Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 29, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/100/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206365
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513206365.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníkčy senátu JUDr. Anny Ilčinovej a sudcov JUDr.

EvyŠofrankovejaJUDr.GabrielyKlenkovej,PhD.vprávnejvecižalobcuPOHOTOVOSŤs.r.o.sosídlom
v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom v Bratislave,
na ul. Gr?sslingovej č. 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, na Župnom námestí č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa11.9.2014 č. k. 6C 205/2013-63
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, zamietol návrh žalobcu na prerušenie
konania a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom prvostupňového súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej vo veci Okresného súdu Vranov nad Topľou pod
sp. zn. 10Er 762/2010.

V tomto exekučnom konaní žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná dňa
29.11.2010. Uznesením zo dňa 21.1.2011 právoplatným dňa 16.2.2011 došlo k zamietnutiu žiadosti
o udelenie poverenia. Postup exekučného súdu, ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovský rozsudok, ktorý bol podkladom pre vykonanie exekúcie
nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom, bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený. Následne uznesením č.k. 10Er
762/2010-14 zo dňa 5.4.2011, právoplatným dňa 15.4.2011 exekúciu zastavil. Žalobca v uvedenom
konaní nepodával žiadne sťažnosti.

V odôvodnení súd prvého stupňa ďalej uviedol, že „pokiaľ ide o vec samu, súd v prvom rade poukazuje
na to, že v danom konaní žalobca nijako nepreukázal samotnú žalovateľnosť uplatňovaného nároku,
teda nepreukázal splnenie postupu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pred podaním žaloby a

splnenie podmienok v čase podávania žaloby pre jej podanie v zmysle vyššie cit. § 16 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z., teda že v čase podania žaloby bol už v zmysle zákona oprávnený uplatniť príslušný nárokna súde, resp., že k zhojeniu prípadnej predčasnosti podanej žaloby došlo v priebehu tohto konania
uplynutím príslušnej doby podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (pokiaľ teda skutočne požiadal o
predbežné prerokovanie žalovaného nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Dôkazy o

týchto skutočnostiach (najmä potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody) bol pritom žalobca povinný predložiť k žalobe (§ 79 ods. 2 O.s.p.), nakoľko zo žaloby nevyplýva
žiadna skutočnosť, pre ktorú by ich predložiť nemohol. Žalobca teda nepreukázal ani splnenie
zákonných podmienok pre samotné podanie žaloby a toto nie je možné vyvodiť ani z vyjadrenia
žalovanej podaného v tomto konaní, nakoľko táto iba vo všeobecnosti konštatuje, že 23.4.2012 jej boli

doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bez toho, aby explicitne
potvrdila, že išlo o žiadosti týkajúce sa nárokov uplatňovaných práve v tomto konaní tunajšieho súdu.
Ani z tohto nemal súd preukázané, že v tomto konkrétnom prípade došlo pred podaním žaloby
skutočne k predbežnému prerokovaniu nárokov podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Dôkazné
bremeno ohľadne splnenia zákonných podmienok podľa vyššie citovaných ustanovení § 15 ods. 1
a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k preukázaniu samotnej možnosti a oprávnenia

podať súdu žalobu, je pritom podľa súdu výlučne na žalobcovi. V tomto smere sa súd nestotožňuje s
názorom žalobcu, že už podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dôjde k
predbežnému prejednaniu, pretože z cit. § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je možné
vyvodiť, že predbežné prejednanie nároku na náhradu škody je skončené až uspokojením nároku alebo
oznámením príslušného orgánu, že nárok poškodeného neuspokojí alebo ho neuspokojí v plnej výške.

Na rozhodnutie má príslušný orgán lehotu 6 mesiacov, teda až po tejto lehote sa môže poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde a až po uplynutí tejto lehoty a
neuspokojení uplatneného nároku v tejto lehote je možné hovoriť skončení predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody.

Čo sa týka žalobcom namietaných zbytočných prieťahov v exekučnom konaní, súd poukazuje na to,

že tunajší súd nemôže relevantne posudzovať a neprináleží mu už vôbec rozhodnúť o tom,
či v exekučnom konaní v dôsledku doby, po uplynutí ktorej bolo rozhodnuté o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bolo alebo nebolo porušené právo žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Túto otázku je kompetentný preskúmať iba ústavný súd,
ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúmava vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. L ÚS 41/02). Príslušné súdne konania v tomto smere nie je kompetentný
preskúmavať tunajší súd v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade
ústavnej sťažnosti (resp. predseda exekučného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, žalobca však
o takýchto sťažnostiach a výsledku ich vybavenia nepredložil tunajšiemu súdu žiadne dôkazy). Opačný

výklad by pritom znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom
čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Zároveň, pokiaľ
by tunajší súd v konaní o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov a od tohto odvodzovať nesprávny úradný postup, malo by to za následok absurdný
záver smerujúci aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, lebo vecne príslušné pre rozhodovanie

sporov o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak
súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa, čo iba potvrdzuje to, že konštatovať existenciu zbytočných
prieťahov v súdnom konaní je oprávnený jedine Ústavný súd SR (podľa súdu správnosť týchto záverov
potvrdzuje aj obsah v súčasnosti účinného /konkrétne od 1.1.2013/ ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z., ktorý dané skutočnosti už výslovne upravuje).

