Uznesenie Judgement was issued on Thursday, October 5, 2011

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/395/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807203582
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3807203582.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, proti povinnej C. T., bytom H., F. P. XXX/XX, o vymoženie 2.350,13 eur s príslušenstvom,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 19. mája 2011, č.k. 15Er
544/2007-30, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57
ods. 1 písm. g/ Ex. por. Uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava
sp. zn. SR 5661/06 zo dňa 27.11.2006. Zdôraznil, že i keď vo veci už bolo vydané poverenie na

vykonanie exekúcie, opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a zistil,
že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul. Vychádzal zo skutočnosti,
že dňa 3.2.2006 bola medzi oprávneným a povinnou uzatvorená zmluva o úvere č. 3460614 /ďalej
len „zmluva o úvere“/ a dospel k záveru, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z obsahu spisu
nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a

z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral
predmetnúzmluvuvrámcipredmetusvojejobchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti,čojezjavnéajz
výpisu z obchodného registra. Zo samotnej zmluvy je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť
ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých
prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom k uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy
súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver (s prihliadnutím

na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári)
a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva. Poukázal na to, že Smernicu Rady č. 93/13/EHS je nevyhnutné využívať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv,
ktoré stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených
prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S.

proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. Súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné podmienky poskytovania
úverov (ďalej len „VPPÚ“) vyhotovené oprávneným ako formulár, po ktorých preskúmaní, konkrétne
článku 17 „rozhodcovská doložka“, vzhliadol súd v takomto zmluvnom dojednaní nekalú podmienku..
V čl.17 VPPÚ bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom
konaní alebo cestou súdu, avšak možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinnou je len zdanlivá,
keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania

aj osobu rozhodcu oprávnený. Spotrebiteľ síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu,
avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil možnosť domáhať sa právnejochrany pred všeobecným súdom. Zaoberal sa aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej
zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť, pričom obdobnou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd
Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie

sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich
právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade
bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie
na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné

prostriedky touto cestou obstarať, čiže uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej
zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky
vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Veriteľov výber riešenia sporu rozhodcovským súdom
zrejme nebol náhodný, pretože do dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické
rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský

súd. Vo všeobecnosti poukázal na to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Z. G. L. a J. L., C-240/98 až C-244/98, Zb. s
I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, E. B., C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd preto prihliada

pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri
tejto príležitosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra
2009, I. Q. J. proti B. S. F. a rozsudok z 21. novembra 2002, B. (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod
34). Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých

zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 3 Obč.zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež
zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú
nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Obč.zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky
sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení §
53 ods. 4 písm. r) Obč.zák. výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa

v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre
prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu,niejemožnéposkytnúťsúdnuochranuvrámciexekúcie,akjeexekučnýmtitulomrozhodcovský
rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje

citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Súdny dvor v prípade H. G. W../L. J. G. C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá
v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená
bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v

zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky na to, aby bola kvalifikovaná
ako nekalá podľa § 53, 54 Obč.zák. ale i podľa Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993. Táto doložka
je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní,atedajeabsolútneneplatná. Existujúca,aleneplatnározhodcovskádoložka nemôžebyťpotom
základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky

odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na
absenciuprávomocirozhodcuvdanejvecikonať,atospoukazomnaneplatnosťrozhodcovskejdoložky,
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté

uznesenie zrušil. Uviedol, že Smernica 93/13/EHS z 5.4.1993 má len nepriamu záväznosť, pričom bola
do slovenského právneho poriadku implementovaná a súd na ňu nemôže v rozhodnutí odkazovať.
Ďalej sa zaoberal postupom uzavretia daného právneho vzťahu s tým, že nesúhlasil s názorom
súdu, že ide o zmluvu o pôžičke, pretože klient - dlžník požiada o poskytnutie úveru žiadosťou o
úver a až následne sa uzatvorí zmluva o úvere, po podpise ktorej sa dlžníkovi vyplatia peňažné

prostriedky. V zmluve o úvere bola pritom obsiahnutá tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka, ktorá
umožňuje každej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského súdualebo všeobecného súdu. Preto nie je správny záver súdu o tom, že sa od spotrebiteľa vyžaduje,
aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa názoru renomovanej advokátskej kancelárie,
publikovaného v Justičnej revue v roku 2008, č.4, str. 616 a nasl. nevýhradná rozhodcovská doložka

nie je dotknutá ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč.zák. Zdôraznil, že následky výberu spôsobu riešenia sporu
nerieši rozhodcovská doložka, ale príslušné procesné predpisy. Namietal taktiež, že v zmysle § 106
O.s.p. začatie rozhodcovského konania znamená prekážku litispedencie pre ďalšie žaloby v tej istej
veci, a to aj v obrátenom procesnom postavení. Postavenie spotrebiteľa postupom oprávneného nebolo
dotknuté, mal možnosť obrátiť sa na všeobecný súd skôr ako dodávateľ, resp. mal možnosť brániť sa v

rozhodcovskom konaní. Prijatie argumentácie prvostupňového súdu by znamenalo úplné znemožnenie
využitia rozhodcovského konania pre oprávneného, čo však nie je zámerom ust. § 53 ods. 4 písm.
r/ Obč.zák. Zdôraznil, že neprípustnosť rozhodcovského konania podľa smernice Rady 13/93/EHS sa
týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy, t.j. ide o rozhodcovské
konania ad hoc, realizované bez príslušného právneho podkladu. Záverom namietal, že exekučný titul
už súd preskúmaval pri vydaní poverenia pre exekútora a uznal ho za súladný so zákonom. Položil

otázku, čo viedlo súd k zastaveniu exekúcie, keď počas jej trvania nedošlo k zmene skutkového ani
právneho stavu.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1

O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu. Z daného titulu si v
tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle §
219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 5661/06 zo dňa
27.11.2006. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej
zmluvy o úvere, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 3.2.2006.

Odvolací súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné
rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného

titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskomkonaní.Keďžesúdjeoprávnenývkaždomštádiuexekučnéhokonaniaskúmaťzúradnej
povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď
sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť

exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm.
a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je
podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť
exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba

pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny
dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z
tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných
zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej

úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel naochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa
zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie
nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré

sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na
škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 1.5.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná
smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom

časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy
účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami.
V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Z. G. L. J., S. E. X. (C-240/98) a J. L. SA v D. M.
J. I. H. (C-241/98), D. A. B. T. (C-242/98), E. T. (C-243/98), L. R. M. (C-244/98), Súdny dvor ES
konštatujepovinnosťnárodnéhosúdupriaplikáciiustanovenínárodnéhopráva,ktorésúskoršiehoalebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné, vo svetle presného

znenia a účelu smernice.

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva,
uzavretá medzi povinnou a oprávneným dňa 3.2.2006 je štandardnou formulárovou, resp. typovou
zmluvou v zmysle §23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase jej uzavretia.
Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VPPÚ), ktoré boli

inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej
obchodnej činnosti povinnej peňažné prostriedky vo forme úveru a povinná túto finančnú službu prijala
ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy (3.2.2006) právny predpis definoval pojem typová zmluva (§
23azákonač.634/1992Zb.oochranespotrebiteľa),pričomtentozákon,zhodnesust.§54ods.1,2Obč.
zák. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech

spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán. Odvolací súd konštatoval, že v tomto prípade zmluva o úvere zo dňa 3.2.2006 je zároveň
zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Je
nepochybné, že povinná je a v čase uzavretia zmluvy bola spotrebiteľom, pričom zmluvu podpísala
ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov.

Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný
zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b/ citovaného
zákona a následne zmluva potom musí obsahovať náležitosti, stanovené § 4 zákona.

Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zák. č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch, zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. . Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262
ods. 1 Obch.zák., t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia
Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, ods. 2 Obč.zák.
o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v

Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že VPPÚ, ktoré sú
súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská
doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená a preto
nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná

riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre
spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými
zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre
orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá
právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti

konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných
právnychzásadách.Vsúladesovšeobecnýmipoznatkamijezrejmé,ževrámcimodeluspotrebiteľskéhoúveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ
môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106

O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie
je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávnenýmjedodávateľ.Rozhodcovskúdoložkujepreto trebavykladaťtak,ženeodporujecitovanému
zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranuspotrebiteľapredneprijateľnýmizmluvnýmipodmienkamisúdzabezpečíbezohľadunapovahu
spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého
stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo
všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom
individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh

dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O takúto zmluvnú
podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak
by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu I. stupňa, ktorým exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, potvrdil ako vecne správne.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto
uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.