Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/460/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808206495
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3808206495.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľov 1/ G. J., bytom E., C.
nábrežie X/X, 2/ D. J., bytom E., C. nábrežie 1/6, obaja zastúpení G.. J. J., advokátom so sídlom v E., P..
H. XX, proti odporcom: 1/ J. U., bytom E., D. XX/X, 2/ N. D., bytom E., D. XX/X, obaja zastúpení G.. M. C.,
advokátom so sídlom v E., Bojnická cesta 7, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie navrhovateľov
1/, 2/ proti rozsudku A. súdu E. zo dňa 06. mája 2013, č.k. 5C/94/2008-246, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovatelia 1/, 2/ sú p o v i n n í zaplatiť odporcom 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 130,87 eur k rukám G.. M. Gažíka, zástupcu odporcov 1/, 2/ do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd prvým rozsudkom v danej veci určil , že navrhovatelia 1/, 2/ sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi garáže súp. č. XXXX stojacej na parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere
20 m2 v k.ú. E., zapísanej na LV č. XXXX vedenom Správou katastra E. v podiele 1/1 a odporcom 1/,
2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume
648,70 Eur, na účet ich zástupcu. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovatelia 1/, 2/
uzavreli dohodu o predaji garáže s M.. E. a došlo k vyplateniu dohodnutej kúpnej ceny dňa 06.08.1991,
od ktorej doby navrhovatelia predmetnú garáž nerušene užívali v presvedčení, že sú jej vlastníkmi. Až
v septembri 2004 sa navrhovateľ 1/ obrátil so žiadosťou o pomoc pri vyporiadaní pozemku pod garážou

na M.. H. a vtedy zistil, že pozemok je vo vlastníctve pôvodných vlastníkov garáže, ktorých kontaktoval
kvôli odkúpeniu pozemkov a po prvýkrát počul, že garáž by mala patriť do ich vlastníctva. Okrem dohody
o odkúpení garáže mali navrhovatelia k dispozícii i výpis zo zápisnice schôdze Rady MsNV v E. zo dňa
15.01.1985, na ktorej bola povolená výnimka M.. E. k postaveniu garáže v uvedenej lokalite a na základe
tohto dokladu ho považovali za vlastníka garáže a túto odkúpili. Okresný súd ustálil, že od 06.08.1991
navrhovatelia nerušene užívali predmetnú garáž ako svoju vlastnú, a to až do jesene 2004, kedy ich
vlastnícke právo po prvýkrát odporcovia spochybnili. Mal za to, že od tejto doby sa navrhovatelia stali

oprávnenýmidržiteľminehnuteľností,napriektomu,ženedošlokpodpísaniuriadnejkúpnejzmluvy. Z
hľadiska nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti vydržaním dospel k záveru, že dohoda o kúpe garáže
bola okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti navrhovateľov ako držiteľov, ktorí nehnuteľnosť viac ako
10 rokov užívali. Okresný súd uviedol, že navrhovatelia 1/, 2/ nadobudli vlastnícke právo ku spornej
nehnuteľnosti v zmysle ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľom 1/, 2/, ktorí mali plný úspech vo veci priznal náhradu trov konania
vo výške 648,70 Eur.Krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h), ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f) O.s.p.), nakoľko súd prvého stupňa v danej veci neaplikoval Občiansky zákonník účinný do

31.12.1991 Zb..

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľov 1/, 2/ zamietol s poukazom na § 134 ods.
2 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.1991. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
navrhovatelia 1/, 2/ vlastnícke právo odvodzovali od dohody o odkúpení garáže zo dňa 06.08.1991
uzavretej s Ing. Z. E.. Táto zmluva však nemá náležitosti riadnej kúpnej zmluvy, nakoľko ako kupujúci je

