Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 21, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sži/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012206901
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012206901.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598,
Pribinova 25, Bratislava, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti
žalovanému: Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, Prievozská 32, Bratislava, v konaní
o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 1277/2012 - 35 zo dňa 20. decembra 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 1277/2012-35 zo dňa
20. decembra 2013, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.

71/1992 Zb.“) zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Žalobca bol vyzvaný na
zaplatenie súdneho poplatku v celkovej výške 23 450 € (335 x 70 €) výzvou doručenou právnemu
zástupcovi žalobcu dňa 14.11.2013. Keďže žalobca súdny poplatok za žaloby vedené v spoločnom
konaní pod sp. zn. 6S 1277/2012 ani na výzvu súdu nezaplatil, súd prvého stupňa podľa § 10 ods. 1
zákona č. 71/1992 Zb. konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol uznesenie
krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Namietal, že výzvu na zaplatenie súdneho poplatku považuje za nesprávnu. Napadnuté „uznesenie“
neobsahuje odôvodnenie v zmysle § 169 ods. 1 O.s.p., a preto ho považoval za nepreskúmateľné. Podľa
položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov spoplatneniu podlieha len podanie návrhu/žaloby
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu, ktorý je orgánom verejnej správy. Sadzobník súdnych
poplatkov však neobsahuje ustanovenia vo vzťahu k orgánu verejnej moci, ktorý vydal rozhodnutie podľa
§ 16 až § 19 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
211/2000 Z. z.“). Podľa názoru žalobcu mu bola ako účastníkovi konania v rozpore so zákonom č.
71/1992 Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemal. Takýto zásah zo strany štátu predstavuje
spravidla súčasný zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ale rovnako tak aj porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13
ods. 1 písm. a/ Ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v

jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22.03.2006).Žalobca bol toho názoru, že nemal povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu a zastavenie konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku bez zákonnej povinnosti tento poplatok zaplatiť nie je možné.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá
veta O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s § 246c ods. 1
vety prvej v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p.

Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu - povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu - sa odvolaní súd

primárne zaoberal jeho námietkou týkajúcou sa postavenia Slovenskej obchodnej inšpekcie ako
povinnej osoby podľa zákona č. 211/2000 Z. z.

Ústava Slovenskej republiky definuje povinné osoby ako „orgány verejnej moci“, ktoré majú povinnosť
primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku; podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon (čl. 26 ods. 5). Verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje

o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach
alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom
a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môžu
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná ako orgán

verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a
tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať
(uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sp. zn. I. ÚS 191/92 zo dňa
09.06.1992). Pojem verejná moc je širokým pojmom zahŕňajúcim tak orgány zákonodarnej, výkonnej aj
súdnej moci. Preto čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky vychádza zo širokej koncepcie povinných

osôb, ktoré bližšie špecifikuje § 2 zákona č. 211/2000 Z. z. tak, že ide o:

- štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon
zverujeprávomocrozhodovaťoprávachapovinnostiachfyzickýchosôbaleboprávnickýchosôbvoblasti
verejnej správy, a to iba v rozsahu ich rozhodovacej činnosti,

- právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným

celkom alebo obcou podľa osobitného zákona,

- právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými vyššie,

- iné právnické osoby a fyzické osoby podľa osobitného zákona.

Pod pojmom verejná správa rozumieme určitý druh činnosti alebo inštitúciu, ktorá verejnú správu
vykonáva. V prvom prípade ide o materiálnu definíciu a v druhom prípade definíciu správy z hľadiska

formálneho. Z materiálneho hľadiska je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných verejných
inštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou zákonodarnou ani súdnou (Hendrych, D. a kol. Správní
právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 6-7).

Na konanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. sa použijú ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), pokiaľ zákon č.

211/2000 Z. z. neustanovuje inak (§ 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.). Správny poriadok v ustanovení
§ 1 ods. 2 definuje správne orgány ako štátne orgány, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej
samosprávy, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
V predmetnej právnej veci je oblasťou verejnej správy, v ktorej je rozhodované, správa na úseku práva

na prístup k informáciám.Podľa§3ods.2vetaprvázákonač.128/2002Z.z.oštátnejkontrolevnútornéhotrhuvoveciachochrany
spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 128/2002 Z. z.“) Slovenská obchodná inšpekcia je orgánom štátnej správy podriadeným Ministerstvu

hospodárstva Slovenskej republiky.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a

povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho
orgánu“).

Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Keďže žalovaný je v zmysle § 3 ods. 2 veta prvá zákona č. 128/2002 Z. z. orgánom štátnej správy a
žalobou napadnutý právny akt je individuálnym rozhodnutím vydaným v správnom konaní, nemožno
prisvedčiť námietke žalobcu, že žalovaný nie je orgán verejnej správy, ale len orgán verejnej moci.

Následne, ani jeho ďalšie námietky v tomto smere nemajú relevanciu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné dodať, že krajský súd správne postupoval, keď
žalobcu vyzval výzvou na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 23 450 € (335 x 70 €)
podľapoložkyč.10písm.a/Sadzobníkasúdnychpoplatkov(č.l.30).Žalobcabolpoučený,žeaknebude
poplatok v určenej 10-dňovej lehote zaplatený, súd konanie zastaví podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992

Zb. Ustanovenie § 10 zákona č. 71/1992 Zb. rozlišuje medzi výzvou na zaplatenie súdneho poplatku a
uznesením na zaplatenie súdneho poplatku. Ide o dva inštitúty odlišné svojou formou, podmienkami a
následkami nezaplatenia súdneho poplatku na základe nich. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku (§
10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) je poplatníkovi zasielaná v prípade nezaplatenia súdneho poplatku
splatného podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania; následkom nezaplatenia súdneho

poplatku je zastavenie konania. Sama povinnosť vyplýva zo zákona a je podmienkou pre to, aby súd
mohol pokračovať v konaní. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku teda nie je rozhodnutím, neukladá sa
ňou povinnosť účastníkovi konania, a nevzťahujú sa na ňu požiadavky kladené na obsahové a formálne
náležitosti rozhodnutia (uznesenia).

Na druhej strane uznesenie (§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.) na zaplatenie súdneho poplatku je

účastníkovi zasielané len v taxatívne určených prípadoch, ak:

- už súd začal konať vo veci samej,

- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi, ktorému súd ustanovil opatrovníka, pretože nie je známy
jeho pobyt, alebo sa mu nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine,

- došlo k rozšíreniu návrhu alebo podaniu vzájomného návrhu v tej istej veci potom, ako začal konať

vo veci samej,

- ide o opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnych orgánov,

- žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Uznesenie, ktorým sa vyrubuje súdny poplatok je teda vydávané v prípadoch, kedy súdu zo zákona
vyplýva povinnosť o návrhu konať bez ohľadu na zaplatenie súdneho poplatku, alebo kedy došlo k

situácii, že súd napriek nezaplatenému súdnemu poplatku konanie nezastavil, ale v ňom pokračoval.
Ide o prípady, kedy by jednak došlo k neželanému odkladu rozhodnutia, ktoré neznesie odklad (napr.
predbežné opatrenie), alebo by prípadná hrozba zastavenia konania nebola efektívna, resp. účelná.
Rizikom, ktoré na seba účastník konania preberá v prípade nezaplatenia súdneho poplatku uloženého
mu uznesením súdu, je možnosť vymáhania („exekúcie“) nezaplateného súdneho poplatku podľa

zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky záverom poukazuje na subsidiárne použitie Občianskeho súdneho
poriadku, pretože vzťah medzi zákonom o súdnych poplatkoch a Občianskym súdnym poriadkom je
založenýnazásadelexspecialisderogatlegigenerali(osobitnýzákonaleboustanovenierušívšeobecný
zákon alebo ustanovenie); osobitným zákonom je zákon o súdnych poplatkoch a všeobecným zákonom
je Občiansky súdny poriadok. Nebol dôvod, aby krajský súd žalobcu vyzýval uznesením podľa § 10

ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., keďže neboli splnené taxatívne podmienky na jeho vydanie. Správne
teda žalobcu vyzval výzvou podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., ktorej je následkom nezaplatenia
súdneho poplatku zastavenie konania. Žalobca teda svojím konaním v rozpore s § 10 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. sám spôsobil zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Najvyšší súd
Slovenskej republiky zdôrazňuje, že jednotlivé ustanovenia zákona č. 71/1992 Z. z. (ale aj iných zákonov

vo všeobecnosti) nemožno vykladať izolovane a bez kontextu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov bol postup a rozhodnutie
krajského súdu v súlade s § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 250ja ods. 3 posledná veta O.s.p.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolpodľa§250kods.1vspojenís§224ods.1O.s.p.aúčastníkom
ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanému náhrada trov
konania zo zákona neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.