Okrem toho v tomto prípade tak námietky o nesprávnom úradnom postupe súdu, ako i námietka
prieťahov v konaní, sú úplne irelevantné i z dôvodu postoja samého žalobcu v exekučnom konaní
po rozhodnutí exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Žalobca predsa nemôže ostať v príslušnom exekučnom konaní pasívny a následne

sa domáhať náhrady škody s odôvodnením, že mu vznikla majetková škoda vo výške 872,64 eur
predstavujúca istinu s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu
v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi žalobcu.

Čo sa ešte týka požadovanej náhrady majetkovej škody vo výške zodpovedajúcej istine s
príslušenstvom, ktoré podľa žalobcu viac nemôžu byť priznané právoplatným rozhodnutím všeobecného

súduvobčianskomsúdnomkonaní,trebapoukázaťnato,žeuvedenáškodažalobcovivdanomprípade,z ním uvedených dôvodov, nemohla vzniknúť, nakoľko, ako je uvedené už vyššie, žalobca v exekučnom
konaní nijako nereagoval na zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia čo podľa názoru
súdu nemožno vyhodnotiť inak než tak, že týmto postojom v exekučnom konaní sám uznal správnosť

uvedeného postupu exekučného súdu. Okrem toho exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný
skúmať či sú exekučnom konaní splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie (či
na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu). V rámci tohto skúmania je povinný preskúmať aj
otázku samotnej vykonateľnosti exekučného titulu (v danom prípade rozsudku rozhodcovského súdu).
V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti toho -

ktorého exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesné
zareagovať, teda v štádiu posudzovania žiadosti o udelenie poverenie takúto žiadosť zamietnuť. Takýto
postup je plne v súlade do zákonom. Keďže exekučným titulom v dotknutej exekučnej veci bol rozsudok
rozhodcovského súdu, musel pritom exekučný súd Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež iba „ZoRK) a v prípade zistenia, že nie
sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musel na toto

zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesné zareagovať. Podľa Ústavného súdu
SR v rozhodnutí z 3.3.2011 č. k. IV. ÚS 60/2011-13, vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú
povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti
spotrebiteľavtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť

všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. V tomto smere konajúci súd poukazuje aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18.1.2012, v ktorom NS SR konštatoval, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.

Žalobca taktiež v tomto konaní nijako nepreukázal, že by mu v súvislo s rozhodovaním exekučného
súdu vznikla nemajetková ujma (a to už aj s poukazom na pasivitu samotného žalobcu v exekučnom
konaní ako je popísané vyššie). Naviac,vpríslušnomexekučnomkonaníbolo už od jehozačiatku,

vzhľadom na to, že išlo o exekučné konania proti fyzickej osobe, vždy dané riziko jednak „zániku"
povinného, i riziko straty kontaktu s povinným, ako aj riziko insolvencie povinného - toto riziko nemožno
spájaťsdĺžkoudobyodpodaniažiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciedorozhodnutiaojej
zamietnutí.Nemožnosatiežstotožniťstvrdeniamižalobcu,ženeexistenciaakéhokoľvekvnútroštátneho
prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných

nárokov a základných práv žalobcu

v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, resp. s údajnou absolútnou

nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u neho, resp.

u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,

nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Akékoľvek pocity si

u žalobcu ako právnickej osoby nie je možné ani len predstaviť a o skutočnom vzniku pocitov

frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti

u členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, ich intenzite, spôsobe akým sa prejavovali

u jednotlivých členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, aké na nich prípadne

zanechali následky a pod., neboli súdu zo strany žalobcu predložené žiadne dôkazy (okrem

toho žalobca v žalobách tvrdí, že poškodeným je on a domáha sa náhrady škody či

nemajetkovej ujmy sám žalobca, preto pocity členov jeho riadiacich orgánov sú podľa

názoru súdu irelevantné pre prípadnú náhradu žalovaného nároku žalobcovi). Žalobca taktiežnijako nepreukázal, že postup exekučného súdu v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej

príslušenstvom spôsobili zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu (už

vôbec nie akých konkrétnych) ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov

a vyvolaná strata zisku zrealizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane

žalobcu, ale aj jeho majiteľov. Ide tu iba o ničím nepreukázané, prosté tvrdenia žalobcu

nepodložené žiadnymi dôkazmi, a to rovnako aj čo sa týka tvrdení žalobcu o tom, že

nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy

a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca nepreukázal

nielen skutočný vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane, ale ani nijako obsahovo

nešpecifikoval ani jeden z faktorov, na ktoré treba prihliadať pri prípadnom určovaní výšky

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa vyššie citovaného § 17 ods. 3 zákona č.

514/2003 Z.z., pričom už zo znenia tohto ustanovenia zároveň jednoznačne vyplýva aj

samotná nemožnosť odvodzovania výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaní

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. prostým určením si žalobcom príslušného percenta zvyšky

ním uvádzanej, údajne vzniknutej, ale čo sa samotného vzniku a výšky nijako nepreukázanej,

majetkovej škody (totožnej, podľa slov žalobcu, „s hodnotou majetkového práva postihnutého

procesnou deformáciou").

Súdtiežpoukazujenato,žetunajšiemusúdupredložilžalobcaznaleckýposudokč.\1/2014vypracovaný
Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý je založený v registri Spr tunajšieho

súdu pod sp. zn. lSprO/272/2014. Súd si tento spis na pojednávanie pripojil a jeho obsah oboznámil,
pričom treba uviesť, že uvedený posudok sa dotýka obdobných konaní, v ktorých však žalobca uplatňuje
náhrady majetkovej škody v paušálnych sumách ako škodu spočívajúcu v jeho výdavkoch za správu
pohľadávky, systémov a administratívne činnosti, nie ako v tomto prípade výslovne vo výške rovnajúcej
sa „istine s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného

súdu". Preto súd na tento posudok v tomto konaní neprihliada.

Záverom treba poznamenať, že nakoľko žalobca v tomto konaní nepreukázal ani len skutočný vznik
škody, nemal súd prečo rozhodovať v zmysle jeho návrhu medzitýmnym rozsudkom o základe veci - ak
totiž vznik škody nie je preukázaný, bolo by nezmyselné, aby súd medzitýmnym rozsudkom vyslovoval
kto „za škodu" zodpovedá.“

Na základe uvedeného súd prvého stupňa žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

Výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odôvodnil ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s poukazom
na to, že v danom prípade je predmetom konania náhrada škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, čo je náležité upravené vnútroštátnym predpisom,
teda netýka sa aplikácie práva EÚ. V drahom a neposlednom rade je tiež dôležité uviesť, že položenie

žalobcom navrhovanej prejudiciálnej otázky sa dotýka konania exekučného súdu, v ktorom sa mal
exekučný súd podľa žalobcu dopustiť nesprávneho úradného postupu. Nepochybné je, že prípadnú
nesprávnosť postupu exekučného, "súdu v žalobcom požadovanom smere mal žalobca v prvom rade
riešiťpriamovexekučnomkonaní,čovšakpovydaníuzneseniaozamietnutížiadostisúdnehoexekútora
o udelenie poverenia neurobil (napr. a najmä podaním odvolania). Nejde teda o riešenie otázky, ktorá

sa priamo dotýka predmetu tohto konania. Naviac zo znenia položenej otázky nie je zrejmé, výkladuakého právneho aktu EÚ sa má položená otázka týkať. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd zamietol
návrh žalobcu na prerušenie konania.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.

z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Stav právnej
neistoty existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúši
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Musí aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť

meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardnej ochrany
základných práv v Európe a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako

napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď. Je to predovšetkým
štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žalobca takýto záväzok nemá.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne preukázané, že

nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku.
Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky bol súd povinný pred samotným

rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odvolacísúdvzmyslezásaduvedenýchvustanovení§212O.s.p.preskúmalnapadnutýrozsudokspolu
skonaním,ktorémupredchádzalo,vecprejednalbeznariadeniapojednávaniavsúladesustanovením§
214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, hoci so záverom o potrebe aplikácie
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013 sa stotožniť nedá.

Napriek tomuto konštatovaniu vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré s výnimkou záveru o potrebe použitia
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľideonámietkužalobcupoukazujúcunato,žeaplikáciaustanovenia§9ods.2zákonač.514/2003
Z.z. podrobne upravujúceho podmienky, z ktorých možno vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu nie je možná, s touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu pri aplikácii
právneho predpisu. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo do tohto právneho predpisuzavedené až zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013 a preto je priamo aplikovateľné len
na zodpovednostné právne vzťahy vzniknuté od 1.1.2013.

To ale neznamená, aby súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti

uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí
vykonať aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v konaní
pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by prieťahy v konaní konštatovalo.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty
stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Táto 15 - dňová zákonná lehota sa výslovne vzťahuje na prípady, ak súd po preskúmaní
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Pre zamietnutie žiadosti
Exekučný poriadok žiadnu zákonnú lehotu neurčuje.

Zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení § 9 ods. 1 upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom, za ktorý považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. V preskúmavanej veci k zastaveniu
exekučného konania došlo postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku
po tom, čo žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola právoplatne
zamietnutá. Bol teda zistený rozpor exekučného titulu so zákonom v dôsledku čoho k vydaniu poverenia

na vykonanie exekúcie ani objektívne dôjsť nemohlo.

Pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žiadne zákonné lehoty
porušené neboli a teda nie je naplnený jeden zo základných predpokladov pre priznanie náhrady
škody a nemajetkovej ujmy, ktorými je nesprávny úradný postup spočívajúci v porušení povinnosti
orgánu verejnej veci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Už len

nesplnenie tohto zákonného predpokladu je samo o sebe dôvodom pre zamietnutie žaloby. Zákonnými
predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. sú existencia
nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou. Ak chýba čo i len jeden z týchto predpokladov, zodpovednosť žalovaného daná nie je.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie

konania je potrebné dodať, že o takomto návrhu bolo rozhodnuté rozhodnutím vo veci samej.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní

úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.