vytvára jej podmienky pre
komunikáciu s deťmi v jej veku. Vytkla prvostupňovému súdu nevykonanie ňou navrhovaného dôkazu
a to nariadenie znaleckého dokazovania, ktorého dôvodom boli jej postrehy vyplývajúce z manipulácie
maloletej otcom, ktorá negatívne ovplyvňuje formovanie jej osobnosti s tým, že prvostupňový súd zveril
maloletú do osobnej striedavej starostlivosti obom rodičom a svoje rozhodnutie oprel iba o výpovede

účastníkov, ktoré sú prirodzene odporujúce a o vyjadrenie kolízneho opatrovníka, ktoré nevyhodnotil
objektívne. Nesúhlasila s tvrdením prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že
nedokáže v potrebnom rozsahu tlmiť svoje negatívne postoje voči odporcovi a tieto, či už vedome alebo
nevedome prenáša na maloletú, nakoľko takýto záver nemá oporu v žiadnom vykonanom dôkaze a nie
je pravdivé. Poukázala na skutočnosť, že odporca nevie vytvoriť stabilné prostredie na bývanie, často

sa sťahuje, zadlžuje a púšťa sa do rizík, tieto problémy ho nezaťažujú a takto učí žiť aj maloletú, pričom
jej odovzdáva negatívny vzorec správania. Navrhovateľka ďalej uviedla, že prvostupňový súd pochybil
aj v otázke vyživovacej povinnosti, keď v rozhodnutí o striedavej osobnej starostlivosti rodičom neurčil
vyživovaciu povinnosť vychádzajúc z názoru, že životná úroveň oboch rodičov je v zásade rovnaká a to
napriek tomu, že príjem navrhovateľky predstavuje cca. sumu 500,- eur a príjem odporcu 1.206,- eur,

čo je v hrubom nepomere, nakoľko otcov príjem je podstatne vyšší ako matkin.
Odporca a kolízny opatrovník sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrili
Odvolacísúdpreskúmalvecpodľa§212ods.1O.s.p.,beznariadeniaodvolaciehopojednávaniapodľa§
214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky je potrebné priznať úspech, nakoľko súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň z

dôvodu, že nevykonal dokazovanie na skutočnosti, ktoré v konaní bolo nutné preukazovať.

Predmetomodvolaciehokonaniajevýroknapadnutéhorozsudku,ktorýmbolamaloletádcéraúčastníkov
konania zverená do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a ktorým prvostupňový súd neurčil
ich vyživovaciu povinnosť.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka už v návrhu na začatie konania žiadala upraviť výkon
rodičovských práv a povinností k dieťaťu tak, že maloletá bude na čas po rozvode zverená do jej osobnej
starostlivosti, styk otca s maloletou navrhla upraviť a zároveň žiadala otcovi uložiť povinnosť prispievať
na jej výživu sumou 180,- eur mesačne. V priebehu prvostupňového konania navrhovateľka opakovane

uviedla, že so zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti nesúhlasí a to z dôvodu, že otec
maloletej podľa jej názoru s dieťaťom manipuluje, izoluje ju od kamarátov, bežného detského života a
poskytuje jej negatívny vzorec správania.

Podľa § 122 ods. 1 O.s.p., dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na

vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z ustanovenia § 125 O.s.p., vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb
a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu

predpísaný, určí ho súd.

Podľa § 127 ods. 1 O.s.p., ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné
znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov, znalca.Požiadavka, že v občianskom súdnom konaní musí súd vychádzať zo skutočného stavu veci je
vyslovená tak v Ústave SR, ako i v jednotlivých ustanoveniach O.s.p. (§ 120 ods. 1 a 2, § 125, § 153 a
pod.) a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy. Pojem

skutočný stav veci je totožný s pojmom objektívna realita, ktorá s prejednávanou vecou súvisí a tvorí
predmet konania. Zásada materiálnej pravdy teda znamená to isté ako zásada objektívnej pravdy. Je
totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou,
pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti (§ 79 ods. 1, § 101 ods. 1 a
§ 157 ods. 2, § 133 O.s.p.). Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie,

teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho,
že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá
z prednesov účastníkov, z vykonaného dokazovania ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon
účastníkom ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné
prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). V prípade, ak žalovaný obranou uplatňuje
nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu žalobcu právne nedôvodnou, dostáva sa žalovaný do

rovnakej pozície ako žalobca (reus excipiendo fit actor) a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v tomto
rozsahu i dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže
postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané.

Aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým

prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O.s.p.) a následne cez ich hodnotenie podľa
svojej úvahy, a to ako jednotlivo, tak aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov
sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti
(dôležitosti) a súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť
svoje skutkové zistenie, ktoré v konaní vyšlo najavo.

V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje zásadu
„rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží
účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako
celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá

pod všeobecný princíp rovností účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje
vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých
právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe
obsahujezásaduzaručujúcuprekaždústranuvprocesemaťrovnakúmožnosťobhajovaťsvojezáujmya
zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom

súdnomkonaníbližšiecharakterizuje§18O.s.p.,vzmyslektoréhoúčastnícimajúvobčianskomsúdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v
ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 120
O.s.p.) vo všeobecnosti platí, že účastník konania má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú

povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho
účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom
tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú.

Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu.

Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa
vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však
má svoje limity a jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., pričom z formulácie § 132 O.s.p. je možné vyvodiť, že súd je

povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napríklad prečo niektoré z nich pokladá
za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo
sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec.

Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný

eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu
získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi.V občianskom súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich

pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutiu súdu vo veci samej
musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie
zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä
garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie".

Súd prvého stupňa sa citovanými zákonnými ustanoveniami dôsledne neriadil, keď vo veci rozhodol bez
riadneho zistenia skutkového stavu a na základe nedostatočne vykonaného dokazovania.
Z obsahu spisu totiž vyplýva, že vec prejednal na dvoch pojednávaniach (pojednávanie zo dňa
14.06.2012 odročené z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti odporcu na deň 10.07.2012, zmenené na
termín 13.09.2012, ktoré bolo opätovne odročené z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti odporcu na
13.11.2012, na ktorom boli účastníci konania vypočutí a na ktorom súd prvého stupňa vyhlásil rozsudok

(č. k. 37P/82/2012-65), ktorým obom rodičom uložil výchovné opatrenie a zároveň bolo pojednávanie
odročené na deň 12.02.2013, na ktorom prvostupňový súd vo veci meritórne rozhodol.
Podľa § 24 ods. 2 Zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú
starostlivosť o dieťa obidvaja záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti
obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so

striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude
striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

Podstatnou požiadavkou pri rozhodovaní o návrhu zveriť dieťa do osobnej starostlivosti oboch rodičov
je relevancia hľadiska (ne)schopnosti toho ktorého rodiča dohodnúť sa na výchove dieťaťa s druhým

rodičom. Striedavá starostlivosť kladie na rodičov vysoké ľudské a osobnostné požiadavky a, ak ju
rodičia dokážu kultivovane zvládnuť, výrazne sa zvyšuje predpoklad, že láskyplný a produktívny vzťah
dieťaťa k obom rodičom zostane zachovaný aj po zrušení spoločnej domácnosti, pričom zachovanie
takéhotovzťahujeprvoradýmzáujmomdieťaťa,ktorýmôžebyťpotlačenýleninýmivážnejšímizáujmami
dieťaťa, ktoré (s ohľadom na osobnosť rodiča alebo na osobnosť dieťaťa) prevážia nad týmto záujmom.

Prvoradou a základnou otázkou, ktorú si súd musí v dokazovaní stabilizovať je motív (dôvod), ktorý
každého z rodičoch vedie k jeho postoju k otázke striedavej starostlivosti až po tomto zistení, môže súd
zvoliť správny postup na riešenie konfliktnej situácie pri výchove dieťaťa.

Hmotnoprávnymi podmienkami pre nariadenie striedavej starostlivosti, ktoré musia byť splnené

kumulatívne sú, že obidvaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať (nespôsobilosť rodiča dieťa
vychovávať je daná najmä jeho zdravotným stavom fyzickým alebo psychickým, nevhodnou kvalitou
jeho výchovného pôsobenia, neexistujúcim, nedostatočným alebo nevhodným prostredím domácnosti
rodiča a podobne), obidvaja rodičia majú o osobnú starostlivosť o dieťa záujem, je to v záujme dieťaťa
a budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa, pričom povinnosť prihliadať aj na tento faktor vylučuje z

aplikácie striedavej starostlivosti deti, ktorých rodičia trvale vytvárajú vzájomne nepriateľské prostredie,
nakoľko pri takýchto rodičov nie je predpoklad, že budú spolupracovať aspoň v nevyhnutnej miere na
zaistení potrieb dieťaťa, práve naopak a dieťa sa stane trvalým rukojemníkom ich vzájomnej nenávisti.
Z uvedeného dôvodu sa vyžaduje, aby súd predovšetkým zistil motív každého z rodičov a pokúsil sa
o nápravu vzťahov.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 13. novembra 2012, č. k. 37P/82/2012-65
uložil obom rodičom výchovné opatrenie, ktorým im uložil povinnosť podrobiť sa návšteve Referátu
poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v rozsahu 20 hodín, za
účelom zlepšenia vzájomnej komunikácie ohľadom výchovy maloletej. Z odôvodnenia tohto rozsudku

vyplýva, že dôvodom nariadenia výchovného opatrenia je vážne narušenie komunikácie medzi
účastníkmi konania, rodičmi maloletej.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že nakoľko sa striedavá osobná starostlivosť oboch
rodičov realizovala viac ako jeden rok a v konaní neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré vo

svojich podaniach a tvrdeniach uvádzala navrhovateľka, t. j. nebolo preukázané, že osobná striedavá
starostlivosť nie je v záujme dieťaťa, ktoré je na tento režim zvyknuté, dôvody na jej nenariadenie
neexistovali, pričom prvostupňový súd zároveň dospel k záveru, že rozdielnosť názorov oboch rodičov
na otázku úpravy ich práv a povinností k maloletej na čas po rozvode odráža do značnej miery ichvzájomne nedoriešené vzťahy s tým, že podľa názoru súdu prvého stupňa je navrhovateľka tou, ktorá
nedokáže tlmiť svoje negatívne postoje k odporcovi a tieto vedome alebo nevedome prenáša na dieťa.

Odvolací súd sa stotožnil s námietkami navrhovateľky, že názor prezentovaný prvostupňovým súdom
z obsahu spisu (okrem tvrdenia odporcu v jeho písomných podaniach) vôbec nevyplýva, nakoľko
poznatky, ktoré súd svojim dokazovaním v priebehu konania zistil, nielen nekorešpondujú s tým, čo v
priebehu konania vyšlo najavo, ale najmä súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil skutkovými
zisteniami, ktoré nielen nemal právne relevantným spôsobom preukázané a v rozpore s citovanými

zákonnými ustanoveniami dokazovanie na ich preukázanie nevykonal vôbec.
Akokoľvek striedavá osobná starostlivosť predpokladá zo strany rodičov predovšetkým toleranciu,
spoločnú vôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať (a najmä nezapájať dieťa do svojich
vzájomných problémov), nesmie súd na spôsob tejto výchovy rezignovať už vtedy, keď jeden z
rodičov s týmto spôsobom výchovy pro forma nesúhlasí. Ak je takýto nesúhlas len obštrukčný, ničím
neodôvodnený, resp. nemá vo vzťahu k výchove dieťaťa relevanciu, nemôže o neho súd oprieť svoje

rozhodnutie.

V posudzovanej veci však nie je možné na základe dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa
zistiť, či nesúhlas navrhovateľky so striedavou osobnou starostlivosťou je obštrukčného charakteru,
nakoľko za účelom zistenia pravdivosti jej závažných tvrdení, týkajúcich sa manipulácie odporcu

s dieťaťom, prvostupňový súd žiadne dokazovanie nevykonal, čo bráni odvolaciemu súdu právne
zhodnotiť vecnú správnosť rozhodnutia v jeho napadnutej časti.

Vecne nesprávnym je aj výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vyživovaciu povinnosť
rodičom neurčil.

Je nutné zdôrazniť, že zákon nechápe ako pravidlo, že sa výživné neurčí, nakoľko na určenie výšky
výživného pre dieťa v striedavej rozdielnosti majú vplyv viaceré faktory a okolnosti. Súd aj v prípade
zverenia dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti je totiž povinný zistiť si sám všetky okolnosti
relevantné pre rozhodnutie (vyhľadávací princíp) a rozhodnúť v záujme dieťaťa, nakoľko s ohľadom
na možnosť budúcej zmeny rozhodnutia je nutné jasne a precízne stanoviť podmienky, z ktorých pri

rozhodovaní o výživnom súd vychádzal.
Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní opomenul, že okrem otázky výživného by malo rozhodnutie
o striedavej starostlivosti obsahovať tiež výrok o tom, ktorý z rodičov bude poberateľom rodičovských
dávok, alebo ktorý z rodičov si bude na dieťa uplatňovať daňový bonus a zároveň je nevyhnutné
rozhodnúť aj o tom, kde (u ktorého z rodičov) bude mať dieťa trvalé bydlisko.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v tomto smere odôvodnil rovnakým časovým intervalom, v ktorom
sa mala striedavá osobná starostlivosť realizovať a zároveň v zásade rovnakou životnou úrovňou a
majetkovými pomermi oboch rodičov.
Odvolací súd sa stotožnil aj v tomto smere s námietkami odvolateľky, nakoľko aj v prípade striedavej
starostlivosti musí byť prvým krokom pri určovaní výživného vyčíslenie mesačných nákladov na dieťa

a až potom čo si súd ustáli, aká čiastka predstavuje mesačné potreby dieťaťa, môže rozhodnúť o
tom, v akom pomere medzi rodičov plnenie tejto vyživovacej povinnosti rozdelí. Pri rozhodovaní o
vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu, zverenému do striedavej osobnej starostlivosti je totiž súd
povinný tiež prihliadnuť na majetkové pomery oboch rodičov, ale aj aktuálne príjmy oboch rodičov v čase
rozhodovania, pričom z obsahu spisu nesporne vyplýva, že príjem matky je podstatne nižší ako príjem

odporcu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach podľa § 221
písm. h) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou súdu prvého stupňa
za účelom posúdenia vhodnosti zveriť maloletú striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov vykonať
dokazovanie v súlade s ust. § 127 O.s.p., vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ust. § 132 O.s.p.,

rozhodnúť v súlade s ust. § 153 ods. 1 O.s.p., a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je
nutné správne a presvedčivo odôvodniť v súlade s požiadavkami, vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa o náhrade trov celého konania v súlade s §
224 ods. 3 O.s.p.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z .z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.