Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, April 29, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/32/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201735
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012201735.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske
združenie so sídlom Tulčík č. 26, IČO: 31 303 862, zastúpeného T.. I. D., advokátkou so sídlom v B., F.
č. XX, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Nám. Ľ. Štúra 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 10. júla 2012 č. 6103/2012-1.10
(36/2012-rozkl.), o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. februára 2014, č.

k. 1S 222/2012- 75, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. februára 2014, č. k. 1S
222/2012- 75, z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozhodnutia len „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“) zamietol

podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6103/2012-1.10 (36/2012 - rozkl.) z 10. júla 2012,
ktorým rozklad žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 4129/2012-2.2 z
12. apríla 2012.

Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím bola na základe žiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu,
Poľovníckeho združenia Siná povolená výnimka zo zákazov podľa § 35 ods. 1 písm. a/ a písm. f/ zákona

č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 543/2002
Z.z.“ alebo „zákon o ochrane prírody a krajiny“), a to usmrtiť - odstreliť - jedného jedinca medveďa
hnedého v poľovnom revíri Siná, držať ho a prepravovať, pričom z podmienok rozhodnutia vyplýva, že
odstrel možno zrealizovať od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou na území s 2. stupňom
ochrany a postriežkou na lokalite Piesky, k.ú. Lazisko.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému

žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Prvostupňový súd z predloženého administratívneho spisového materiálu žalovaného zistil, že 31. 01
2012 bola žalovanému doručená žiadosť Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia
Siná so sídlom v Lazisku, Svätý Kríž č. 161, o udelenie výnimky z § 35 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z.z.
za účelom odstrelu jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Siná v roku 2012 z dôvodu
početných stretov medveďa hnedého s ľuďmi pohybujúcimi sa v danej lokalite a z dôvodu spôsobovania

škôd medveďom.Podľa názoru krajského súdu, žalovaný správny orgán neporušil ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok)
a postupoval v súlade s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keď dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k

podkladom rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia (ešte pred rozhodnutím vo veci), pričom mu poskytol
primeranú sedemdňovú lehotu na vyjadrenie sa s tým, že spisový materiál bude sprístupnený k
nahliadnutiu u žalovaného v určenom čase. Krajský súd mal za to, že pokiaľ sa žalobca odvolával na
ustanovenie § 23 správneho poriadku, treba zdôrazniť, že toto ustanovenie je konštruované v súvislosti
s nahliadaním do spisov a odsek 1 tohto ustanovenia jednoznačne predpokladá, aby účastník konania

využil aktívne svoje právo nahliadnuť do spisu. Pri využití tohto svojho práva nahliadnuť do spisu
má právo robiť si zo spisov výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní.
Žalobcovi bola poskytnutá možnosť nahliadnuť do spisu, on však túto možnosť napriek tomu, že bol
zastúpený advokátom nevyužil, požiadal o zaslanie kópie podkladov, ktoré bližšie nešpecifikoval a
požiadal o predĺženie lehoty 7 dní na vyjadrenie k podkladom. Krajský súd uviedol, že správny poriadok
nepozná inštitút žiadosti účastníka konania o predĺženie lehoty, umožňuje len, aby účastník požiadal o

odpustenie zmeškanej lehoty (§ 28 správneho poriadku). Znamená to teda, že žalobca nemal právny
nárok na predĺženie lehoty na vyjadrenie sa a bol povinný vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v
jemu poskytnutej primeranej sedemdňovej lehote (§ 27 ods. 1 správneho poriadku), čo neurobil a ani
nepožiadal o odpustenie zmeškanej lehoty. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného,
že nie je povinnosťou správneho orgánu zasielať podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku spolu s výzvou

na vyjadrenie sa k podkladom automaticky aj samotné podklady. Je teda na účastníkoch konania, aby
využili svoje právo nahliadnuť do spisu a oboznámili sa s podkladmi, prípadne požiadali pri nahliadnutí
do spisu o kópiu tohto spisu.

Krajský súd ďalej poukázal na to, že aj keby správny orgán - žalovaný dôsledne nerešpektoval § 33 ods.
2 správneho poriadku (čo sa však podľa súdu nestalo) nešlo by v tomto prípade o dôvod spôsobujúci

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a to z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie bolo podľa názoru
krajského súdu vecne správne. Žalovaný správny orgán vykonal dostatočné dokazovanie na udelenie
výnimky podľa § 40 ods. 3 písm. c/ zákona o ochrane prírody a krajiny. Vychádzal zo stanoviska Štátnej
ochrany prírody SR a stanoviska Správy NAPANT.

Krajský súd sa nestotožnil ani s druhým dôvodom žaloby o nepreskúmateľnosti napadnutého

rozhodnutia. Mal za to, že obidve rozhodnutia žalovaného, tak prvostupňové ako aj odvolacie sú riadne
odôvodnené v zmysle požiadaviek podľa § 47 ods. 2 a 3 správneho poriadku, pričom žalovaný vykonal
riadne dokazovanie.

Po preskúmaní veci prvostupňový súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného
boli z hľadiska žalobných dôvodov v medziach zákona. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali

zrušenie tohto rozhodnutia, súd postupoval podľa § 250j ods. 1 OSP a žalobu zamietol.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom uviedol, že ho
považuje za nesprávny, pretože krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP), rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP) a účastníkovi sa odňala možnosť konať pred
súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP).

Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že vyčítal konaniu pred prvostupňovým správnym orgánom, aj postupu
arozhodnutiužalovaného,ževichkonanísavyskytlatakávada,ktorámohlamaťzanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci. Túto vadu žalobca identifikoval tak, že mu správnymi orgánmi oboch stupňov

bola upretá možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, k spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich
doplnenie. Odňatie možnosti žalobcovi využívať svoje právo účastníka konania spočívalo v tom, že ho
správny orgán prvého stupňa neoboznámil s podkladmi rozhodnutia, napriek jeho výslovnej žiadosti mu
neposkytol kópiu spisu a toto pochybenie nenapravil ani žalovaný v konaní o rozklade. Namietal, že
správny poriadok nepozná „hromadné oboznámenie s podkladmi rozhodnutia vo viacerých konaniach“

tak, ako to urobil prvostupňový správny orgán.Žalobca nesúhlasil so záverom súdu, že v konaní svojou pasivitou sa sám pripravil o možnosť
uplatňovať svoje práva účastníka konania, keďže je v rozpore s viacerými ustanoveniami správneho
poriadku, na ktoré v žalobe poukazoval (základné pravidlá správneho konania, uvedené v ust. § 3

správneho poriadku, medzi ktorými ma zásadný význam povinnosť správnych orgánov postupovať v
úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne
obhajovať, najmä vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy). Žalobca bol presvedčený
o tom, že súd prvého stupňa svojim rozhodnutím odobril postup správnych orgánov, ktorý bol v príkrom
rozpore s touto zásadou a naopak, vedený tak, aby účastník konania, žalobca mal podstatne sťažený

výkon svojich práv, ktoré mu správny poriadok priznáva, predovšetkým práva vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich doplnenie.

V tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn.
1Sžp/3/2013 zo dňa 24.09.2013, kde konštatoval, že „jednou z možných foriem oboznámenia sa s
podkladmi rozhodnutia (nie však v potrebnom rozsahu a v časovom okamihu pred rozhodnutím) je
nahliadnutie do administratívneho spisu. V súvislosti s uvedeným procesným úkonom Najvyšší súd

(rozsudok sp. zn. 4Sžo/11/2011 z 23. 03. 2011) judikoval nasledujúci právny názor: „ Cieľom tejto úpravy
je posilniť právo účastníka konania na informácie týkajúce sa priebehu výsledkov konania. Zmyslom
využitia tohto procesného práva v priebehu správneho konania je predovšetkým prispieť k získaniu
prehľadu o všetkých doterajších úkonoch správneho orgánu tak, aby na základe poznatkov a podľa
vlastnej úvahy mohol účastník konania využívať ďalšie procesné práva, predovšetkým právo navrhovať

dôkazy a doplnenie podkladov. Takéto zákonné právo môže účastník konania využívať v ktoromkoľvek
štádiu konania. Uplatňovať ho možno vždy voči konajúcemu orgánu u ktorého sa spis nachádza. V
zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je správny orgán povinný umožniť realizovať procesné
právo účastníka len čo o to požiada.“

Žalobca poukázal na to, že názor súdu prvého stupňa o tom, že v konaní nepostupoval aktívne

a nevyužil právo byť oboznámený s podkladmi rozhodnutia nezodpovedá obsahu správneho spisu.
Žalobca naopak požiadal doručenie podkladov rozhodnutia v súlade s ust. § 23 ods. 4 správneho
poriadku. Pokiaľ žalobca nebol správnym orgánom prvého stupňa oboznámený s tým, aké podklady
rozhodnutia obstaral, je absurdné pričítať na ťarchu žalobcovi, že ich vo svojej žiadosti o ich zaslanie
neidentifikoval. Ani námietka o tom, že správny poriadok nepozná inštitút „žiadosti účastníka konania o

predĺženie lehoty“ podľa žalobcu neobstojí. Je nepochybné, že s ust. § 19 ods. 2 správneho poriadku
vyplýva povinnosť správnych orgánov posudzovať podania účastníkov konania podľa ich obsahu.
Správny poriadok stanovuje pre podanie obligatórne náležitosti, pričom z podania musí byť podľa tohto
zákonného ustanovenia zrejmé, kto podanie podáva, akej veci sa týka a čo sa navrhuje. Podanie
žalobcu, ktorým sa domáhal poskytnutia podkladov rozhodnutia spĺňalo tieto náležitosti, keďže z neho

bolo zrejmé, že ho robí žalobca, akej veci sa týkalo a bolo nad akúkoľvek pochybnosť zrozumiteľné, že
žalobca namietal postup správneho orgánu, ktorý mu dal formálnu možnosť vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia bez toho, aby ho oboznámil s tým, o aké podklady ide a čo je ich obsahom. Z uvedeného
podania žalobcu bolo nepochybne zrejmé, že žalobca žiadal, aby správny orgán lehotu na vykonanie
úkonu (vyjadrenie žalobcu k podkladom rozhodnutia) stanovil primerane, teda aby táto začala plynúť

až po tom, čo žalobcovi budú na základe jeho žiadosti doručené podklady rozhodnutia vo forme ich
fotokópií, o ktoré v súlade s ust. § 23 ods. 4 správneho poriadku žiadal.

Ak je totiž oprávnením správneho orgánu určiť na vykonanie úkonu v konaní primeranú lehotu, z tohto
ustanovenia vyplýva, že v právomoci správneho orgánu je stanoviť túto lehotu podľa svojej úvahy,
teda ju aj predĺžiť. V praxi nespôsoboval doteraz výklad oprávnenia správneho orgánu predĺžiť ním

stanovenú procesnú lehotu žiadne problémy. Z uvedeného dôvodu považoval žalobca názor súdu
zaujatý v napadnutom rozhodnutí za teleologický. Inštitút odpustenia zmeškanej lehoty sa doteraz v
právnej praxi jednoznačne vzťahoval k zmeškaniu zákonných lehôt, pri zmeškaní ktorých neexistuje iná
možnosť nápravy pochybenia. Inštitút odpustenia zmeškania lehoty nemožno vzťahovať na situáciu,
kedy účastník konania žiada o poskytnutie inej, dlhšej lehoty alebo jej stanovenie iným spôsobom, ako

to urobil správny orgán. V prípade, keď sa účastník konania domáhal predĺženia, či stanovenia lehoty
iným spôsobom, by bola požiadavka na spojenie žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty s úkonom, pre
ktorý sa žiada predĺženie lehoty absurdná.

Žalobca namietal, že súd prvého stupňa nezaujal právny názor k jeho namietanému hromadnému
oboznamovaniu sa s podkladmi vo viacerých konaniach súčasne. Žalobca dal do pozornosti ust. čl. 2

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré umožňuje štátnym orgánom konať iba na základe ústavy, vjej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa žalobcu zo žiadneho ustanovenie
správneho poriadku nevyplýva oprávnenie správneho orgánu spojiť na spoločné konanie viaceré
konania. V predmetnej veci však nedošlo ani k takémuto postupu, keďže správny orgán, ako už bolo

udelené v žalobe, hromadným úkonom vykonal „oboznamovanie“ s podkladmi rozhodnutia v rôznych
správnych konaniach. Keďže žalobca bol účastníkom viacerých správnych konaní, kde žiadateľmi
boli rôzne poľovnícke združenia, žalobca považoval za vylúčené, aby postup, zvolený prvostupňovým
správnym orgánom bolo možné považovať za zákonný. Nebolo totiž oprávnením správneho orgánu
„oboznamovať“ iných žiadateľov s podkladmi rozhodnutia v konaniach, ktoré sa jednotlivých žiadateľov

netýkali.

