Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 23, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/3/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814218564
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814218564.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného S., právne zastúpený B. proti povinným 1/ S., 2/
N., o vymoženie 1.960,25 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Prievidza zo dňa 27. novembra 2014, č.k. 9Er/3828/2014-26, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora A.. R. S. o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, čo po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy a na
príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a Smernice Rady č. 93/13/EHS. Uviedol, že oprávnený sa návrhom na
vykonanie exekúcie, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 01.10.2014, domáhal vykonania exekúcie
proti povinným, a to na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok, sp. zn. 71/05/14, vydaného
dňa 16.06.2014 Slovenským arbitrážnym súdom zriadeným Slovak arbitration court, s.r.o., rozhodcom
JUDr. Radoslavom Semanom, PhD., ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06.08.2014 a vykonateľnosť
dňa 12.08.2014. Súdny exekútor A.. R. S. predložil dňa 13.10.2014 exekučnému súdu žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Z predloženého exekučného titulu súd prvého stupňa zistil, že dňa
07.05.2013 uzatvoril oprávnený ako veriteľ s povinným 1/ ako dlžníkom zmluvu nazvanú ako „Žiadosť
o poskytnutie revolvingového úveru / Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX. Po preskúmaní
predmetnej zmluvy dospel k záveru, že bez ohľadu na označenie zmluvy ako „Zmluvy o revolvingovom
úvere“, ktorá by sa mala podľa klasického chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom
bez ohľadu na povahu účastníkov, ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov,
obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi
veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského
práva. Vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z uvedenej
zmluvy, uplatnil si oprávnený nároky v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo
dňa 07.05.2013, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním
rozhodcovskej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.05.2013, konkrétne článku 5 a 6,
vzhliadol v zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Konštatoval, že možnosť výberu spôsobu riešenia
sporu povinným je len zdanlivá. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane
žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa
uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd prvého stupňa
vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcu
uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca
predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou
obstarať, čiže predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť
tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje,
kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože

tento zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Záverom
súd prvého stupňa konštatoval, že existujúca, ale neplatná rozhodcovská zmluva nemôže byť potom
základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej zmluvy
odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za
rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním
návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol
rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie
uvedené skutočnosti súd prvého stupňa z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Dodal, že predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na
absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej zmluvy,
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov
podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) a podľa § 205 ods. 2 písm. b), d)
a f) O.s.p. Namietal, že exekučný súd sa z hľadiska platnej právnej úpravy nedôsledne, resp. vôbec
zaoberal povahou rozhodcovskej zmluvy v tom smere, či ide o individuálne dojednanú rozhodcovskú
zmluvu alebo nie. Za individuálne dojednané sa podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje také
ustanovenie, ktoré spotrebiteľ mohol ovplyvniť čo do jeho obsahu, mohol ovplyvniť jeho zaradenie do
zmluvy bez toho, aby to malo dôsledky na následné (ne)uzavretie hlavnej zmluvy a mohol ovplyvniť jeho
zaradenie do komplexu vzájomných práv a povinností zmluvných strán bez toho, aby to malo dôsledky
na následné (ne)uzavretie hlavnej zmluvy. Rozhodcovská zmluva nebola podmienkou uzavretia zmluvy
o revolvingovom úvere. Povinný 1/ a 2/ mohol nepristúpiť na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, resp.
aj jednostranne dosiahnuť zánik takejto dohody, a to v oboch prípadoch bez vplyvu na uzavretie,
resp. existenciu hlavnej zmluvy o revolvingovom úvere. Zastával názor, že rozhodcovská zmluva spĺňa
charakter individuálneho ustanovenia, a preto nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Exekučný súd
vo svojich úvahách vychádza z výkladu spotrebiteľ, ktorý nemá oporu ani vo vnútroštátnej a už vôbec
nie v komunitárnej úprave. Na to, aby vôbec rozhodcovská zmluva vznikla, nestačí jej vyplnenie, ale
akceptovanie písomným podpisom. Ten povinný 1/ a 2/ urobil dobrovoľne a rovnako tak z vlastného
rozhodnutia nevyužil možnosť od danej zmluvy odstúpiť. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 3M Cdo 14/2011, ktorý posudzoval otázku jednostranného „zrušenia“
rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľom. V prípade rozhodcovskej zmluvy je vzhľadom na ustanovenie
bodu 3 a 5 vylúčené splnenie podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, a teda
rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku a ani sama takouto podmienkou nie je.
Cieľom ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je zaručiť spotrebiteľovi - v procesnej pozícii
žalobcu - právo vybrať si miesto pre rozhodovanie o ním podanej žalobe. Oprávnený ďalej poukázal na
dôvodovú správu k predmetnému ustanoveniu, z ktorej citoval, ako aj na uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoE/372/2013 zo dňa 21.11.2013, sp. zn. 1CoE/328/2013 zo dňa 10.12.2013,
ako aj na uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 8CoE/4/2014 zo dňa 31.01.2014. Vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti zastával názor, že právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci
bola daná. Záverom navrhol, aby súd zaviazal povinného 1/ a 2/ zaplatiť oprávnenému spoločne a
nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania vo výške 58,46 eur, pozostávajúcich z dvoch úkonov
právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie odvolania zo sumy 1.960,25 eur vo výške
á 24,41 eur vrátane DPH + 2 x paušálna náhrada nákladov vo výške á 4,82 eur vrátane DPH. Navrhol,
aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného nebolo podané.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Podľa § 234d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor, spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 01.01.2015, sa použijú predpisy účinné do 31.12.2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 01.01.2015.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 G. poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej
len ,,Exekučný poriadok“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd
zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti
exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je taká právna
úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Zákon č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať
rozhodcovský rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b).
Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok
vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy,
ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, z úradnej povinnosti správne
v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá
taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom
prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu
so zákonom.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami
o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom
alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
"rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského

konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo
230/2011).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že oprávneným predložená Žiadosť
o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere (ďalej len ,,zmluva o úvere“) je
zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným 1/ a 2/ bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Povinný 1/ a 2/ v zmluvnom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ a oprávnený ako
dodávateľ (§ 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd preto zastáva právny názor, že
predmetná zmluva o úvere zo dňa 07.05.2013, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi
konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
platnom a účinnom v čase jej uzavretia, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril
dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy
povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu o úvere, ako aj
na rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú v ten istý deň ako úverová zmluva medzi tými istými účastníkmi
konania, je potrebné aplikovať aj právne normy právneho poriadku chrániace spotrebiteľa. V zmysle §
54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Odvolací súd zastáva právny názor, že v danej veci je za neprijateľné potrebné považovať rozhodcovské
zmluvy uzatvorené medzi oprávneným a povinným 1/ a 2/ dňa 07.05.2013, teda uzatvorené v rovnaký
deň ako oprávnený s povinným 1/ a 2/ uzavrel zmluvu o úvere. Uvedené rozhodcovské zmluvy boli
uzavreté rovnako ako zmluva o úvere vo formulárovej podobe, ktoré predkladal oprávnený povinnému
1/ a 2/, neboli individuálne dojednané, keď ich obsah povinný nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa iba
údaje povinného 1/ a 2/, číslo, miesto a dátum uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy
(totožné s číslom, miestom a dátumom uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere), meno a podpis osoby
konajúcej v mene a na účet veriteľa a podpis povinného 1/ a 2/. Všetky ostatné údaje, vrátane určenia
rozhodcovského súdu, sú v zmluvách vopred predtlačené. Veriteľ potom mohol na základe
týchto rozhodcovských zmlúv vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil

a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebitelia týmto stratili právo brániť sa voči nárokom
veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy
spočíval výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Odvolací súd
zastáva v tomto smere názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa
nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto
doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred
pripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému
súdu, bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné
túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom
znení, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98,
C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovské zmluvy preto odvolací súd vyhodnotil ako
nekalé, postihnuté sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom
a účinnom v rozhodnom období.

Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje
rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k
naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného najprv poučil
povinného 1/ a 2/ a nechal im priestor na rozhodnutie a voľbu. Dlžník, ktorému je predložená typová
spotrebiteľská zmluva v predtlači, nemá reálnu možnosť ovplyvniť jej obsah. Rozhodcovské zmluvy boli
navyše povinnému 1/ a 2/ predložené súčasne (v ten istý deň) so zmluvou o úvere, a teda povinný
1/ a 2/ mohol ľahko nadobudnúť dojem, že ide o tú istú zmluvu pozostávajúcu z viacerých
listín. Z predložených listín teda nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto znení
výslovne vymienil povinný 1/ a 2/ a vzhľadom na charakter zmluvy nemožno dospieť k záveru, že by
povinný 1/ a 2/ mal možnosť do podstatnej časti zmluvného formulára akýmkoľvek spôsobom zasahovať,
teda že by povinný 1/ a 2/ napríklad mohol ovplyvniť osobu rozhodcu, resp. výber rozhodcovského
súdu, miesto rozhodcovského konania, spôsob konania (s pojednávaním, bez pojednávania) a podobne.
Rozhodcovské zmluvy navyše neboli uzatvorené v čase vyššej bdelosti spotrebiteľov po vzniku sporu,
ale na začiatku zmluvného vzťahu, teda v čase, keď spotrebitelia, často pod vplyvom finančnej
núdze, pri uzatváraní zmluvy opomenú zachovať náležitú obozretnosť. Kvalifikačným kritériom pre záver,
že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred
pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka
(viď aj čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky
(v danom prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou
podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv
v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.
februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Čo sa týka ustanovenia rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorého mal povinný 1/ a 2/ právo od zmluvy
jednostranne odstúpiť, aj bez uvedenia dôvodu, do 14 kalendárnych dní od jej uzavretia, odvolací
súd uvádza, od zmluvy možno odstúpiť len v prípade, že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy
sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky
na dodatočné zrušenie zmluvy. Taktiež odvolací súd poukazuje na to, že za individuálne dohodnutú
zmluvu sa nepovažuje zmluva, ktorá bola vopred dodávateľom (veriteľom) naformulovaná a spotrebiteľ
jej obsah nemal možnosť ovplyvniť. Rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým,
že spotrebiteľ má v úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť. Uvedené
tiež nemení nič na neprijateľnom charaktere rozhodcovských zmlúv, keď v posudzovanom prípade bola
spotrebiteľom v konečnom dôsledku odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo
všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči nim žalobu na rozhodcovskom súde.

Odvolací súd zároveň dodáva, že kto mlčí tam, kde nie je povinný sa vyjadriť, nie je možné toto
jeho mlčanie považovať ani za súhlas ani za nesúhlas. Dodávateľ núti spotrebiteľa spotrebiteľskou
zmluvou ku konaniu, ktoré nie je povinný vykonať, s cieľom dosiahnutia prejednania veci pred
rozhodcovským súdom a obchádzania ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.
Znenie rozhodcovskej zmluvy nemusí odporovať doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak
svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza
(in fraudem legis). O obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce
nie je so zákonom v priamom rozpore, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon nebol dodržaný
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24.05.1995).

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade boli uzavreté neplatné
rozhodcovské zmluvy, tieto nemohli platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade
Slovenský arbitrážny súd, zriadený spoločnosťou Slovak arbitration court, s.r.o.) na prejednanie veci
a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese
exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie
alebo tiež exekučným titulom). Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v
Uznesení zo dňa 21. marca 2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok
vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva
(či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá
právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa správne žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .