Rozhodnutie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/214/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808206495
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3808206495.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľov: 1/ G. J., bytom E., C. P. X/X, 2/ D. J., bytom E.,
C. P. X/X, obaja zastúpení JUDr. J. J., advokátom so sídlom v E., P.. H. XX, proti odporcom: 1/ J. U.,
bytom E., D. XX/X, 2/ N. D., bytom E., D. XX/X, obaja zastúpení JUDr. M. C., advokátom so sídlom v
E., Y. W., o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie odporcov X/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 30. mája 2011, č.k. 5C/94/2008-219, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom určil, že navrhovatelia 1/, 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi garáže
súp. č. XXXX stojacej na parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 20 m2 v k.ú. E.,
zapísanej na LV č. XXXX vedenom Správou katastra E. v podiele 1/1. Súčasne uložil odporcom 1/, 2/
povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 648,70

Eur, na účet ich zástupcu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia 1/,
2/ svoje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti odvodzovali od dohody o odkúpení garáže zo dňa
06.08.1991, uzavretej s Ing. Z. E.. Konštatoval, že uvedená zmluva nemá náležitosti riadnej kúpnej
zmluvy, ako kupujúci je označený navrhovateľ 1/, zmluvu však podpísala navrhovateľka 2/, pričom zo
zmluvy nevyplýva, že by bola splnomocnená na jej uzavretie v mene navrhovateľa 1/. Z dohody vyplýva,
že predávajúci prevzal od kupujúceho dohodnutú sumu 2.000 DM. V konaní bolo preukázané, že ku

vkladu vlastníckeho práva navrhovateľov v predmetnej garáži do katastra nehnuteľností nedošlo,

a preto vyslovil, že z titulu kúpnej zmluvy vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti navrhovatelia 1/,
2/ nenadobudli. Okresný súd skúmal, či v danom prípade boli splnené predpoklady pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe vydržania. Z vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že navrhovatelia 1/, 2/ uzavreli dohodu o predaji garáže s Ing. E. a došlo k vyplateniu
dohodnutej kúpnej ceny dňa 06.08.1991. Od tejto doby navrhovatelia predmetnú garáž nerušene užívali

v presvedčení, že sú jej vlastníkmi. Až v septembri 2004 sa navrhovateľ 1/ obrátil so žiadosťou o pomoc
pri vyporiadaní pozemku pod garážou na Ing. H. a vtedy zistil, že pozemok je vo vlastníctve pôvodných
vlastníkov garáže, ktorých kontaktoval kvôli odkúpeniu pozemkov a po prvýkrát počul, že garáž by mala
patriť do ich vlastníctva. Okrem dohody o odkúpení garáže mali navrhovatelia k dispozícii i výpis zo
zápisnice schôdze Rady MsNV v E. zo dňa 15.01.1985, na ktorej bola povolená výnimka Ing. E. k
postaveniu garáže v uvedenej lokalite a na základe tohto dokladu ho považovali za vlastníka garáže

a túto odkúpili. Okresný súd ustálil, že od 06.08.1991 navrhovatelia nerušene užívali predmetnú garáž
ako svoju vlastnú, a to až do jesene 2004, kedy ich vlastnícke právo po prvýkrát odporcovia spochybnili.
Mal za to, že od tejto doby sa navrhovatelia stali oprávnenými držiteľmi nehnuteľností, napriek tomu,
že nedošlo k podpísaniu riadnej kúpnej zmluvy. Z hľadiska nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti
vydržaním dospel k záveru, že dohoda o kúpe garáže bola okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti
navrhovateľov ako držiteľov, ktorí nehnuteľnosť viac ako 10 rokov užívali. Okresný súd uviedol, že

navrhovatelia 1/, 2/ nadobudli vlastnícke právo ku spornej nehnuteľnosti v zmysle ust. § 134 ods. 1Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľom 1/, 2/,
ktorí mali plný úspech vo veci priznal náhradu trov konania vo výške 648,70 Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie odporcovia 1/, 2/ a domáhali

sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne a
prizná im náhradu trov konania. Uplatnili odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ f/ O.s.p..
Uviedli, že po rozvode ich manželstva sa niekedy v roku 1979 odporkyňa 2/ odsťahovala do Nitry
a odporca 1/ išiel bývať do L.. Do E. sa vrátili v rokoch 2002 - 2003 a nasťahovali sa do svojho
pôvodného bytu a až vtedy zistili, že ich kľúče do zámku garáže nepasujú a snažili sa vlastníka