Žalobca považoval rozhodnutie správnych orgánov za nesúladné s ust. § 47 ods. 3 správneho
poriadku, keďže v obidvoch napadnutých rozhodnutiach absentuje uvedenie toho, ktoré skutočnosti boli
podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami sa správny orgán riadil pri hodnotení dôkazov a ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.

Žalobca v žalobe zrozumiteľne a jasne namietal nepreskúmateľnosť správnych rozhodnutí orgánov

oboch stupňov, keďže prvostupňové rozhodnutie, obsahuje len všeobecné konštatovanie, bez vzťahu
ku konkrétnej veci a ani z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, akýkoľvek vzťah zistených skutkových
okolností veci v prípade udelenia konkrétnej výnimky k ustanoveniu § 35 ods. 1 zákona o ochrane
prírody a krajiny v spojení s ustanovením § 40 ods. 1 ods. 3 cit. zákona. Pokiaľ súd prvého stupňa
dospel k záveru, že „obidve rozhodnutia žalovaného, tak prvostupňové, ako aj odvolacie, sú riadne

odôvodnené v zmysle uvedeného“ nemožno identifikovať, z čoho tento názor vyvodil, keďže jeho
rozhodnutie neobsahovalo žiadne skutkové okolnosti, ani právne názory, ktoré by mohli vyústiť v takéto
konštatovanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol žalobca odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak,
že žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového správneho

orgánu zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi prizná náhradu trov konania.

III.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozhodnutia č. 6103/2012-1.10
(36/2012-rozkl.) zo dňa 10.07.2012 a č. 4129/2012-2.2 zo dňa 12.04.2012 boli vydané na základe
spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci, v súlade s platnými právnymi predpismi. Preto

navrhol, aby odvolací súd odvolanie ako nedôvodné zamietol a rozsudok krajského súdu potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10, § 246c a § 250ja OSP preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a to bez nariadenia
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP a dospel k záveru, že konanie je potrebné zastaviť.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného sp. zn.
6103/2012-1.10 (36/2012 - rozkl.) z 10. 07. 2012, ktorým zamietol rozklad žalobcu proti prvostupňovému
rozhodnutiu č. 4129/2012-2.2 z 12. 04. 2012 a potvrdil uvedené rozhodnutie o povolení výnimky zo
zákazov podľa § 35 ods. 1 písm. a/ a písm. f/ zákona o ochrane prírody a krajiny a to usmrtiť jedného
jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Siná, držať ho a prepravovať, a to za v rozhodnutí

stanovených podmienok, pričom odstrel bolo podľa rozhodnutia možné zrealizovať od 01. 07. 2012 do
30. 11. 2012 posliedkou na území s 2. stupňom ochrany a postriežkou na lokalite Piesky, katastrálne
územie Lazisko.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny orgán ochrany prírody konanie podľa
tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody a krajiny rozhodnutie vydané podľa tohto zákona
stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na uvedené zákonné ustanovenia ako aj stanovisko
správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, podľa
ktorého neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa hnedého,
spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet
konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp.

súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.

V danej veci bol napadnutým rozhodnutím povolený odstrel medveďa hnedého tak, že odstrel možno
zrealizovať od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou na území s 2. stupňom ochrany a
postriežkou na lokalite Piesky, k.ú. Lazisko. Čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky na odstrel
medveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíre uplynul už v čase rozhodovania krajského súdu (20.

02. 2014).

Neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa hnedého
spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet
konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje.

V čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená výnimka

preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho žalobou napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To znamená, že v čase súdneho
prieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania.
PodmienkyprepostuppodľaV.častidruhejhlavyOSPpretosplnenéneboli.Súdprvéhostupňarozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo

zákona stratilo platnosť zamietol.

Odvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) OSP a s
§ 246c ods. 1 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104 v spojení s § 246c ods. 1
OSP zastavil, pretože konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou
je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť

a účinnosť. Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie žalovaného
zo zákona stratilo platnosť, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo
účinnosť, a teda v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia
a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods.3 OSP) a súčasne

napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. 1
OSP).

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 246c OSP v spojení s § 224 ods.1
a s § 146 ods. 1 písm. c) OSP. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania,
pretože konanie bolo zastavené a u žiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu.Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.