tuoznačenýnavrhovateľ1/,zmluvuvšakpodpísalanavrhovateľka 2/,pričomzozmluvynevyplýva,žeby
bola splnomocnená na jej uzavretie v mene navrhovateľa 1/. Z dohody vyplýva, že predávajúci prevzal
od kupujúceho dohodnutú sumu 2.000,- DM. V konaní bolo preukázané, že ku vkladu vlastníckeho
práva navrhovateľov k predmetnej garáži do katastra nehnuteľností nedošlo. Na základe týchto
skutočností považoval okresný súd za zrejmé, že z titulu kúpy vlastníctvo ku garáži navrhovatelia
nenadobudli, preto skúmal, či v danom prípade boli splnené predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti na základe vydržania. Navrhovatelia 1/, 2/ sa ujali držby 06.08.1991. V tom
čase bolo účinné znenie Občianskeho zákonníka, ktoré pripúšťalo vydržanie nehnuteľností (§ 135a
ods. 1). Zároveň podľa vtedy platného znenia Občianskeho zákonníka bola garáž posudzovaná ako
predmet spôsobilý vydržania. Predpokladom vydržania bola oprávnená držba nepretržite po dobu
10 rokov. Podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.1991 vlastnícke právo k

nehnuteľnej veci prevádzanej na základe zmluvy sa nadobúda účinnosťou zmluvy. K
účinnosti zmluvy je potrebná registrácia štátnym notárstvom. Požiadavka registrácie štátnym notárstvom
bola v zákone jasne a zrozumiteľne formulovaná, preto o tomto ustanovení nemožno mať žiadne
pochybnosti. V dôsledku toho navrhovatelia 1/ 2/ nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti danej veci
dobromyseľní, že sú vlastníkmi uvedenej nehnuteľnosti, hoci subjektívne o tom mohli byť presvedčení,

neboli dobromyseľní držitelia, nemožno hovoriť o vydržaní, pretože nedobromyseľný držiteľ nemôže
vec vydržať do vlastníctva. Navrhovatelia žiadali opätovne vypočuť ako svedka Ing. Petrisku, a to k
okolnostiam uzavretia zmluvy o prevode garáže, ktorý dôkaz nepovažoval okresný súd za potrebné
vykonať, pretože výsluch svedka by v žiadnom prípade nezmenil nič na skutočnosti, že dohoda nebola
registrovaná štátnym notárstvom tak, ako to v tom čase účinné právne predpisy vyžadovali a tento

nedostatok má za následok skutočnosť, že navrhovateľov nemožno považovať za dobromyseľných
držiteľov veci. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným odporcom priznal
náhradu trov konania v sume 2.643,70 eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie navrhovatelia 1/, 2/ a domáhali sa
aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ich návrhu v celom rozsahu vyhovel. Uviedli,

že z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že neplatnosť právneho úkonu nie
je dôvodom, pre ktorý by nemohlo dôjsť k vydržaniu (3Cdo/117/1994). Poukázali tiež na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/287/2006, z ktorého vyplýva, že nebude spravidla
treba aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod na základe ktorého nadobudol nehnuteľnosť,
pričom stačí existencia takého právneho titulu a jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci

dostatočne opodstatňuje. Mali za to, že v súdnom konaní bolo nesporne preukázané, že odporcovia
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX v k.ú. E. predali na základe kúpnej zmluvy z dôvodov výstavby
ČOV, a stavba garáže bola asanovaná. Preukázané tiež bolo, že na pozemku odporcov so súhlasom
mesta Prievidza postavil novú garáž M.. E., ktorý im ju následne predal bez pozemku. Predmetom
súdneho konania nie je pozemok pod garážou ale len stavba garáže, ktorú nadobudli od staviteľa teda

od vlastníka garáže, ktorý garáž po zbúraní pôvodnej garáže postavil. Tvrdili, že garáž mohla byť v
ich osobnom vlastníctve a teda je predmetom vydržania aj pred 31.12.1991. Ďalej uviedli, že kúpili
garáž aj keď zmluvou, ktorú omylom považovali za platnú, táto však označuje predmet predaja ako
aj vyplatenie dohodnutej kúpnej ceny, a preto s poukazom na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky boli držiteľmi v dobrej viere od roku 1986 do roku 2004, teda 18 rokov, po ktorú

garáž nerušene užívali. Poukázali na znenie ust. § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. podľa ktorého
bola držba všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia, súčasťou skutkovej podstaty vydržania
však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli
byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava zákonom č. 509/1991 Zb. držbu uskutočňovanú do
31.12.1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby. Poukázali na

ust. § 3 Občianskeho zákonníka podľa ktorého výkon práva povinností nesmie byť v rozpore s dobrýmimravmi. Tvrdili, že odporcovia sú si vedomí, že nehnuteľnosť mali vykúpenú vodárňami, garáž bola
asanovaná, a preto je ich konanie v rozpore s dobrými mravmi. Uviedli, že navrhli vypočuť Ing. E., od
ktorého bola garáž kúpená, ktorému návrhu súd nevyhovel.

Navrhovatelia 1/, 2/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť, uplatnili náhradu trov odvolacieho konania. Uviedli, že súd prvého
stupňa nedokazoval, či garáž predali vtedajším vodárňam StVaK, či bola stavba garáže asanovaná, či
M.. E. postavil garáž na uvedenom pozemku, či mu patrila, či ju následne predal navrhovateľom, ale
zameral správne svoje dokazovanie na samotného navrhovateľa a vydržanie. Poukázali na skutočnosť,

že zmluvu o predaji garáže vodárňam namietali, nakoľko nebola nimi podpísaná a jej originál nikdy nebol
súdu predložený, namietali tiež, že garáž bola asanovaná, nakoľko stojí dodnes a M.. E. ako osoba,
ktorá pracovala so stavebnými povoleniami nemala pridelený uvedený pozemok, tento mu nebol daný
do trvalého užívania, a preto ani nemal žiadne právo postaviť na ňom garáž. Z uznesenia rady vyplýva,
že mu je povolené postaviť garáž na území mesta Prievidza, pričom M.. E. vedel, že pozemok nemá.
Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo/287/2006, z ktorého vyplýva,

že subjektívny pocit držiteľa nemôže sám o sebe byť podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit
vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Tvrdili, že navrhovatelia od
začiatkunemalisubjektívnypocit,žegarážkúpiliriadneažeimpatrí.Užzosamotnéhopriebehukonania
vyplýva, že navrhovateľ 1/ jednak mal subjektívny pocit, že mu garáž patrí v celosti , neskôr vstúpila
do konania jeho manželka ako navrhovateľa 2/ a začali obaja tvrdiť, že mali subjektívny pocit, že im

nehnuteľnosť v nejakom pomere patrí, ktoré pocity často menili. Pokiaľ navrhovatelia odvodzovali svoje
právo od kúpnej zmluvy nie je jasné z uvedenej zmluvy, že sa jedná o zaplatenie kúpnej ceny garáže
a na koho ma prejsť vlastnícke právo. Navrhovatelia nevedeli, aký právny úkon uzavreli ani dokonca
to, kto sa mal stať vlastníkom. V zmluve uvedenú sumu zaplatila navrhovateľka 2/, pričom sa nevedela
vyjadriť čo vlastne platila, či to bola kúpna cena, čo ňou nadobudla, pričom navrhovateľ 1/ niekoľko

krát uviedol, že vedel o tom, že nehnuteľnosť treba prepísať na neho a v tomto smere robili nejaké
kroky, ktoré po čase prestal robiť. Je potom zrejmé, že navrhovatelia 1/, 2/ nemohli mať pocit, že nejakú
nehnuteľnosť - garáž nadobudli, keď tvrdili, že k prevodu nehnuteľnosti bol potrebný zápis do katastra
nehnuteľností, ktorý nebol realizovaný, i keď o to predávajúceho žiadali a neskôr to mal vybaviť Ing. H..
Z uvedených dôvodov navrhovatelia nesplnili podmienky pre vydržanie nehnuteľnosti. Ich subjektívny

pocit bol rôzny, dokonca nevedeli, čo nadobudli a vedeli, že im vlastnícke právo vznikne až vkladom
do katastra nehnuteľností.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania jeho dôvodov a
dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p..

