Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 14, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/20/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114011143
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3114011143.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Jozefa
Janíka a JUDr. Patrika Príbelského, PhD. v trestnej veci proti obžalovanému N. Y., nar. XX.XX.XXXX v
U., trvale bytom G. č. XX, pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods.1 písm. a) Tr.
zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry v Trenčíne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
zo dňa 21.11.2014, sp. zn. 8T/83/2014, na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátorky okresnej prokuratúry

zamieta,

pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.11.2014, sp. zn. 8T/83/2014, bol
obžalovaný N. Y. podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby Okresnej
prokuratúry Trenčín č. 2Pv 751/2013/3309-26 podanej dňa 30.06.2014 pre zločin týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 208 ods.1 písm. a) Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom
základe, že

od roku 2008 do mesiaca august 2013 týral svoju družku H. X. tým spôsobom, že počas ich spoločného
spolužitia v rodinnom dome v G. číslo XX po požití alkoholických nápojov jej spôsoboval fyzické, ale
hlavne psychické utrpenie, spočívajúce vo vyvolávaní hádok, v rámci ktorých ju bezdôvodne fyzicky
napádal, bil, fackoval, udieral päsťami rúk, vykrúcal ruky, kopal do celého tela, sácal, vyhrážal sa jej
zabití seba, jej i detí a rozbíjaním nábytku a ničením majetku, násilným držaním a jazdením v aute veľkou
rýchlosťou, pričom jej hovoril, že nech sa zabijú obidvaja, ďalej vulgárnym správaním, nadávaním,

ponižovaním, vyvolávaním strachu a stresu, ktoré sa vystupňovalo počas roka 2012 až januára 2013,
kedy bola H. X. nútená odísť s deťmi k otcovi a po odsťahovaní sa aj odopieraním detí, ktoré majú v
striedavej starostlivosti, čo nepriaznivo vplývalo na jej psychický stav, nemohla spávať, mala triašky,
bolievala ju hlava, nedokázala jesť, v dôsledku čoho bola i viackrát hospitalizovaná na psychiatrii,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný.

Uvedený rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď po vyhlásení napadol odvolaním
prokurátoratovneprospechobžalovanéhoprotivýrokuovineioneuloženítrestu.Vdôvodochodvolania
poukázal na to, že okresný súd dospel po vykonanom dokazovaní k nesprávnemu záveru o tom, že
nebolo dokázané spáchanie skutku. Vykonaným dokazovaním bolo podľa prokurátora preukázané,
že prišlo k spáchaniu žalovaného trestného činu. Poškodená popísala, že správanie obžalovaného

pociťovala subjektívne ako príkorie. Na pojednávaní bola v ťažkom psychickom rozpoložení, bolo
zjavné, že sa obžalovaného bála, preto nevedela hneď odpovedať na kladené otázky. Svedok Z. X.uviedol, že obžalovaný ho v minulosti fyzicky napadol a mal útočiť i na ostatnú rodinu poškodenej.
V roku 2008 obžalovaný poškodenú napadol tak, že musela vyhľadať lekárske ošetrenie. Uviedol
tiež, že nie je pravdou, že by poškodená mala psychické problémy od detstva. Vedomosť o násilí zo

strany obžalovaného voči poškodenej potvrdila i svedkyňa G.. Svedkovia G., C., K. potvrdili skutočnosti
uvádzané poškodenou. Uviedli, že obžalovaný mal záujem, aby sa ich spoločné deti nestretávali s
poškodenou. Deti mali pritom s poškodenou dobý vzťah. Znalec z odboru psychológia uviedol, že
výpoveď poškodenej je vierohodná a táto subjektívne pociťovala správanie obžalovaného ako príkorie.
Obžalovaný poškodenej napriek vedomosti o jej psychickom stave spôsoboval ďalšie psychické utrpenie

vyvolávaním strachu, že jej zoberie deti. Znalec sa vyjadril, že poškodená subjektívne pociťuje správanie
sa obžalovaného ako príkorie, teda týranie. Vzhľadom na uvedené sa preto okresný súd nevysporiadal
so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Navrhol preto, aby v odvolacom konaní krajský
súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods.1, písm. b), c), d) Trestného poriadku zrušil a podľa
§ 322 ods.1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že na dôvodoch
písomne podaného odvolania i na tam uvedenom návrhu v plnej miere zotrváva.

Obžalovaný N. Y. uviedol, že odvolanie prokurátora navrhuje ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca uviedol, že z odôvodnenia odvolania v podstate nevyplýva, k akému porušeniu Trestného
zákona zo strany súdu prišlo, resp. aké dôkazy súd nevykonal. Podľa jeho názoru súd vykonal všetky
potrebné dôkazy a riadne sa s nimi vysporiadal. Ide len o to, že prokurátor vykonané dôkazy hodnotí
inak. Odvolanie prokurátora navrhol preto zamietnuť.

Poškodená H. X. uviedla, že sa stotožňuje s návrhom prokurátora.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd preskúmajúc napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania zistil, že odvolanie
prokurátora nie je dôvodné.

Okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného
konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady prezumpcie neviny - § 2 ods.4 Tr. por., zákonného

procesu - § 2 ods.7 Tr. por., práva na obhajobu - § 2 ods.9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov - § 2
ods.12 Tr. por., i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods.14 Tr. por. Krajský súd preto konštatuje, že
súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so
všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Pokiaľ ide o skutkový stav krajský súd uvádza, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
súdeného zločinu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, pri ktorom súd prvého stupňa postupoval
podľa ustanovení Trestného poriadku, pričom v konaní nezistil také chyby, ktoré by mohli mať vplyv
na objasnenie skutkového stavu veci, tak ako je uvedený v rozsudku okresného súdu a na záver
súdu prvého stupňa, že nebolo preukázané vo vzťahu k obžalovanému, že sa skutok stal. Na základe

vykonaného dokazovania prvostupňový súd vyvodil správne skutkové i právne závery, pričom sa
podrobne zaoberal dôkazmi, tak jednotlivo ako aj v súhrne a svoje závery riadne vysvetlil v odôvodnení
rozhodnutia, ktoré je v intenciách ustanovenia § 168 ods.1 Tr.por. Aj krajský súd tak ako súd prvého
stupňa po zhodnotení dôkazov tak jednotlivo ako i v súhrne skonštatoval, že nie je možné bez
akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru o vine obžalovaného a v tomto smere nie je možné súdu

prvého stupňa nič vytknúť.

Samotný obžalovaný od začiatku trestného stíhania spáchanie skutku popiera. Priznal, že počas
spolužitia s poškodenou vznikali v ich rodine vzájomné nezhody a obojstranné potýčky, niekedy ifyzického charakteru. Popísal, že poškodená sa pod vplyvom psychickej poruchy chovala niekedy
agresívne, nevypočítavo a zanedbávala starostlivosť o spoločné deti. Po rozchode sa on snažil deti
presviedčať, aby k poškodenej chodili, tie však nechceli. Hádky medzi nimi boli časté, ale rozhodne sa

nesprával spôsobom uvedenom v obžalobnom návrhu. Pripustil, že jej mohol spôsobiť modriny, najmä
keď sa naťahovali o deti. Poprel, že by sa jej v súvislosti s rýchlou jazdou vyhrážal usmrtením.

Obžalovaný je zo spáchania žalovaného skutku usvedčovaný viac-menej len výpoveďou poškodenej
H. X.. Krajský súd však upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že je do veľkej miery vôbec otázne,

či poškodená vlastne obžalovaného usvedčuje a to v tom rozsahu, v akom je skutok formulovaný v
obžalobnom návrhu. Z výpovede poškodenej vlastne vyplýva len to, že mala s obžalovaným počas
vzájomného spolužitia rôzne nezhody. Hádky vznikali najmä keď bol obžalovaný pod vplyvom alkoholu.
V súvislosti s vyhrážaním sa zabitím uviedla, že niekedy v roku 2010 keď pre obžalovaného prišla
do krčmy, tento tam nechcel nechať vozidlo a keď do neho nasadli, tak sa jej mal vyhrážať, že ich
oboch zabije. Nikdy inokedy sa jej zabitím nevyhrážal. Nezničil žiaden nábytok, len sa vyhrážal zničením

nábytku na chate. Potvrdila, že ataky boli vzájomné, teda z jej strany i zo strany obžalovaného, taktiež
facky boli vzájomné a obaja na seba používali vulgárny slovník. Bila i ona jeho a to aj päsťami. V januári
2013 opustila spoločnú domácnosť a odvtedy ju obžalovaný žiadnym spôsobom neatakoval. Trestné
oznámenie podala až pol roka po opustení spoločnej domácnosti a to z dôvodu, že sa jej obžalovaný
mal vyhrážať, že jej nedá deti a že je zlou matkou. Uviedla tiež, že jej otec Z. X. sa k nej v minulosti

správal agresívne.

Otec poškodenej - svedok Z. X. uviedol, že v roku 2008 k nemu poškodená prišla dobitá obžalovaným.
Obžalovaný poškodenej i vnukom bránil chodiť k nemu. Za psychickú poruchu poškodenej môže podľa
neho obžalovaný.

Ďalší vypočutí svedkovia vo veci v podstate len potvrdili, že neboli bezprostredne nikdy prítomní pri
tom, že by obžalovaný poškodenú napádal, alebo sa k nej správal spôsobom uvedeným v obžalobnom
návrhu.

Svedkyňa C. síce videla na poškodenej modriny, ale o tom, že ju mal zbiť obžalovaný sa dozvedela len
sprostredkovane, od sestry poškodenej. Tak isto svedok N. G. (bývalý priateľ poškodenej) nikdy nevidel,
že by sa obžalovaný k poškodenej správal spôsobom uvedeným v obžalobe. Potvrdil, že obžalovaný
i poškodená sa vzájomne slovne urážali. Možno uviesť, že výpoveď svedka G. vyznieva sumárne
priaznivo v prospech obžalovaného, keď uvádzal, že to bol práve obžalovaný, ktorý sa snažil, aby vzťahy

s poškodenou boli v rovine normality. Poukazoval na agresívne a nevypočítateľné správanie poškodenej
pod vplyvom psychickej poruchy. Obžalovaný ho žiadal, aby dával na poškodenú pozor, „nech si niečo
neurobí“. Nikdy si na tele poškodenej nevšimol žiadne zranenia. Poškodená mu uviedla, že jej otec Z.
X. sa k nej správal agresívne. Poškodená opakovane utekala niekam „preč“. Celé „toto“ vymyslel podľa
neho otec poškodenej. Svedkovia V. N. (sestra obžalovaného), C. Y. (otec obžalovaného) a J. Y. (matka

obžalovaného) uvádzali, že to bola poškodená, ktorá provokovala obžalovaného, vyvolávala hádky a
používala i násilie. Svedkyne Y. a W. potvrdili, že medzi obžalovaným a poškodenou prichádzalo k
nezhodám, bezprostredne však nevideli, že by obžalovaný poškodenú bil. Svedkyňa Y. si na poškodenej
nikdy nevšimla zranenia, svedkyňa W. v roku 2008 na nej zranenia videla, ale len poškodená jej
povedala, že ju mal udrieť obžalovaný. Tak isto svedkyňa K. videla v roku 2008 na tele poškodenej

modriny, ale len si „domyslela,“ že ich má od obžalovaného. Svedok G. (starosta obce) potvrdil, že
atmosféra v dome obžalovaného a poškodenej bola „stresová“, slovné urážky prichádzali z oboch strán.
Deti nechceli ísť k poškodenej, tá sa snažila vziať ich „nasilu“. Svedok W. uviedol, že deti poškodenej
k nej nechceli ísť, keď sa obžalovaný a poškodená o ne naťahovali, tak mohlo prísť k zraneniam a to
i zo strany poškodenej.

I z ďalších výpovedí a prečítaných listinných dôkazov vyplynulo, že medzi poškodenou a obžalovaným
existovali nezhody, pričom tak obžalovaný ako i poškodená vo vzájomnej komunikácii používali
vulgarizmy, k príležitostnému používaniu násilia prichádzalo z oboch strán. Zranenie poškodenej je
dokumentované lekárskou správou MUDr. S. z 19.04.2008, kedy bol zistený hematóm tváre a ľavého

ramena.

Súdny znalec z odboru psychológia PhDr. Peter Vaňko v znaleckom posudku i vo výpovedi
uviedol, že vzhľadom na prejavy psychického ochorenia poškodenej nemôže vylúčiť ani potvrdiťprítomnosť psychických známok týrania u poškodenej. Poškodená subjektívne pociťovala správanie sa
obžalovaného ako týranie. Poškodená trpí afektívnou bipolárnou poruchou. Ide o duševné ochorenie,
ktoré nie je zapríčinené vonkajšími vplyvmi, teda ani chovaním obžalovaného. Uvedené ochorenie

spôsobuje u poškodenej pre jej okolie nevypočítateľné a nečitateľné správanie, zmenu nálad, čo
generuje konflikty. Schopnosť správne vnímať a zapamätať si javy mohla byť u poškodenej skreslená
najmä v čase prepuknutia a odznievania príznakov jej ochorenia. Tým môže byť ovplyvnená špecifická
i všeobecná vierohodnosť jej výpovede.

Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že spáchanie žalovaného trestného činu
nie je bez akýchkoľvek pochybností preukazované žiadnym z vykonaných dôkazov. V neprospech
obžalovaného vyznievajú len výpovede poškodenej a jej otca. Výpoveďou poškodenej však boli
preukázané len vzájomné nezhody a občasné použitie násilia z oboch strán. S výnimkou „hrozby zabitím
oboch rýchlou jazdou“ nepotvrdila žiadne vyhrážanie sa zo strany obžalovaného. Ako ponižovanie
pociťovala len výčitky obžalovaného, že je zlou matkou, a to navyše v situácii, keď zrejme pod vplyvom

ochorenia starostlivosť o deti zanedbávala. Zarážajúce je, že dôvodom na podanie trestného oznámenia
bola vlastne z jej strany snaha o pomstu obžalovanému za to, že jej nechcel dávať ich spoločné deti.

Výpoveď svedka X. (otca poškodenej), v zhode s názorom súdu prvého stupňa, ani krajský súd
nepovažuje za vierohodnú. Samotná poškodená, aj iní svedkovia potvrdili, že jej otec sa k nej správal

agresívne a mal nezhody s obžalovaným.

Krajský súd poukazuje i na výpoveď svedka G. (priateľa poškodenej), ktorý v podstate vypovedal
paradoxne v prospech obžalovaného. Potvrdil, že v dôsledku ochorenia bolo správanie sa poškodenej
nevypočítateľné až niekedy agresívne, zanedbávala starostlivosť o deti a bol to práve obžalovaný, ktorý

sasnažil„daťvecidonormálu“.Tentosvedoktiežuviedol,žeotecpoškodenejsaknejagresívnesprával.

Tvrdenia ostatných svedkov o násilí zo strany obžalovaného sa zakladajú výhradne na domnienkach, že
ak mala poškodená nejaké zranenia, zrejme jej ich musel spôsobiť obžalovaný. Prítomnosť syndrómu
týranej osoby nebola u poškodenej s istotou potvrdená.

Podľa § 208 ods.1 Tr. zákona sa týraním blízkej a zverenej osoby rozumie spôsobovanie fyzického alebo
psychického utrpenia:

a) bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým

zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou
izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie
alebo obmedzuje jej bezpečnosť,
b) bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieraním nevyhnutnej osobnej
starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania,

c) nútením k žobrote alebo k opakovanému vykonávaniu činnosti vyžadujúcej jej neúmernú fyzickú záťaž
alebo psychickú záťaž vzhľadom na jej vek alebo zdravotný stav alebo spôsobilej poškodiť jej zdravie,
d) vystavovaním vplyvu látok spôsobilých poškodiť jej zdravie, alebo
e) neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktorý má právo užívať.

