Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 21, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/1033/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414202042
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6414202042.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľky G. J., nar.
XX. XX. XXXX, bytom E. nad K., K. XXX/XX, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter
Rybár s. r. o., so sídlom Ľudová 14, Košice, IČO: 47 234 466, proti odporcovi POHOTOVOSŤ s. r. o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 570,92 € s príslušenstvom, o odvolaní
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 19C/18/2014-50 zo dňa 27. 05.
2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľky, ktorá sa domáhala, aby súd uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť jej sumu 570,92 € s príslušenstvom, a to titulom bezdôvodného obohatenia.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že návrh navrhovateľky je potrebné
zamietnuť z dôvodu premlčania jej práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Prejudiciálne sa súd
zaoberal právnym základom nároku navrhovateľky z titulu posúdenia charakteru právneho vzťahu, z

ktorého malo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia. Súd sa stotožnil s názorom navrhovateľky, že
dňa 24. 10. 2008 uzatvorila s odporcom spotrebiteľskú zmluvu, a to konkrétne zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy. Navrhovateľka vystupovala v danom zmluvnom vzťahu ako
spotrebiteľ - fyzická osoba, ktorej bol ponúknutý a poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania a odporca vystupoval ako právnická osoba, ktorá
ponúka a poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Tvrdenia odporcu, že

úver bol navrhovateľke poskytnutý za účelom výkonu povolania, považoval okresný súd za zavádzajúce
s účelom obísť ustanovenia predmetného zákona a neprihliadol na ne. Následne okresný súd pristúpil
k prieskumu danej zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a zistil, že zmluva uzatvorená
medzi účastníkmi konania neobsahovala údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, ani údaj
o ročnej percentuálnej miere nákladov a priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov,
konečnej splatnosti úveru, ktoré údaje sú v zmysle predmetného zákona obligatórnymi náležitosťami
tejto zmluvy a ich absenciu zákon sankcionuje tým, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a

bez poplatkov. Vzhľadom na to považoval tvrdenie navrhovateľky, že odporca nadobudol rozdiel medzi
sumou, ktorú navrhovateľke za poskytnutý úver zaplatila a sumou, ktorá jej bola z tohto titulu poskytnutá,
bez právneho dôvodu. Odporca však v konaní vzniesol námietku premlčania, a keďže daný zmluvný
vzťah považoval súd za občianskoprávny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, mal za to, že je naňpotrebné aplikovať ustanovenia špeciálneho predpisu (Zákona o spotrebiteľských úveroch), a pokiaľ
ide o inštitúty súkromného práva, ktoré nie sú v danom špeciálnom predpise upravené, na tieto je
potrebné aplikovať ustanovenia všeobecného predpisu, ktorým je Občiansky zákonník. Aplikujúc ust.

§ 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, mal súd za to, že nárok navrhovateľky je premlčaný, nakoľko
navrhovateľka poslednú splátku poukázala odporcovi dňa 23. 09. 2009. Návrh na súd podala až dňa 24.
02.2014,tedapouplynutítrojročnejobjektívnejpremlčacejlehoty.Okresnýsúdsanestotožnilsnázorom
právneho zástupcu navrhovateľky, že v danom prípade mala plynúť 10 ročná premlčacia doba na plnenie
práva z bezdôvodného obohatenia, keďže v konaní nezistil žiadne okolnosti svedčiace o tom, že sa mal

odporca svojim konaním úmyselne na úkor navrhovateľky obohatiť. Uvedené konanie odporcu nemožno
podľa názoru súdu jednoznačne dovodiť z toho, že v čase uzatvárania zmlúv neuvádzal do zmlúv úplné
informácie o spotrebiteľskom úvere, ktoré zmluva obligatórne mala obsahovať, pretože takého konanie
odporcu by bolo iracionálne, keďže by musel súčasne vedieť, že zákon neuvádzanie týchto skutočností
sankcionuje tým, že úvery sa budú považovať za bezúročné a bez poplatkov a rozdiely bude musieť
spotrebiteľom vracať, ako sa tomu stalo aj v tomto prípade. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh v celom

rozsahu zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej 15 dňovej lehote (§204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie

navrhovateľka. Namietala, že odporca je obchodnou spoločnosťou, ktorá má od 14. 03. 2001 v predmete
svojho podnikania zapísanú činnosť „poskytovanie úverov z vlastných zdrojov“ a je jednou z najväčších,
ak nie najväčšou spoločnosťou pôsobiacou na slovenskom úverovom trhu. V prejednávanom prípade
podľa názoru navrhovateľky ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane odporcu. Úmysel je totiž
podľa nej možné členiť na priamy, pri ktorom sa konajúci chce bezdôvodne obohatiť a na nepriamy,

pri ktorom konajúci vedel, že sa môže bezdôvodne obohatiť a pre prípad, že sa obohatí, bol s tým
uzrozumený. Od počiatku výkonu činnosti odporcu bol daný minimálny jeho nepriamy úmysel, ktorý
sa následne preukázateľne transformoval do úmyslu priameho, čo odôvodňovala navrhovateľka tým,
že odporca mal podľa výpisu z obchodného registra v predmete podnikania poskytovanie úverov z
vlastných zdrojov už od 14. 03. 2001. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný a účinný od 01. 10. 2001

už od jeho prvej účinnosti obsahoval povinnosť uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov, pričom
neuvedenie tohto údaja priamo sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru.
Keďže predmetná úverová zmluva bola uzavretá až dňa 24. 10. 2008, teda po siedmich rokoch, od kedy
bola odporcovi zákonom prvýkrát stanovená povinnosť uvádzať v spotrebiteľských zmluvách RPMN,
po celý čas platila zákonná nevyvrátiteľná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti v prípade absencie

RPMN, z čoho je zrejmé, že u odporcu ide o dlhodobé ignorovanie jeho zákonnej povinnosti uvádzať
uvedenú ročnú percentuálnu mieru nákladov a je to nevyhnutné hodnotiť ako jeho úmyselné konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.