garáže vypátrať. Následne na Mestskom úrade v E. im bolo pridelené evidenčné číslo garáže, museli
doplatiť daň z nehnuteľnosti a meno nového užívateľa garáže sa nedozvedeli. Po tom ako zistili, kto
garáž užíva, domáhali sa jej vypratania a vydania kľúčov. Vytýkali súdu prvého stupňa, že pôvodne sa
navrhovateľ domáhal určenia vlastníckeho práva na základe kúpy a až v priebehu konania začal tvrdiť,
že je vlastníkom garáže na základe vydržania. Boli toho názoru, že sudkyňa bola voči nim zaujatá.
Považovali za nesprávny jej postup, keď poučila navrhovateľov ako majú zmeniť návrh na začatie

konania s tým, že v opačnom prípade neuspejú. Snahu vyhovieť navrhovateľom vidia i v samotnom
rozhodnutí súdu, ktorý nevykonal navrhovanú ohliadku nehnuteľnosti. Poukázali na skutočnosť, že
drvivá väčšina prípadov vydržania vlastníckeho práva spočíva vo vydržaní vo vzťahu k pôvodnému
vlastníkovi, keď tento nehnuteľnosť predal. Výnimočne sa vydržanie môže týkať i osoby, ktorá nebola
účastníkom zmluvy o prevode. Uvedené dali do pozornosti súdu z dôvodu, že i keby kúpna zmluva medzi

Ing. E. a navrhovateľmi bola perfektná a zapísaná do katastra a ukázalo by sa, že garáž je ich, nejednalo
by sa o platný právny úkon, nakoľko nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má. Spochybnili
dobromyseľnosť navrhovateľov 1/, 2/ ako podmienku vydržania, keď nestačí len ich subjektívny pocit, ale
jedná sa o objektívnu kategóriu, ktorá musí byť objektívne zistiteľná a preukázaná. Poukázali i na judikát
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 18.02.1999 sp. zn. 2Cdon 431/96, ktorý chráni skutočného vlastníka a

k vydržaniu je potrebná kvalifikovaná dobromyseľnosť. Zdôraznili, že Ing. E. pracoval na stavebnom
odbore mestského úradu, mal kontakt s mestom a jeho funkcionármi a bol osobou, ktorá sa vyznala v
stavebných povoleniach, rozhodnutiach a dokumentoch, s ktorými prichádzal denne do styku. Napriek
tomuto nevybavil pre stavbu garáže pozemok, vedel že žiadny pozemok nevlastní, pričom musel vedieť,
že takýto prevod musí byť vykonaný. Navrhovateľ nemohol byť dobromyseľný, že garáž nadobudol,

lebo vedel sám, že oficiálne k prevodu vlastníckeho práva garáže nedošlo, keď neuzavrel riadnu kúpnu
zmluvu a neobrátil sa na kataster nehnuteľností s návrhom na vklad jeho vlastníckeho práva. Vedel,
že kúpnu zmluvu neuzavrel a nevedel, čo kúpil a za čo zaplatil. Uviedol, že z dohody uzavretej medzi
navrhovateľmi 1/, 2/ a Ing. E. nevyplýva, že sa jedná o prevod nehnuteľností, ale že sa potvrdzuje
zaplatenie kúpnej ceny za garáž. Vytýkali súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal ich argumentmi, že

potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny neznamená možnosť vzniku subjektívneho pocitu, že dotyčný sa
stal vlastníkom nehnuteľnosti.

Navrhovatelia 1/, 2/ k podanému odvolaniu uviedli, že navrhujú rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdiť, uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania. Uviedli, že okresný súd vo
veci vykonal rozsiahle dokazovanie a bolo nesporne preukázané, že odporcovia nehnuteľnosti,

zapísané na LV č. XXXX, k.ú. E., ktoré sú v súčasnosti v katastri nehnuteľností vedené na ich liste
vlastníctva, preukázateľne predali. Len vinou kupujúceho, nedošlo k zmene vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností, pričom stavba garáže bola asanovaná. V konaní bolo tiež preukázané, že na pozemku
odporcov so súhlasom Mesta E. postavil novú garáž Ing. E., ktorú následne i odpredal. Od výkupu garáži
sa odporcovia o garáž nezaujímali, lebo boli presvedčení, že garáž predali spolu s pozemkom. Podľa

ich názoru kúpna zmluva uzatvorená medzi Stredoslovenskými vodárňami a kanalizáciami a odporcami
1/, 2/ stále platí a je zapínateľná aj v súčasnosti, nakoľko nepodlieha schváleniu na zápis inému orgánu.
Skutočnosť, že odporcovia 1/, 2/ Mestu E. doplatili daň z nehnuteľnosti a bolo im pridelené evidenčné
číslo, nemôže zakladať ich vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Poukázali na ust. § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého je možné pre vydržanie počítať lehotu od roku 1986 do roku 2004, teda

18 rokov, po ktorú dobu bola garáž nerušene užívaná, pričom od doby kúpy garáže navrhovatelia
garáž užívali v dobrej viere ako vlastníci, žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii
(nadobudnutie vlastníckeho práva) zákon nestanovuje. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec
v držbe, je potrebné započítať aj držbu vykonávanú pred 1. januárom 1992, keď v tomto smere nie je
možné prehliadnuť, že držba na základe ust. § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne

prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia a nová úprava zákonom č. 509/1991 Zb. držbu uskutočňovanúdo 31.12.1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (§ 868 a §
872 ods. 6 Občianskeho zákonníka).

Krajský súd vec preskúmal v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov

a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.
a podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozhodol
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p..

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p.
odôvodniť len dôvodmi taxatívne uvedenými pod písm. a/ až f/ citovaného zákonného ustanovenia.

V preskúmavanej veci odporcovia 1/, 2/ v podanom odvolaní vytýkajú súdu prvého stupňa, že konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 pís. b/ O.s.p.),
že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenierozhodujúcichskutočností(§205ods.2písm.c/O.s.p.),žesúdprvéhostupňadospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tento odvolací dôvod uplatnený odporcami 1/, 2/
spočívavmylnejaplikácii(výkladu)právnejnormynazistenýskutkovýstavalebopoužitieprávnejnormy,
ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok
žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na

správnosť rozhodnutia vo veci samej. Nesprávne právne posúdenie veci odporcovia 1/, 2/ videli v tom,
že súd prvého stupňa nesprávne posúdil predpoklady pre vydržanie vlastníckeho práva v danej veci.

V danej veci sa pôvodne navrhovateľ 1/ domáhal voči odporcom 1/, 2/ určenia, že je vlastníkom garáže
súp. č. XXXX, stojacej na parc. č. XXX v k.ú. E., keď svoje vlastnícke právo odvodzoval od kúpnej zmluvy
zo dňa 06.08.1991 uzavretej s Ing. Z. E.. V priebehu súdneho konania pristúpila do konania manželka

navrhovateľa 1/ v postavení navrhovateľky 2/ a došlo k zmene žalobného petitu tak, že navrhovatelia
1/, 2/ sa domáhali určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva.

Pokiaľ odporcovia 1/, 2/ spochybňovali procesnú možnosť takéhoto postupu súdu, nebola ich námietka
dôvodná a pristúpenie navrhovateľky 2/ do konania, ako i zmena žalobného petitu bola vykonaná
legitímne a v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.

Pokiaľ odporcovia 1/, 2/ spochybňovali, že navrhovateľ 1/ v priebehu konania zmenil svoje tvrdenia
a pôvodne sa domáhal určenia vlastníckeho práva titulom uzavretia kúpnej zmluvy a až v priebehu
konaniasadomáhalsvojhovlastníckehoprávatitulomvydržania,odvolacísúdlenzdôrazňuje,žeprávne
posúdenie žaloby o určení vlastníckeho práva je vždy vecou súdu a nie je podstatné, akým spôsobom
právnu kvalifikáciu v návrhu na začatie konania uviedol navrhovateľ.

Okresný súd návrhu navrhovateľov vyhovel a dospel k záveru, že boli splnené predpoklady vydržania
vlastníckeho práva s poukazom na § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť
alebo aplikoval síce správny predpis, ale ho nesprávne vyložil. O oba tieto prípady v prejednávanej veci
ide.

V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že navrhovatelia 1/, 2/ sa ujali držby spornej
nehnuteľnosti dňa 06.08.1991 na základe dohody o odkúpení garáže, uzavretej s Ing. E. (nehľadiac na
jej nedostatky), ktorá nebola registrovaná (bývalým) štátnym notárstvom. Zo strany navrhovateľov 1/,2/ nebolo tvrdené, ani preukázané, že by bola vykonaná aktivita v smere podania návrhu na registráciu
tejto zmluvy, pričom je nesporné, že jej registrácia bola vzhľadom na jej nedostatky absolútne vylúčená.

Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu navrhovateľov 1/, 2/ do držby nehnuteľností,

nadobudnutie vlastníckeho práva upravoval v zmysle zákona č. 131/1992 Zb. účinnom od 01.04.1983
tak, že rozsah subjektu vydržania bol obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako
bol obmedzený aj rozsah predmetu vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä
k pozemkom. Až novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. účinnou
od 01.01.1992 boli tieto obmedzenia odstránené, pričom uvedená novela umožnila započítanie

nepretržitej tržby vykonávanej aj pred 01.01.1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní
s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ nehnuteľnosti spĺňal k 01.01.1992 podmienku
nepretržitej držby trvajúcej po 10 rokov a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke
právo k nehnuteľnosti vydržaním.

Súd prvého stupňa v danej veci Občiansky zákonník účinný do 31.12.1991 Zb. neaplikoval, a preto je

možné konštatovať, že jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení v danej veci.

Odvolací súd sa ďalej zaoberal aj posúdením správnosti záveru súdu prvého stupňa o splnení
podmienok vydržania sporných nehnuteľností.

Vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc nad vecou. Tento obsah
vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ust. § 123 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník

v medziach zákona oprávnený vec držať, užívať, požívať jej plody a úžitky a má právo s vecou nakladať.
Právo vec držať, nazývame tiež právom držby, znamená právo nakladať s vecou ako s vlastnou. Ide
o východiskové oprávnenie vlastníka, ktoré je nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných
vlastníckych oprávnení.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom

určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho
orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň
tieto zákonné predpoklady: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b)
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
stanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ

je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či
držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len
z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z
objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možnosť s prihliadnutím na
okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať mal alebo mohol mať pochybnosti, že

užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať
o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putapívus), teda ide o to,
aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Účelom
vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi

vydržania sú, oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom stanovenej
doby.

V zmysle ust. § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto
nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí.

Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je

alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobnéhopresvedčenia) účastníka a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú
možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol
mať po celú vydržaciu dobu dôvod na pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom
o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od
každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti
alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho

posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného
práva) uznávanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcej
zo samotnej podstaty práva, právny omyl držiteľa vychádzajúc z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad.

V preskúmavanej veci sa navrhovatelia 1/, 2/ ujali držby nehnuteľnosti 06.08.1991 na základe dohody o
prevode garáže, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval.
Nemohli byť preto so zreteľom na všetky okolnosti danej veci v dobrej viere, že sú vlastníkmi spornej
nehnuteľnosti, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavka na registráciu
zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne

vymedzená v ust. § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31.12.1991) tak, že ak sa nehnuteľná vec
prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je
potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.

Vzhľadom ku skutočnosti, že súd prvého stupňa neposudzoval danú vec z pohľadu Občianskeho
zákonníka účinného do 31.12.1991, odvolací súd musí konštatovať, že odvolací dôvod podľa § 205 ods.

2 písm. f/ O.s.p. je daný.

Z tohto dôvodu, a to i v záujme zachovania zásady dvojinštančnosti súdneho konania musel odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa je
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a bude jeho úlohou opätovne danú vec posúdiť z pohľadu
Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.1991, ako i z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.

Pokiaľ odporcovi 1/, 2/ uplatnili odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. g/ O.s.p a tvrdili, že vo veci rozhodovala vylúčená (zaujatá) sudkyňa, odvolací súd
konštatuje, že z obsahu spisu nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by bola zákonná sudkyňa vylúčená z
prejednania a rozhodovania v danej veci. Postup sudkyne v danej veci bol plne v súlade s ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku týkajúcimi sa pristúpenia účastníka do konania, ako i pripustenia zmeny

návrhu. Subjektívny pocit odporcov ohľadne zaujatosti súdu, nie je objektívne spôsobilým dôvodom
pre konštatovanie zaujatosti zákonnej sudkyne v danej veci. Z tohto dôvodu odvolací dôvod v zmysle
cit. zákonného ustanovenia nebol daný.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .