Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 21, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/47/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8105010263
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8105010263.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.05.2015, v trestnej veci proti

obžalovanému C. B. a spol. pre trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie
podľa § 125 ods. 1, písm. g/ Tr. zák. (účinného do 01.01.2006) formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods.
2 Tr. zák., o odvolaní obžalovaných C. B., D. D., K. E. a C. H. proti rozsudku Okresného súdu Prešov
sp. zn. 3T 30/05 zo dňa 04.09.2014, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb. v znení účinnom do 01.01.2006) z r
u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 259 ods. 3 Tr. poriadku u

obž. C. B., nar. X.X.XXXX v A. U. H., bytom A.
U. H. č. XXX, okr. D.

obž. C. H., nar. XX.X.XXXX v D., bytom A. U.
H. č XX, okr. D.

obž. D. D., nar. XX.X.XXXX v D., bytom A. U.
H. č. XX, okr. D.

obž. K. E., nar. X.X.XXXX v A. U. H., bytom A.
U. H. č. XXX, okr. D.

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upúšťa od potrestania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaných C. B., C. H., D. D. a K. E. vinnými z
trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 125 ods. 1, písm. g/ Tr.
zák. (účinného do 31.12.2005) formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., na tom skutkovom
základe, že
- C. H. ako predseda výkonného výboru (ďalej len VV) Združenia urbaristov a pasienkového
hospodárstva (ďalej len ZUPH) v A. U. H. a C. B. a K. E. ako členovia VV ZUPH A. U. H. podpísali v A.

U. H., okr. D. návrh zo dňa 09.06.2003 na zápis zmien v registri pozemkových spoločenstiev, ktorý návrh
dňa 10.06.2003 D. D. vystupujúci ako predseda VV ZUPH A. U. H. a C. B. predložili Okresnému úradu
v Prešove, odboru PPaLH. V návrhu žiadali zápis nových členov VV C. E. a G. T. a nového predsedu
VV D. D., ku ktorým zmenám malo dôjsť na valnom zhromaždení ZUPH dňa 27.04.2003, na ktorom savšetci štyria obžalovaní zúčastnili. K návrhu pripojili aj úplné znenie stanov ZUPH a výpis zo zápisnice z
valného zhromaždenia ZUPH zo dňa 27.04.2003, a to všetko napriek tomu, že na valnom zhromaždení
dňa 27.04.2003 nedošlo k hlasovaniu o doplnení členov výboru, ani o zmene stanov, G. T. uviedol, že

o svojom zvolení za člena VV nevie a nedal k tomu súhlas a taktiež 27.04.2003 nedošlo k riadnemu
odstúpeniu G. M. a C. G. z funkcií predsedkyne a členky VV, ani k zvoleniu nového predsedu VV ZUPH,
ktorý až následne bol v rozpore so stanovami ZUPH zvolený VV ZUPH dňa 09.06.2003.

Za to obžalovaným, a to každému zvlášť, uložil podľa § 125 ods. 1 Tr. zák. (účinného do 31.12.2005)

trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov, výkon ktorého im podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.,
§ 59 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu 1 (jedného) roka.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali obžalovaní, prostredníctvom svojho
obhajcu, a obžalovaný C. B. aj sám, odvolania.

ObžalovanýC.B.vnímpodanomodvolanívyjadrilnázor,žerozsudoksúduprvéhostupňajenezákonný,
nedôsledne odôvodnený, nevychádzal zo skutočného stavu týkajúceho sa zápisu v registri PS, pričom
skutočný stav týkajúci a zápisu v registri PS nekorešponduje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a ani podanou obžalobou. Namietal, že obžaloba vychádza len z krivých výpovedi svedkov a zápisnice
z Valného zhromaždenia z 27.04.2003 predloženej neoprávnenou osobou, ktorá nebola zapisovateľkou

a bola podpísaná iba svedkyňou G. M., obsahujúcej nepravdivé informácie. Ďalej namietal, že z údajov
registraPSpredloženýchOkresnýmúradomPrešovvyplýva,žepredsedomspoločenstvaod16.10.2001
do 02.11.2004 bola G. M. na základe oznámenia o zmene štatutárneho zástupcu, Okresný úrad Prešov
o tejto skutočnosti vydal len potvrdenie, nie rozhodnutie v správnom konaní, v uvedenom potvrdení nie
je uvedený zoznam členov výboru a v spise okresného úradu sa ani nenachádza zápisnica a uznesenie

z konaného valného zhromaždenia, v čase od 03.11.2004 do 18.09.2006 bol predsedom spoločenstva
D. H. na základe rozhodnutia č. 2004/334-6/Ta zo dňa 03.11.2004 a ako členovia výboru boli zapísaní
D. H., D. D., K. N., členovia dozornej rady C. B., L. T., H. H.. Z uvedeného vyvodil záver, že D. D. a
členovia výboru, ktorí vzišli z valného zhromaždenia z 27.04.2003, neboli do registra PS zapísaní.

Obžalovaní, prostredníctvom svojho obhajcu, namietali, že súd prvého stupňa vychádzal pri hodnotení
dôkazov predovšetkým z výpovedí svedkýň M. a G. a svedkov, ktorí vypovedali v súlade s ich tvrdeniami,
nezaoberal sa výpoveďami svedkov, ktorí vypovedali v ich (obžalovaných) prospech, pritom práve
tieto výpovede majú oporu v listinných dôkazoch najmä v obsahu zápisnice o valnom zhromaždení z
27.04.2003, vyhlásených výsledkoch mandátovej komisie a petície petičného výboru D. H., K. N. a pani

T., z ktorej vyplynulo, že 67,9 % z celkového počtu zúčastnených na spornom valnom zhromaždení
v nej potvrdilo, že pani M. sa vzdala funkcie predsedníčky, navyše pani M. nikdy nebola zvolená za
predsedníčku združenia valným zhromaždením, ale prípravným výborom, ako to vyplýva aj z prípisu
Okresného úradu Prešov zo dňa 18.09.2010, prípravný výbor sa dňa 20.07.2001 stretol, zvolil si
za predsedníčku prípravného výboru pani G. M., ktorá využila situáciu a zaslala na príslušný orgán

oznámenie o zmene štatutára združenia, pričom obvodný úrad o zmene nerozhodol, ale vydal len
potvrdenie, aké sa vydáva pri subjektoch bez právnej subjektivity. Ďalej namietali, že D. D., C. E. a G.
T. do registra príslušného úradu nikdy zapísaní neboli, čo vyplýva z už spomínaného prípisu Okresného
úradu Prešov zo dňa 18.09.2010. Vyjadrili názor, že v prejednávanej veci bolo namieste použitie jednej
zo základných zásad trestného konania „v pochybnostiach v prospech obžalovaných“. Namietali, že

v zmysle civilných prepisov oprávnenie na výkon funkcie pani M. zaniklo momentom jej vypovedania,
t.j. momentom vzdania sa funkcie, čo pani M. na spomínanom valnom zhromaždení urobila, keďže
valné zhromaždenie sa nieslo v napätej atmosfére, prípravný výbor (označovaný súdom prvého stupňa
ako výkonný) si objednal právnu analýzu problémových otázok a až po tejto analýze došlo k podaniu
návrhu na zápis zmien v príslušnom registri, preto podľa ich názoru nedošlo ani k naplneniu subjektívnej

stránky žalovaného trestného činu, teda úmyselného zavinenia, keďže vzniknutý problém konzultovali
s komerčným právnikom. Vyjadrili názor, že nezhody členov ZUPH by mali riešiť civilné súdy, nie súdy
trestné poukazujúc pritom na rozhodovaciu prax českého ústavného súdu, podľa ktorej by prostriedky
trestného práva mali byť prostriedkami ultima ratio, teda mali by prichádzať do úvahy až vtedy, keď
použitie iných prostriedkov právneho poriadku neviedli k náprave a v žiadnom prípade by nemali byť

použité na riešenie štandardných civilných vzťahov, pretože tým dochádza k nerovnému postaveniu
osôb v ich vzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci k rovnosti občanov. Hypoteticky sa
vyjadrili aj k uloženým trestom v tom smere, že vzhľadom na dĺžku trestného konania mal prvostupňový
upustiť od potrestania, prípadne trestné konanie zastaviť. V podstate z týchto dôvodov navrhli, abykrajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie,
alebo aby eventuálne po zrušení rozsudku rozhodol sám a spod obžaloby ich oslobodil.

Vychádzajúc z ust. § 564 ods. 3 teraz účinného Trestného poriadku (teda zák. č. 301/2005 Z.z.), podľa
ktorého vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd pred dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona (to znamená pred 01.01.2006), vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov,
pričom konanie o riadnom opravnom prostrediu proti takémuto rozhodnutiu vykoná krajský súd podľa
doterajších predpisov, v prejednávanej trestnej veci sa konanie vykonáva podľa Trestného poriadku

účinného do 01.01.2006, t.j. podľa zák. č. 141/1961 Zb.

Teda aj v danom prípade, pokiaľ bude krajský súd v ďalšom citovať Trestný poriadok, má na mysli zák.
č. 141/1961 Zb., teda Trestný poriadok účinný do 01.01.2006.

Na základe podaných odvolaní preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 254 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a

odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohli odvolatelia podať odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, prihliadajúc pri tom i na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci vykonal súd prvého stupňa dokazovanie takmer v takom rozsahu, ako to

bolo v zmysle ust. § 2 ods. 5 Tr. por. pre náležité zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Krajský súd
považoval ešte za potrebné prečítať stanovy ZUPH z 20.12.1995, a preto dokazovanie v tomto smere
na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaných doplnil. Vykonané dôkazy prvostupňový súd
vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 6 Tr. por. a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým
a právnym záverom.

Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne
preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal, je trestným činom a spáchali ho
obžalovaní.

Obžalovaní nepopreli, že návrh na zápis zmien v registri zo dňa 09.06.2003, ku ktorému priložili
úplné znenie stanov tak, ako mali byť schválené na valnom zhromaždení dňa 27.04.2003 a výpis
zo zápisnice rokovania valného zhromaždenia, podpísaný všetkými štyrmi obžalovanými zo dňa
27.04.2003, podpísali, či dňa 10.06.2003 predložili Okresnému úradu v Prešove a žiadali výmaz členov
štatutárneho orgánu (výboru) G. M. a C. G. a zápis nových členov výkonného výboru C. E. a G. T. a

zápis predsedu výkonného výboru D. D..

Bránili sa ale tým, že valné zhromaždenie dňa 27.04.2003 riadne chválilo zmeny stanov v podobe, v
akej boli okresnému úradu predložené a riadne zvolilo nových členov výboru, a to C. E. a G. T. potom,
čo doterajšie členky výboru G. M. a C. G. sa svojich funkcií vzdali, pričom tieto svoje tvrdenia doložili

výpisom zo zápisnice z rokovania valného zhromaždenia z 27.04.2003 podpísaným všetkými štyrmi
obžalovanými a zápisnicou z rokovania valného zhromaždenia z 27.04.2003 podpísanou obžalovaným
C.B.akozapisovateľomaďalšouosobounečitateľnýmpodpisom,ktorévyznievajúvsúladestvrdeniami
obžalovaných.

Súčasťou spisu je však aj zápisnica o priebehu valného zhromaždenia z 27.04.2003 spísaná svedkyňou
C. G. a podpísaná svedkyňou G. M., z ktorej nevyplýva, že by sa svedkyne členstva vo výkonnom výbore
(tento pojem vyplýva zo stanov združenia, použili ho obžalovaní v návrhu na zápis zmien z 09.06.2003
a používali ho aj vo svojich výpovediach, preto neobstojí námietka, že by malo ísť o výbor prípravný,
ako je to uvedené v odvolaní obžalovaných a navyše je nepodstatné, aký má spomínaný výbor názov,

pokiaľ nie je sporné o aký výbor ide) vzdali a nevyplýva ani, že by valné zhromaždenie schválilo zmenu
stanov a zvolilo nových členov výkonného výboru.

Je zjavné, že pre diametrálnu odlišnosť obsahu oboch zápisníc len ťažko možno dospieť k
spoľahlivému záveru o skutočnom priebehu sporného valného zhromaždenia na ich podklade, a preto

boli v prejednávanej veci v tejto súvislosti vypočutí ako svedkovia účastníci spomínaného valného
zhromaždenia.27 osôb (G. M., C. G., G. D., G. L., G. N., C. T., G. V., L. B., G. C., G. L., G. G., K. W., D. D., K. D. /1953/,
G. D., Ing. D. D., K. E., E. E., G. H., Q. D., C. D., Ing. arch. H. L., K. R., C. M., C. D., G. D. /1921/, C.
H.) sa vyjadrilo, že zmena stanov schválená nebola a 30 osôb (G. M., C. G., G. D., G. L., G. N., C. T.,

G. V., L. B., G. C., G. L., G. D., K. W., D. D., K. D. /1953/, G. D., Ing. D. D., K. E., E. E., G. H., Q. D.,
C. D., K. R., G. V., G. C., C. M., C. D., H. D., G. D. /1921/, G. D. /1944/, C. H., D. D. síce na valnom
zhromaždení nebol, no H. D. mu povedal, že k zmenám vo výbore nedošlo) uviedlo, že neboli schválení
ani noví členovia výkonného výboru. Ďalších 5 osôb (C. V., L. V., G. B., Y. D., C. E.) sa vyjadrilo, že
si na konkrétne okolností nepamätajú, no nič platne odhlasované, nebolo. 6 osôb (C. N., C. V., F. D.,

B. D., K. E., C. H.) uviedlo, že si nepamätajú, či sa o stanovách a voľbe nových členoch hlasovalo. 9
zúčastnených osôb (D. B., E. B., G. B., G. L., L. G., L. T., K. D. /1951/, G. D., K. H.) vypovedalo, že si
na okolnosti sporného valného zhromaždenia vôbec nepamätajú, alebo že o jeho priebehu nič nevedia,
pretože z neho skoro odišli a dokonca 10 osôb (D. D., G. T., G. L., C. B., E. D., C. D., G. D., G. E., T.
I., H. H.), ktoré sa podľa prezenčnej listiny mali valného zhromaždenia zúčastniť, na ňom ani neboli. K.
N., C. N., C. V. (3) v podstate uviedli, že svedkyne G. M. a C. G. sa vzdali funkcie, pretože povedali, že

nemôžu spolupracovať s obžalovaným C. B., svedkovia G. N., G. D. (2) uviedli, že spomínané svedkyne
sa funkcie nevzdali a svedkyne C. T. a K. D. /1953/ uvádzali, že svedkyne G. M. a C. G. sa chceli vzdať
funkcie ale valné zhromaždenie im to nedovolilo a svedkovia G. V., L. B., G. C., G. L., G. G., K. W.,
G. D., Ing. D. D., K. E., G. E., E. E., G. H., Q. D., C. D., K. R., G. V., L. V., C. M., C. D., H. D., G.
D. /1921/, G. D. /1944/, K. E., C. E., C. H., C. H. (26) v podstate uvádzali, že spomínané svedkyne len

uvádzali, že ak bude obžalovaný C. B. vo výbore, oni nebudú, respektíve, že s obžalovaným C. B. robiť
nebudú, svedok D. D. uviedol, že svedkyne G. M. a C. G. niečo v tomto smere spomínali, svedkyne F.
D., B. D. uviedli, že svedkyne G. M. a C. G. vraveli, že končia. Bez významu neostáva ani skutočnosť,
že dokonca obžalovaný K. E. v prípravnom konaní vypovedal, že valné zhromaždenie o zmene stanov
nehlasovalo, pričom na hlavnom pojednávaní dňa 04.09.2014 uviedol, že si na detaily sporných udalostí

pre odstup času nepamätá, a preto žiadal, aby bola prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania, ku
ktorej po jej prečítaní nevzniesol žiadne pripomienky a na otázku položenú prokurátorom sa vyjadril, že si
nepamätá o čom konkrétne sa hlasovalo, na síce kapcióznu otázku obžalovaného C. B., či sa hlasovalo
o stanovách (otázka obsahovala novú informáciu - hlasovanie o stanovách, ktorú obžalovaný K. E.
predtým netvrdil, pretože uviedol, že nevie o čom sa hlasovalo, čo znamená, že už otázka obsahovala

informáciu, ktorú mal poskytnúť obžalovaný K. E., a preto takúto otázku súd nemal pripustiť), odpovedal
áno, avšak po poukázaní na rozpor v jeho tvrdeniach, keď najprv uvádzal, že si nepamätá o čom sa
hlasovalo a následne tvrdil po podsunutí ale odpovede, že o stanovách sa hlasovalo, len nepresvedčivo
dôvodil, že nevedel kam smerovala pôvodná otázka, pretože po súdoch nechodí, pritom obžalovaný
sám na otázku prokurátora, či prebehlo na spornom valnom zhromaždení riadne hlasovanie a či bolo

toto niekde zapísané odpovedal, že si nespomína o čom konkrétne sa hlasovalo, pokiaľ obžalovaný sám
uviedol, že si nepamätá o čom sa hlasovalo, teda si na určité konkrétne pomenované skutočnosti (o
čom sa hlasovalo) nespomínal, nebolo podstatné kam smerovala otázka prokurátora, pretože pokiaľ by
si obžalovaný K. E. pamätal, že sa hlasovalo o stanovách, nebol dôvod bez ohľadu na to kam smerovala
otázka prokurátora uvádzať, že si nepamätá o čom sa hlasovalo.

V prospech obžalovaných vypovedali dve členky mandátovej komisie, a to svedkyne F. C. a K. M., avšak
už ďalší dvaja členovia mandátovej komisie C. D. a H. D. si na skutočnosti, či boli schválené zmeny
stanov a zvolení noví členovia výkonného výboru nepamätali. Dokonca C. D. vypovedal, že podpisy
na zápisniciach mandátovej komisie sú síce jeho, no nepamätá si kde bola zápisnica napísaná a H. D.

uviedol, že on síce takéto zápisnice podpísal, avšak pred hlasovaním, pretože sa ponáhľal na autobus.
Pokiaľ jeden člen mandátovej komisie podpíše jej zápisnicu ešte pred hlasovaním, teda predtým ako
môže svojim podpisom osvedčiť, že jej obsah zodpovedá skutočnosti a ďalší jej člen nevie, kde bola
zápisnica spísaná, tieto okolnosti potom vyvolávajú pochybnosti o ňou osvedčovaných skutočnostiach.
Hodnovernosťzáznamovmandátovejkomisienarúšataktiežskutočnosť,žepodľazápisnicemandátovej

komisie,protischváleniuzmenystanovmalohlasovať17osôb,pričomniktosanezdržalhlasovaniaaani
nikto nehlasoval. Vzhľadom na to, že 27 zúčastnených osôb vypovedalo, že stanovy schválené neboli
je nepravdepodobné, že by 10 z nich hlasovalo za tieto stanovy, 10 osôb sa valného zhromaždenia
ani nezúčastnilo a 20 osôb sa k priebehu valného zhromaždenia vyjadriť nevedelo, čo znamená, že za
schváleniestanovbymalohlasovaťešteďalších40ľudí,ktoríbuďvýslovneuviedli,žestanovyschválené

neboli, na túto skutočnosť si nepamätali (pokiaľ by za ich prijatie hlasovali, nebol dôvod, aby si na to
nepamätali), alebo dokonca na valnom zhromaždení ani neboli. Navyše v zápisnici mandátovej komisie
sa uvádza, že valného zhromaždenia sa zúčastnilo a pri jednotlivých hlasovaniach bolo prítomných (bez
ohľadu na to, či hlasovali alebo nie) 89 členov združenia avšak 10 z nich, ktorých podpisy mali byť naprezenčnej listine, uviedlo, že sa valného zhromaždenia vôbec nezúčastnili. Pokiaľ teda s ohľadom na
vyššie uvedené nie je možné veriť údajom obsiahnutým v zápisnici mandátovej komisie, ťažko je potom
možné uveriť tvrdeniam členiek mandátovej komisie.

Obhajobu obžalovaných potom ešte svojou výpoveďou podporila svedkyňa G. D. (ide však o sestru
obžalovaného C. B.), svedok H. H., K. N., čiastočne aj D. H. avšak jeho výpoveď je rozporná, keď
spočiatku tvrdil, že si nepamätá, či hlasovanie bolo platné, pričom v závere výpovede si je už tým istý
s tým, že ani na hlavnom pojednávaní sa tieto rozpory nepodarilo odstrániť, čo hodnovernosť jeho

výpovede podstatným spôsobom znižuje a rozporne vypovedal aj svedok C. E., ktorý raz uvádzal, že
o ňom ako novom členovi výboru sa síce hlasovalo ale nepovažuje sa za zvoleného člena, pretože
hlasovanie prebiehalo s nesúhlasom a odchodom členov združenia, preto žiadne platné závery prijaté
neboli a následne potom uvádzal, nie že by nebol platne odhlasovaný ale, že v takom výbore pôsobiť
nechcel, raz uvádzal, že o G. T. hlasovanie nebolo, následne potom, že hlasovanie síce bolo, ale keďže
nebol prítomný, nevie, či to mohlo byť takto schválené.

V prospech obžalovaných teda vypovedalo len sedem osôb, pričom u piatich z nich existujú pochybnosti
o pravdivosti ich tvrdení.

Za takejto situácie potom, keď 27 osôb sa vyjadrilo, že zmena stanov schválená nebola, 30 osôb

uviedlo, že neboli schválení ani noví členovia výkonného výboru a 26 osôb v podstate uviedlo, že
svedkyne G. M. a C. G. len uvádzali, že ak bude obžalovaný C. B. vo výbore, oni nebudú, respektíve,
že s obžalovaným C. B. robiť nebudú, 10 osôb sa valného zhromaždenia ani vôbec nezúčastnilo, teda
vôbec nemohlo hlasovať a 20 osôb si na jeho priebeh nepamätalo, teda za jednotlivé body programu
nehlasovalo, pretože by si na to muselo pamätať, u ktorých ani krajský súd dôvod, pre ktorý by im

nemal veriť nezistil, sedem výpovedí opačného charakteru, keď navyše o piatich z nich existujú reálne
pochybnosti o ich pravdivosti, nevyvolávajú pochybnosti takého charakteru, že by nebolo možné ustáliť,
že valné zhromaždenie prebehlo tak, ako ho popísalo takmer 30 osôb, u ktorých dôvody neveriť im ani
krajský súd, ako to už bolo vyššie uvedené, nezistil. Z výpovedi svedkov, ktorý sa k priebehu valného
zhromaždenia vyjadrili, ďalej vyplýva, že valné zhromaždenie prebiehalo za vyjadrovania nesúhlasu,

hádok, zúčastnené osoby z valného zhromaždenia priebežne odchádzali, a preto je aj z tohto pohľadu
akceptovateľnejší záver, že k platnému odsúhlaseniu stanov a voľbe nových členov výboru nedošlo. Za
takejto situácie potom, teda v ovzduší hádok, postupného odchádzania účastníkov zhromaždenia, je
len veľmi málo pravdepodobné, aby mandátová komisia bola vôbec spôsobilá odsledovať uznášania
schopnosť zhromaždenia zvlášť pri komplikovanom spôsobe jeho určovania podľa spoluvlastníckych

podielov, a aby došlo k platnému odhlasovaniu jednotlivých bodov programu.

Na tomto závere potom nič nemení ani ničím nepodložené tvrdenie obžalovaného C. B., že týmto
svedkom nie je možné veriť, pretože mali byť opití, keďže na valnom zhromaždení sa podával alkohol a
navyše ide o osoby, ktoré mala svedkyňa G. M. „podplatiť“ vyplácaním podielov, ktoré im nepatrili. Okrem

toho, ako to už bolo vyššie uvedené, že ide o ničím nepodložené tvrdenie, je málo pravdepodobné, aby
svedkyňa G. M. dokázala „podplatiť“ 60 osôb, keďže cca 30 vypovedalo v jej prospech a cca 30 osôb
sa k priebehu valného zhromaždenia nevedelo vyjadriť, teda nepotvrdilo úspešnosť hlasovania a tým
pádom aj nepriamo v prospech svedkyne G. M. vypovedalo a aby sa toľko osôb opilo do takej miery,
že by nevedelo priebeh valného zhromaždenia popísať, či vypovedalo o jeho priebehu v rozpore so

skutočnosťou.

Vzhľadom na vyššie uvedené, teda najmä na rozpornosť obsahu dvoch zápisníc o priebehu
valného zhromaždenia s diametrálne odlišným obsahom, čo vyvoláva pochybnosti o ich obsahu, na
nehodnovernosť údajov zachytených v zápisnici mandátovej komisie, neobstojí odvolacia námietka, že

tvrdenia svedkov vypovedajúcich v prospech obžalovaných sú v súlade s písomnými podkladmi, pretože
písomné podklady sa vo svetle vyššie uvedeného javia byť nehodnoverné a priebeh sporného valného
zhromaždenia bol preukázaný výpoveďami množstva svedkov.

Pokiaľ bolo poukazované na obsah petície, ktorým mal byť dosvedčovaný obsah priebehu valného

zhromaždenia, k tomu je potrebné uviesť, že podľa čl. 27 ods. 3 úst. zák. č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov, teda Ústavy SR, petíciou nemožno zasahovať do nezávislosti súdu. Petícia teda
nemôže byť dôkazom v trestnom konaní, jej obsah nemôže mať vplyv na výsledky dokazovania a jeho
hodnotenia, napokon členovia petičného výboru ako svedkovia vypočutí boli a ich výpovede boli v rámcihodnotenia dôkazov aj hodnotené, v žiadnom prípade ale podpisy na petícii nemôžu výpoveď svedka
ako dôkaz nahradiť.

Vo vzťahu k námietke, že C. E., G. T. a D. D. ako to vyplýva z informácii poskytnutých Okresným úradom
Prešov,pozemkovýmalesnýmodborom,zodňa18.09.2014,anidoregistrapozemkovýchspoločenstiev
zapísaní neboli, je potrebné uviesť, že D. D., ako to vyplýva zo správy Obvodného lesného úradu v
Prešove zo dňa 29.09.2004 do registra pozemkových spoločenstiev zapísaný bol, a to rozhodnutím
zo dňa 11.06.2003, avšak na podklade protestu prokurátora došlo k zrušeniu jeho zápisu a C. E. a

G. T. boli ako členovia výkonného výboru spomínaným úradom na podklade výpisu zo zápisnice z
valného zhromaždenia zo dňa 27.04.2003 evidovaní, pričom okresný úrad k aktuálnemu dátumu zrejme
už zrušené údaje neuvádza. Navyše trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej
evidencie sa dopustí už ten, kto nepravdivé údaje v podkladoch slúžiacich na zápis uvedie a uvedením
nepravdivých údajov v spomínaných podkladoch je tento trestný čin aj dokonaný, pričom je z hľadiska
trestnosti nepodstatné, či k ich zápisu do evidencie dôjde alebo nie.