Navrhovateľka taktiež poukázala na to, že odplata vo výške 96,50 % ročne z poskytnutých finančných

prostriedkov sa javí ako „podozrivá“ už bežnému občanovi a nie to dlhodobému poskytovateľovi
finančných úverov spotrebiteľom, ktorí sa každopádne pohybujú v legislatívnom prostredí dbajúcom
čoraz viac a prísnejšie na ochranu práv spotrebiteľa. Odmena na úrovni zodpovedajúcej hodnote úrokov
v predmetných zmluvách je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Všetky zmluvy odporcu uzatvárané
v danom období neobsahovali RPMN a naopak, obsahovali nezákonné úroky, a preto sa odporca

nemôže dovolávať toho, že v prípade tej-ktorej zmluvy o bezdôvodnom obohatení nevedel. Ďalšou
neopomenuteľnouskutočnosťoupodľanavrhovateľkypreukazujúcouúmyselnébezdôvodnéobohatenie
je tá skutočnosť, že odporca do dnešného dňa vo svojich zmluvách neuvádza obligatórne náležitosti
vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch, ignoruje odbornú starostlivosť a uplatňuje si odplatu
za poskytovanie úveru vo výške, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi ako i priamo so zákonom a ignoruje

celú oblasť spotrebiteľského práva. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
avzmysleprincípuprávnejistotyakoajpredvídateľnosťrozhodnutínavrhol,abyodvolacísúdnapadnutý
rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľky v písomnom vyjadrení uviedol, že sa s predmetným rozsudkom

v celom rozsahu stotožňuje. Opätovne uviedol, že zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto predmetná zmluva o úvere
nemusí obsahovať údaje o RPMN. Obe strany, teda účastníci konania sa dohodli, že všetky ich právnevzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom a z tohto dôvodu je namieste aplikácia inštitútu
premlčania upravená v Obchodnom zákonníku. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil
podľa § 132 a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Z odôvodnenia

rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení
neabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopak,okresnýsúdichnáležitýmspôsobom
v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia je súd koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty

podporujú príslušný záver o premlčaní nároku navrhovateľky. Obsah odvolania navrhovateľky je takmer
zhodný s jej vyjadreniami pred prvostupňovým súdom, preto aj samotné odôvodnenie rozhodnutia vo
vzťahu k námietkam navrhovateľky je úplné, teda aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľka
v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené
prvostupňovým súdom.

Okresný súd správne vyhodnotil zistený skutkový stav, keď dospel k záveru, že v danej veci ide o
spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Odporca pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti, preto je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného
v čase uzavretie zmluvy považovať za dodávateľa. Navrhovateľka ako fyzická osoba pri uzatváraní

predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a
preto je potrebné považovať ju v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia
zmluvy za spotrebiteľku a predmetnú zmluvu o úvere posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.

Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Okresný súd správne vyhodnotil a z obsahu spisu vyplýva, že k poskytnutiu poslednej splátky zo strany
navrhovateľky došlo dňa 23. 09. 2009. V prípade plynutia objektívnej trojročnej premlčacej lehoty došlo
k uplynutiu lehoty na podanie návrhu na súd dňom 23. 09. 2012, pričom návrh na súd bol podaný až
dňa 24. 02. 2014, teda po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd dodáva
nasledovné:

V desaťročnej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné
obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k

bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia.
Nestačilo by teda, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne
ponechal. Podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu nie sú splnené a platí trojročná objektívna
premlčacia doba aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil.
Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou.

Navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala, že by odporca mal úmysel k bezdôvodnému
obohacovaniu sa vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania, a
žeby tentoexistovalužvčasezískaniabezdôvodnéhoobohatenia.Vtomtokonkrétnomprejednávanomprípade navrhovateľka už v čase uzavretia úverových zmlúv bola oboznámená s výškou úveru, ktorý
mala splácať vrátane úrokov a poplatkov, boli dohodnuté splátky, ktoré navrhovateľka plnila a úver v
zmysle toho aj splatila. K preukázaniu úmyslu na strane odporcu nepostačuje len tvrdenie, že odporca

v čase uzavretia zmluvy neuviedol v zmluve RPMN. Navrhovateľka mala možnosť oboznámiť sa s
právnymi predpismi, teda mala možnosť nedovolené úroky či poplatky nezaplatiť. Zodpovednosť za
bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru (nález Ústavného súdu SR z 26. apríla 2013, č.
k. IV. ÚS 554/2012-35) a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho
zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008). Rozhodnutia iných všeobecných súdov, na ktoré poukazovala
navrhovateľka v konaní nie sú pre okresný ani odvolací súd záväzné, ak sa naviac okresný a ani odvolací
súd s právnymi závermi tam uvedenými nestotožňuje z vyššie uvedených dôvodov.

Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Okresný súd správne rozhodol aj o náhrade trov prvostupňového konania, ak rozhodol podľa § 142 ods.
1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní, nakoľko navrhovateľka v konaní nebola úspešná, úspešným

bol odporca, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil, preto okresný súd žiadnemu z účastníkov
konania náhradu trov konania nepriznal aplikujúc ust. § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p..

O trovách odvolacieho konania aj odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. aplikujúc ust. § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p.. V odvolacom konaní bol úspešný odporca,

ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil, tieto mu zo spisu nevyplývajú, preto pokiaľ o náhrade trov
konania môže súd rozhodnúť len na návrh, rozhodol, že odporcovi ako úspešnému účastníkovi konania
náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.