Podľa súdnej judikatúry (napr. R 11/1984) týraním zverenej osoby v zmysle § 215 Trestného zákona
sa rozumie také zlé nakladanie so zverenou osobou, ktoré sa vyznačuje hrubším stupňom necitlivosti
a bezohľadnosti s určitým trvaním; nevyžaduje sa, aby u zverenej osoby vznikli následky na zdraví, ale
musí ísť o také konanie, ktoré týraná osoba pre jeho hrubosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje
ako ťažké príkorie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súhlasí odvolací súd so záverom súdu prvého stupňa, že vykonaným
dokazovaním neboli produkované žiadne priame ani nepriame dôkazy, ktoré by sami osebe, alebo
v spojení s inými dôkazmi umožňovali vysloviť jednoznačný a nespochybniteľný záver o tom, že sa
žalovaný trestný čin stal a následne, že ho spáchal obžalovaný. Samotné nezhody medzi obžalovaným

a poškodenou, občasné vzájomné fyzické ataky a nevraživosť nemožno ešte považovať za týranie v
zmysle § 208 Tr. zákona. Jednorazové „vyhrážanie“ sa rýchlou jazdou vo vozidle, či zničením nábytku
na chate, nemôže rozhodne dosahovať takú mieru intenzity fyzického či psychického utrpenia, aby bolo
možné ho považovať za týranie v zmysle § 208 Tr. zákona. Rovnako tak za týranie nemožno v tomtokontexte považovať vyjadrenia obžalovaného, že poškodená je zlou matkou. Ostatné spôsoby konania
zo strany obžalovaného uvádzané v obžalobnom návrhu neboli vôbec preukázané. Treba poukázať i na
chovaniesapoškodenej,ktorásapodvplyvompsychickéhoochoreniamohlachovať(azrejmeichovala)

takým spôsobom, ktorý u obžalovaného vzbudzoval zlosť - zmeny nálad, úteky z domova, zanedbávanie
starostlivosti o deti - a preto reakcia z jeho strany na toto chovanie mohla byť pod vplyvom hnevu iná
ako v štandardnej situácii.

Vo vzťahu k odvolacím dôvodom, ktoré uvádzal prokurátor krajský súd nezistil, že by v prípravnom

konaní a na hlavnom pojednávaní boli produkované dôkazy preukazujúce spáchanie trestného činu.
Samotné subjektívne pociťovanie chovania sa obžalovaného zo strany poškodenej ako týranie ešte nie
je spôsobilé naplniť znaky skutkovej podstaty žalovaného zločinu. K tomu musia pristúpiť aj objektívne
preukázané skutočnosti. Tak sa tomu však v danom prípade nestalo.

Podľa § 2 ods.4 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie sa považuje

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. V uvedenom
ustanovení je upravená zásada prezumpcie neviny. Podľa nej nedokázaná vina ma rovnaký dôsledok
a význam ako dokázaná nevina, a teda obvinený nie je povinný svoju nevinu dokazovať. Zo zásady
prezumpcie neviny vyplývajú nasledovné pravidlá pri dokazovaní:

- in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného); ak zostanú dôvodné pochybnosti o
skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v
prospech obvineného, čomu zodpovedajú dôvody oslobodenia spod obžaloby, najmä dôvody uvedené
v § 285 písm. a) a c),

- obvinenému musí byť vina preukázaná; obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to
ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech; teda ak obvinený niektorú okolnosť nepoprie, nemožno z
toho vyvodzovať záver, že táto okolnosť zodpovedá skutočnosti; rovnako ak obvinený k svojmu tvrdeniu
nepredloží dôkazy, nemožno z toho vyvodiť záver, že také tvrdenie je nepravdivé; odsudzujúci rozsudok
môže byť pritom vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obvineného, a v

prípade, ak vina obvineného nie je preukázaná, musí byť obvinený oslobodený spod obžaloby podľa
§ 285.

Okresný súd preto postupoval správne, keď s poukazom na aplikáciu zásady in dubio pro reo
skonštatoval, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný a podľa §

285 písm. a) Trestného poriadku ho spod obžaloby oslobodil, pričom uvedené skutočnosti sú len tie
najdôležitejšie, ktoré považoval odvolací súd za potrebné uviesť a s podrobnejším odôvodnením vyššie
uvedených záverov v plnej miere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Z týchto dôvodov odvolanie prokurátora odvolací súd nepovažoval za dôvodné, a preto ho podľa § 319
Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný

prostriedok.