Pokiaľ bolo obhajobou a obžalovaným C. B. naznačované, že svedkyňa G. M. mala byť do registra
pozemkových spoločenstiev zapísaná podvodne a stanovy v registri doložené nie sú platné, pretože
neboli odhlasované valným zhromaždením, k tomu je potrebné uviesť, že aj keby snáď tieto tvrdenia
boli pravdivé, nápravu nepravdivých údajov v registri nie je možné dosiahnuť uvádzaním ďalších

nepravdivých údajov. Ani skutočnosť, že by svedkyňa G. M. bola naozaj do registra zapísaná
neoprávnene a stanovy vedené úradom neboli valným zhromaždením odsúhlasené, nezbavuje
obžalovaných trestnej zodpovednosti za uvedenie nepravdivých údajov v podkladoch na zápis do
registra, ktoré neboli na valnom zhromaždení platne odsúhlasené, a to ani za predpokladu, že by tým
sledovali nápravu nesprávnych údajov uvedených v registri, pretože jedno protiprávne konanie, pokiaľ

len nejde o nutnú obranu, či krajnú núdzu a pod., čo nepochybne nie je prípad prejednávanej veci už
len z dôvodu neexistencie časovej tiesne, ktorá sa pri týchto okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť
vyžaduje (svedkyňa G. M. mala byť do registra neoprávnene zapísaná 16.10.2001, pričom tento stav sa
obžalovaní rozhodli napraviť v roku 2003, čo o žiadnej časovej tiesni nesvedčí), nemôže ospravedlniť
iné protiprávne konanie. Záveru, že obžalovaní boli ochotní dosiahnuť zmeny vo výbore aj protiprávnym

konaním nasvedčuje aj fakt, že na spornom valnom zhromaždení mal byť za nového člena výboru
odhlasovaný aj G. T., ktorý ale podľa vlastného vyjadrenia súhlas s kandidatúrou nedal a sporného
valného zhromaždenia sa ani nezúčastnil. Za takejto situácie sa obžalovaní nemohli reálne domnievať,
že zvolenie nového člena výboru za takýchto podmienok bude v súlade so zákonom.

Vo vzťahu k namietanému vzdaniu sa funkcií svedkyňami G. M. a C. G. je potrebné uviesť, že ani
vtedy platný a účinný zákon o pozemkových spoločenstvách (č. 181/1995 Z.z.), Občiansky zákonník
(zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) ale ani stanovy združenia neobsahovali spôsob,
či formu akými sa môže člen orgánu spoločenstva účinne vzdať svojej funkcie. Bez ohľadu na to, či
existenciu záväzkov plynúcich z prijatia funkcie, zodpovednosti za jej výkon, len ťažko by bolo možné

nútiť akúkoľvek osobu, aby funkciu v takomto združení vykonávala proti svojej vôli a je nutné pripustiť,
že takejto funkcie by sa mohla zdať. Vzhľadom ale na to, ako to už bolo vyššie uvedené, že či už vyššie
spomínané právne predpisy alebo stanovy spoločenstva formu a spôsob účinného vzdania sa funkcie
neupravujú, je nutné v tomto smere vychádzať zo všeobecnej úpravy právnych úkonov obsiahnutej v
Občianskom zákonníku, čo znamená, že takýto úkon, aby mohol byť účinný, musí byť urobený slobodne,

vážne, určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) teda musí byť urobený formou a
spôsobom nevyvolávajúcim pochybnosti o tomu, čo takýmto úkonom bolo mienené, akú vôľu chcel
realizátor úkonu prejaviť a aké účinky chcel týmto úkonom vyvolať. Väčšina svedkov, ktorý si na obsah
sporného valného zhromaždenia pamätali a jeho obsah vedeli popísať, ako to bolo vyššie rozvedené,
uviedla, že svedkyne G. M. a C. G. svojimi prejavmi na tému vzdania sa funkcii skôr upozorňovali na to,

že nie sú ochotné spolupracovať s obžalovaným C. B., napriek tomu vyhláseniu až do skončenia valného
zhromaždenia zostali sedieť za predsedníckym stolom, čo vyplynulo aj z výpovede obžalovaného C. H.
a sedeli tam aj napriek tom, že podľa vyjadrenia obžalovaných C. B. a C. H. sa funkcii mali vzdať ešte
pred valným zhromaždením na výborovej schôdzi, ktorá valnému zhromaždeniu predchádzala. Pokiaľ
by sa svedkyne svojich funkcii riadne vzdali spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, nebol dôvod,

aby sedeli za predsedníckym stolom počas sporného valného zhromaždenia, spisovali zápisnicu, či
zasahovali do priebehu valného zhromaždenia. Z už spomínaných výpovedí svedkov, zo skutočnosti,
že obe svedkyne sedeli počas sporného valného zhromaždenia za predsedníckym stolom vyplýva, že
ich prejavy vôle týkajúce sa zdania funkcii neboli prezentovane určito, zrozumiteľne, s jasným cieľomnebyť ďalej vo funkcii, takýto neurčitý prejav nemohol byť považovaný za vzdanie sa funkcií a jeho
neurčitosť musela byť už zo samotného faktu, že po vyjadrovaní sa na tému vzdania sa funkcie obe
neopustili predsednícky stôl, zrejmá aj obžalovaným, o čom svedčí aj výpoveď obžalovaného C. H., ktorý

nahlavnompojednávanídňa20.05.2014uviedol,žesvedkyňaG.M.použilaslová,žekončí,nepovedala
doslova, že sa vzdáva funkcie, takže nebol dôvod aby za predsedníckym stolom nesedela, teda ani
samotný obžalovaný C. H. nepovažoval vyjadrenie spomínanej svedkyne za vzdanie sa funkcie, keďže
len povedala, že končí. Samozrejme, pokiaľ členovia združenia nie sú spokojní so stavom spočívajúcim
v tom, že členovia ich štatutárneho orgánu, teda výboru, nie sú schopní, či ochotní spolupracovať a

neurčito sa vyjadrujú na tému vzdania sa funkcie, nič im nebránilo, aby v súlade so stanovami združenia
a zákonnej právnej úpravy sa dožadovali hlasovania valného zhromaždenia o odvolaní niektorých
členov výboru. Nebolo ale možné na poklade takýchto neurčitých prejavov, ktorých neurčitosť potvrdilo
minimálne 26 osôb, pričom ďalších 10 osôb na valnom zhromaždení vôbec nebolo a ďalších 20 sa
k priebehu valného zhromaždenia nevedelo vyjadriť, teda vôbec nepostrehlo, že by sa spomínané
svedkyne funkcie vzdali, dospieť k spoľahlivému záveru, že by sa svedkyne svojich funkcii platne vzdali

a na takomto podklade žiadať zmenu v registri pozemkových spoločenstiev.
Ani krajský súd nedospel k záveru, že by obžalovaných zbavovalo trestnej zodpovednosti z hľadiska
nenaplnenia subjektívnej stránky teda úmyslu vyžiadanie si právnej analýzy od JUDr. R. H., spomínaný
právnik totiž na spornom valnom zhromaždení účastný nebol, ako vyplýva z obsahu dotknutého
právneho rozboru, ale aj vyjadrení obžalovaných, právnik vychádzal z dokladov predložených

obžalovaným C. B., spomínaný právnik síce konštatuje, že všetky rozhodnutia valného zhromaždenia
vrátane doplnenia stanov a voľby nových členov výboru konaného dňa 27.04.2003 sú síce právoplatné,
keďže zápisnicu (uznesenie) z valného zhromaždenia podpísanú štyrmi členmi výboru považuje za
dostatočne dôveryhodný dôkaz o priebehu valného zhromaždenia, avšak len pokiaľ sa nepreukáže
opak. Zo spomínanej analýzy ďalej vyplýva, že právnik považuje vzdanie sa funkcií svedkýň G. M. a C.

G. za fakt, pretože je to uvedené v zápisnici z valného zhromaždenia, pričom išlo o zápisnicu predloženú
mu a spísanú obžalovaným C. B.. Obžalovaným bolo nepochybne zrejmé, že spomínaný právnik na
spornom valnom zhromaždení nebol, vychádzal len z podkladov predložených obžalovaným C. B. a
právnikom boli v bode B3 analýzy upozornení, že závery valného zhromaždenia sú právoplatné, len
pokiaľ sa nepreukáže opak. Pokiaľ teda spomínaný právnik na valnom zhromaždení nebol prítomný,

vychádzal len z dokladov predložených obžalovaným C. B. a o existencii zápisnice spísanej svedkyňou
C. G. nevedel, nevedel o „problematickom“ priebehu sporného valného zhromaždenia, nemohol sa
ani zodpovedne k platnosti záverov valného zhromaždenia vyjadriť, čo obžalovaným bolo nepochybne
zrejmé, z už vyššie uvedených dôvodov.

A nie je možné ani súhlasiť s názorom obhajoby, že by v prejednávanej veci išlo o spor civilného
charakteru. Nepochybne medzi členmi združenia ohľadom jeho vedenia existujú spory civilnoprávneho
charakteru, avšak v prejednávanej veci nejde o spor medzi civilnými osobami, medzi členmi združenia,
poškodeným v prejednávanej veci nie je súkromná osoba, a to či už člen združenia alebo samotné
združenie,aleštátajehozáujemnasprávnostiúdajovzhromažďovanýchvregistrochvedenýchštátnymi

orgánmi. V prejednávanej veci teda ide o „spor“ medzi obžalovanými a štátom, teda v žiadnom prípade
nie je možné uvažovať o tom, že by išlo o riešenie civilnoprávneho sporu, či o zasahovanie štátnych
orgánov, do sporu medzi civilnými osobami. Obžalovaní tým, že podpísali a okresnému úradu predložili
návrh na zápis zmien v registri pozemkových spoločenstiev obsahujúci nepravdivé údaje, čím ohrozili
už spomínaný záujem štátu na správnosti údajov zhromažďovaných v registroch vedených štátnymi

orgánmi, prekročili rámec civilného sporu dostali so do „sporu“ so štátom a keďže takéto správanie je
popísané trestným zákonom ako správanie nedovolené právom, je trestným právom aj postihnuteľné.

Vzhľadom na vyššie uvedené, prvostupňový súd skutkový stav, aj podľa názoru odvolacieho súdu, ustálil
správne.

Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá potom aj správna právna kvalifikácia. Obžalovaní
tým, že spoločným konaním v úmysle zabezpečiť sebe neoprávnené výhody uviedli nepravdivé
údaje v podkladoch na zápis do registra podľa osobitného predpisu dopustili sa trestného činu
skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 125 ods. 1 písm. g/ Tr. zák. formou

spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., pričom inou výhodou, ktorú obžalovaní svojim konaním
sledovali bolo aj, podľa názoru krajského súdu, získanie vplyvu na riadenie a chod hospodárskeho
subjektu, v tomto prípade ZUPH, a tým možnosti ovplyvňovať nakladanie so združeným majetkom,
ktorým je takmer 54 ha lesných pozemkov, keďže podľa úplného znenia stanov predložených k návrhuna zápis zmien do registra výkonný výbor napr. spracováva rozpočet a záverečný účet hospodárenia,
spravuje majetok združenia, rozhoduje o spoločných prácach a pod., pričom obsahom stanov z roku
1995 ale ani z roku 1992 takéto oprávnenia neboli, v neposlednom rade neoprávnenou výhodou bola

aj možnosť nakladania s peňažnou hotovosťou ZUPH vo výške cca 1.500.000 Sk, ktorú do vykonania
zmien vo výkonnom výbore obžalovaní nemali.

Krajský súd sa však už nestotožnil s výrokom o treste, ktorý bol obžalovaným uložený, a preto napadnutý
rozsudok v tejto časti zrušil a o treste sám rozhodol.

V mieste trvalého bydliska sú obžalovaní hodnotení len všeobecne s tým, že doposiaľ neboli
prejednávaní komisiou na ochranu verejného poriadku s dodatkom, že obžalovaný C. B. sa k niektorým
spoluobčanom správa povýšenecky a arogantne. Z odpisu registra trestov plynie, že obžalovaní C. B. a
C. H. doposiaľ neboli súdne trestaní a na D. D. a K. E. sa hľadí, akoby neboli odsúdení.

Zohľadňujúc zásady pre ukladanie trestov vyplývajúce z ust. § 31 ods. 1 Tr. zák., a to stupeň
nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť (v rámci toho význam chráneného záujmu, ktorý bol
činom dotknutý, spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, osobu
páchateľa, mieru jeho zavinenia a jeho pohnútku), možnosť nápravy a pomery páchateľa, ako aj účel
trestuvyplývajúcizust.§23ods.1Tr.zák.,ktorýmjechrániťspoločnosťpredpáchateľmitrestnýchčinov,

zabrániť odsúdeným v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ich k tomu, aby viedli riadny život a
tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti, prihliadajúc pritom i na dobu, ktorá uplynula
od spáchania žalovaného skutku (cca jedenásť rokov), pričom samotné trestné stíhanie trvá cca desať
rokov bez toho, aby obžalovaní spôsobili výrazné prieťahy v konaní s tým, že táto doba už nezodpovedá
požiadavke vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

na prejednanie veci nezávislým súdom v primeranej lehote uložil súd prvého stupňa obžalovaným trest
odňatia slobody na samej dolnej hranici vo výmere šiestich mesiacov s podmienečným odkladom jeho
výkonu na skúšobnú dobu v minimálnej výmere jedného roka.

Je potrebné súdu prvého stupňa prisvedčiť, že vyššie naznačená dĺžka trestného konania v

prejednávanej veci a časový odstup od spáchania skutku požiadavke na prejedanie veci súdom v
primeranej lehote nezodpovedá a predstavuje porušenie práva obžalovaných na prejedanie ich veci
v primeranej lehote garantovaného spomínaným Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.

Krajský súd však vzhľadom na skutočnosť, že v osobách obžalovaných ide o netrestané osoby, či osoby
na ktorých sa hľadí, akoby neboli odsúdení, že ich konaním nebola spôsobená priama materiálna škoda,
na bežný spôsob spáchania stíhaného skutku neodlišujúci sa zásadne od spôsobu iných páchateľov
obdobných trestných činov, nedospel k záveru, že by primeraným zadosťučinením za porušenie práva
na prejednanie veci v primeranej lehote bolo v prejednávanej veci uloženie trestu na samej dolnej hranici

trestnej sadzby, pretože takýto trest by bolo zrejme možné očakávať aj za situácie, že by trestné konanie
prebehlo v primeranej lehote.

S ohľadom na skutočnosť, že súd prvého stupňa po zrušení jeho prvého rozhodnutia z 22.11.2007 a
vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie, teda v čase, keď už bol s vecou oboznámený, pričom vo

veci nejde o zvlášť skutkovo, či právne zložitú vec a obžalovaní v konaní nespôsobili výrazné prieťahy,
nekonalviacakoštyriroky,čoznamená,žepriprejednanívecivprimeranomčasebyobžalovaníuložené
tresty už s najväčšou pravdepodobnosťou vykonali, pričom krajský súd nemá vedomosť o tom, že by
sa počas doby trestného konania dopustili ďalšej protiprávnej činnosti, dospel krajský súd k záveru,
že primeraným zadosťučinením pre obžalovaných bude upustenie od ich potrestania, preto napadnutý

rozsudok vo výroku o treste zrušil a u obžalovaných od potrestania upustil.

Na strane druhej spomínanú dobu konania, podľa názoru krajského súdu, nie je možné považovať za
tak dlhú a ani v jej svetle prejednávanú vec za tak bezvýznamnú, aby po jej uplynutí už štát nemal mať
záujem na potrestaní páchateľov stíhaného trestného činu, a preto ani nevzhliadol dôvod na zastavenie

trestného stíhania.

Z vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný