Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 20, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/25/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200407
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7015200407.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,

PhD. a z členiek JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa:
K. K., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Sýria, adresa posledného pobytu v zahraničí R., bez
cestovného dokladu, toho času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková
14, 078 01 Sečovce, zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina,
proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej
a cudzineckej polície Bratislava Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie
cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP 35, Košice, o preskúmanie rozhodnutia

odporcu č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-014/2015 zo dňa 17.03.2015, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sp/18/2015-18 zo dňa 15. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sp/18/2015-18 zo dňa
15. apríla 2015 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto potvrdil rozhodnutie č. s. PPZ-HCP-
PO6-ZVC-26-014/2015 zo dňa 17.03.2015, ktorým odporca zaistil navrhovateľa podľa ust. § 88 ods. 1

písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, dňom 17.03.2015, najviac do 17.09.2015 na účel výkonu administratívneho
vyhostenia navrhovateľa a podľa § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil ho v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.

V dôvodoch rozsudku uviedol, že navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci
a následne jeho nesprávne právne posúdenie a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, čo malo za následok čiastočnú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Navrhovateľ namietal, že otázkou jeho vyhostiteľnosti do Turecka sa odporca v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia nezaoberal, iba nanajvýš formálne skonštatoval vyhostiteľnosť na základe
vyjadrenia zariadenia pre cudzincov o možnosti zabezpečiť náhradný cestovný doklad v lehote
piatich mesiacov, bez skúmania existencie prekážok vyhostenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov.
Navrhovateľ v priebehu konania vypovedal iba vo vzťahu ku krajine jeho pôvodu, t. j. Sýrii a odporcanezisťoval, či navrhovateľ sa obáva nejakej hrozby, prípadne vyhostenia do Turecka a nezadovážil
informácie o situácii v Turecku. Odporca si nezadovážil žiadne informácie o zaobchádzaní tureckých
štátnych orgánov s navrátenými osobami - sýrskymi štátnymi príslušníkmi, pričom dochádza k

takzvanému nepriamemu porušovaniu princípu non-refoulement. V súvislosti s tým dal do pozornosti
rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014.

Ďalej navrhovateľ namietal, že odporca neodôvodnil riziko jeho úteku a nezaoberal sa efektívnosťou
a účelnosťou zaistenia z pohľadu Článku 5 ods. 1 Dohovoru. Z dôvodu vnútroštátneho ozbrojeného
konfliktu v Sýrii navrhovateľ požiadal o udelenie azylu, respektíve o poskytnutie doplnkovej ochrany a

zariadenie pre cudzincov prijalo jeho vyhlásenie o žiadosti o azyl na území SR.

Napokon navrhovateľ namietal, že odporca v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil maximálnu dĺžku
stanovenej doby zaistenia, pričom poukázal na Návratovú smernicu a rozhodnutia súdov SR.

Krajský súd uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne
správne, náležité posúdené aj po právnej stránke.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom
konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, prostredníctvom splnomocneného zástupcu,
nie je dôvodný.

Za správny považoval krajský súd záver odporcu, že navrhovateľ sa na území SR zdržiaval nelegálne.

Podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo vykonateľné rozhodnutie o administratívnom
vyhosteníč.PPZ-HCP-PO6-ZV-26-013/2015zodňa17.03.2015,vydanéOddelenímcudzineckejpolície
Policajného zboru Košice a skutočnosť, že účastník konania sa na území SR zdržiava neoprávnene,
bez cestovného dokladu. V uvedenom rozhodnutí o administratívnom vyhostení na územie Turecka z
dôvodu neoprávneného pobytu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov mu bol uložený

zákaz vstupu na územie SR na dva roky, bez uloženia lehoty na vycestovanie.

K námietke, že odporca sa nezaoberal otázkou jeho vyhostiteľnosťou do Turecka a že nemal možnosť v
priebehu konania o administratívnom vyhostení, ani v priebehu konania o zaistení, vyjadriť sa k možnej
existencii právnych alebo faktických prekážok v súvislosti s Tureckom, ako potenciálnou krajinou jeho
návratu a k námietke, že sa odporca nezaoberal efektívnosťou a účelnosťou zaistenia z pohľadu Článku

5 ods. 1 písm. f), ale iba Článkom 8 Dohovoru krajský súd uviedol, že uvedené námietky vyhodnotil
ako nedôvodné.

Poukázal na to, že odporca vo svojom rozhodnutí vychádzal z výpovede navrhovateľa v Zápisnici
o vyjadrení účastníka konania zo dňa 17.03.2015. Navrhovateľ po odchode zo Sýrie do Turecka bez
dokladov žil v Turecku asi rok, neuvádzal žiadne problémy, ktoré by mu hrozili v tejto krajine v prípade

jeho návratu. Uviedol, že na Slovensku zostať nechcel, pretože jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko a
prehlásil, že na území SR nechce požiadať o udelenie azylu, ani o dobrovoľný návrat prostredníctvom
organizácie IOM, nakoľko domov do Sýrie sa nechce vrátiť z dôvodu obavy o svoj život, ale chce byť
vyhostený do Rakúska.

O odvolacej námietke, ohľadom zaistenia navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, maximálnu dobu

zaistenia 6 mesiacov, odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, i vo svojom vyjadrení poukázal
na stanovisko ÚPZC Sečovce k vykonateľnosti administratívneho vyhostenia, keď uviedol, že vybavenie
náhradného cestovného dokladu je možné v prípade spolupráce navrhovateľa do päť mesiacov, v
prípade jeho nespolupráce to môže trvať až 18 mesiacov, kedy zastupiteľský úrad krajiny pôvodu
navrhovateľa vydá náhradný cestovný doklad.

Podľa krajského súdu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že odporca sa nezaoberal rizikom úteku,
keďže existenciu a preukázanie tejto skutočnosti použité ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov nevyžaduje.

Napokon k odvolacej námietke, že navrhovateľ sa rozhodol na území SR požiadať o udelenie azylu,
respektíve o poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu v Sýrii,

pričom ÚPZC Sečovce prijalo jeho vyhlásenie o žiadosti o azyl na území SR, odporca v napadnutomrozsudku, i vo vyjadrení k opravnému prostriedku citoval z vyjadrenia navrhovateľa pred jeho zaistením,
že na Slovensku zostať nechcel a tiež prehlásil, že nechce požiadať o azyl na území SR. Tvrdenie,
uvedené v opravnom prostriedku navrhovateľa, nebolo ničím podložené. Odporca sa vo svojom

rozhodnutí zaoberal Článkom 8 Dohovoru, s odôvodnením zásahu do jeho súkromného a rodinného
života. Dôvodnosť zaistenia však odôvodňoval citovaním Článku 15 ods. 1 Návratovej smernice.

Krajský súd poukázal na to, že administratívne vyhostenie navrhovateľa v podstate nasledovalo krátko
po jeho príchode na územie SR a týmto rozhodnutím bol navrhovateľ administratívne vyhostený na
územie Turecka. Dohovor v Článku 5 ods. 1 písm. f) predpokladá, že možnosť zaistiť osobu, proti ktorej

„prebieha konanie o vyhostenie“, teda že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je
jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. V posudzovanom prípade správny
orgán zaistil navrhovateľa na účel výkonu vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo
dňa 17.03.2015.

Zaistený cudzinec teda nemusí byť z pohľadu Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru reálne a efektívne
vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho konania,

ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostený bude alebo nie. Je totiž zrejmé, že počas
konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia,
ktoré však v čase vyhostenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti,
ktorépôvodneneprípustnésajaviacevyhostenieumožnia.Opačnývýklad,tedažezaisteniejeprípustné
len u cudzinca, u ktorého je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné

vyhostiť, by vlastne robil zaistenie, na účely konania o vyhostení podľa Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru
neprípustný, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia (nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS
147/2013-50 z 09.10.2013).

Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal možnosťou uloženia opatrenia podľa § 89 ods. 1 písm. a)
alebo b) zákona o pobyte cudzincov. Dospel k záveru, že správny orgán od uloženia tejto povinnosti

upustil, nakoľko účastník konania nemá prostriedky na vycestovanie, respektíve pokrytie nákladov,
súvisiacich s povinnosťou podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd námietky navrhovateľa za nedôvodné,
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe
odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom

rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako aj odôvodnením potrebnej
predpokladanej dĺžky zaistenia. Bude však potrebné, aby skúmal účel zaistenia v zmysle § 90 ods. 1
písm. d) zákona o pobyte cudzincov.

Krajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí,
námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p.

ako zákonné potvrdil.

II.

Zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie. V dôvodoch odvolania uviedol, že s
uvedeným rozhodnutím v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f)

OSP, teda z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V závere napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uvádza, že považoval odvolacie námietky
navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z
tohto pohľadu nezistil krajský súd v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach odkazuje

súd prvého stupňa na správne závery odporcu uvedené v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa. S
uvedeným záverom krajského súdu vyjadril nesúhlas.

K efektívnosti a účelnosti zaistenia - vyhostieteľnsoti uviedol, že navrhovateľ v podanom opravnom
prostriedku namietal, že odporca nedostatočne zistil skutočný stav veci v zmysle § 33 ods. 2 zákona č.71/1967 Zb., Správny poriadok (ďalej len „Správny poriadok“), nakoľko vôbec neskúmal efektívnosť a
účelnosť zaistenia navrhovateľa vo vzťahu k jeho vyhosteniu do Turecka. Krajský súd k tejto námietke
uviedol, že je irelevantná, nakoľko navrhovateľ uviedol, že po odchode zo Sýrie do Turecka žil v Turecku

bez dokladov asi rok a neuvádzal, že by tam mal akékoľvek problémy.

Skutočnosť, že sám navrhovateľ uviedol, že v Turecku nemal problémy nezbavuje odporcu zistiť
skutočný stav veci. Odporca v napadnutom rozhodnutí nepoukazuje na žiadne aktuálne správy o
Turecku, z ktorých by bolo možné zistiť, že v prípade vyhostenia navrhovateľovi nehrozí žiadna ujma.

Krajský súd sa nijako nevysporiadal s námietkami navrhovateľa, že nemal možnosť sa vyjadriť k
existencii prekážok administratívneho vyhostenia do Turecka, nakoľko navrhovateľ sa vyjadroval len k

prekážkam administratívneho vyhostenia vo vzťahu k Sýrií.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí tieto námietky navrhovateľa odignoroval. Z napadnutého
rozhodnutia nevyplýva, že by správy o bezpečnostnej situácií v Turecku vo vzťahu k št. príslušníkom
Sýrie boli súčasťou administratívneho spisu. Má pochybnosť, že navrhovateľ bol oboznámený s
pokladmi rozhodnutia o zaistení, nakoľko z rozhodnutia o administratívnom vyhostení vyplýva, že toto

navrhovateľ prevzal 17.03. 20I5 o 23:50 bod. Napadnuté rozhodnutie o zaistení navrhovateľ prevzal
dňa 17.03.2015 o 23:55 hod. Je nepredstaviteľné, že v priebehu piatich minút bolo navrhovateľovi
pretlmočené rozhodnutie o administratívnom vyhostení a všetky podklady k rozhodnutiu o jeho zaistení
a dokonca, že mu bolo v tomto krátkom časovom úseku umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia
o zaistení, napr. k podkladom, z ktorých by mohol navrhovateľ vyvodiť, že odporca má v úmysle ho

vyhostiť do Turecka.

Navrhovateľ nemal žiadny priestor vyjadriť sa k existencii prekážok administratívneho vyhostenia do
Turecka. Krajský súd sa s touto námietkou navrhovateľa nijako nevysporiadal.

Navrhovateľ ďalej namietal, že odporca len konštatoval jeho vyhostiteľnosť do Turecka na základe
stanoviska UPZC Sečovce. Krajský súd dospel k záveru, že odkaz na bližšie nešpecifikované stanovisko

UPZC Sečovce je dostatočným skúmaním vyhostiteľnosti navrhovateľa.

Svyššieuvedenýmzáveromkrajskéhosúduvyjadrilnesúhlas,nakoľkoaniniejezrejmé,akéstanovisko,
z akého dňa a s akým obsahom mal odporca v rozhodnutí o zaistení na mysli. Taktiež je zrejmé, že
vzhľadom na krátkosť času medzi vydaním rozhodnutia o vyhostení a rozhodnutia o zaistení nemohol
byť s týmto dokumentom navrhovateľ oboznámený a nemohol sa k nemu vyjadriť.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí riadne zaoberal prekážkami
administratívneho vyhostenia navrhovateľa, a to aj napriek poukazu navrhovateľa na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, v ktorom sa uvádza:
„Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž
v konaní o administratívnom vyhostení mal mať k dispozícií aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť

štátny príslušník tretej krajiny vrátený.“ Odporca v rozhodnutí o zaistení na žiadne správy o Turecku
neodkazuje.

K lehote zaistenia v podanom opravnom prostriedku navrhovateľ namietal, že odporca v napadnutom
rozhodnutínedostatočneodôvodnildĺžkulehotyzaistenianavrhovateľa,pričompoukázalnarozhodnutie
Mestského súdu v Prahe sp. zn.:1Sp 20/2012 zo dňa 14.03.2011 a iné.

Krajský súd sa s touto námietkou vysporiadal jednou vetou vo štvrtom odseku na šiestej strane
napadnutého rozhodnutia, kde dospel k záveru, že odporca náležite odôvodnil dĺžku lehoty zaistenia
odkazom na stanovisko UPZG Sečovce.

S vyššie uvedeným záverom vyjadril nesúhlas, nakoľko má za to, že nemožno považovať za náležité
odôvodnenie dĺžky lehoty zaistenia odkaz na informáciu z bližšie nešpecifikovaného dokumentu UPZC

Sečovce. Keďže tento dokument nie je nijako bližšie špecifikovaný, nemožno obsah, relevanciu a zdroje
informácií v ňom uvedených preskúmať. Záver krajského súdu tak nemôže byť správny.K zmätočnosti rozhodnutia. V závere napadnutého rozsudku krajský súd poukazuje na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn.: II. US 147/2013-50 z 09.10.2013, v ktorom sa uvádza: „Zaistený
cudzinec teda nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný

ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho konania, ktoré má viesť k
rozhodnutiu o tom, či vyhostený bude alebo nie.“ Opačný výklad, teda, že zaistenie cudzinca je prípustné
len u cudzinca, u ktorého je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné
vyhostiť, by vlastne robil zaistenie, na účely konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru
neprípustný, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia.

Má za to, že vyššie uvedený nález US SR nemožno aplikovať na vec navrhovateľa. Z rozhodnutia
odporcu nevyplývala, že by vyvinul akúkoľvek snahu smerujúcu k zisťovaniu skutočností, či je
navrhovateľ vyhostiteľný alebo nie. Domnievame sa, že odporca mal zisťovať navrhovateľovu
vyhostiteľnosť ako v konaní o administratívnom vyhostení, tak aj v konaní o jeho zaistení. Pokiaľ odporca
nemal ustálené, či je navrhovateľ vyhostiteľný alebo nie, mal ho zaistiť v podľa § 88 ods. 1 písm. a)
zákona o pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení. Vzhľadom na to, že navrhovateľovi

už bolo vydané vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení, nie je zrejmé, ako dospel súd
prvého stupňa k záveru, že až po vydaní tohto vykonateľného rozhodnutia je potrebné skúmať, či je
navrhovateľ vyhostiteľný alebo nie.

Vyššie uvedený záver krajského súdu je podľa navrhovateľa nezrozumiteľný a nesprávny. Krajský súd
sa s námietkami navrhovateľa buď nevyporiadal vôbec, prípadne jednou až dvomi vetami.

Z odseku 62 rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva č. C-146/14 PPU zo dňa 5-6.2014 vo veci
Mahdi vs. Bulharsko vyplýva, že súd musí byť schopný zistiť si akúkoľvek skutočnosť relevantnú pre
rozhodnutie v prípade, že to považuje za nevyhnutné.

Z rozhodnutia podľa navrhovateľa vyplýva, že súd nie je pri preskúmavaní zákonnosti pozbavenia
osobnej slobody navrhovateľa viazaný len konkrétnymi námietkami navrhovateľa, ale je povinný zistiť

všetky relevantné skutočnosti, aby vydal zákonné rozhodnutie o tom, či je pozbavenie osobnej slobody
navrhovateľa zákonné.

Preto je potrebné brať do úvahy všetky v tomto konaní tvrdené skutočnosti, hoci aj neboli v opravnom
prostriedku priamo uvedené. V prípade, že by Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
skutočnosti, ktoré sú uvedené v tomto podaní sú novými skutočnosťami, na ktoré nemôže aj napriek

existencii rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva č. G-146/14 PPU zo dňa 05.06.2014 prihliadať,
má za to, že všetky vyššie uvedené skutočnosti nepochybne súvisia s námietkami navrhovateľa, ktoré
uviedol v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení.

Na základe uvedených skutočností navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal rozsudok,
ktorým rozsudok krajského súdu zmení tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie

konanie. Súčasne navrhol, aby najvyšší súd nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa z Útvaru
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.

III.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako

vecne správny. K odvolacej námietke týkajúcej sa efektívnosti, účelnosti zaistenia a vyhostiteľnosti
navrhovateľa uviedol, že navrhovateľovi bola správnym orgánom daná možnosť oboznámiť sa s
podkladmi správneho orgánu pre vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a vyjadriť sa
k postupu správneho organu pri realizácií administratívneho vyhostenia, ako aj k podkladom pred
vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení i k spôsobu ich zistenia, prípadne ich doplnenie

v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení
bola s navrhovateľom za prítomnosti tlmočníka, nakoľko neovládal slovenský jazyk slovom ani písmom,
spracovaná zápisnica v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku, ktorá už v priebehu ako aj na záver
jej spracovania, bola nahlas diktovaná a tlmočená a v ktorej mal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k jej
podkladom i k spôsobu jeho zaistenia, príp. mal možnosť jej doplnenia. Navrhovateľovi bol poskytnutýdostatok času na jeho vyjadrenie sa ako aj oboznámenie sa s podkladmi pred vydaním rozhodnutia
o administratívnom vyhostení a zaistení. Navrhovateľovi bola daná možnosť vyjadriť sa aj k existencii
prekážok administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o

ktorých bol dostatočne poučený. Na základe vyjadrenia sa navrhovateľa, boli správnym orgánom zistené
prekážky administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov na
územie Sýrie, navrhovateľ neuviedol inú krajinu, v ktorej by prekážky administratívneho vyhostenia
existovali. Nakoľko navrhovateľ vo vyjadrení uviedol, že na územie Turecka pricestoval nelegálne asi
pred rokom a pol a zdržiaval sa tam na rôznych miestach s tým, že nepoukázal na to, že by bol počas

svojho pobytu v Turecku nejako prenasledovaný, ani to, že by mu hrozil zo strany Tureckých orgánov
násilný odsun do domovskej krajiny, odporca mal zato, že ak v danej krajine mu žiadne nebezpečenstvo
nehrozilo po celý uvedený čas, tak mu nebude hroziť ani po jeho vyhostení do uvedenej krajiny.

Odporca poukázal na to, že preveruje možnosti vyhostenia cudzincov štátnej príslušnosti Sýria, aj
vzhľadomnasituáciuvichdomovskejkrajine,abymohlibyťvyhostenídoinejkrajiny(napríkladtranzitnej
krajiny, resp. akejkoľvek inej krajiny, ktorá ich je ochotná prijať a do ktorej sú ochotní sa vrátiť -

možnosti uvedené v § 77 zákona o pobyte cudzincov). Takouto krajinou je v tomto prípade aj Turecko.
Odporca disponuje stanoviskom Tureckej republiky, sprostredkované prostredníctvom pracovníka ich
zastupiteľského úradu (síce k inému prípadu, ale záver je všeobecne aplikovateľný), že občania Sýrie,
ak disponujú cestovným dokladom alebo náhradným cestovným dokladom, môžu sa zdržovať na území
Tureckej republiky po dobu 90 dní, nakoľko má Turecká republika so Sýrskou arabskou republikou

bezvízový styk.

K námietke týkajúc sa lehoty zaistenia odporca uviedol, že v zmysle § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.
o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný najviac
však na 6 mesiacov. Správny orgán zisťoval pred vydaním rozhodnutia o zaistení, či je možné vykonať
trest vyhostenia navrhovateľa, teda či zaistenie navrhovateľa bude účelné a navrhovateľ je vyhostiteľný.

Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach bola potvrdená účelnosť zaistenia, nakoľko
po vystavení náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi zastupiteľským úradom, bude možné
navrhovateľa vyhostiť. Vybavenie náhradného cestovného dokladu je možné do 5 mesiacov, v prípade
ak bude navrhovateľ spolupracovať, v prípade jeho nespolupracovania môže vydanie tohto dokladu
trvať až 18 mesiacov. Vydanie náhradného cestovného dokladu je plne v kompetencii zastupiteľského

úradu, taktiež jeho vydanie závisí aj od spolupráce navrhovateľa pri jeho vydávaní a správny orgán
dĺžku vydávania tohto dokladu nemôže nijako ovplyvniť. Keďže doba zaistenia na výkon vyhostenia
je podmienená vydaním náhradného cestovného dokladu, správny orgán preto určil dobu zaistenia
navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný a to do vydania náhradného cestovného dokladu najviac však
do 17.09.2015 t. j. šesť mesiacov.

K námietke týkajúcej sa zmätočnosti rozhodnutia uviedol, že správny orgán skúmal prekážky
administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o ktorých
bol navrhovateľ dostatočne poučený v zápisnici v zmysle § 22 ods. 1 správneho poriadku spracovanej
pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení, kde na základe otázok správny orgán žiadne
zákonné prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa na územie Turecka nezistil.

Správny orgán ukončil konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa vydaním vykonateľného
rozhodnutia o administratívnom vyhostení z dôvodu neoprávneného pobytu navrhovateľa v zmysle § 82
ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-014/2015 zo dňa 17.03.2015 v zmysle § 88 ods. 1
písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o pobyte cudzincov“) podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom
17.03.2015 na čas nevyhnutne potrebný, t. j. najviac do 17.09.2015 na účel výkonu administratívnehovyhostenia a na výkon jeho zaistenia ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v
Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“).

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dňa 17.03.2015 v čase o 12:25 hod. bol vo vlaku účastník konania

kontrolovaný a bolo zistené, že nemal pri sebe žiaden doklad totožnosti na preukázanie svojej totožnosti.

Toho istého dňa správny orgán Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice začal konanie
vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a to
predvedením cudzinca podľa § 79 zákona o pobyte cudzincov. Do zápisnice sa účastník konania vyjadril,
že asi pred rokom a pol odišiel zo Sýrie do Turecka bez dokladov, kde sa zdržiaval na rôznych miestach

a asi po roku odišiel loďou do Grécka, kde bol umiestnený v záchytnom tábore, kde strávil tri dni a asi
po troch mesiacoch sa rozhodol odísť do Rakúska v otvorenom vagóne nákladného vlaku. Vo Viedni
sa zoznámil s azylantom zo Sýrie menom V., u ktorého býval dva mesiace a potom s kamarátom U. v
nedeľu dňa 15.03.2015 si kúpili cestovné lístky na vlak do Bratislavy, kde sa mali stretnúť s kamarátom
L., ktorý im mal pomôcť na ceste do Nemecka. Vlakom z Košíc sa vrátili do Bratislavy, v ktorom bol
kontrolovaný policajtmi a bol prevezený do Košíc. Na Slovensku zostať nechcel, lebo jeho cieľovou

krajinou bolo Nemecko. Na Slovensku, ani v Európskej únii, nemá príbuzných, nechcel na území SR
požiadať o udelenie azylu, ani o dobrovoľný návrat, nakoľko v prípade vrátenia do Sýrie sa obával o
svoj život.

Podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo vykonateľné rozhodnutie o administratívnom
vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-013/2015 zo dňa 17.03.2015, vydané Oddelením cudzineckej

polície Policajného zboru Košice a skutočnosť, že účastník konania sa na území Slovenskej republiky
(ďalej len „SR“) zdržiava neoprávnene, bez cestovného dokladu a v tomto rozhodnutí mu bol uložený
zákaz vstupu na dva roky bez uloženia lehoty na vycestovanie. Bolo preto potrebné rozhodnúť o zaistení
účastníka konania s cieľom zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR.

K účelnosti vyhostenia (zrejme omylom uvedený trest vyhostenia) odporca uviedol, že v ÚPZC v

Sečovciach uviedol, že bude tak možné postupovať po vystavení náhradného cestovného dokladu
zastupiteľským úradom v prípade spolupráce účastníka konania v priebehu piatich mesiacov, v prípade
nespolupráce to môže trvať až 18 mesiacov.

Vo veci administratívneho vyhostenia sa policajný útvar zaoberal podmienkami ustanovenia § 89 ods.
1 písm.) a b) zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania nepreukázal zabezpečenie ubytovania a

nedisponuje finančnými prostriedkami na zabezpečenie pobytu vo výške uvedenej v § 6 zákona o pobyte
cudzincov a preto rozhodol podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov túto možnosť nevyužiť.

NapokonodporcapoukázalnaČlánok15ods.1Návratovejsmernice,Článok8ods.1aods.2Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a znenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.

V.

Právny názor NS SR

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdodvolací(§10ods.2OSP)preskúmalnapadnutérozhodnutie
krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutiabolzverejnenýnaúradnejtabulisúduanainternetovejstránkeNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20. mája 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Vpredmetnejvecibolopotrebnépredostrieť,žepredmetomodvolaciehokonaniabolrozsudokkrajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

súdodvolacípreskúmal rozsudokkrajskéhosúduakoajkonanie,ktorémupredchádzalo,pričomvrámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie
námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka

tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

K námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovýmzisteniam,považujeodvolacísúdzadôležitéuviesť,žeuvedenúnámietkunavrhovateľbližšie

nešpecifikoval v konaní pred odvolacím súdom.

Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho
konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania konania, pretože
dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne
pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom

administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto
konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v
konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods.1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno

takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského
súdu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci
vykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že krajský súd sa nedostatočne
vysporiadal s jeho námietku efektívnosti, účelnosti zaistenia a vyhostiteľnosti navrhovateľa.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno
pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným
zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky

prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu
ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby
sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o
vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo
byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom
stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnenésúčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody
navrhovateľa.

Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte

cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia vzhľadom na
vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3
zákonač.71/1967Zb.ZrozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.:1Sža/94/2010vyplýva,
že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové
zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo

strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa.

Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení navrhovateľa prihliadol aj na tzv. „návratovú
smernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v
členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín. Článok
15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to

bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či
sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený
článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia.

Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj
odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil dôvody ako aj stanovenú dĺžku zaistenia

cudzinca.

V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o
ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä
v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave
návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy,

pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.

Odporca sa zaoberal aj tým, či je zaistenie cudzinca súladné s Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd podľa čl.8 ods. 1 ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života
navrhovateľa.

Námietky navrhovateľa, týkajúcu sa neskúmania účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa ako

aj dĺžky zaistenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Odporca odôvodnil prečo je zaistenia
navrhovateľa na výkon administratívneho vyhostenia potrebné považovať za účelné a efektívne, keď
uviedol, že v prípade navrhovateľa výkon vyhostenia je možné zabezpečiť po vystavení náhradného
cestovného dokladu zastupiteľským úradom v prípade, že účastník konania bude spolupracovať je 5
mesiacov, v prípade jeho nespolupracovania môže vybavenie náhradného cestovného dokladu trvať až

18 mesiacov.

Odporca sa zaoberal aj alternatívou zaistenia a uloženia niektorej z uvedených povinností v zmysle §
89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov ale vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal
zabezpečenie ubytovania a ani nedisponuje finančnými prostriedkami na zabezpečenie pobytu vo výške
uvedenej v § 6 zákona o pobyte cudzincov t. j. 56 Eur na osobu a deň, rozhodol sa v zmysle § 89 ods.

3 zákona o pobyte cudzincov túto možnosť nevyužiť.

K námietke navrhovateľa, že krajský súd sa nijako nevysporiadal s jeho námietkami spočívajúcimi
v tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k existencii prekážok administratívneho vyhostenia do Turecka,
nakoľko navrhovateľ sa vyjadroval len k prekážkam administratívneho vyhostenia vo vzťahu k Sýrií
odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo

vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-013/2015 zo dňa
17.03.2015, vydané Oddelením cudzineckej polície PZ Košice a skutočnosť, že účastník konania sa na
území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, bez cestovného dokladu, v rozhodnutí o zaistení mu
bol uložený zákaz vstupu na dva roky a nebola uložená lehota na vycestovanie.Z rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-
PO6-ZVC-26-013/2015 zo dňa 17.03.2015 pritom jednoznačne vyplýva, že správny orgán preskúmal
existenciu prekážok administratívneho vyhostenia do Turecka v zmysle § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte

cudzincov ako aj v zmysle § 83 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a u navrhovateľa nezistil prekážky
administratívneho vyhostenia, čo bolo potvrdené aj jeho vyjadrením do zápisnice, že v krajine , do ktorej
ho správny orgán chce vrátiť, ktorou je tranzitná krajina Turecko, nie je ohrozený jeho život z dôvodov
rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie
a taktiež mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Pokiaľ teda

odporca pri rozhodovaní o zaistení navrhovateľa vychádzal z výsledkov konania o administratívnom
vyhostení navrhovateľa, medzi ktoré nepochybne patrí aj zistenie správneho orgánu, že neexistujú
prekážky jeho administratívneho vyhostenia do Turecka v zmysle § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte
cudzincovakoajvzmysle§83ods.3zákonaopobytecudzincov,nepochybilanavrhovateľanivsúdnom
konaní neprodukoval žiadne tvrdenia alebo dôkazy, ktoré by mohli tento záver správneho orgánu zistený
v konaní o administratívnom vyhostení navrhovateľa spochybniť. Preto uvedenú námietku vyhodnotil

odvolací súd za nedôvodnú, i keď sčasti musel prisvedčiť námietke navrhovateľa, že krajský súd sa
jej nevenoval.

Námietka navrhovateľa, že mu nebola daná možnosť pred vydaním rozhodnutia o zaistení vyjadriť
sa k existencii prekážok administratívneho vyhostenia do Turecka preto odvolací súd vyhodnotil za
nedôvodnú, práve s poukazom na záver odvolacieho súdu vyššie uvedený, keď v postupe odporcu,

ktorý vychádzal pri zaistení navrhovateľa z rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice o
administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-013/2015 zo dňa 17.03.2015 a zo záverov v ňom
uvedených, nevidel žiadne pochybenie.

Správnosť týchto záverov totiž nespochybnil navrhovateľ nie len v konaní pred krajským súdom, ale ani
v odvolacom konaní. Samotná skutočnosť, že sa krajský súd uvedenou námietkou nezaoberal , resp.

len okrajovo však nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku ani zákonnosť
rozhodnutia odporcu práve pre absenciu tvrdení o existencii prekážok vyhostenia do Turecka zo strany
navrhovateľa, resp. pre nedostatok dôkazov, ktorými by mohol takéto tvrdenie podporiť.

K námietke týkajúcej sa doby zaistenia sa odvolací súd stotožňuje so závermi krajského súdu a v
podrobnostiach na ne odkazuje. Pre doplnenie k veci uvádza, že stanovenú lehotu zaistenia odporca

odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú takýto „čas
nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho
priebehuodporcovivyplývapriamozustanovenia§90ods.1 písm.d/zákonaopobytecudzincov,akoto
aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. Uvedené teda nasvedčuje zákonnosti rozhodnutia odporcu o
zaistení navrhovateľa, pretože v danom prípade zaistenie cudzinca bolo nevyhnutné pre zabezpečenie

výkonu administratívneho vyhostenia, okrem iného zabezpečením náhradného cestovného dokladu, na
zabezpečení ktorého je potrebná súčinnosť navrhovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v
postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa až na námietku týkajúcu sa neskúmania prekážok

administratívneho vyhostenia navrhovateľa do Turecka (na ktorú dal odpoveď v odvolacom konaní
Najvyšší súd Slovenskej republiky) dostatočne vysporiadal s námietkami navrhovateľa uplatnenými v
opravnom prostriedku.

Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa
vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací

súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje)
vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z
uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané

v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnymzáveromuvedenýmvjehorozsudkustotožnil,námietkamnavrhovateľanevyhovelanapadnutýrozsudok
podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP

v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi
konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.