Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/138/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213206369
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2213206369.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Profidebt Slovakia, s.r.o., Bratislava, Mliekarenská 10,
zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Peter Kováč, s. r. o., Bratislava, Kubániho 16,
proti žalovanému: P. P., nar. XX. X. XXXX, bytom Q. A. E. XXX, o 113,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 30. septembra 2013 č. k. 12C/109/2013
- 35 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanom
domáhala zaplatenia neuhradenej časti úveru a zmluvnej pokuty (čiastkovými sumami 78,32 a 34,88
eur) s úrokmi aj úrokmi z omeškania (okrem náhrady trov konania) a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. Vec prejednal aj rozhodol ako drobný spor bez pojednávania s poukazom na ust. § 115a ods. 2,

§ 200ea ods. 1 a § 156 ods. 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) a rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 497 Obch. z. (Obchodného
zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s odkazom na § 261 ods. 3 písm. d/
rovnakéhozákona;§39, §451a§544ods.1a2O.z.(Občianskehozákonníkač.40/1964Zb.vznení
neskorších zmien a doplnení) a odkazom na § 79 ods. 2 O. s. p.; vecne potom nad rámec konštatovania
dojednania medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (obchodnou spoločnosťou Consumer Finance

Holding, a.s., Kežmarok, Hlavné námestie 12) a žalovaným 16. júna 2006 (?) úverového vzťahu za
podmienokpriblíženýchvodôvodnení,postúpeniapohľadávkyvočižalovanémužalobkynizmluvouz10.
marca 2011 a dvoch vzájomne si odporujúcich špecifikácií žalobou požadovaných súm (podľa ktorých by
sa najmä na jednej strane malo požadovať 113,20 eur a na druhej až 220,36 eur) najmä tým, že zmluva
o úvere (z ktorej vyvodzuje žalobkyňa nárok) neobsahovala zákonom predpísané podstatné náležitosti
(výšku úveru a úrok) a preto ju nešlo považovať za zmluvu o úvere, takže žalobkyni by mohlo vzniknúť

nanajvýš právo na vydanie bezdôvodného obohatenia a to, či k nemu (teda ku kladnému rozdielu medzi
celkovou sumou žalovaným získaných prostriedkov a sumou reprezentujúcou súhrn ním zaplatených
splátok) došlo, nešlo z podkladov predložených žalobkyňou zistiť a šlo tak o prípad nepreukázania
nároku. Rozhodnutie o trovách konania potom odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. § 142
ods. 1 O. s. p. a tým, že žalovanému nevznikli žiadne trovy.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie (rozsudku)

a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala opretím rozhodnutia (súdom
prvého stupňa) o nesprávne a neúplné skutkové závery, nesprávnym právnym posúdením veci a
tiež nepreskúmateľnosťou rozsudku (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O. s.
p.), keď predovšetkým nie je zrejmé, z čoho vyvodil súd prvého stupňa záver o tom, žeby zmluva
právnej predchodkyne žalobkyne a žalovaného mala byť zmluvou o úvere (treba totiž vychádzať z vôle
kontrahentov a nielen označenia zmluvy, pričom žalobkyňa popiera, žeby tu malo ísť o tzv. úverovú

zmluvu, ale podľa nej tu naopak ide o pôžičku), zo žiadnej časti rozsudku nemožno zistiť, prečo má byťzmluva použitá za základ žalobou uplatneného nároku neplatným právnym úkonom a z všeobecných
obchodných podmienok právnej predchodkyne žalobkyne (ďalej len „VOP“) a zmluvy je zrejmé, že
pôžička tu predstavovala rozdiel medzi cenou veci (mikrovlnnej rúry) a akontáciou, z ktorých dôvodov

je napadnutý rozsudok prinajmenšom predčasným.

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/, ako aj § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach
odvolaniacelúvec(pretožeodrozhodnutiavovecisamejbolozávislýmajrozhodnutieotrováchkonania)
a to bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, popri tom však so zreteľom k neposkytnutiu /
okresným súdom/ dostatočne zrozumiteľných odpovedí na všetky sa ponúkajúce otázky a tiež pre

dôvodne vytýkané nedostatočné /neúplné/ právne posúdenie veci nie aj o možnosť rozhodovania
odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou) a nutne musel dospieť k záveru, že napadnutý
rozsudok za vecne správne rozhodnutie považovať nemožno.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h/ rovnakého paragrafu,

odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného
predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods.
1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)

je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(inak práva zaručovaného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom
46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd,tohtoinakuverejnenéhovpríloheoznámeniaFederálnehoministerstvazahraničnýchvecíČSFR

č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por.
napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 či z 30. novembra
2010 sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
súdu prvého stupňa z prejednávanej veci, teda Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008).
I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť
č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery

zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na

strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právezvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych
opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladá sám osebe nielen dôvod odvolania podľa § 205

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale tiež nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom
predpokladaným druhým z takýchto ustanovení.

Rovnaké rozhodnutie potom zákon predpokladá i pri nesprávnom právnom posúdení veci, pokiaľ sa
toto vyskytne v súbehu s nedostatočne zisteným skutkovým stavom (keď inak najčastejšie býva takýto
súbeh nedostatkov na skutkovom i právnom „poli“ spôsobený tým, že nesprávnosť právneho uchopenia

problému vedie i k nezameraniu dokazovania na všetky relevantné skutočnosti). Tunajší odvolací súd
pritom navzdory pokusom o interpretáciu ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p., snažiacu sa
presvedčiť o dostatočnosti nájdenia (súdom prvého stupňa) správneho ustanovenia právneho predpisu
(bez nutnosti aj jeho správnej aplikácie) nemá ani tentoraz žiaden dôvod nezotrvať na opakovane ním
zaujímanom stanovisku, podľa ktorého takýto výklad je účelový a nemožno ho podporiť ani dôsledným
jazykovým rozborom úpravy, o ktorej je tu reč (kde je rozhodujúcou nevyhnutnosť vychádzania z

mäkčenej a nie tvrdenej podoby slova „správne“ a práve tým je daný i rozdiel medzi náležitým trvaním na
správnom nájdení aj použití rozhodného práva a nenáležitým uspokojením sa iba s jeho nájdením, ktoré
nezriedka môže byť aj výsledkom náhody a je celkom neakceptovateľným prejavom snahy sústreďovať
povinnosť na správny právny rozbor problému len na súdoch druhého stupňa).

V prejednávanej veci však ani nebolo nutné zájsť v úvahách až takto ďaleko, keďže nebolo možno inak,

než súhlasiť s odvolateľkou, že tu absentovalo i nájdenie všetkého rozhodného práva.

Podľa § 35 ods. 2 O. z. právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom.

Podľa § 41a O. z. ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno

sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby (odsek 1) a ak právnym
úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú
splnené všetky jeho náležitosti; pričom neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči
účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý (odsek 2).

Napokon podľa § 657 O. z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu,

najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu a podľa §
658 ods. 1 rovnakého zákona pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Pri riadení sa ako ustanoveniami spomenutými už súdom prvého stupňa, tak i tými, ktoré práve
odcitoval tunajší súd, potom bolo treba dať žalobkyni za pravdu v tom, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku v prejednávanej veci neobsahuje nič, o čo by šlo oprieť ten záver, podľa ktorého právna

predchodkyňa žalobkyne so žalovaným dojednali zmluvu o úvere. Takýto záver totiž bez ďalšieho
nešlo vyvodiť z písomnej zmluvy (výslovne označenej za zmluvu o pôžičke, tu por. č. l. 4 spisu) a
i keď apriori nejde vylúčiť, žeby tu takýmto zmluvným typom mal byť (či už pre nesprávne použitie
výraziva alebo pre absenciu podstatných náležitostí výslovne použitého zmluvného typu, „sanovateľnú“
však prítomnosťou náležitostí iného právneho úkonu a možnosťou uzavretia, že záujem na dojednaní

takéhoto iného úkonu zodpovedá vôli konajúcich) zastretý iný, ani pre toto výsledky dokazovania a
takto ani odôvodnenie napadnutého rozsudku neposkytovali spoľahlivý podklad. Pominúc to, že tunajší
odvolací súd sa vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi nestretol s podobným prípadom (v ktorom by
bola snaha tzv. všeobecným občiansko-právnym zmluvným typom pôžičky zastierať obchodnoprávny
vzťah z úveru), ale len s výskytom presne opačnej simulácie (u ktorej sa formálnym dojednaním zmluvy

ako úverovej sledovalo najmä v prvopočiatkoch vývinu tzv. spotrebiteľskej judikatúry vylúčenie ochrany
dlžníkov normami spotrebiteľského práva), tu súd prvého stupňa najmä neanalyzoval všetky do úvahy
prichádzajúce zmluvné typy a neposkytol ani žiaden argument na podporu svojho záveru o potrebe
vyloženia zmluvy žalovaného a právnej predchodkyne žalobkyne v rozpore s použitým jazykovýmvyjadrením. Takto sa mu (okresnému súdu) ale muselo prihodiť i to, že pri svojich úvahách o možnosti
uplatňovania nárokov žalobkyne nanajvýš podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení vynechal práve
ten logický medzikrok, ktorým bola možnosť uvažovania buď o platnom dojednaní práve toho zmluvného

typu, za aký bol úkon výslovne označený (čiže o pôžičke, ktorá - na rozdiel od úveru - dojednanie o
úrokoch ako podstatnú náležitosť nevyžaduje, okrem toho tu ide o reálny a nie konsenzuálny kontrakt a
dotreticepôžičkanarozdielodúverunevyžadujeanipísomnúformu,čočinílenobmedzenepoužiteľným
aj opieranie sa výlučne o obsah predkladaných listín) alebo o rovnako platnom dojednaní zmluvného
typuiného(pričomažvylúčenieobochtakýchtomožnostíbyposkytovalopriestorpreúvahyoneplatnosti

všetkých uvažovateľných právnych úkonov a o obraznej „záchrannej sieti“ v podobe ustanovení o
bezdôvodnom obohatení).

Pre nenazeranie na vec aj z tohto uhla pohľadu potom samozrejme súd prvého stupňa nemohol pokročiť
ani do štádia úvah o rozdieloch medzi úvermi (na jednej strane) a pôžičkami (na strane druhej) a tým
skôr nie o hľadaní styčných bodov medzi takýmito zmluvnými typmi (resp. tým z nich, o ktorý by podľa
okolností prípadu v prejednávanej veci malo ísť) a inštitútom spotrebiteľského úveru (v tejto súv. por. aj

zákon č. 258/2001 Z. z. platný v čase uzavretia zmluvy a to v znení účinnom k 21. júnu 2006, keďže až
takýmto dňom mal - vychádzajúc opäť z obsahu písomnej zmluvy v spise - žalovaný ako v poradí druhý
účastník zmluvy akceptovať a i podpisom potvrdiť návrh inak formulárovej zmluvy zo 16. dňa rovnakého
mesiacairoka,predloženýmusprostredkovateľkouprávnejpredchodkynežalobkyne;resp.idnesplatný
zákon č. 129/2010 Z. z. /nahrádzajúci ten skorší/) a následných úvah, či v tomto konkrétnom prípade

malo (alebo nemalo) dôjsť a došlo (alebo nedošlo) i k naplneniu požiadaviek kladených na právne úkony
normami spotrebiteľského práva.

Opísané medzery v právnom posúdení veci i skutkových zisteniach súdu prvého stupňa sa potom
nutne museli podpísať aj na odôvodnení napadnutého rozsudku, v prípade ktorého námietka jeho
nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov (v minulosti samostatný tzv. zrušovací dôvod podľa §

221 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v znení platom a účinnom do 31. augusta 2005 vrátane) rozhodne nebola
neopodstatnenou (v tomto prípade nie preto, žeby konečné závery súdu prvého stupňa o možnosti
žalovať iba bezdôvodné obohatenie a o nepreukázaní jeho výšky boli celkom vylúčenými či absurdnými,
ale preto, že pristúpenie k vyriešeniu predmetu sporu práve takto by si vyžadovalo podstatne viac
skutkových zistení aj argumentov /najmä právnych/, pri ktorých by akýkoľvek iný záver bol ďaleko menej

pravdepodobným či ešte lepšie úplne nepravdepodobným).

Odvolaciemu súdu za takéhoto stavu veci neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov
na dvojinštančný proces (zahŕňajúci tiež vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v
prvom stupni súdov) napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku
2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania
podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o veci, o trovách konania i
o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.) a to s vypravením nového rozhodnutia aj
odôvodnením obsahujúcim na relevantné otázky patričné odpovede (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.