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľmi 1/,
2/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Odvolacie námietky navrhovateľov 1/, 2/ vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnili pred
súdom prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti,

odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia účastníkov mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje
skutkovézistenia,ktorézdokazovaniavyplynulianavecaplikovalsprávnyprávnypredpis,ktorýsprávne
vyložil, dôsledne sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho predchádzajúcom
rozhodnutí. Námietky navrhovateľov 1/, 2/ uvedené v podanom odvolaní preto nemohli v danej
veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také

skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd
osvojil dôvody napadnutého rozsudku, v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje a
na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva nasledovné:

Ust. § 134 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej

zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci
vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctvadržiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera
(dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania
veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho

titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej
opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je zo zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci oprávneným držiteľom a pri splnení
ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom
právnym.

Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi
vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej
doby.

Oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec patrí.

Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ

je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba so subjektívneho hľadiska
(osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej)
opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať
nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O
dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl

ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, kú ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého
požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo
v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov, a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného

práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusant (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu
zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby nie je ospravedlniteľný.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad.

Pokiaľ v preskúmavanej veci sa navrhovatelia 1/, 2/ ujali držby garáže dňa 06.08.1991 na základe kúpnej
zmluvy, ktorá je nesporne neplatným právnym úkonom, nebola registrovaná štátnym notárstvom , hoci
zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti danej veci v dobrej
viere, že sú jej vlastníkmi aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavka
na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnej veci bola v Občianskom zákonníku jasne a

jednoznačne vymedzená v ust. § 134 ods. 2 v znení platnom do 31.12.1991 tak, že ak sa nehnuteľná
vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je
potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.

Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že oprávneným držiteľom
nehnuteľností, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom ,

nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991
na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle
zák.č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom ( sp.zn. 4 Cdo 283/2009) .
Preto predpoklady pre vydržanie vlastníckeho práva v danej veci navrhovatelia 1/2/ spočívajúce v ich
dobromyseľnosti nenaplnili.

Odvolacísúdsastotožnilsozáveromsúduprvéhostupňa,žeopätovnývýsluchIng.E. akosvedka,ktorý
dôkaz navrhovali navrhovatelia 1/, 2/ v konaní pred súdom prvého stupňa a rovnako sa ho dožadovali
aj v odvolacom konaní , bol nadbytočný a nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť správnosť uvedeného
právneho názoru a rozhodnutia súdu.Pokiaľ navrhovatelia 1/2/ v podanom odvolaní poukazovali na § 3 Občianskeho zákonníka , podľa
ktorého výkon práv a povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi , odvolací súd zdôrazňuje ,
že aplikácia citovaného zákonného ustanovenia nemôže viesť ku vzniku, zmene alebo zániku

práv a povinností, nemôže teda ovplyvniť vznik zmenu alebo zánik vlastníckych vzťahov k spornej
nehnuteľnosti , nemá totiž priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie
iných ustanovení . Pokiaľ navrhovatelia odvodzovali svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti z kúpnej
zmluvy , ktorá je absolútne neplatným právnym úkonom , ktorá neplatnosť nastáva zo zákona ( ex lege) ,
súd na ňu musí prihliadať z úradnej povinnosti ( ex offo) aj bez návrhu a pôsobí od začiatku ( ex tunc),

jej neplatnosť navrhovatelia nespochybnili a súčasne nesplnili zákonné predpoklady pre vydržanie
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti v zmysle Občianskeho zákonníka , nemá súd možnosť ani
pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností dodatočne zvážiť
iné rozhodnutie v danej veci . Táto námietka navrhovateľov nebola dôvodná .

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil vrátane
trov konania, ktorých výpočet nebol účastníkmi spochybnený.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1, § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
a vzhľadom na úspech odporcov 1/, 2/ v odvolacom konaní , bola im priznaná náhrada trov odvolacieho
konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k
odvolaniu podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b), § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 101,25
eur, režijný paušál 7,81 eur podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky a 20% DPH z odmeny a náhrad podľa §

19 ods. 3 citovanej vyhlášky. Spolu trovy odvolacieho konania predstavujú sumu 130,87 eur, ktorú sumu
sú navrhovatelia 1/, 2/ povinní zaplatiť k rukám zástupcu odporcov 1/, 2/ (§ 149 ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .