Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 11, 2014

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 6C/36/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200546
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Uhlár

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2014:8514200546.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa, samosudca JUDr. Erik Uhlár, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,

s.r.o., IČO: 35807598, Pribinova 25, Bratislava, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36864421, Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike, v ktorej mene koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd z a m i e t a návrh žalobcu na prerušenie konania.

III. Žalovanej súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou, doručenou pôvodne Okresnému súdu Vranov nad Topľou dňa 27.9.2012, domáhal
voči žalovanej náhrady majetkovej škody vo výške 2.061,77 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
412,35 eur (pôvodná sp. zn. OS Vranov nad Topľou 9C/265/2012), a to z dôvodu, že OS Vranov nad

Topľou ako exekučný súd rozhodol v exekučnom konaní vedenom na uvedenom súde proti povinnému
Z. E., nar. XX.X.XXXX, o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom
stanovenej doby, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením č.k. 9C/260/2012-7 zo dňa 8.10.2012 spojil veci vedené
pod sp. zn. 9C/260/2012, 9C/261/2012, 9C/262/2012, 9C/263/2012, 9C/264/2012, 9C/265/2012,
9C/266/2012, 9C/267/2012, 9C/268/2012, 9C/269/2012, 9C/270/2012 a 9C/271/2012 na spoločné
konanie s tým, že tieto veci sa budú ďalej viesť pod sp. zn. 9C/260/2012.

Uznesením č.k. 8NcC/44/2012-12 zo dňa 18.10.2012 Krajský súd v Prešove vylúčil sudcov Okresného
súdu Vranov nad Topľou z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. 9C/260/2012 a

vec prikázal Okresnému súdu Stará Ľubovňa, na ktorom bola veci pridelená sp. zn. 6C/358/2012.

.

Uznesením č.k. 6C/358/2012-38 zo dňa 29.10.2013 tunajší súd vylúčil z konania sp. zn. 6C/358/2012
jednotlivé veci, spojené vyššie uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 9C/260/2012-7 zo
dňa8.10.2012pôvodnetamvedenépodsp.zn.9C/260/2012,9C/261/2012,9C/262/2012,9C/263/2012,
9C/264/2012, 9C/265/2012, 9C/266/2012, 9C/267/2012, 9C/268/2012, 9C/269/2012, 9C/270/2012 a
9C/271/2012 na spoločné konanie, na samostatné konanie. Veci vedenej pôvodne na OS Vranov nadTopľou pod sp. zn. 9C/265/12 bola na tunajšom súde následne v dôsledku uvedeného postupu pridelená
sp. zn. 6C/36/2014.

Žalobca podanú žalobu v tejto veci odôvodnil tým, že žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva na

základe registrácie podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a ako oprávnený
subjektnavrholpísomnýmpodanímspísanýmpostupompodľa§38anasl.Exekučnéhoporiadku(zákon
č. 233/1995 Z.z.) zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, súdny exekútor predložil návrh
žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Vranov nad Topľou a
požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie prijal na ďalšie konanie, čím došlo k založeniu jeho povinnosti zaoberať sa ním a
rozhodnúť o ňom v rámci priznanej právomoci a v zákonom ustanovenej lehote. Poukazoval na znenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku - jednak v účinné v čase od 1.6.2011 a jednak účinné v čase od
1.6.2010 do 31.5.2011, pričom rozoberal rozdiel medzi pojmami rozhodcovská komisia a rozhodcovský
súd, so súčasným poukazom na to, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto pravidiel sa robil
rozdiel medzi exekučnými titulmi s tým, že povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takej žiadosti nebola
založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií,
pričom zvýraznil, že exekučným titulom v danom exekučnom konaní, ktorého sa týka podaná žaloba,
je rozsudok rozhodcovského súdu, pričom uviedol, že v exekučnom konaní vedenom podľa uvedených
procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným
titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Poukázal na znenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinné od 1.2.2002 do 31.5.2010 s tým, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto
pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd mal podľa žalobcu zákonnú
povinnosť rozhodnúť o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

do 15 dní od doručenia žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia
navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodcovského súdu alebo napr. notárska
zápisnica. Poukazoval tiež na to, že exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu

rozhodol v jednotlivých dotknutých prípadoch o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby. Uviedol,
že nesprávny úradný postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a

nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Podľa žalobcu exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku - preskúmaním žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhov
na vykonanie exekúcie a exekučných titulov - rozsudkov rozhodcovského súdu

.spôsobom odporujúcim zákonu (t.j. bez splnenia zákonných podmienok), keď bez ďalších legálnych
predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci

zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych
noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu

zásadu právneho štátu (zásadu legality). Podľa žalobcu súd konajúci v pozícii exekučného súdu
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa
(„vmanévrovanie“ veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený). Poukazoval ďalej na to, že
exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní; ďalej na prejavenie

vôle zákonodarcu kreáciou ust. § 40 a 43 zákona o rozhodcovskom konaní poveriť všeobecný súd
meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd, len vtedy ak dôjde
k splneniu podmienok definovaných v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní a ich splnenie nastane
včas (t.j. v lehote upravenej v § 41 zákona o rozhodcovskom konaní) - t.j. ak nedôjde k včasnému
splneniu podmienok podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zanikne právomoc všeobecného

súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenieskutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem
na skutkový stav; na to, že z hľadiska princípu právnej istoty nemôže ten istý všeobecný súd
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku

na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam kde neexistujú preto, že z vôle zákonodarcu existujú
na inom mieste a v inom čase (t.j. tam, kde ich platné právo zaraďuje); uviedol, že ak v zákone
existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom prostriedku sú tieto
obmedzenia zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane základného práva žalobcu nielen v
rovine normatívnej ale tiež pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto

obmedzení, pretože základné práva nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec
jeho interpretácie a aplikácie, preto všeobecný súd si pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia
revízie rozhodnutia musí byť vedomý, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania čím
degraduje ochranu ich subjektívnych práv

bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie pozície spotrebiteľa),
pričom tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že ochrana

týchto práv sa celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Poukazoval na to, že ochranu práva
vymedzenúcestouaplikácie§40anasl.zákonaorozhodcovskomkonaníniejemožnévyužiťdodatočne
po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia
exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Žalobca tiež uviedol, že exekučný súd tým, že vykonal
opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok

na taký postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej medzi žalobcom ako
oprávneným a príslušným dlžníkom (povinným) odvíjajúcom svoju podstatu od uzavretej (jednotlivých
žalobách označenej) zmluvy o úvere, nakoľko na jednej strane existuje podľa žalobcu právne relevantný
exekučný titul (rozsudky rozhodcovského súdu), ktorý nemožno zrušiť pre uplynutie lehoty podľa § 41
zákona o rozhodcovskom konaní a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z

pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo strany žalobcu
iniciovať

.občianske súdne konanie na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku
rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej, ktorá tvorí neodstrániteľnú
vadu konania (pričom rozsudok rozhodcovského súdu je rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom

vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní). Vyššie opísaný postup exekučného súdu
žalobca hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), podľa neho
v danom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav

zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky rozhodnutej veci.

Žalobca si uplatňoval náhradu majetkovej škody vo výške zodpovedajúcej istine s príslušenstvom, ktoré
si uplatnil v exekučnom konaní a ktoré podľa neho nemôžu viac byť priznané právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi z príslušného záväzkového
zmluvnéhovzťahu.Zároveňsiuplatnilnároknanáhradunemajetkovejujmy,atovrozsahu20%zistinys

príslušenstvomuplatňovanejvexekučnomkonaní(t.j.zpríslušnejvýškymajetkovejškody).Uplatňované
nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodňoval tým, že samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivý súdny proces
(čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný

postup okresného (exekučného) súdu je podľa žalobcu dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej
intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Podľa
žalobcu došlo nesprávnym úradným postupom k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že
správnym a zákonným postupom dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky, pričom mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k

zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti pohľadávky a jej príslušenstva. Žalobca
uvádzal, že náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov a základných práv; uviedol, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho
prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných
nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania

pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u neho, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, akoaj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť
v spoločnosti; uviedol, že vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej
príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších

plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov a
vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale
aj jeho majiteľov; ako aj, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Poukazoval na
to, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy; súčasne má každý právo na to aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy; uviedol, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len
vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava.
Uviedol, že všeobecný súd pri realizácii základného práva na

.súdnu ochranu je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na
rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy; že reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu

predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej
kvalite, výklad a používanie zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo
účastníkov uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a výklad a aplikácia zákonných predpisov musí byť
zo strany všeobecných súdov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Uviedol tiež,
že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov

a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Poukázal tiež vo vyššie uvedených žalobách na to, že postupoval podľa § 15 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania žaloby na žiadosti pozitívne nereagovala.

Žalovaná so žalobou nesúhlasila, navrhla ju v celom rozsahu zamietnuť, žalobcovi náhradu trov konania

nepriznať a uplatnila nárok na náhradu trov konania. Poukazovala na zmätočnosť podaní žalobcu; na
prenášanie celej dôkaznej povinnosti na súd; na nejasnosť titulu nároku na náhradu škody; namietala
žiadosti o informáciu o stave konania ako riadne prostriedky na zabránenie tvrdených prieťahov v konaní
a na ich účinné odstránenie; poukazovala na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie
je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu; poukazovala na to, že prvé žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody jej boli doručené 23.4.2012 - žaloby boli podané 27.9.2012 - teda
skôr ako po uplynutí zákonnej 6-mesačnej lehoty a teda predčasne; na neposkytnutie žiadnej súčinnosti
zo strany žalobcu na predbežné prerokovanie podaných žiadostí na náhradu škody; poukazovala na
to, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby
mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo

rozhodcovský rozsudok - najmä v prípadoch podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.; uviedla
a odôvodňovala, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže byť
nesprávnym úradným postupom; poukázala na to, že zo žalobcom prednesených skutkových okolností
je zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím; ďalej, že
pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je nevyhnutné

i to, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, čo v prípadoch zamietnutia
žiadostíoudeleniepoverenianavykonanieexekúcieniejesplnené;ževnútroštátnysúdmápovinnosťex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
a či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy; že zo samotnej dikcie §
44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyplýva,želehota15dnísanevzťahujenavydanierozhodnutiavpodobe

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia; že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci
v existencii prieťahov; vzniesla námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k
uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009; namietala
vyčíslenie škody s tým, že požadovať paušálne sumy za všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a
účelové; namietala, že žalobca nepreukázal ani vymožiteľnosť pohľadávky, nepreukázal vznik ani

výšku škody; že nie je preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada
v peniazoch; poukazovala na povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo neho v
spojení s touto činnosťou vytvorené; že praktiky žalobcu sú verejnosťou vnímané negatívne a
žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca.neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb; že
nakoľko žalobca nepreukázal, že by došlo činnosťou súdu v namietaných konaniach k nesprávnemu
úradnému postupu, ani vznik a výšku skutočnej škody ani prípadnej nemajetkovej ujmy, tým pádom

neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou.

Dňa 18.8.2014 bolo súdu doručené všeobecné podanie právneho zástupcu žalobcu ku všetkým jeho
žalobám,ktoréžalobcaevidujeakoISTINARS.Vtomtopodaníknámietkamžalovanejohľadnesplnenia
procesných podmienok a návrhu na postup podľa § 43 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v návrhu uviedol všetky

podstatné okolnosti a označil dôkazy, ktoré mu boli známe, teda nie je tu dôvod na postup podľa § 43
ods. 1 O.s.p. Takisto pokiaľ ide o predmet konania je zrejmé, že sa domáha náhrady škody z dôvodu
nesprávnehoúradnéhopostupuvzmysle§9ods.1zák.č.514/2003Z.z.Kospravedlneniunesprávneho
úradného postupu tým, že žalobca sa nedostatočne sťažoval na nečinnosť uviedol, že takáto premisa
je v právnom štáte neprijateľná, pretože štátny orgán má konať aj bez urgencií a sťažností. Zároveň
poukázal na žiadosti o stave konania, ktoré zasielal exekučnému súdu. Napokon podal aj sťažnosť ÚS

SR, keďže exekučný súd bol nečinný. K lehote na rozhodnutie o žiadosti udelenia poverenia uviedol,
že podľa jeho názoru v lehote 15 dní je potrebné rozhodnúť, t.j. buď udeliť exekútorovi poverenie alebo
zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, ináč exekučný súd spôsobuje prieťahy v konaní. Poukázal
pritom na to, že rozhodcovský rozsudok je úplne iný právny inštitút ako rozhodnutie rozhodcovskej
komisie, čo je potrebné rozlišovať v zmysle § 44 ods. 2 Exek. poriadku v spojení s § 41 ods. 2 písm.

d) Exek. poriadku. Zdôraznil, že žalobca sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy na podklade
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok, čím mu súd znemožnil vykonať rozhodcovský rozsudok. Na preukázanie nesprávneho
úradného postupu nechal vypracovať znalecký posudok znalcom v odbore Právne vzťahy, odvetví
Európske právo, ktorý žiadal, aby bol ako dôkaz vykonaný (takýto znalecký posudok však do tohto

konania predložený nebol). V súvislosti s nesprávnosťou úradného postupu poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, z ktorého citoval. Namietol
ďalej, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vidí aj v porušení práva EÚ, a to s poukazom
na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ďalej len ESD). Hlavné pochybenie v tomto smere videl v
tom, že exekučný súd vôbec neupozornil povinného (spotrebiteľa), ani oprávneného na skutočnosť, že

hodlá posúdiť rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku a spotrebiteľa nevyzval na podanie
vyjadrenia k tejto skutočnosti a k jeho úmyslu namietať nekalý charakter podmienky. Vyslovil názor, že
súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak sa spotrebiteľ po tom, ako bol upozornený súdom,
rozhodne nedovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky.

Ak súd nehodlá akceptovať vyššie uvedenú interpretáciu žalobcu, navrhol konanie prerušiť a predložiť

ESD prejudiciálnu otázku v znení:

„Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosti,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľvýslovneodporoval
jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,

že zamýšľa uplatniť je neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?

.

Je takéto oznámenie o posúdení podmienky ako možne neprijateľnej voči spotrebiteľovi vždy povinné
od súdu vrátane výzvy na prejavenie zámeru uplatniť túto podmienku?“

V súvislosti s otázkou predbežného prerokovania nároku so žalovanou uviedol, že k naplneniu pojmu
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dôjde už samotným podaním žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Podanie žiadosti potvrdzuje žalovaná vo svojom vyjadrení.
Právny zástupca žalobcu ďalej uviedol, že z hľadiska ochrany základného práva na prerokovanie
vecí bez zbytočných prieťahov nie je možné ústavnoprávne ospravedlniť žiaden zbytočný zásah dotohto práva, a to bez ohľadu na to, ako dlho pretrváva. Na tomto v zmysle judikatúry ÚS SR nič
nemení ani vysoká pracovná vyťaženosť všeobecných súdov. Nesúhlasil s názorom žalovanej, že súd v
danom prípade neskúma okolnosti označované v justičnej praxi ÚS SR zbytočnými prieťahmi. Ochrana

ústavnosti je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tomto rámci predovšetkým všeobecného
súdnictva. Takisto nesúhlasil s názorom žalovanej, že prieťahy v konaní je oprávnený skúmať a
konštatovať jedine ústavný súd alebo predseda súdu. Takýto výklad považuje žalobca za ústavne
nekonformný a za neprípustný. Vyjadril sa aj k námietkam žalovanej týkajúcich sa nepreukázania
vzniku majetkovej alebo nemajetkovej ujmy. V tomto smere uviedol, že je nereálne predpokladať, že

nesprávny úradný postup exekučného súdu nemal na majetok a aktivity žalobcu žiaden vplyv. Nečinnosť
exekučného súdu spôsobila potreby zmeny v pracovných aktivitách jeho zamestnancov, v hraničných
prípadoch nutnosť prijať nových pracovníkov. Takisto všetky žiadosti, urgencie a pod. musel niekto
vypracovať, odoslať a vykonať ďalšie s tým spojené úkony, čím je jednoznačne preukázaný vznik škody.
Ďalšie náklady súviseli s nákladmi na poštovné, papier, tlač atď. Poukázal tiež na § 136 O.s.p., v zmysle
ktorého ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec,

súd ich určí podľa svojej úvahy. Vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch uviedol, že
rozhodovacia prax ústavného súdu je akceptovateľným ukazovateľom hodnoty pri stanovovaní jej výšky
v súvislosti s porušením základného práva. K námietke žalovanej týkajúcej sa nepreukázania príčinnej
súvislosti uviedol, že táto je všeobecná a bližšie neuvádza, kde bola kauzalita medzi škodou a škodovou
udalosťou pretrhnutá, nepriama či nebezprostredná.

Ďalej doplnil svoju argumentáciu týkajúcu sa porušenia práva EÚ. Vyslovil názor, že exekučný
súd nesprávne interpretoval smernicu Rady 93/13EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. S poukazom na rozsudok ESD sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.2.2013 vo veci
Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai vyslovil záver, že exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii uvedenej smernice svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a

nedal im možnosť sa k nej vyjadriť. Takisto s poukazom na dve rozhodnutia Spolkového súdneho dvora v
Nemecku a na dve rozhodnutia Ústavného súdu ČR vyslovil názor, že nesprávnosť postupu exekučného
súdu sa prejavila aj v tom, že v rozpore s požiadavkou práva a judikovanej praxe nepristúpil k iniciácii
konania o predbežnej otázke. Z rozhodnutí Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu
ČR, z ktorých citoval, je zrejmé, že tieto pristúpili k výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS zásadne

odlišne ako exekučný súd.

.

Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 11.9.2014. Žalovaná sa ho bez ospravedlnenia nezúčastnila,
žalobca a jeho právny zástupca sa na nariadené pojednávanie taktiež nedostavili. Súd postupom podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu,

k čomu je potrebné uviesť, že právnym zástupcom žalobcu elektronickou poštou (bez zaručeného
elektronického podpisu) dňa 10.9.2014 doručené ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania
súd už vzhľadom na čas jeho doručenia nepovažoval za včasné, ani za riadne ospravedlnenie, a
žiadosť o odročenie pojednávania nepovažoval za dôvodnú, ani v nej uvádzané dôvody na odročenie
pojednávania za dôležité ako má na mysli ustanovenie § 119 O.s.p. (predvolanie na pojednávanie v

tejto veci bolo žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi doručené 7.8.2014), ospravedlnenie a žiadosť
o odročenie pojednávania neobsahuje deň kedy sa právny zástupca žalobcu, resp. samotný žalobca,
dozvedel o dôvode, pre ktorý žiadal odročiť pojednávanie, neboli k nemu pripojené žiadne doklady
preukazujúce skutočnosti v ňom uvádzané, k uvedenému podaniu neboli pripojené žiadne doklady
o tom, že by na pojednávania uvádzané v danom podaní bol žalobca a jeho právny zástupca

predvolaný skôr než na pojednávanie v tejto právnej veci; okrem toho ospravedlnenie a žiadosť o
odročenie pojednávania nebolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, teda podľa súdu aby
súd vôbec na také podanie v deň nariadeného pojednávania mohol prihliadať muselo by byť doplnené
predložením jeho písomného originálu najneskôr do začatia príslušného pojednávania (vzhľadom na
čas pojednávania, ku ktorému sa malo vzťahovať), a to napriek inak trojdňovej lehote - § 42 ods. 1 O.s.p..

Súd tiež poukazuje na to, že je všeobecne známe, že navrhovateľ zastúpený spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o. podal hromadné žaloby proti Slovenskej republike na súdoch v celej SR a z hľadiska
počtu týchto podaní, ktoré dosahujú niekoľko tisíc žalôb, je tvrdenie o trvaní žalobcu na osobnej účastisplnomocneného advokáta bez možnosti substitúcie šikanózne, vedúce k procesným obštrukciám a
brániace vydaniu meritórneho rozhodnutia. Z hľadiska počtu podaných žalôb je skutočne nereálne, aby
sa splnomocnený advokát mohol osobne, bez možnosti substitúcie, zúčastniť všetkých pojednávaní,

ktoré sú nariaďované denne na súdoch v rámci celého Slovenska.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením obsahu podanej žaloby, uznesenia OS Vranov nad Topľou
9C/260/2012 z 8.10.2012, podania žalobcu doručeného súdu 6.2.2013 a podania žalobcu datovaného
11.12.2012, uznesenia KS v Prešove sp. zn. 8NcC/44/2012 z 18.10.2012, uznesenia tunajšieho súdu
sp. zn. 6C/358/2012-38 zo dňa 29.10.2013, podania žalobcu datovaného dňom 11.12.2012, vyjadrenia

žalovanej k podanej žalobe a k nemu pripojeného listu Európskej komisie a článku zo 16.7.2012;
podania žalobcu doručeného súdu 18.8.2014 - t.j. úplnej kópie uvedeného podania ako je v origináli
založenévspisetunajšiehosúdu1Spr0/808/2014,akoajknemupripojenéhouzneseniaKSvBratislave,
celého obsahu spisu OS Vranov nad Topľou sp. zn. 10Er/1002/2010, celého obsahu spisu tunajšieho
súdu 1Spr0/272/2014, ostatného spisového materiálu a zistil tento skutkový stav:

Exekučné konanie vedené na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 10Er/1002/2010 sa

začalo dňa 8.11.2010, kedy žalobca ako oprávnený spísal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
Exekútorský úrad Bratislava do zápisnice návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosť o udelenie poverenia
bola Okresnému súdu Vranov nad Topľou doručená dňa 22.12.2010. Súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora uznesením č. k. 10Er/1002/2010-14 zo dňa 1.3.2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie

.exekúcie zamietol. Súd vyhodnotil zmluvný vzťah ako vzťah spotrebiteľský. Hlavným dôvodom
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia bola neplatnosť rozhodcovskej doložky v príslušnej zmluve o
úvere z dôvodu, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Krajský súd v Prešove na základe odvolania
navrhovateľa (v exekučnom konaní v postavení oprávneného) uznesením č.k. 15CoE/50/2011-26 zo
dňa 21.9.2011 zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu nepreskúmateľnosti a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd nepovažoval za dostatočne preukázaný spotrebiteľský charakter
úverového vzťahu, ktorý bol podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku.

Podľa čl. 46 ods.1, ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na
súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však
nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby), štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania
žaloby), vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, konáv mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom
konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom od 1.1.2013), vo

veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby),
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup
sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom

ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci

.pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby), nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku

(ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby), ak
príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde.

Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby), každý je
povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne
oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania
žaloby), uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania
žaloby),právonanáhraduškodysapremlčízatrirokyododňa,keďsapoškodený dozvedel oškode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,

plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

.

Podľa § 44 ods. 1, ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení platnom a účinnom do 31.5.2010),
exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu
s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a

požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 1, ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011), exekútor,
ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie,

predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád

návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 1, ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení účinnom od 1.6.2011), exekútor, ktorému bol
doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa

nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) aleboc) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).

Podľa § 40 ods. 1 písm. a/, písm. b/ zákona č. 244/2002 Z.z., účastník rozhodcovského konania sa môže
žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak

a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania

(§ 1 ods. 3),

b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní.

Súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju z nižšie uvedených
dôvodov zamietol.

V prvom rade sa súd vysporiadal s návrhom žalobcu na prerušenie konania a položenie prejudiciálnej
otázky ESD vo vyššie uvedenom znení.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a

zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je
potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. ESD má právomoc vydať rozhodnutie o
prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa

navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho
práva,nieježiadnydôvodpreprerušeniekonania.Vrámciskúmaniadôvodnostinávrhuoprávnenéhona
položeniepredbežnejotázkyEurópskemusúdnemudvorutýkajúcejsaplatnostiavýkladuaktovprijatých
orgánmi Spoločenstva súd dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na navrhovaný
postup, a tým na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm.

c) O.s.p., ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada
Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu
účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie

zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej
únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda
nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade
alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym

súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Vyriešenie právnych otázok nastolených
navrhovateľom

.v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho
rozhodnutia Súdneho dvora.

V danom prípade je predmetom konania náhrada škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená

nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, čo je náležite upravené vnútroštátnym predpisom,teda netýka sa aplikácie práva EÚ. V druhom a neposlednom rade je tiež dôležité uviesť, že položenie
navrhovateľom prejudiciálnej otázky sa dotýka konania exekučného súdu, ktorý mal podľa navrhovateľa
dopustiť nesprávneho úradného postupu. Nesprávnosť postupu exekučného súdu v navrhovateľom

požadovanom smere mal navrhovateľ riešiť (a podaním odvolania riešil) priamo v exekučnom konaní.
Nejdetedaoriešenieotázky,ktorásapriamodotýkapredmetutohtokonania.Naviaczozneniapoloženej
otázky nie je zrejmé, výkladu akého právneho aktu EÚ sa má položená otázka týkať. Vzhľadom na tieto
skutočnosti súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania.

Pokiaľ ide o vec samú, súd v prvom rade poukazuje na to, že v danom konaní žalobca nijako nepreukázal

samotnú žalovateľnosť uplatňovaného nároku, teda nepreukázal splnenie postupu podľa § 15 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. pred podaním žaloby a splnenie podmienok v čase podávania žaloby pre jej
podanie v zmysle vyššie cit. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., teda že v čase podania žaloby bol už v
zmysle zákona oprávnený uplatniť príslušný nárok na súde, resp., že k zhojeniu prípadnej predčasnosti
podanej žaloby došlo v priebehu tohto konania uplynutím príslušnej doby podľa § 16 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. (pokiaľ teda skutočne požiadal o predbežné prerokovanie žalovaného nároku v zmysle §

15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Dôkazy o týchto skutočnostiach (najmä potvrdenie o prijatí žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody) bol pritom žalobca povinný predložiť k žalobe (§
79 ods. 2 O.s.p.), nakoľko zo žaloby nevyplýva žiadna skutočnosť, pre ktorú by ich predložiť nemohol.
Žalobca teda nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok pre samotné podanie žaloby a toto nie
je možné vyvodiť ani z vyjadrenia žalovanej podaného v tomto konaní, nakoľko táto iba vo všeobecnosti

konštatuje, že 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody bez toho, aby explicitne potvrdila, že išlo o žiadosti týkajúce sa nárokov uplatňovaných práve
v tomto konaní tunajšieho súdu. Ani z tohto nemal súd preukázané, že v tomto konkrétnom prípade
došlo pred podaním žaloby skutočne k predbežnému prerokovaniu nárokov podľa § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. Dôkazné bremeno ohľadne splnenia zákonných podmienok podľa vyššie citovaných

ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k preukázaniu samotnej
možnosti a oprávnenia podať súdu žalobu, je pritom podľa súdu výlučne na žalobcovi. V tomto smere
sa súd nestotožňuje s názorom žalobcu, že už podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody dôjde k predbežnému prejednaniu, pretože z cit. § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. je možné vyvodiť, že predbežné prejednanie nároku na náhradu škody je skončené až

uspokojením nároku alebo oznámením príslušného orgánu, že nárok poškodeného neuspokojí alebo
ho neuspokojí v plnej výške. Na rozhodnutie má príslušný orgán lehotu 6 mesiacov, teda až po tejto
lehote sa môže poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde a až
po uplynutí tejto lehoty a neuspokojení uplatneného nároku v tejto lehote je možné hovoriť skončení
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody.

Čo sa týka žalobcom namietaných zbytočných prieťahov v exekučnom konaní, súd poukazuje na to,
že tunajší súd nemôže relevantne posudzovať a neprináleží mu už vôbec rozhodnúť o tom, či v
exekučnom konaní v dôsledku doby, po uplynutí ktorej bolo

.rozhodnuté o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bolo alebo nebolo
porušené právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Túto otázku je kompetentný

preskúmať iba ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúmava vždy s
ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Príslušné súdne konania
v tomto smere nie je kompetentný preskúmavať tunajší súd v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda exekučného súdu na podklade

sťažnosti na prieťahy, žalobca však o takýchto sťažnostiach a výsledku ich vybavenia nepredložil
tunajšiemu súdu žiadne dôkazy). Opačný výklad by pritom znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Zároveň, pokiaľ by tunajší súd v konaní o náhrade škody mohol hodnotiť postup
iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov a od tohto odvodzovať nesprávny úradný postup,

malo by to za následok absurdný záver smerujúci aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, lebo
vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú v prvom
stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa, čo iba potvrdzuje
to, že konštatovať existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní je oprávnený jedine Ústavný súdSR (podľa súdu správnosť týchto záverov potvrdzuje aj obsah v súčasnosti účinného /konkrétne od
1.1.2013/ ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý dané skutočnosti už výslovne upravuje).

Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 18.8.2014 poukazoval (č.l. 44 spisu) na svoje „enormné“ úsilie

smerujúce k vydaniu rozhodnutia v exekučnom konaní formou žiadostí, podnetov a sťažností, avšak z
obsahu exekučného spisu pripojeného k tomuto konaniu vyplýva, že žiadne takéto podania žalobcom v
danomkonaníučinenéneboli(aaninemohlibyť,keďževšetkyžalobcomuvádzanépodnetysúdatované
do obdobia pred začatím samotného exekučného konania na súde - teda pred samotným doručením
návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi súdu /22.12.2010/

- v ktorom exekučnom konaní sa mal exekučný súd dopustiť nesprávneho úradného postupu, ktorým
mala žalobcovi vzniknúť škoda uplatňovaná v tomto konaní). Pokiaľ takéto podania žalobca predkladal
exekučnému súdu v iných exekučných konaniach, sú pre rozhodovanie v tejto veci z toho dôvodu
irelevantné, nakoľko sa netýkajú vyššie uvedeného exekučného konania, v súvislosti s ktorým bola
podaná žaloba.

Treba tiež poukázať na to, že žalobca v návrhu uvádza iný dátum rozhodnutia exekučného súdu o

zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, než ako bol zistený z obsahu pripojeného a oboznámeného
exekučného spisu. Zároveň súd poukazuje na to, že 15-dňová lehota v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.5.2011 sa vzťahovala na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
prípade, ak by súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, a plynula až od doručenia žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo strany exekútora súdu. Uvedená 15-dňová lehota však,
vychádzajúc zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.5.2011, sa nevzťahovala
na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ak súd zistil rozpor
žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. K tomu treba ešte
poznamenať, že žalobcom zvolený súdny exekútor tiež nesplnil svoju povinnosť

.podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku včas - žiadosť o udelenie poverenia (s návrhmi na vykonanie
exekúcie a exekučnými titulmi) predložil exekučnému súdu až po mesiaci a pol odo dňa, kedy bol pred
ním spísaný návrh na vykonanie exekúcie (nečinnosť exekučného súdu teda nemožno posudzovať, ako
to urobil žalobca, už od momentu začatia exekučného konania podľa § 36 ods. 1 Exekučného poriadku,
teda od spísania návrhu pred exekútorom). Okrem toho tunajší súd dobu, v ktorej o zamietnutí žiadostí

o udelenie poverenia exekučný súd rozhodol, nepovažuje vôbec za neprimerane dlhú jednak vzhľadom
na obsah posudzovaného exekučného titulu, súvisiacej zmluvy o úvere a všeobecných podmienok.

Čo sa týka požadovanej náhrady majetkovej škody vo výške zodpovedajúcej istine s príslušenstvom,
ktoré podľa žalobcu viac nemôže byť priznané právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v
občianskom súdnom konaní, treba poukázať na to, že uvedená škoda žalobcovi v danom prípade z

ním uvedených dôvodov nemohla vzniknúť, nakoľko, ako je uvedené vyššie, odvolací súd rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrušil. Okrem toho
exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať či sú exekučnom konaní splnené formálne i
materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie (či na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu).
V rámci tohto skúmania je povinný preskúmať aj otázku samotnej vykonateľnosti exekučného titulu

(v danom prípade rozsudku rozhodcovského súdu). V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti toho - ktorého exekučného titulu, musí na zistenie
nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať, teda v štádiu posudzovania
žiadosti o udelenie poverenie takúto žiadosť zamietnuť. Takýto postup je plne v súlade do zákonom.
Keďže exekučným titulom v dotknutej exekučnej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu, musel

pritom exekučný súd Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní (ďalej tiež iba „ZoRK). V tomto smere konajúci súd poukazuje napr. na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18.1.2012, v ktorom
NS SR konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudokrozhodcovskéhosúdu,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovské

konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednaťdaný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so

zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že exekučný súd svojím rozhodnutím založil prekážku
veci rozhodnutej. Pokiaľ by súd aj právoplatne rozhodol, že rozhodcovský súd nemal právomoc na
rozhodovanie v príslušnej veci, ním vydaný rozsudok, ktorý by bol predložený ako exekučný titul je
nulitným, t.j. ničotným aktom, ktorý je z hľadiska právneho neexistujúce a nikoho nezaväzujúce a

ako také nemôžu zakladať v prípadnom občianskom súdnom konaní prekážku rozhodnutej veci. Z
uvedeného vyplýva, že nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody vo výške zodpovedajúcej istine s
príslušenstvom je absolútne nedôvodný, nakoľko žalobcovi ním požadovaná škoda nemohla vzniknúť
ani v dôsledku uvedenej skutočnosti.

.

Žalobca taktiež v tomto konaní nijako nepreukázal, že by mu v súvislosti s rozhodovaním exekučného

súdu vznikla nemajetková ujma. V príslušnom exekučnom konaní bolo už od jeho začiatku, vzhľadom
na to, že išlo o exekučné konania proti fyzickej osobe, vždy dané riziko jednak „zániku“ povinného,
i riziko straty kontaktu s povinným, ako aj riziko insolvencie povinného - toto riziko nemožno spájať
s dĺžkou doby od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej
zamietnutí.Nemožnosatiežstotožniťstvrdeniamižalobcu,ženeexistenciaakéhokoľvekvnútroštátneho

prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných
nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, resp.
s údajnou absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u
neho, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Akékoľvek pocity si u žalobcu

ako právnickej osoby nie je možné ani len predstaviť a o skutočnom vzniku pocitov frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti u členov riadiacich orgánov
žalujúcej spoločnosti, ich intenzite, spôsobe akým sa prejavovali u jednotlivých členov riadiacich orgánov
žalujúcej spoločnosti, aké na nich prípadne zanechali následky a pod., neboli súdu zo strany žalobcu
predložené žiadne dôkazy (okrem toho žalobca v žalobách tvrdí, že poškodeným je on a domáha sa

náhrady škody či nemajetkovej ujmy sám žalobca, preto pocity členov jeho riadiacich orgánov sú podľa
názoru súdu irelevantné pre prípadnú náhradu žalovaného nároku žalobcovi). Žalobca taktiež nijako
nepreukázal, že postup exekučného súdu v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom
spôsobili zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu (už vôbec nie akých konkrétnych)
ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov a vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu

spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj jeho majiteľov. Ide tu iba o ničím nepreukázané,
prosté tvrdenia žalobcu nepodložené žiadnymi dôkazmi, a to rovnako aj čo sa týka tvrdení žalobcu
o tom, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca nepreukázal nielen
skutočný vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane, ale ani nijako obsahovo nešpecifikoval ani jeden z

faktorov, na ktoré treba prihliadať pri prípadnom určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa vyššie citovaného § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom už zo znenia tohto ustanovenia
zároveň jednoznačne vyplýva aj samotná nemožnosť odvodzovania výšky náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. prostým určením si žalobcom príslušného percenta
z výšky ním uvádzanej, údajne vzniknutej, ale čo sa samotného vzniku a výšky nijako nepreukázanej,

majetkovej škody (totožnej, podľa slov žalobcu, „s hodnotou majetkového práva postihnutého procesnou
deformáciou“).

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a dôvody súd žalobu o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody, pre ktoré bola žaloba zamietnutá, má súd za to, že je už

nehospodárne a nadbytočné zaoberať sa jednotlivými námietkami žalovanej voči žalobe obsiahnutýmiv jej vyjadrení (osobitne tými, ktoré sa netýkali vyššie uvedených dôvodov, pre ktoré súd žalobu v tomto
konaní zamietol - napr. k námietke premlčania, zmätočnosti žalôb, vnímania žalobcu a jeho činnosti
verejnosťou a pod.).

.

Rovnako tak je zbytočné reagovať podrobne aj na zavádzanie súdu zo strany žalobcu v podaných
žalobách a sťažovanie konania súdu v tejto veci - napr. pokiaľ žalobca neuviedol priamo spisové značky
príslušného exekučného konania na OS Vranov nad Topľou (spisová značka mu pritom bola známa
minimálne z uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia).

Súd tiež poukazuje na to, že tunajšiemu súdu predložil žalobca znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný

znaleckým ústavom ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý je založený v registri Spr tunajšieho
súdu pod sp. zn. 1Spr0/272/2014. Súd si tento spis na pojednávanie pripojil a jeho obsah oboznámil,
pričom treba uviesť, že uvedený posudok sa dotýka obdobných konaní, v ktorých však žalobca uplatňuje
náhrady majetkovej škody v paušálnych sumách ako škodu spočívajúcu v jeho výdavkoch za správu
pohľadávky, systémov a administratívne činnosti, nie ako v tomto prípade výslovne vo výške rovnajúcej

sa „istine s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu“. Preto súd na tento posudok v tomto konaní neprihliada.

Záverom treba poznamenať, že nakoľko žalobca v tomto konaní nepreukázal ani len skutočný vznik
škody, nemal súd prečo rozhodovať v zmysle jeho návrhu medzitýmnym rozsudkom o základe veci - ak
totiž vznik škody nie je preukázaný, bolo by nezmyselné, aby súd medzitýmnym rozsudkom vyslovoval

kto „za škodu“ zodpovedá.

Podľa § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je
povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak
účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich

zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi
okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná
a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Na pojednávaní súd vo vyhlásenom rozsudku okrem iného rozhodol (v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.), že

„žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania, v druhu a vo výške ako budú uvedené v písomnom
vyhotovení tohto rozsudku, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“ Žalovaná však v zákonnej
lehote od vyhlásenia tohto rozhodnutia trovy nevyčíslila, pričom z obsahu celého spisového materiálu jej
žiadne trovy ku dňu vyhlásenia rozsudku nevyplývajú, preto súd v tomto písomnom vyhotovení rozsudku
podľa § 151 ods. 2 O.s.p. žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na tunajšom súde do 15 dní odo dňa
jeho doručenia.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo

postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

.a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľaust.§205ods.3O.s.p.rozsah,vakomsarozhodnutienapádaadôvodyodvolaniamôžeodvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,
sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa § 205a ods. 2 O.s.p. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 251 O.s.p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený

môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdnehokonania,vediesavýkonrozhodnutiazúradnejmoci(zákonč.65/2001Z.z.ospráveavymáhaní
súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).