Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 25, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoPr/9/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114211073
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2114211073.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov

senátu JUDr. Lea Stovičková a JUDr. Daša Kontríková v právnej veci navrhovateľky: J. B., narodená
XX.XX.XXXX, bytom P. XX, A., zastúpenej advokátom JUDr. Timotejom Minarovičom, so sídlom A.
Žarnova 1, Trnava, proti odporcovi: Fakultná nemocnica Trnava, so sídlom A. Žarnova 11, Trnava, IČO:
00 610 381, zastúpenému advokátkou JUDr. Martou Srncovou, so sídlom Seberíniho 9, Bratislava, o
zaplatenie 3 066,60 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava
č.k. 17Cpr/2/2014- 54 zo dňa 3. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania 155,05 eur k rukám

právneho zástupcu navrhovateľky JUDr. Timoteja Minaroviča do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu

3 066,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3 066,60 eur od 16.05.2012
do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách rozhodol tak, že odporca je povinný
zaplatiť navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 620,21 eur a náhradu iných trov
konania v sume 183,50 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jej právneho zástupcu. Súd
dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je v celom rozsahu dôvodný, navrhovateľke vznikol nárok
na zaplatenie odstupného vo výške štvornásobku jej priemerného mesačného zárobku na základe

dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.04.2012, pričom výška jej priemerného zárobku
v zmysle § 134 Zákonníka práce v rozhodujúcom období bola 766,65 eur, ktorá skutočnosť medzi
účastníkmi nebola sporná. Medzi účastníkmi tiež nebolo sporu o tom, že dňa 05.04.2012 uzatvorili
dohodu o skončení pracovného pomeru pre nadbytočnosť navrhovateľky z dôvodov organizačných
zmien, v ktorej bolo dohodnuté odstupné pre navrhovateľku vo výške štvornásobku jej priemerného
mesačného zárobku. Pracovný pomer navrhovateľky sa na základe uvedenej dohody skončil ku dňu
30.04.2012. Dôvodom uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru bolo rozhodnutie riaditeľa

Fakultnej nemocnice Trnava zo dňa 21.03.2012, ktorým sa malo s účinnosťou od 01.05.2012 okrem
iných pracovných miest, zrušiť aj pracovné miesto navrhovateľky, pričom navrhovateľka využila zákonnú
možnosť upravenú v ustanovení § 76 ods. 2 Zákonníka práce uzatvoriť uvedenú dohodu vzhľadom na to,
že jej bola zamestnávateľom daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. S uzatvorením
takejto dohody bol spojený zákonný nárok zamestnanca na odstupné. Výška odstupného bola v danom
prípade výsledkom dohody zmluvných strán. Neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru nebola
napadnutá žiadnym z účastníkov pracovného pomeru žalobou podľa § 77 Zákonníka práce na súde

v príslušnej zákonnej lehote, preto súd v tomto konaní prípadnú neplatnosť dohody už nemohol riešiťani ako predbežnú otázku. Na základe predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa
05.04.2012 je tak odporca povinný navrhovateľke poskytnúť odstupné, pretože v danom prípade je
zrejmé, že v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru boli splnené všetky zákonné

predpoklady pre vznik nároku navrhovateľky v zmysle § 76 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom
ku dňu uzatvorenia predmetnej dohody. V čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru
totiž bolo prijaté rozhodnutie odporcu o organizačnej zmene, na základe ktorého bola navrhovateľka
pre odporcu nadbytočnou, navrhovateľke bola odporcom daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, navrhovateľka preto využila možnosť skončiť pracovný pomer dohodou s nárokom

na odstupné, ktorú dohodu účastníci uzatvorili dňa 05.04.2012. Odporca sa v konaní bránil tým, že
rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 21.03.2012, na základe ktorého malo byť zrušené pracovné
miesto navrhovateľky s účinnosťou od 01.05.2012, bolo zrušené neskorším rozhodnutím riaditeľa
Fakultnej nemocnice Trnava zo dňa 18.04.2012, ktorá skutočnosť bola navrhovateľke oznámená dňa
30.04.2012, teda v posledný deň trvania jej pracovného pomeru, pričom navrhovateľke bolo umožnené
zotrvať v pracovnom pomere. Z uvedeného dôvodu mal odporca za to, že nie je daný zákonný

nárok navrhovateľky na odstupné, nakoľko toto malo byť vyplatené v súvislosti s nadbytočnosťou
navrhovateľky, ktorá vzhľadom na zrušenie organizačnej zmeny nebola daná, preto navrhovateľka nemá
nárok na odstupné, keďže jej pracovné miesto bolo zachované a bolo jej umožnené vrátiť sa do práce.
Takéto dodatočné rozhodnutie odporcu o zrušení predchádzajúceho rozhodnutia o organizačnej zmene,
ktoré viedlo k uzatvoreniu predmetnej dohody, však nemôže mať žiaden relevantný vplyv na už platne

uzatvorený dvojstranný právny úkon, a to ani pokiaľ k zrušeniu rozhodnutia o organizačnej zmene došlo
pred skončením pracovného pomeru na základe uzatvorenej dohody. Dohoda o skončení pracovného
pomeru zo dňa 05.04.2012 je totiž dvojstranný právny úkon a ako taký môže byť menený len na základe
prejavu vôle oboch zmluvných strán, k čomu v danom prípade nedošlo. Rozhodnutie riaditeľa zo dňa
18.04.2012 o zrušení predchádzajúcich organizačných zmien v zmysle konštantnej judikatúry nemá

povahu právneho úkonu a takéto rozhodnutie nemôže ani jednostranne meniť obsah už uzatvorenej
dvojstrannej dohody o skončení pracovného pomeru. Ani skutočnosť, že navrhovateľke odporca
oznámil, že môže zotrvať na svojom pôvodnom pracovnom mieste, ktorá skutočnosť bola navrhovateľke
oznámená v posledný deň trvania jej pracovného pomeru dňa 30.04.2012, nič nemení na závere súdu o
opodstatnenosti nároku navrhovateľky na dohodnuté odstupné, keďže medzi účastníkmi bola v súlade

so zákonom uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.04.2012 a ako taká je pre
zmluvné strany záväzná. K zmene alebo zrušeniu dvojstrannej zmluvy by mohlo dôjsť iba dohodou
zmluvných strán v súlade s ustanovením § 493 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 4 Zákonníka práce,
pričom prípadná dohoda o zmene alebo zrušení písomne uzatvorenej dohody, by rovnako musela byť
uzatvorená písomne v súlade s ustanovením § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v spojení s § 1 ods. 4

Zákonníka práce. Vzhľadom na uvedené je dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.04.2012
pre jej účastníkov záväzná a jej zmluvné strany sú povinné ju plniť, a to vrátane záväzku odporcu
zaplatiť navrhovateľke v súvislosti so skončením jej pracovného pomeru dohodnuté odstupné vo výške
štvornásobku jej priemerného mesačného zárobku. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva
možnosť, že ak dodatočne odpadnú dôvody, pre ktoré bola dohoda o skončení pracovného pomeru

uzatvorená, napr. v dôsledku zrušenia predchádzajúceho rozhodnutia o organizačných zmenách,
spôsobuje to dodatočnú neplatnosť dohody, resp. jej časti ohľadom odstupného. V čase uzatvorenia
dohody existovalo rozhodnutie o organizačnej zmene, navrhovateľke bola z tohto dôvodu daná výpoveď
pre nadbytočnosť, zmluvné strany sa preto dohodli na skončení pracovného pomeru dohodou a
v súvislosti so skončením pracovného pomeru dojednali odstupné podľa § 76 ods. 2 Zákonníka

práce. Pokiaľ odporca poukazoval na skutočnosť, že navrhovateľka nemá nárok na odstupné, pretože
Zákonník práce vo svojom ustanovení § 76 upravuje právny nárok na vyplatenie odstupného pokiaľ sa
pracovný pomer zamestnanca skončí z dôvodu nadbytočnosti, pričom organizačná zmena vzhľadom
na rozhodnutie odporcu zo dňa 18.04.2012 ku dňu skončenia pracovného pomeru nebola daná, a
preto pre uplatnený nárok navrhovateľky na vyplatenie odstupného nie je daný legálny dôvod vzhľadom

na kogentnosť ustanovení Zákonníka práce, tento argument odporcu neobstojí, pretože rozhodujúca
je existencia dôvodov na skončenie pracovného pomeru dohodou pre nadbytočnosť zamestnanca v
čase uzatvorenia dohody ako dvojstranného právneho úkonu, neskoršia zmena rozhodnutia odporcu
o zrušení organizačnej zmeny na už uzatvorenú dohodu nemá žiaden právny vplyv, nespôsobuje
neplatnosť uzatvorenej dohody v časti odstupného, ako sa snažil v konaní argumentovať odporca.

Navyše takýto postup odporcu by bolo možné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi
(§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď odporca najskôr navrhovateľke dal výpoveď z dôvodu
organizačných zmien, následne s ňou uzatvoril dohodu o skončení pracovného pomeru a zaviazal
sa vyplatiť jej odstupné, neskôr svoje rozhodnutie o organizačnej zmene jednostranne zrušil. Postupzamestnávateľa - odporcu, ktorý v čase pred skončením pracovného pomeru zrušil svoje rozhodnutie o
organizačnej zmene, ktoré bolo dôvodom skončenia pracovného pomeru navrhovateľky, v súvislosti s
čím spája následky neplatnosti dohody v časti odstupného je v rozpore s dobrými mravmi, keď odporca

neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou nenapadol žalobou na súde,
teda pracovný pomer navrhovateľky sa skončil, pričom táto by v súvislosti s jeho skončením nemala
nárok na dohodnuté odstupné. V dôsledku zmätočného konania odporcu tak prišla o prácu, avšak bez
príslušných peňažných nárokov, ktoré slúžia na zaistenie zamestnanca, ktorého pracovný pomer končí
z dôvodov na strane zamestnávateľa. Odporcovi možno pričítať na ťarchu to, že skutočnosť, že zrušil

organizačnú zmenu, nedal vedieť navrhovateľke v dostatočnom predstihu, ako správne argumentovala
navrhovateľka, ktorá ak by sa dňa 30.04.2012 nedostavila do práce vyriešiť administratívne záležitosti,
vôbec by sa o zmene rozhodnutia zamestnávateľa nedozvedela, pretože oznámenie zamestnávateľa jej
bolo doručené poštou až dňa 03.05.2012. Odporca tiež nevyvinul dostatočnú iniciatívu na uzatvorenie
dvojstranného úkonu o zrušení dohody, keď navrhovateľke uvedené skutočnosti len oznámil, pričom
jej neponúkol možnosť zrušiť dohodu o skončení pracovného pomeru, len jej oznámil možnosť využiť

príležitosť vrátiť sa do zamestnania, čo však pre zrušenie dohody o skončení pracovného pomeru nie
je dostatočné, nakoľko bolo potrebné, aby zmluvné strany najneskôr do skončenia pracovného pomeru
uzatvorili písomnú dohodu o zrušení dohody o skončení pracovného pomeru. Preto ak odporca namieta,
že vzhľadom na neexistenciu organizačnej zmeny v čase skončenia pracovného pomeru, zanikol nárok
navrhovateľky na odstupné, možno postup odporcu v súvislosti so skončením pracovného pomeru

navrhovateľky a zrušením rozhodnutia o organizačnej zmene považovať za konanie v rozpore s dobrými
mravmi. Pokiaľ odporca namietal, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom sa spravoval
ustanoveniami zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, pričom verejnoprávny
charakter tohto zákona vylučuje možnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi pri skončení jeho
pracovného pomeru odstupné z iných ako zákonom ustanovených dôvodov a keďže pri skončení

pracovného pomeru navrhovateľky dohodou neboli splnené predpoklady na výplatu odstupného
spočívajúce v nadbytočnosti, nemá nárok na odstupné, ani tento argument odporcu nebolo možné
zohľadniť, pretože ako bolo vyššie uvedené, rozhodujúca je skutočnosť, že všetky zákonné podmienky
v zmysle § 76 ods. 2 Zákonníka práce na vyplatenie odstupného boli splnené v čase uzatvorenia dohody
o skončení pracovného pomeru a neskorší jednostranný akt odporcu, nemôže spôsobovať zánik nároku

navrhovateľky na vyplatenie odstupného. Súd tak dospel k záveru, že navrhovateľke vznikol nárok
na zaplatenie dohodnutého odstupného vo výške štvornásobku jej priemerného mesačného zárobku,
ktorého výška v rozhodujúcom období bola 766,65 eur, teda navrhovateľka má nárok na zaplatenie
odstupného v celkovej sume 3 066,60 eur (4 x 766,65 eur). Nárok na výplatu tohto odstupného jej
vznikol po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne, pričom v prejednávanej veci

nebolo sporným, že výplatný termín u odporcu bol 15. deň v mesiaci, teda nárok na výplatu odstupného
navrhovateľke vznikol dňa 15.05.2012. Pretože odporca navrhovateľke odstupné nevyplatil, dostal sa do
omeškania so zaplatením odstupného navrhovateľke v sume 3 066,60 eur dňa 16.05.2012, a preto má
navrhovateľka nárok na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy. Výšku úroku z omeškania určuje
nariadenievládyč.87/1995Zb.,ktorávýškaúrokuzomeškaniakudňuzačiatkuomeškaniaodporcubola

o 8 % viac ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného záväzku, ktorá bola ku dňu 16.05.2012 vo výške 1%, preto má navrhovateľka nárok na
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 3 066,60 eur od 16.05.2012 až do zaplatenia.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd návrhu navrhovateľky na zaplatenie sumy 3 066,60
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3 066,60 eur od 16.05.2012 do zaplatenia v

celom rozsahu vyhovel. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku a plne úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho
zastúpenia v sume 620,21 eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, pretože
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe

vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym záverom tým, že na konkrétny predmet sporu aplikoval
nesprávny právny predpis. Súd pri odôvodnení svojho rozsudku s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 4
Zákonníka práce posúdil platnosť uzavretej dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.04.2012
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Zákonník práce v danom ustanovení uvádza,
že ak nie je v prvej časti (ustanovenie § 1 až § 4 Zákonníka práce) ustanovené inak, vzťahujú sa

na právne vzťahy v odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa názoru odporcu
toto neplatí ako výkladové pravidlo pre jasne formulovaný obsah konkrétnych ustanovení Zákonníkapráce ako je to v prípade ustanovenia § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Odporca uznáva, že pri
uzatváraní dohody bola podstatná vôľa účastníkov ukončiť pracovný pomer dohodou a to z dôvodu
organizačných zmien na strane zamestnávateľa (§ 60 ods. 2 Zákonníka práce) ku dňu 30.04.2012. Ak sa

však zmenili okolnosti na strane zamestnávateľa, za ktorých k uzavretiu dohody došlo, zamestnancovi
titulom skončenia pracovného pomeru nevzniká právny nárok na vyplatenie odstupného. Tým však
nie je dotknutý nárok zamestnanca na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka
práce, ak je vo väzbe na ustanovenie § 222 ods. 2 Zákonníka práce o bezdôvodnom obohatením.
Podľa názoru odporcu sa súd nevysporiadal s predmetom nároku ako bol vymedzený v žalobnom

návrhu, že sa domáha peňažného nároku titulom odstupného na základe kvalifikovaného skončenia
pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti k 30.04.2012. Podľa názoru odporcu v tomto konkrétnom
prípade je nárok na odstupné z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca podmienený kauzalitou medzi
existujúcou organizačnou zmenou na strane zamestnávateľa a nadbytočnosťou zamestnanca. Odporca
rešpektoval vôľu navrhovateľky skončiť pracovný pomer, nemal úmysel napadnúť na súde neplatnosť
skončeniapracovnéhopomeru.Poukázalpretonaúpravupodľaustanovení§41O.z.,ktorájepoužiteľná

aj v oblasti pracovnoprávnych vzťahov. Napriek platnosti prvej časti dohody účastníkov o skončení
pracovného pomeru podľa ustanovenia § 60 Zákonníka práce, druhá časť právneho úkonu o vyplatení
odstupného je neplatná pre rozpor s kogentnou úpravou Zákonníka práce. Odporca je toho názoru, že
obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona,
cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Poukázal na judikáty rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej

republiky 21Cdo 983/2013, 21Cdo 1779/2010, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
21Cdo 1667/2001. Z termínu odstupné priamo vyplýva, že hlavným účelom je poskytovanie odstupného
ako určitá satisfakcia poskytovaná zamestnancovi zo strany zamestnávateľa za to, že pracovný pomer
skončí skôr ako účastníci pôvodne v zmluve predpokladali a skončenie pracovného pomeru nespočíva
v osobe zamestnanca alebo osobe zamestnávateľa. Preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zmeniť tak, že sa návrh zamietne a rozhodne sa o priznaní trov odporcovi vo výške 183,50 eur
za súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu.

Navrhovateľkavosvojompísomnomvyjadreníkdoručenémuodvolaniuodporcuprostredníctvomsvojho
právneho zástupcu navrhla, aby odvolací súd odvolanie v celom rozsahu zamietol a napadnutý
rozsudok potvrdil a zároveň odporcu zaviazal k zaplateniu trov odvolacieho konania navrhovateľke za

1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu (121,17 eur), plus paušálna náhrada 8,04 eur, spolu
129,21 eur, DPH 20% 25,84 eur, trovy vrátane DPH 155,05 eur. Poukázala ako došlo ku skončeniu
pracovného pomeru u odporcu danou dohodou a zdôraznila, že navrhovateľka a odporca konali v
intenciách zákonnej úpravy danej Zákonníkom práce platným a účinným v čase uzavretia dohody o
skončení pracovného pomeru. O tom, že sa nejednalo o simulovaný, zastretý úkon svedčí rozhodnutie

odporcu zo dňa 21.03.2012, ktorým boli zrušené štyri pracovné miesta vrátane miesta navrhovateľky,
pričom odporca toto svoje rozhodnutie ako platné nespochybnil, len ho zmenil ďalším rozhodnutím
zo dňa 18.04.2012. Nasledujúce jednostranné kroky odporcu ako zamestnávateľa nemajú možnosť
jednostranne zvrátiť či zmeniť dvojstranne lege artis uzatvorenú dohodu o skončení pracovného pomeru
a vyplatení odstupného. Argumentácia odvolateľa smerujúca k povinnosti prerokovať organizačné

zmeny podľa kolektívnej zmluvy, je pre posúdenie platnosti rozviazania pracovného pomeru dohodou a k
povinnosti vyplatiť odstupné irelevantná. Rovnako pre túto vec nie je rozhodujúce posúdenie povinnosti
zamestnanca podľa zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme. V zmysle civilného
práva „pacta sund servanda“ súd správne vyhodnotil predmetnú dohodu o skončení pracovného
pomeru zo dňa 05.04.2012, okolnosti, ktoré predchádzali jej vzniku a ju samotnú a rozhodol správne

v súlade s aktuálnou zákonnou úpravou. Poukázala tiež na identickú vec už právoplatne skončenú
rozsudkom Okresného súdu Trnava 10Cpr/2/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k.
25CoPr/1/2014-198.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania

(§ 201 O.s.p.), proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 201 a § 202 O.s.p.), , preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 ) pretože dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je
vecne správny.Odvolací súd poukazuje na správne zistený skutkový stav súdom prvého stupňa pretože vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre právne posúdenie veci, vykonané dôkazy správne vyhodnotil
a dospel k správnym skutkovým záverom. V plnom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku súdu

prvého stupňa s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. a odkazuje na správne odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa žiada dodať už iba
nasledovné:

Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi prvostupňového súdu, že v čase, keď došlo k uzavretiu
predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.04.2012 boli splnené všetky zákonné

podmienky súdom prvého stupňa aplikovaných v ust. § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v znení účinnom
v rozhodnom období pre jej uzavretie, ako i pre vznik nároku navrhovateľky na žalované odstupné,
ktorého výška v konaní nebola sporná. Keďže žiaden z účastníkov platnosť dohody žalobou v zmysle §
77 Zákonníka práce na súde v stanovenej dvojmesačnej zákonnej lehote nenapadol, podľa konštantnej
súdnej judikatúry súd v takomto konaní už ne/platnosť dohody riešiť nemohol ani ako otázku predbežnú.
Pokiaľ dodatočne došlo k zrušeniu predchádzajúceho rozhodnutia riaditeľa odporcu o organizačnej

zmene, ktoré viedlo k uzavretiu predmetnej dohody, nemôže to mať žiaden relevantný vplyv na už platne
uzavretý dvojstranný právny akt, a to ani vtedy, ak rozhodnutie o organizačných zmenách bolo zrušené
predtým, ako došlo k skončeniu predmetného pracovného pomeru na základe uzavretej dohody. K
zmene alebo zrušeniu dvojstrannej zmluvy by muselo dôjsť iba dohodou zmluvných strán (§ 493 Obč.
zák. k § 1 ods. 4 Zák. práce), pričom vzhľadom na to, že daná dohoda bola uzavretá písomne, i k

takejto zmene alebo zrušeniu by muselo, v zmysle § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom
na § 1 ods. 4 Zákonníka práce, dôjsť výlučne písomne. V zmysle § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
s poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce, od zmluvy môže účastník odstúpiť len ak je to v tomto
alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Možnosť odstúpenia od zmluvy pritom
účastníkmi dohodnutá nebola a rovnako v tomto prípade nie je daná ani zákonná možnosť odstúpenia od

dohody o skončení pracovného pomeru. Predmetná dohoda o skončení pracovného pomeru je platná
a zmluvné strany zaväzuje - vyplýva z nej povinnosť odporcu zaplatiť navrhovateľke žalovanú sumu
(§ 489 a § 494 Obč. zák. v spojení s § 1 ods. 4 Zák. práce). Zo žiadneho zákonného ustanovenia
nevyplýva, že to, že dodatočne odpadli dôvody, pre ktoré bola predmetná dohoda uzavretá (zrušením
predchádzajúceho rozhodnutia o organizačných zmenách), by malo spôsobiť dodatočnú neplatnosť

dohody a to ani čiastočne. V čase, keď došlo k uzavretiu predmetnej dohody boli splnené všetky
zákonné podmienky pre jej uzavretie v danej podobe a preto pokiaľ až po jej uzavretí (bez ohľadu na
to, že pred skončením predmetného pracovného pomeru) došlo po nástupe nového štatutára odporcu
k zrušeniu predchádzajúcej organizačnej zmeny, táto skutočnosť nemohla mať žiaden reálny právny
dopad na platne uzavretú dohodu o skončení daného pracovného pomeru a to ani sčasti. Rozhodnutie o

organizačnej zmene nie je právnym úkonom a preto neprichádza do úvahy posudzovať jeho ne/platnosť
v zmysle Zákonníka práce a súd iba skúma, či také rozhodnutie bolo prijaté a osobou na to oprávnenou,
čo bolo splnené.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.

S poukazom na ust. § 224 ods. 1 za použitia ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v odvolacom konaní bolo plne

úspešnej navrhovateľke priznané právo na náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej služby
- vyjadrenie k odvolaniu (121,17 eur), plus paušálna náhrada 8,04 eur, spolu 129,21 eur, DPH 20%
25,84 eur, trovy vrátane DPH 155,05 eur (§ 16 ods. 3 vyhl. režijný paušál vo výške 1/100 výpočtového
základu, ktorý v roku 2014 činí 8,04 eur, k čomu je potrebné v zmysle § 18 ods. 3 cit. vyhl. (keďže advokát
navrhovateľky preukázal, že je platiteľom DPH) pripočítať i 20% DPH, ktoré je povinný odporca zaplatiť

k rukám právneho zástupcu navrhovateľky (§ 149 ods. 1 O.s.p.), do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku (§ 160 ods. 1 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.