Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 18, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/781/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214757
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214757.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 7C/254/2012-102 zo dňa 20. 02.
2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 7C/254/2012-102 zo dňa 20. 02. 2014
p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Súčasne vyslovil, že žalovanému náhradu trov
konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
konal a rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali

doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp.
zn. 18Er/2398/2011, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že dňa 22.07.2011 bola exekučnému súdu doručená žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu -
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriaďovateľa Slovenská rozhodcovská a.s. sp. zn. SR 14154/10
zo dňa 24.03.2011. V predmetnej exekučnej veci dňa 16.08.2011 exekučný súd poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že súd preskúmaval žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie ako aj exekučný titul z hľadiska ich
súladu so zákonom (§ 45 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní).

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody v sume 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 495,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Martin sp. zn. 18Er/2398/2011), ktorý nerozhodol

o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote v
zmysle § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného
konania. Okresný súd v prejednávanej veci nemal preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu
prieťahov v exekučnom konaní) ako jeden z kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pričom žalobca v konaní nepreukázal ani vznik
škody a nemajetkovej ujmy, ako ďalšiu podmienku pre existenciu takejto zodpovednosti, nakoľko v
konaní neprodukoval žiaden dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia o žalobe ohľadne tohto protiprávneho
následku preukázal. Súd síce nevydal poverenie v zákonom predpokladanej 15-dňovej lehote, ale o pár
dní neskôr, no nedopustil sa takých prieťahov, ktorými by žalobcovi mohla vzniknúť škoda.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na
kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi
uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalobca navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120
ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento
účastník nemal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. V danej veci podľa žalobcu nebolo

možné rozhodnúť bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu na
pojednávaní a zároveň riadne a včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho
názoru vo veci koná nezákonný sudca) a preto nebol daný dôvod pre postup súdu v
konaní podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie
navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať

svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny
súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek
dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí
vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.
Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd

o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach
verejnostinemožnotohtosudcupovažovať zanestranného.Uvedenérozhodnutiekrajskéhosúdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo

a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca zdôraznil, že podal ústavnú
sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu.
Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho

vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné. Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu
a nepredložila písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre

zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Žalobca zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na rozhodnutie exekučného súdu o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia v predmetnom exekučnom konaní nebola exekučným súdom
dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci
preukázaný žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup, spočívajúci vo viacerých skutočnostiach, a

nielen jednej z nich. Konajúci súd sa mal preto vysporiadať pri rozhodovaní vo veci so všetkými
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu.
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenéhočlánkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté

v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je
v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou

vôbec nesúvisia, a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa
súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a
opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne

ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu,
a preto je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou

súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie

dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.Vodvolanížalobcunietjedinejzmienky(tobôžprotiargumentácie)vovzťahukargumentácii
okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného súdu Martin v
exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 18Er/2398/2011, z ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca žalobou v
tomto súdnom konaní, v štádiu konania o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, nedošlo k

takým prieťahom, ktoré by bolo možné považovať za nesprávny úradný postup, v dôsledku ktorého by
žalobcovimalavzniknúťmateriálnaškodavovýške125,00Euranemajetková ujmavovýške495,00Eur
s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca teda v konaní predovšetkým
nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup.
Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom

konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že zákonný sudca JUDr. Miroslav Dobrík
konštatoval, že sa vo veci necíti zaujatý, a to ani pre pomer k veci, ale ani

pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom (č. l. 35-36 spisu). Zároveň sám žalobca vo
svojom podaní zo dňa 02.11.2012, ako aj v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k.
7C/254/2012-24 zo dňa 06.02.2013 uvádza, že nepodal námietku zaujatosti v zmysle ust. § 15a ods. 1
O.s.p. (č.l. 12 a č.l. 30 spisu). V dôsledku opakovaných tvrdení žalobcu Krajský súd v Žiline uznesením
sp. zn. 10Co/193/2013 zo dňa 28.05.2013 vyššie uvedené uznesenie prvostupňového súdu zrušil s

konštatovaním, že žalobca opakovane aj v rámci odvolania sa vyjadril, že námietku zaujatosti nevznáša.
Z uvedených dôvodov aktuálne neexistuje teda dôvod, pre ktorý by mal nadriadený súd rozhodovať
o vylúčení/nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Z obsahu spisového
materiálu nevyplýva skutočnosť, prečo by odvolací súd nemal JUDr. Miroslava Dobríka považovať zanestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska a nevyplýva z neho, že by došlo ku nejakým
novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto argumentácia
odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa,

že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže

byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.

Miroslava Dobríka z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (20.02.2014) prvostupňový súd vytýčil dňa 28.01.2014, a predvolanie
naň bolo doručené splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 31.01.2014 (č. l. 81 spisu). Až dňa

17.02.2014 o 11:14 hod. (pondelok) bol konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-mail) na „zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, pričom
okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom a dôvod žalobcu
na odročenie pojednávania nepovažoval za závažný, pre ktorý by odročoval pojednávanie s tým,
že pojednávanie dňa 20.02.2014 vykonal. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného

dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným
záverom o neopodstatnenosti tvrdení žalobcu o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods.
2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom
žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z
dôvodu absencie jeho nestrannosti. Ak sudca takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovel a

vec následne prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, postupoval
v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže sám žalobca uviedol, že námietku zaujatosti voči
zákonnému sudcovi nepodal, a ani samotný sudca JUDr. Miroslav Dobrík sa necítil o veci
zaujatý. Z uvedených dôvodov nebol zákonný podklad na rozhodovanie nadriadeného súdu o vylúčení
zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Účasť na pojednávaní súdu je

právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto
veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania
bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť
k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) azároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.
(v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného

ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Zobsahuspisovéhomateriáluvyplýva,žežalovanásvojevyjadreniekžalobezodňa22.01.2014doručila
Okresnému súdu Martin dňa 27.01.2014 (č.l. 88 - 100 spisu). Hoci súd opomenul toto vyjadrenie zaslať
žalobcovi postupom v súlade s § 114 ods. 2 vety poslednej O.s.p., odvolací súd poznamenáva, že

dôvodom meritórneho neúspechu žalobcu nebola argumentácia žalovanej uvedená v jej vyjadrení k
návrhu (žalobe). Nemenej významnou je aj skutočnosť, že obsah vyjadrenia žalovanej v súdenej veci
je totožný s obsahom jej vyjadrení vo všetkých konaniach o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmymedzitýmiistýmiúčastníkmivrovnakomprocesnompostavenívďalšíchstovkáchsúdnychkonaní,
ktorá skutočnosť je známa tak žalobcovi, ako aj odvolaciemu súdu z jeho úradnej činnosti. Z obsahu
spisu je zrejmé, že žalovaná sa k návrhu na začatie konania vyjadrila, a preto postup súdu v zmysle

§ 153b O.s.p. je vylúčený.
Nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia pojednávania.
Z obsahu spisu vyplýva, že súd rozhodol vo veci samej po vykonanom dokazovaní na nariadenom
pojednávaní dňa 20.02.2014, ktorého zrušenia sa domáhal sám žalobca svojim podaním zo dňa
17.02.2014.

Hoci prvostupňový súd opomenul poučil účastníkov konania v zmysle ust. § 120 ods.
4 O.s.p., táto jeho procesná vada nemá vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia, v dôsledku čoho
odvolací súd na ňu neprihliadal (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Martin sp.

zn. 18Er/2398/2011 - ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 102-115 spisu).

Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu

vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že okresný
súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza žiaden
procesný návrh žalobcu na prerušenie konania.

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu
zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho

úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním dokazovaním
dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie.

Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Žalobca nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-

právnym dôvodom zamietnutia žaloby (neexistencia nesprávneho úradného postupu), a preto nie sú
predmetom odvolacieho prieskumu.Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne

zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaný náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil

(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.