Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/243/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209891
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312209891.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, v konaní
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Čadca č. k. 6C/92/2012-59 zo dňa 20.februára2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd (v celom rozsahu) zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal uloženia povinnosti odporcovi na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca - spočívajúcom v
skutočnosti, že v exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn.
Ex/6999/2009 proti povinnému C. Q., rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 8
mesiacov.Zasplnenúpovažovalpodmienkupredbežnéhoprerokovaniauplatnenéhonárokunanáhradu

škody príslušným orgánom.
Vychádzal z požiadavky kumulatívneho naplnenia všetkých zákonných predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to porušenia právnej povinnosti
súdom, vzniku a existencie škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a príčinnej súvislosti
medzi porušením právnej povinnosti a škodou. V tejto spojitosti konštatoval, že na prejednávaný prípad
je možné aplikovať novelu Exekučného poriadku účinnú od 1.6.2010, podľa ktorej na vydanie poverenia
neplatí zákonná 15-dňová lehota, ak exekučným titulom - ako v posudzovanej veci - je rozhodcovský

rozsudok. Zároveň poukázal na závery aplikačnej činnosti Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých nie
každý prieťah možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní a nedodržanie zákonných lehôt sa
nepovažujeautomatickyzaporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Musí ísť o prieťah významný, ktorý je možné kvalifikovať ako zbytočný a neefektívny. Dodal, že konajúci
súd nemá právo konštatovať prieťahy v konaní (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Ako nepreukázané
zároveň vyhodnotil i ďalšie podmienky predmetného zodpovednostného vzťahu - vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi tvrdeným porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou,

ktorá ním mala vzniknúť.
O trovách konania rozhodol prvostupňový súd tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu
nepriznal, nakoľko si ich odporca neuplatnil.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozhodnutia
a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania

zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom, ako i
tvrdeniam odporcu a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie
došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď

ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného
skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne
aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti
navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však odvolateľ prvostupňovému súdu vytýka, že
nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ totiž podľa odvolateľa vnútroštátny súd dospel

(na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že
existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom
informovaťúčastníkovkonaniavsporeaumožniťim,abysaktomukontradiktórnevyjadrili.Upozornil,že
okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ odporca

nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť
o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému podáva odvolanie. Na inom mieste však odvolateľ udáva, že súd bol povinný o návrhu na
prerušenie konania rozhodnúť.

Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je

v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.
Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za

významné považoval nie len skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale
i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky
tvrdenia o jej vznik z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií a poštovných a

telekomunikačnýchvýdajov.Vtejtočastipovažujerozhodnutiesúduzanepreskúmateľnéprenedostatok
dôvodov. Nie je totiž podľa odvolateľa z odôvodnenia rozsudku zrejmé, akou úvahou súd dospel
k jednoznačnému presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Nakoľko je skutkový základ
danej veci jedinečný, považuje navrhovateľ za neakceptovateľný stav, keď súd svoje rozhodnutie
odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje identický

navrhovateľ a odporca.
Odvolateľ tiež nesúhlasí s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník
- povinný. Dlžník totiž nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného
právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom
v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.

Zopakoval, že nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady z dôvodov nutnosti ochrany
osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií. V konaní pred súdom však navrhovateľ
hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške
majetkovej škody, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Navyše
množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby, pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Zároveň

však na inom mieste uviedol, že v konaní predložil ako dôkaz (predmetný) znalecká posudok (č. 1/2014),
súd však nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s jeho obsahom.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Rozhodnutie prvostupňového súdu preto považuje navrhovateľ za vnútorne rozporné, nakoľko súd
na jednej strane zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod,

na druhej strane však porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil. Namiesto toho
súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydal za odôvodnenie svojho
rozhodnutia

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ

riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa
o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa
vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti
sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a

porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.

Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (20.2.2014 - štvrtok) prvostupňový súd určil 21.1.2014,
právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené 27.1.2014. Písomné vyjadrenie odporcu
vo veci samej bolo súdu doručené 6.2.2014, t.j. až po vykonaní predvolania (s ktorým je praktické

spojiť doručovanie už predloženého vyjadrenia) navrhovateľa na pojednávanie a zároveň v odstupe
(len) dvoch týždňov pred nariadeným termínom pojednávania. Vzhľadom na uvedený časový interval a
zároveň akcentujúc okolnosť, že s opakujúcou sa/rovnakou protiargumentáciou odporcu bol navrhovateľ
dôkladne oboznámený v tisíckach skutkovo a právne obdobných sporov, ktoré vedie proti odporcovi, nie
je v opísaných okolnostiach súdenej veci možné považovať nedoručenie vyjadrenia za vadu ktorá by

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
Až dňa 17.2.2014bolo konajúcemu súdu doručené elektronické podanie navrhovateľa
obsahujúce„Návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie
dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje aj ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti

tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119
O.s.p.) umožňuje konajúcemu súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne
konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k
jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania
bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva

konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je
porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup

nevyužil, uvedené však (rovnako) nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej a v okolnostiach súdenej veci (vyššie spomenutá znalosť
protiargumentácie odporcu, neúčasť odporcu na pojednávaní, zjavná účelovosť žiadostí o odročenie
vzhľadom na už známu neúspešnosť navrhovateľa v konaniach pred Ústavným súdom SR, v rámci
ktorých namieta vylúčenie sudcov) nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie relevantného

porušenia práva účastníka konania.

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá totiž
doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa postupovala v intenciách rozhodnutianadriadeného súdu (č.l. 15 spisu) o vylúčení len sudkyne (Mgr. Kubjatková) prejednávajúcej samotnú
exekučnú vec. Odvolateľ ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by
mali zakladať vylúčenie zákonnej sudkyne, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného

súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach
posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti
Vzájomne protirečivou je argumentácia navrhovateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (proti

ktorémupodávaodvolanie),pričomzároveňnamieta,že súdbolpovinnýonávrhunaprerušeniekonania
rozhodnúť. K obidvom (zmätočným) tvrdeniam odvolací súd poznamenáva, že v súdenej veci nebol
podaný návrh na prerušenie konania, okresný súd preto (jednak) nemal o čom rozhodovať, zároveň
(logicky) nemal povinnosť vyčkať na právoplatnosť rozhodnutia o ne/prerušení konania.

S ohľadom na uplatnené odvolacie námietky je potrebné zo strany odvolacieho súdu poukázať

na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie jeho odvolania, osobitne v spojitosti s
viazanosťou odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Je pritom zjavné,
že (nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom
na rôzne súdy) hmotnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Ide o púhu sumarizáciu rozličných odvolacích

dôvodov reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia, vyslovené súdmi v obdobných sporoch vedených
navrhovateľom.Nadväzneplatí,žeodvolacísúdnemôževsporovom/kontradiktórnomkonanínahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so skutkovými závermi, ktoré nevyslovil.

Z tohto pohľadu je v rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacia
námietka, v zmysle ktorej súd síce zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a
napriek tomu, pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Naopak,
okresný súd pomenoval/označil dôvody zamietnutia návrhu navrhovateľa. Hoci nie je možné sa v plnom
rozsahu stotožniť s jednotlivými dôvodmi prezentovanými súdom I. stupňa, z hľadiska (už spomenutej)

určujúcejviazanostiodvolaciehosúduvymedzenýmiodvolacímidôvodmijenadväzne výlučnenaťarchu
odvolateľa, že vo vzťahu k vecnej argumentácii - t.j. dôvodu, prečo „neplatí“ zákonná 15-dňová lehota na
vydanie poverenia + záverom aplikačnej praxe Ústavného súdu SR vo vzťahu k následkom nedodržania
zákonných lehôt - na ktorejokresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil
odvolateľ relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu protiargumentáciu.

Nenáležitou je tiež požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd
rozhodnúťrozsudkomprezmeškanie.Jevýlučnevecouprocesnejautonómieodporcu,čisakpodanému
návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú
podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu (odhliadnuc

od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca v rámci spojeného konania vyjadril) nepochybne bez ďalšieho
neznamená povinnosť súdu rozhodnúť pre zmeškanie.
Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny
(ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je
nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného obsahu exekučného

spisu 5Er/525/2009, ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je
možné vyvodiť ani z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní ďalej uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky
nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, okrem už vyššie
uvedeného záveru, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje, ide - bez bližšej

konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať - o námietku neurčitú a preto nepreskúmateľnú. Vo
vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde

navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.
Možno zhrnúť, že navrhovateľom predložené odvolanie je svojou zmätočnosťou (napr. namieta zároveň
okolnosť, že súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo) ako ajodôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa s tvrdením
súdu, že náklady na správu pohľadávku zapríčinil dlžník, resp. so záverom okresného súdu o dodržaní
namietaných lehôt - takéto tvrdenia však súd nevyslovil) ilustráciou nesprávneho šablónovitého/

typového podávania odvolaní.

Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie ďalšie námietky
odvolateľa smerujúce proti záverom okresného súdu o výške škody (vrátane návrhu na doplnenie

dokazovania znaleckým posudkom) a príčinnej súvislosti (ako ďalších podmienkach) bezpredmetné.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku.
Zároveň potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý, výrok
o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový
charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto by bol inak povinný nahradiť odporcovi
jeho trovy. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd „súhrnným“
výrokom účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.