Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 23, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/91/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225417
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225417.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa N., zastúpeného F. proti
odporcovi I., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín, č.k. 12C/239/2012-101 zo dňa 28. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
majetkovej škody vo výške 6.844,02 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.368,80 Eur z
dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že súdny exekútor S.. W. J. podal dňa 15.05.2012 na Okresný súd
Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného R. proti povinnému

J. Z.. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný súd uznesením, č.k.
61Er/937/2012-12 zo dňa 25.07.2012 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Od
podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 15.05.2012 do vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na exekúciu dňa 25.07.2012 exekučným súdom uplynula po odčítaní 15-dňovej
lehoty doba 1,8 mesiaca. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 41 ods. 2 písm. c), d), § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 do 17.01.2013, ďalej § 3 ods. 1 písm. d), §

6 ods. 1, 2, 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods.
2, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj príslušné ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS zo
dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V prejednávanej veci skúmal,
či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu. Poukázal na to, že
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a z § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadkuvyplýva,že15-dňoválehotanavydaniepovereniapreexekúciusanevzťahujenarozhodnutieo

exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Dospel k záveru, že povinnosťou orgánu
štátu je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul
spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného pred novelou č. 102/2011 Z. z. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že postup súdu,
ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 2, 3 mesiacov od podania návrhu, nemožno
označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie

na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Ďalej uviedol, že so
vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do
Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2004 v Hlave V. začlenenéustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Z § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka mu vyplynulo, že zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Pripomenul,
že spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší. Poukázal na skutočnosť, že Slovenská republika je viazaná medzinárodnými
záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/

EHS a medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, majú
prednosť pred právnym poriadkom platným na území Slovenskej republiky. Uviedol, že na súd bola
kauza predložená až v rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné
zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o
ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky vôbec
neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia. Takýmto postupom podľa jeho názoru

exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a navrhovateľ si mohol
svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v
podstate okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný
titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. V danej súvislosti zdôraznil, že v konečnom dôsledku
bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že navrhovateľ si z dvoch možných alternatív v základnom

konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym)
konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol
súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým
spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa

05.04.1993 a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na
ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť
o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil vo
svojom úradnom postupe. V danom prípade teda nemal za preukázaný žiaden z predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom, ani výška nejakej škody. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v
lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s §

221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a

jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na

tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,

za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia bolidodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť

a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal

tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany,
ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom
nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a
nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil

skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju
ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne
ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného

systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné atelekomunikačnévýdaje.Zodôvodneniarozsudkuvôbecniejezrejmé,akouúvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými

vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.

Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval

ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal

preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219
ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením súdu prvého
stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku

navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 03.06.2011, pričom konanie začalo dňa 17.01.2011, to
znamená, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej

lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 137 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Trenčín dňa 15.05.2012 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 25.07.2012.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní

od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s
poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok

nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské
právojednoznajdynamickejšiesarozvíjajúcichodvetvísúkromnéhopráva,ktorépriamoalebonepriamo
ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci
sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného

súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (za stavu, kedy
právny predpis v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v lehote 71 dní

od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno považovať
za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému

postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z

obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn. 19NcC/239/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín JUDr. Judita Knociková nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo
sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho

ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej
republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných
práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých

sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v
neprítomnosti navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci
tak nemohol postupovať. Súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku

vysporiadal s otázkou splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere odvolací súd
v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa, v ktorom poukázal na
príslušný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, na strane 7 napadnutého rozsudku (§ 219 ods.
2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené navrhovateľovi
dňa 08.08.2013. Termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 24.06.2013, pričom toto
bolo odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, ktorý

súd prvého stupňa uznesením zo dňa 23.07.2013 zamietol, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 11.12.2013. Následne bol druhý termín pojednávania vytýčený na 28.04.2014,
na ktoré bol navrhovateľ opäť prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne predvolaný, čím
účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktorépovažujúprerozhodnutievovecizapodstatné,tedanavrhovateľovinebolasúdomodňatámožnosť

vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Pokiaľ ide o vytýkanú absenciu poučenia podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa
nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada, odvolací súd poukazuje

na judikatúru Najvyššieho súdu SR v tejto veci, v zmysle ktorej ak súd nepoučil účastníka konania podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p., neodňal mu tým možnosť pred súdom konať v zmysle ust. § 237 písm. f) O.s.p. (R
130/2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo/8/2012 zo dňa 26.06.2013).

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .