Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, January 27, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/216/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112222431
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112222431.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom v Bratislave,
Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpeného HMG & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Štefanovičova 12, IČO: 35885459, proti žalovaným: 1. H. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., H. X,
zastúpenému JUDr. Ivetou Tarabčákovou, advokátkou, so sídlom v Prešove, Hlavná 13, 2. E. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D., G. XX, zastúpenej opatrovníčkou T. U., súdnou tajomníčkou Okresného súdu

vo T., za účasti vedľajšieho účastníka Občianskeho združenia slovenských spotrebiteľov AZ, so sídlom
v Skalici, Petrovská 10, IČO: 42 264 154, zastúpeným JUDr. Jozefom Kempom, advokátom, so sídlom v
Chorvátskom Grobe, Nám. Josipa Andriča 1, o zaplatenie 10 766,59 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného
v 1.rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 29C 421/2012-148 zo dňa 04. 09. 2013 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok s výnimkou výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku

o trovách vedľajšieho účastníka a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi 1 066,59 Eur s 10,9 % úrokom z omeškania ročne od 19.12.2001 do zaplatenia
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že splnením predmetného záväzku jedným zo žalovaných
alebo dlžníkom C. E., nar. XX.XX.XXXX na základe notárskej zápisnice zo dňa 21.12.2000 pod sp.

zn. N526/2000, Nz 482/2000 zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných al. dlžníka.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade vyslovil, že náhradu
trov konania účastníkom nepriznal. Vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Vyslovil, že
žalovaná v 2. rade je povinná zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia
vo výške 1 787,13 Eur a iných trov konania vo výške 645,50 Eur na účet právneho zástupcu do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.

Svojerozhodnutieodôvodniltým,žeprávnypredchodcažalobcuvzmysleust.§497anasl.Obchodného
zákonníka uzatvoril s poberateľom úveru C. E., nar. XX.XX.XXXX na základe zmluvy o stavebnom
úvere č. 17617023 uzatvorenú na cieľovú sumu 600 000 Sk a žiadosti o poskytnutie úveru úverovú
zmluvu na sumu 600 000 Sk pri úrokovej sadzbe 8,9 % ročne s tým, že do pridelenia cieľovej sumy o
stavebnom úvere platí úver ako medziúver a po pridelení a pripísaní nasporenej sumy k úverovému účtu
sa medziúver transformuje na nevypovedateľný stavebný úver s úrokovou sadzbou 6 % ročne.

Konštatoval, že podľa článku II sa poberateľ úveru zaviazal predmetný úver splácať pravidelnými

mesačnými splátkami, a to vo výške mesačných úrokov z poskytnutého úveru. Pri postupnom čerpaní
medziúveru stavebná sporiteľňa oznámi výšku splátky písomne. Pri predpoklade vyčerpania celého
medziúveru bude splátka vo výške 4.450,- Sk s tým, že začiatok splácania sa stanovuje na mesiac
nasledujúci po prvom čerpaní a po pridelení cieľovej sumy a transformácii medziúveru na stavebný úverbude splátka stavebného úveru vo výške 4.200,- Sk, ktorú mal splácať v zmysle čl. II bodu 2 vždy do
10. dňa príslušného mesiaca.

Podľa čl. III zmluvy návratnosť úveru bola zabezpečená spísaním notárskej zápisnice dlžníka o súhlase

sexekúciou,ktorájeexekučnýmtitulompodľa§274písm.e)Občianskehosúdnehoporiadkua§41ods.
2 zák. č. 233/1995 Z. z., ktorá bola spísaná na notárskom úrade dňa 21.12.2000 pod sp. zn. N526/2000
Nz482/2000.

Ďalej návratnosť úveru bola zabezpečená spísaním ručiteľského vyhlásenia žalovaných v 1. a 2. rade.

Uviedol, že predmetná zmluva o úvere uzatvorená v súlade s ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
je absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka a teda záväzkové vzťahy, ktoré na

základe uvedenej zmluvy vznikli, sa spravujú výlučne Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
účastníkov zmluvného vzťahu. V súlade s ust. § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka sa týmto zákonom
spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov zo záväzkových vzťahov, ktoré sa
spravujú zákonnou úpravou Obchodného zákonníka v zmysle ust. § 260 ods. 1 až 3 citovaného zákona.

Žalovaní v 1. a 2. rade ručiteľskými listinami uzatvorenými 11.12.2000 právnemu predchodcovi žalobcu

ako veriteľovi vyhlásili, že preberajú ručenie za predmetný úver vrátane úrokových nákladov s tým,
že sa zaväzujú na základe vyzvania žalobcu najneskôr však v deň splatnosti uhradiť úver alebo jeho
časť, pokiaľ ho v deň splatnosti neuhradí poberateľ úveru z vlastných prostriedkov. Z obsahu uvedených
ručiteľských hlásení nesporne vyplýva, že žalovaní v 1. a 2. rade prevzali ručenie za záväzok z
predmetnej úverovej zmluvy v zmysle ust.§ 303 a nasl. Obchodného zákonníka.

Uzavrel, že záväzkový vzťah z ručenia môže existovať iba popri hlavnom (základnom) záväzkovom
právnom vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, a preto má povahu vedľajšieho - akcesorického právneho
vzťahu. Z tejto jeho povahy vyplýva, že ručiteľský záväzok sa môže prevziať iba vo výške záväzku
dlžníka, a teda ručiteľ sa nemôže zaviazať na plnenie vo väčšom rozsahu, než v akom je zaviazaný
plniť sám dlžník. Zákon však nevylučuje, aby za jednu pohľadávku mohlo prevziať ručenie aj viac

osôb, a to každá za celý dlh alebo za jeho časť. Konštatoval, že v danej právnej veci už od roku 2003
prebieha exekučné konanie týkajúce sa predmetu konania voči hlavnému dlžníkovi C. E. na základe
exekučného titulu notárskej zápisnice zo dňa 21.12.2000 pod sp. zn. N526/2000, Nz482/2000. Keďže
ručiteľzodpovedázazáväzkydlžníkavočiveriteľoviibavrozsahujehonesplatenejčasti,vprípade,akby
súd vyhovel predmetnej žalobe v znení zodpovedajúcom petitu bez zohľadnenia existencie exekučného

titulu žalobcu ako veriteľa voči hlavnému dlžníkovi v totožnom predmete, žalobcovi by vznikol nárok na
to isté plnenie existenciou dvoch exekučných titulov. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie súdu vo veci
samej musí zohľadňovať aj existenciu exekučného titulu žalobcu ako veriteľa voči hlavnému dlžníkovi
v totožnom predmete konania.

Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovaným v 1. rade s poukazom na ust. § 408 Obchodného

zákonníka uplynutím absolútnej 10-ročnej premlčacej lehoty, vyhodnotil túto námietku za nedôvodnú s
poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19.04.2010 pod sp. zn. 33Cdo
3445/2008. V uvedenom rozhodnutí sa konštatuje, že ust. § 310 Obchodného zákonníka je špeciálne
k ust. § 391 a nasl. Obchodného zákonníka.

Z ust. § 310 Obchodného zákonníka vyplýva, že premlčanie práva veriteľa voči ručiteľovi je možné

konštatovať len za situácie, kedy je nad všetku pochybnosť zistené premlčanie práva veriteľa voči
dlžníkovi. Pokiaľ nedôjde k premlčaniu záväzku dlžníka, nemôže ručiteľ úspešne namietať premlčanie
práva z ručiteľského záväzku, i keby toto už premlčané bolo. Je pritom bez významu, z akého dôvodu
nie je (na rozdiel od práva voči ručiteľovi) právo veriteľa voči dlžníkovi premlčané. Konštatoval, že zo
žiadneho zákonného ustanovenia nemožno vyvodiť, že aplikácia ust. § 310 Obchodného zákonníka je

vylúčená potom, čo veriteľ vyzval ručiteľa k splneniu ručiteľského záväzku. Okrem iného najvyšší súd užv rozsudku pod sp. zn. 29Odo 405/2005 dospel k záveru, že veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia
záväzku voči ručiteľovi bez toho, aby ho k takémuto plneniu predtým vyzval.

Konštatoval, že prebiehajúce exekučné konanie žalobcu voči hlavnému dlžníkovi na základe poverenia

Okresného súdu v Prešove vydané 05.03.2003, ktoré doposiaľ ukončené nebolo, má za následok
spočívanie premlčacej lehoty veriteľa voči dlžníkovi a z uvedeného dôvodu s poukazom na ust. § 310
Obchodného zákonníka nemôžu ručitelia úspešne namietať premlčanie uplatneného nároku, a to ani s
poukazom na ust. § 408 Obchodného zákonníka.

Uzavrel, že aj podanie návrhu na začatie exekučného konania je právnym úkonom, ktoré v zmysle ust.
§ 402 Obchodného zákonníka možno považovať za uplatnenie práva v už začatom konaní a má za

následokspočívaniepremlčacejlehoty,pretožeexekučnékonaniejesúčasťousúdnehokonania,vktorej
sa oprávnený domáha núteného výkonu priznaného, resp. uznaného práva a požíva súdnu ochranu v
zmysle ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Preto vo vzťahu k ručiteľom v 1.a 2. rade vyhovel
žalobevčastinesplatenéhozáväzkuistinyúverukudňu10.12.2001,kedydošlokvyhláseniupredčasnej
splatnosti úveru vo výške 10 766,59 Eur.

Právne poukázal na ust. § 340 Obchodného zákonníka a uviedol, že priznal uplatnený úrok z omeškania
s poukazom na výzvu na splatenie úveru doručovanej žalovaným zo strany právneho predchodcu
žalobcu podaním zo dňa 10.12.2001, ktorá preukázateľne bola doručená najneskôr žalovanej v 2. rade
17.12.2001 počnúc dňom 19.12.2001 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Keďže žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 10,9 % ročne v zmysle čl. II

bod 3 písm. b), kedy sa v prípade omeškania platná úroková sadzba 8,9 % za dobu omeškania zvyšuje
o 2 % ročne. Konštatoval, že táto úroková sadzba je v súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka, ale
zároveň je nižšia ako úroková sadzba určená § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom ku
dňu vzniku omeškania (dvojnásobok diskontnej sadzby Národnej banky SR. Poukázal, že napriek tomu,
že žalovaný v 1. rade pôvodne tvrdil, že podpis na ručiteľskej listine vo vzťahu k hlavnému záväzku

nie je jeho podpisom, v priebehu súdneho konania po nahliadnutí do spisového materiálu jednoznačne
potvrdil, že podpis na ručiteľskej listine je jeho podpisom.

O trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade rozhodol podľa § 150 ods. 1 O. s. p. tak,
že súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal odôvodňujúc to nepriaznivou sociálnou situáciou
žalovaného v 1. rade. O trovách konania medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade rozhodol v zmysle ust.

§ 142 ods. 3 O. s. p. a vyslovil, že náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal, pretože
vystupoval na strane žalovaných, ktorí v spore neboli úspešní.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný v 1.rade, a to proti výroku
rozhodnutia, ktorým bol zaviazaný spoločne so žalovanou v 2.rade zaplatiť žalobcovi uvedenú sumu s
príslušenstvom. Poukázal na to, že súd vyslovil nesprávny názor vo vzťahu k premlčaniu uplatneného

nároku v zmysle ust. § 408 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie upravuje absolútnu premlčaciu
dobu, ktorá sa použije bez ohľadu na ostatné ustanovenia Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa
v odôvodnení rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 19. 04. 2010 sp. zn. 33Cdo
3445/2008. V tomto konaní však bolo sporné uplynutie riadnej 4-ročnej premlčacej doby a len vo vzťahu
k tejto súd konštatoval, že uplatnenie pohľadávky v konkurze má za následok spočívanie premlčacej

doby v súvislosti s hlavným záväzkom, a preto sa nemôže v zmysle ust. § 310 Obchodného zákonníka
premlčať ani akcesorický ručiteľský záväzok. Nezaoberal sa však otázkou premlčania podľa ust. § 408
Obchodného zákonníka. Uviedol, že v danej veci začala premlčacia doba voči žalovanému v 1.rade
plynúť v deň, kedy žalobca mohol prvýkrát voči nemu uplatniť túto svoju pohľadávku. S ručiteľského
vyhlásenia vyplýva, že ručitelia sa zaviazali plniť na základe vyzvania pôvodného veriteľa najneskôr v

deň splatnosti. Ako vyplýva z výzvy pôvodného veriteľa zo dňa 06. 09. 2001 okamžitá splatnosť bola
stanovená na 21. 10. 2001 a následne boli ručitelia opakovane vyzývaní na úhradu k 10. 12. 2001.
Najneskôr v nasledujúci deň žalobca mohol uplatniť svoj nárok voči žalovanému v 1.rade ako ručiteľovi,
začala mu plynúť premlčacia doba na jeho uplatnenie a najneskôr 11. 12. 2011 uplynula aj 10-ročnáabsolútna premlčacia doba. Žaloba však bola podaná až 23. 07. 2012, teda po jej uplynutí. K charakteru
premlčacej doby podľa ust. § 408 Obchodného zákonníka poukázal na rozhodnutie NS SR z 28. 07.
2008 sp. zn. 1MCdo 5/2008, podľa ktorého toto ustanovenie určuje maximálnu dĺžku premlčacej doby,

pričom jej začiatok sa počíta odo dňa, keď začala prvýkrát plynúť a jej trvanie nemôže predlžiť ani iné
ustanovenie tohto zákona. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok NS SR zo dňa 06. 03. 2008 sp. zn.
6Obdo 2/2007. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pretože súd prvého stupňa neposúdil správne otázku premlčania nároku, keď ust. § 408 Obchodného
zákonníka na jednej strane interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav. Ďalej uviedol, že v prípade,

že sa odvolací súd stotožní s dôvodmi odvolania, bude zmenou, resp. zrušením výroku I prvostupňového
rozsudku dotknutý aj výrok III o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným v 1.rade. Preto
navrhol zmeniť aj tento výrok a vyčíslil trovy konania celkom vo výške 1 116,85 Eur a trovy odvolacieho
konania vo výške 278,35 Eur. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok zmenil tak, že žalovanú v
1.rade nezaviaže na zaplatenie sumy a zaviaže žalobcu na náhradu trov prvostupňového konania a
trovy odvolacieho konania.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca. Mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol vec správne a vec
aj správne právne posúdil. Nie je pravdou, aby sa súd prvého stupňa nezaoberal námietkou premlčania
podľa ust. § 408 Obchodného zákonníka. Vyhodnotil ju ako neopodstatnenú, pričom poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 3445/2008 zo dňa 19. 04. 2010. Ďalej
dôvodil, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nemožno vyvodiť, že aplikáciu ust. § 310 Obchodného

zákonníka je vylúčená po tom, čo veriteľ vyzval ručiteľa k splneniu ručiteľského záväzku. Vzhľadom
na ust. § 310 Obchodného zákonníka, právo žalobcu voči žalovanému ako ručiteľovi nie je premlčané.
Žalovaný v 1.rade poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 5/2008 a 6Obo 2/2007,
pričom poukázal na to, že žiadne z týchto rozhodnutí nepodporuje právny názor žalovaného v 1.rade
o nepoužití, resp. vylúčení aplikácie ust. § 310 Obchodného zákonníka z dôvodu aplikácie ust. § 408

Obchodného zákonníka. V plnom rozsahu sa stotožňuje s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci
a považuje ho za vecne správne. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal
žalovaného v 1.rade uhradiť mu trovy odvolacieho konania vo výške 334,01 Eur.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého

stupňa rozhodol nesprávne a napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p..

Z obsahu vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že právny predchodca žalobcu,
Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s. dňa 11.12.2000 s poberateľom úveru C. E. uzatvorila úverovú
zmluvu, na základe ktorej poskytol poberateľovi úveru na základe zmluvy o stavebnom sporení

uzatvorenej na cieľovú sumu 600 000 Sk a žiadosti o poskytnutie úveru, úver vo výške 600 000 Sk
pri úrokovej sadzbe 8,9 %. Na zabezpečenie návratnosti úveru bola dňa 21.12.2000 spísaná notárska
zápisnica, predmetom ktorej bolo vyhlásenie povinných osôb podľa § 274 písm. e) O. s. p. a § 41 ods. 2
zák. č. 233/1995 Z. z. o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou, ktorou sa poberateľ úveru C. E. ako
dlžník zaviazal záväzok voči právnemu predchodcovi žalobcu splácať podľa dohodnutých podmienok

uvedených v notárskej zápisnici s vyhlásením, že v prípade nesplnenia si záväzku vyplývajúceho
z predmetnej zmluvy súhlasí s tým, aby sa táto notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre
výkon rozhodnutia. Návratnosť úveru bola zabezpečená ručiteľskou listinou č. 1, obsahom ktorého bolo
vyhlásenie žalovaného v 1. rade v zmysle ust. § 540 až 550 Občianskeho zákonníka a § 3 a 412
Obchodného zákonníka, že ručí za úver vrátane úrokových nákladov poskytnutý právnym predchodcom

žalobcu v prospech dlžníka s tým, že sa zaväzuje na základe vyzvania veriteľa najneskôr však v
deň splatnosti uhradiť úver z vlastných prostriedkov. Zhodná ručiteľská listina bola podpísaná zároveň
žalovanou v 2. rade. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 19.12.2002 právny predchodca žalobcu
predmetnú pohľadávku postúpil žalovanému. Žalovaným v 1. a 2. rade bolo postúpenie pohľadávky
oznámené podaním zo dňa 14.01.2003.

Zo skutkových zistení mal prvostupňový súd za to, že posudzovaný právny vzťah účastníkov konania je
právnym vzťahom, ktorý sa upravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože predmetná zmluvao úvere bola uzatvorená v súlade s ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a je absolútnym obchodom
podľa ust. § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka. Uzavrel, že v danom prípade išlo o záväzkové vzťahy,
ktoré vznikli na základe uvedenej zmluvy a ktoré sa spravujú výlučne Obchodným zákonníkom, bez

ohľadu na povahu účastníkov zmluvného vzťahu.

V zmysle tohto záveru vyhodnotil aj jednotlivé námietky žalovaných v 1. a 2.rade ako ručiteľov, ktorí
mali vyhlásiť, že preberajú ručenie za predmetný úver. Z týchto ručiteľských hlásení vyplýva, že prevzali
ručenie za záväzok z tejto úverovej zmluvy v zmysle ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka.

Odvolací súd je názoru, že súd prvého stupňa rozhodol nesprávne v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia veci a odvolací súd sa nestotožňuje s odôvodnením jeho rozhodnutia v napadnutej časti.

Predmetnýzmluvnývzťahvznikoldňa11.12.2000,keďprávnypredchodcažalobcuWüstenrotstavebná
sporiteľňa, a. s. s poberateľom úveru C. E. uzatvoril úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytol
poberateľovi úver vo výške 600 000 Sk pri úrokovej sadzbe 8,9 %.

S účinnosťou novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 150/2004 Z. z. od 01. 04. 2004
sa posilnila právna ochrana aj na vzťahy spred účinnosti zákona, teda aj na predmetnú právnu vec,

ktorá bola založená zmluvou o stavebnom úvere dňa 11. 12. 2000. Účastníkmi tejto zmluvy bol právny
predchodca žalobcu Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s., ktorá mala v predmete svojho podnikania
poskytovanie úverov a dlžník, ktorý bol fyzickou osobu (ďalej len poberateľ úveru“). Súčasťou tejto
zmluvy (prílohou), boli aj ručiteľské listy č. 1 a 2, na základe ktorých odporcovia v 1. a 2.rade sa zaviazali
predmetný úver uhradiť, ak ho neuhradí v lehote splatnosti poberateľ úveru.

Odvolací súd je názoru, že prejednávaná vec je jednoznačne svojou povahou spotrebiteľskou vecou a
dopadá na ňu právna ochrana vyplývajúca z ust. § 54 Občianskeho zákonníka.

Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhorší svoje zmluvné postavenie.

Podľa ust. § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy podľa ust. § 52 uzavreté pred
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ust. § 53 a § 54 tohto zákona a
spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť, časových úsekov aj z ust. § 55 ods. 1, ak
ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53, § 54 a § 57

Občianskeho zákonníka podľa ods. 3 sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy o práve užívať budovu
alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa ods. 3 daná do súladu s ust. § 55 ods. 1 tohto
zákona, ak ide o náležitosti zmluvy, a to do troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa ods. 3.

Odvolací súd nepopiera, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá tretia časť Obchodného

zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy.

Daná vec je však vecou o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou
(zákon č. 634/1992 Zb. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a
spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na svoju spotrebu, a preto ide o občianskoprávny vzťah.

O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu odvolací súd nepochybuje a zodpovedá tomu aj definícia

spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom (porovnaj § 23 zákona č. 634/1992 Zb., ktorý za spotrebiteľskú zmluvuneskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka) ...., „za spotrebiteľskú zmluvu sa
považuje zmluva podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a ....“).

Preto sa odvolací súd nestotožňuje so záverom, že na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna

úprava občianskeho práva, ale obchodného práva.

Bolo úlohou súdu podrobiť súdnej kontrole predmetnú zmluvu, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou a nie
je dôvod, aby na predmetnú právnu vec nemala dopadať úprava spotrebiteľskej povahy, a teda úprava
vyplývajúca z ust. § 54 Občianskeho zákonníka.

V zmysle tejto úpravy, zmluvné podmienky nemôžu byť v neprospech spotrebiteľa, resp. spotrebiteľ
sa nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo inak si zhoršiť svoje zmluvné

postavenie.

Podstatou sporu v danom prípade bola okolnosť, že po podaní žaloby žalovaný v 1.rade (ako ručiteľ)
vzniesol námietku premlčania. Bolo úlohou súdu vzhľadom na to, že žalovaný uplatnil námietku
premlčania vo vzťahu, ktorý je spotrebiteľský, sa s touto námietkou vysporiadať v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie.

Súd prvého stupňa tak mal posudzovať, či žalobca uplatnil právo premlčané alebo nie a v zmysle
zásady hospodárnosti konania, mal pristúpiť k súdnej kontrole zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách.

Aj na predchodcu žalobcu totiž dopadalo ust. § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, keď všetci
dodávatelia mali rovnakú 3-mesačnú dobu na zosúladenie zmluvných podmienok s ust. § 54 ods. 1

Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa poukazoval na ust. § 310 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k ust. § 391 a nasl.
Obchodného zákonníka, z ktorého vyvodil použitie ustanovení o premlčaní, nie podľa občianskeho
práva, alebo podľa obchodného práva. V danom prípade však ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je
regulovaná osobitnou právnou úpravou a ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma

úver na spotrebu.

Je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov
súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu občianskych práv a nie podnikateľské právo
(rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009).

S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. (01. 04. 2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva.

Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým
ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka („spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho
postavenie“). Preto použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny vzťah,
vrátanepremlčaniapredstavujezhoršeniapostaveniaspotrebiteľa,ajkeďvdanomprípadeideoručiteľa.

V danom prípade ide o ručiteľov (žalovaných v 1. a 2.rade), ktorých vzťah sa odvíja od hlavného

záväzkového právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Ručiteľovi však patria všetky oprávnenia,
aké mal z daného vzťahu dlžník voči veriteľovi.

Podľa ust. § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky,
ktoré by mal proti veriteľovi dlžník.To platí aj vo vzťahu k námietke premlčania (porovnaj Jaromír Sloboda a kol., Občiansky zákonník,
Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie, EUROUNION, str. 501). „Ručiteľovi sa zachovávajú všetky
námietky, ktoré mal dlžník voči pohľadávke v čase prevzatia ručenia. Ručiteľovi tak patria námietky

smerujúce proti pohľadávke (napr. že je premlčaná)“.

Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka s právom EÚ, ktoré
umožňujú členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia než aké odporúča
Smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 Smernice).

Postavenie spotrebiteľa však nie je prípustné zhoršiť oproti právnej úprave v Občianskom zákonníku,
vrátane zabezpečenia úveru, ktorý odvolací súd nespochybňuje, že je absolútnym obchodom. V rámci

kolízie však dvoch noriem na ten istý inštitút je toho názoru, že sa použije občianskoprávna úprava.

Na tieto závery odvolací súd poukazuje aj v súvislosti s uznesením Ústavného súdu SR (I. ÚS 402/2013).

Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie NS SR 6MCdo 4/2012. Toto rozhodnutie rešpektuje, avšak
nestotožňujesasozáverom,ohľadomplošnéhouprednostňovanianovéhoobchodnéhopráva,vprípade
zabezpečovacích prostriedkov (akým v danom prípade bol ručiteľský záväzok), aby mali iný režim

regulácie ako záväzok hlavný.

S poukazom na tieto zistenia a skutočnosti bol odvolací súd názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
je potrebné v napadnutej časti zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a vec vrátiť na ďalšie
konanie.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa nanovo vykoná dokazovanie na zistenie, či právny vzťah účastníkov

konania od svojho vzniku, nie je vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, či v čase uzatvorenia
zmluvy nebol dlžník v postavení spotrebiteľa a žalobca v postavení dodávateľa, a či preto nepôjde o
právny vzťah, ktorý nie je vyňatý z režimu spotrebiteľského práva, aj keď nejde o spotrebiteľský úver.

V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.